Emil Vontorcík

Zoborské impresie

- Kam si sa vybral, hádam nie na výlet? Zima je, mrzne! - spýtal sa ma a zároven aj dôrazne varoval môj priatel, ked ma uvidel v sobotu stát v Nitre pri Králikovi na autobusovej zastávke, obleceného naozaj na výlet do prírody.
- Idem na Zobor! - odvetil som mu strucne, vidiac už dopredu, že unho nenájdem pochopenie pre svoju telesnú aktivitu.
- Na Zobor, v takomto case? Cože tam môžeš teraz nájst zaujímavé? - pokracoval upierajúc spýtavý pohlad na mna.
Naštastie prichádzajúci autobus ma oslobodil od dalšieho neplodného dialógu, pretože sme sa stretli velmi protichodné osobnosti: jeden ctitel sedavej televíznej kultúry a druhý, co televízor vylúcil zo svojho života, aby ho neokrádal o cas, lebo ho vo svojom živote už vela stratil na jalových schôdzach, ktoré boli súcastou rituálu politizácie verejného života v starom režime.
Sediac v autobuse, ktorý sa pomaly driapal Kláštorskou ulicou hore zastavaným výbežkom Zobora, pozoroval som stromy a vinohrady v záhradách domov popri ceste, pokým sme sa nedostali k lesu a pred nami po pravej strane sa neobjavili budovy liecebného ústavu. Tak sa teraz hovorí komplexu nových budov Ústavu respiracných chorôb na mieste bývalého kláštora. A nie hocakého kláštora, ale kláštora najstaršieho na Slovensku, opradeného mnohými legendami a povestami. Dnešný liecebný ústav nadväzuje na budovu starého kláštora, ako aj na ruiny kostola a zvyšky ciel niekdajšieho kamaldulského kláštora, co sa zachovali na kultúrnom podloží, ktoré ešte pamätá slávu najstaršieho benedikitínskeho kláštora na Zobore z cias velkomoravskej éry a prvých kristianizacných pokusov írskych i franských mníchov.
Sem sa zvyknú schádzat nitrianski ctitelia prírody v sobotných a nedelných dnoch pocas peknej pohody. Dnes v zlom pocasí je tu prázdno. A nielen Nitrania sem prichádzajú, ale aj obyvatelia blízkeho i dalekého okolia, pre ktorých je Nitra a bývalý zoborský kláštor významným miestom národnej histórie, spojenej s mnohými povestami, legendami i literárnymi dielami a predovšetkým s historickými dokumentmi.
Predposledný primátor Nitry architekt Vlado Libant dal vyhotovit a osadit zaujímavú skulptúru nedaleko od konecnej stanice autobusu na pamät dvoch historických Zoborských listín z rokov 1111 a 1113, historických dokumentov, akými sa nemôže z tohto obdobia pochválit žiadne iné mesto na Slovensku.
Teraz, ked som už na dôchodku, chodievam sem sám, ale kedysi som sem vodil svoje deti a i dnes sem-tam zvyknem brávat so sebou niektoré z mojich desiatich vnúcat, ked mi to ich rodicia dovolia. Co som už s nimi na týchto miestach pozažíval zaujímavých dobrodružstiev! Našou prvou zastávkou býva vždy Svoradov pramen, ktorý tu vyteká naozaj už od nepamäti a pustovník Svorad, ktorému opát zoborského benediktínskeho kláštora dovolil žit samotárskym životom eremitu, mal tu výdatný zdroj cistej pramenitej vody. Ved jeho jaskyna, kde žil, je priam nad pramenom na vápencovom brale. Môj najstarší syn ešte ako dieta v case, ked zacínal svoje recnícke cvicenia, zásadne hovorieval:
- Oco, aj dnes pôjdeme pozriet gustovníka?
A tak mu gustovník ako prezývka ostal nastálo. Ibaže dnes, ked je náladie, je priam nebezpecné vydat sa po úzkom chodníku k jaskyni, ak sa clovek nechce pošmyknút a sklznut po svahu až ku pramenu. Kedysi tu bolo kovové zábradlie, ktoré pred 70 rokmi pri príležitosti 1100. výrocia vysviacky prvého písomne doloženého krestanského kostolíka na panstve kniežata "Privinu", dali urobit starostliví Nitrania. Ale tí dávno vymreli. Ale nie, to by sme krivdili architektovi Libantovi, ktorý zhromaždil okolo seba kruh nadšencov o históriu mesta v Klube priatelov staroslávnej Nitry a pred dvoma rokmi s nimi vycistil vnútro Svoradovej jaskyne. V lete minulého roka dokonca otvoril letný tábor pre študentov, ktorí tu odkrývajú pozostatky benediktínskeho kláštora. Lenže kovové zábradlie pri Svoradovej jaskyni nemá stále kto opravit.
Ved cím sa aj dnes chváli každé mesto, hádam nie tými panelovými škatulami na nevkusných betónových sídliskách, ale predovšetkým svojím historickým jadrom, pokial ho - tí, co tu chceli bacovat "na vecné casy a nikdy inak" - neznicili. Okrem toho každé mesto má u nás svoje špecifiká a historické poklady, ktoré turisti obzvlášt vyhladávajú. Nitra má teda okrem Hradu, jeho katedrály a tzv. Pribinovho kostolíka a dvoch dalších kostolov na Párovskej ulici a v Drážovciach, aj Svoradov pramen, aj Svoradovu jaskynu v peknom prírodnom prostredí, ktoré však výstavba sanatória vážne narušila.
Práve tohto roku si pripomenieme 70. výrocie Pribinových osláv v Nitre z roku 1933 a 1170. výrocie vysviacky Pribinovho kostolíka v Nitre, nuž hádam sa mesto a predovšetkým jeho konšeli na niecom uznesú a urobia opatrenia na skrášlenie a zabezpecenie takýchto významných historických miest, ktoré sú masovo navštevované domácimi i zahranicnými turistami.
Ked o týchto udalostiach hovorím, prichodí mi na um profesor Marzik z Jezuitskej univerzity vo Filadelfii, inak syn z rodiny Marzikovcov, ktorá sa vystahovala do kolísky americkej revolúcie a nezávislosti tesne pred prvou svetovou vojnou, ako mi s hrdostou ukazoval priestory, kde bola vyhlásená nezávislost na zasadnutí 2. kontinentálneho kongresu, ktoré sa uskutocnilo v tomto meste 4. júla 1776. Vtedy som si spomenul aj ja na svoju starobylú Nitru. Ukázal mi aj zvon slobody, ktorým bol tento historický akt ohlásený. Teraz je umiestený v tejto historickej štvrti na nedalekom námestícku. Ako historik mi ironicky poznamenal, že na tomto puknutom zvone asi tažko oznamovali takú významnú udalost, pretože vtedy mali iné starosti, ale... a potom pokracoval:
- To viete, toto sú pre Americanov, a najmä pre starousadlíkov, posvätné miesta a posvätnými sa stávajú aj všetky legendy, ktoré sa odvtedy na historické udalosti navršili.
Nedalo mi, aby som sa Dr. Marzika nespýtal:
- A u nás v Nitre ste už boli?
- Nie, ale poznám klúcovú rolu tohto mesta v dejinách Slovenska. Dostalo sa mu prívlastku Matka slovenských miest.
- Nuž, tá naša maticka Nitra má už podla historických dokumentov 1200 rokov a podla tradície a archeologických nálezov istých 1500 liet v histórii Slovenov a kolko z obdobia Kvádov, Markomanov, Keltov a Rimanov? To len Boh vie. - Profesor Marzik stíchol a po case nadviazal na to, co som povedal:
- Nepoznám ešte celé Slovensko. Chodím len do Martina, lebo pripravujeme vydanie korešpondencie Seatona Watsona (Medzitým už boli publikované v spolupráci s Masarykovým inštitútom v Prahe), ale co som doteraz videl, to sú nezaplatitelné historické pamiatky, ktoré by sa u nás v Amerike bohato zúrocili pre turistický ruch v každom meste a v každom štáte. U nás každé mesto má, samozrejme už novodobú, ale pre svoje mesto charakteristickú špecialitu, ktorou aspon raz v roku upútava návštevníkov po celý mesiac, až sa to stáva tradíciou. Máte nieco podobné aj u vás v Nitre?
Priznám sa, bolo to v polovici 90. rokov a vtedy ešte nefungovali ani Pribinove dni, ani mariánske púte nedosiahli tú úroven, akú mávali kedysi, a tak som bol trochu v rozpakoch. Hovorím:
- Máme Agrokomplex, medzinárodnú výstavu, dnes polnohospodársky veltrh. Funguje od 70. rokov. Istý cas sme tu mávali aj celoslovenské dožinky. Kedysi v 60. rokoch tu bývali študentské karnevaly, robili ich s chutou v case, ked sa to nesmelo a dnes ked im v tom nikto nebráni, študenti nerobia nic.
- Dobre, veltrh je dobrý, ale to je hospodárska záležitost, to je iba business, - namieta profesor Marzik.
Nabudúce mu odporucím, aby prišiel na Slovensko v case, ked robíme Pribinove slávnosti. Ved cím sa máme chválit, ak nie pociatkami našej kultúry v case, ked na amerických prériách sa prehánali iba bizóny. Bolo by sa cím chválit a rozvíjat tradície, ale to vyžaduje, aby sa do tohto procesu konecne zapojili obe univerzity a mesto. A aby v Hornom meste boli slušné verejné záchody pre autokarové zájazdy. Treba sa íst pozriet do Medžugorja: tam pri kostole postavili najskôr velké, pohodlné sociálne zariadenia pamätajúc, že tam prichádzajú vo velkom pocte ludia z mäsa a kostí.
Konecne som sa dostal autobusom k liecebnému ústavu, vystúpim a poberám sa hore chodníkom k Svoradovmu pramenu, ktorý je teraz pre mrazy uzavretý a štverám sa hore kopcom po kopnejúcom snehu. Toto brodenie snehom po nevyšlapaných cestách mám v zime najradšej. V úvale, v ktorom som sa ocitol, utícha hukot mesta a mestských komunikácií a rozhostilo sa božské ticho. Zastavím sa pri krmelci, kde podla stôp sa už hned zrána nakrmili plaché srnky a pokracujem po svahu dalej nahor na lysinu horského výbežku. Co môžem vidiet v lese v takýto všedný zimný den? Je mi toho svojho priatela lúto preto, že nemá pozorovací talent a zmysel pre detail. Inác by si musel všimnút, že les je každý den iný. Každý fliacik zeme pokrytý lesom má takú varietu, že ludské oko a zmysly nemôžu z nej vycerpat ani len nepatrné promile. Ked som sa dostal na Pyramídu, spoza chmár vyskocilo slnko a kryštáliky scasti už roztopeného snehu sa stali odrazovou plochou pre slnecné lúce. Dole podo mnou sa ako na dlani rozkladá celé mesto na malých pahorkoch. Väcšinou ich napocítajú sedem a potom sa zvykne hovorit, že Nitra je ako starobylý, vecný Rím. Ach, kolká krása, to som tu ešte v takejto forme nevidel, hoci sem casto chodím! Iste, na jar to tu bude práve také krásne a ešte krajšie, spestrené jedinecnou zoborskou flórou. Ale pre toho, kto má vnímavú dušu a má rád les, hory a pobyt v otvorenej krajine, je každý den v prírode inakší a zaujímavý, vlastne neopakovatelný.
Ak chcem vychutnat krásu a poéziu prírody, idem do hory najradšej sám. Ked idem s vnukmi, stáva sa výlet spolocenskou a didaktickou záležitostou. Stacilo, že som tým najmenším raz vyložil povest o Svätoplukovi na Zobore a ukázal im miesta, kde žil a rozjímal pustovník Svorad, dnes už ma najmladší vnuci sami orientujú na trase a kladú otázky, na ktoré treba odpovedat. Najskôr ideme k Svoradovmu pramenu, potom k miestu, kde sa zastavil Svätopluk, potom sa štveráme na svah, kde skauti alebo trampi vystavali akoby ruiny obrannej veže a poblíž urobili z kamenov násypy akoby troch hrobov s drevenými krížmi. Potom sa pohneme k Trom dubom a odtial hore po zjazdovke až na vrchol Zobora. Odtial sa spustíme na Pyramídu a potom opät po horskej ceste dolu k autobusu. Hlavne, aby sa clovek pri vnukoch nepomýlil, lebo vnuci sú vždy akosi rozcarovaní, ked ma musia opravovat.
- Ale dedušo, predsa to nie je to miesto, kde si Svätopluk zakopal kona a mec. To bolo inde, pod takým vysokým bukom. Nepamätáš, ved ty si nám to prvý raz ukazoval hentam kdesi dalej!
Hádam najvzrušujúcejším miestom je skautská "zrúcanina". Tu mi vnuci doprajú rozhovorit sa a netrvajú striktne na následnosti udalostí ci spôsobe podania, slovom nechávajú volné pole pre moju fantáziu. Naopak, každé nové odbocenie a každá nová sekvencia filmu, ktorý im v ich predstavivosti rozvíjam, je vzrušujúca a sú mi za nu vdacní. A tak sa ani nedivím, že má dnes taký úspech Pán prstenov. Naša pani ucitelka Kummeryová v Rišnovciach nás v detstve sýtila rozprávkami J. C. Hronského, povestami spisovatela Domastu z nedalekého Cabaja a ked som bol väcší, moju fantáziu rozvíjal Karol May. Myslím si, že je hádam lepšie, ked sa deti vrátia k cítaniu a k rozvíjaniu vlastnej fantázie, než by mali sledovat iba televízne rozprávky z tej istej hollywoodskej dielne, lebo niektoré myšlienkové stereotypy týchto seriálov mi po case pripadajú nahlúple.
Ked je pekný cas a cisté nebo, vydáme sa chodníkom až na Žibricu a to už je túra s detmi skoro na celý den. Nevraciame sa peši, ale v dedine pod Žibricou nasadneme na autobus a odvezieme sa domov spokojne sediac, lebo sme unavení, smädní a hladní. Všetko sa pojedlo, teda výlet bol vydarený.
Tentoraz však konecnou zastávkou bola pre mna Pyramída. Z vrchu vysokého takmer 600 metrov pozerám na zasnežené mesto a snažím sa predstavit si, ako mesto vyzeralo pred 70. rokmi pocas pamätných Pribinových osláv. Vtedy bolo mesto vtesnané iba v ohybe rieky Nitry. Juhovýchodná plocha letiska za riekou bola velkou trávnatou plochou, na ktorú sa ako chlapec ešte z povojnových rokov pamätám. V roku 1933 som ešte nebol na svete a co o tejto pamätnej udalosti viem, viem od úcastníka publicistu a niekdajšieho politického cinitela Jozefa Janeka zo Sv. Jura, ktorý pred pár rokmi zomrel.
- To bola velkolepá spolocenská a politická udalost, - spomínal Jozef Janek. - Pamätám si na všetko velmi dobre i na prípravy i na priebeh osláv na pocest 1100. výrocia existencie krestanstva v tomto stredoeurópskom priestore, symbolizovaného vysviackou prvého historicky doloženého krestanského chrámu v Nitre salzburským arcibiskupom Adalramom. Vtedy sa predpokladalo, že to bolo v roku 833, dnešná historiografia posúva termín vysviacky do r. 828. Na príprave sa podielala aj pražská vláda vychádzajúc z predstavy, že Nitra patrí v rámci jednotného “ceskoslovenského národa” celej republike, a preto tieto oslavy sa mali stat manifestom “ceskoslovenskej” jednoty. Oslavy mali prebiehat pod patronátom ceskoslovenskej vlády a za osobnej úcasti vtedajšieho ministerského predsedu J. Malypetra, ako aj za úcasti dvoch slovenských ministrov, ktorí pracovali v línii pražskej vlády, a to: M. Hodžu a I. Dérera. Za prípravu osláv zodpovedal krajinský prezident J. Országh. Vo vztahu k Slovákom bolo ponižujúcim gestom to, že sa s úcastou predstavitelov slovenských strán na oslavách nerátalo. Vedúce slovenské politické osobnosti, predovšetkým Andrej Hlinka a Martin Rázus zámer pražskej vlády prehliadli a zmobilizovali národ k velkolepej úcasti s réžiou, s akou sa v Prahe nepocítalo. Na volnej ploche bývalého letiska za riekou Nitra sa vtedy z celého Slovenska zhromaždilo vyše sto tisíc ludí, najmä vysokoškolská mládež, Orli, slovenské spolky, hoci Matica slovenská a Spolok sv. Vojtecha neboli pozvané.
Pozerám na mesto, predstavujem si ho v približnej podobe, ako vyzeralo pred 70 rokmi. Hlavné línie komunikácií v Dolnom meste sú dodnes zachované. Po dnešnej Štefánikovej triede prebiehal slávnostný sprievod úcastníkov, ktorý je dobre zvecnený na pocetných fotografiách. Oficiálna cast osláv sa uskutocnila len pokial išlo o velkolepý sprievod mestom, na ktorom sa podielala oficialita, cirkevné, športové a iné obcianske zložky. Parádne sa preukázala aj "ceská jazda", krojované skupiny, atd. Ked mi zacal o týchto udalostiach hovorit Jozef Janek, aj napriek svojmu vysokému veku hned ožil a na chvílu ho naplnilo nadšenie pri spomienke na prežité dojmy.
- Je pravda, - pokracoval Jozef Janek, - táto oficiálna cast osláv podla pražskej réžie trvala len potial, pokým sa nezacala zaplnat tribúna, na ktorej chýbali vedúce osobnosti slovenského politického a spolocenského života. Avšak v tom okamihu, ked akademická mládež vzala na plecia Andreja Hlinku a doniesla ho na tribúnu, kde zaujali miesto aj Martin Rázus a dalšie vedúce osobnosti slovenského politického života, sa starostlivo do podrobností pražskou réžiou pripravovaná organizácia osláv zrútila a jej další priebeh urcovali slovenskí predstavitelia. “Tu je moje miesto,” povedal Andrej Hlinka, ked sa ocitol na slávnostnej tribúne. Nakoniec on to bol, co v dalšom moderoval toto zhromaždenie a udelil slovo aj ministerskému predsedovi J. Malypetrovi, ktorý predniesol pozdrav prezidenta T. G. Masaryka.
Na tomto velkolepom zhromaždení prijali osobitnú rezolúciu a z úst Andreja Hlinku odzneli tieto pamätné slová: "V štáte tomto chceme vidiet svoju budúcnost ako národ svojprávny s národom ceským, ale aj ako národ samobytný, samostatný, ktorý chce spravovat svoje veci a sám chce riadit svoj osud!"
Kdesi z juhozápadu zavanul vietor a priniesol teplejší morský vzduch, ktorý ma naplnil radostou z predzvesti prichádzajúcej jari. Sneh už kopnie a co nevidiet svahy Zobora pokryjú snežienky. Mesto uprostred zelene a zelenou pokrytých vrškov sa opät zaskvie vo svojej plnej kráse. A my si znovu pripomenieme, že tu bol už pred 1170 rokmi vysvätený prvý krestanský kostol a tu bolo r. 880 ustanovené prvé biskupstvo pre staroslovenských krestanov, prvé v stredovýchodnej Európe, ešte “przed Krakowiem”, ako poznamenal Svätý Otec pri návšteve Nitry v roku 1995! To znamená, že Nitra už v tom case musela byt strediskom krestanov velkého rozsahu, že tu muselo byt významné krestanské spolocenstvo, ked ho pápež Ján VIII. v bulle Industriae Tuae z r. 880 nazýva "svätou cirkvou nitrianskou". Aj po rozpade Velkej Moravy si Nitra ako staroslovenské správne centrum udržovala významné postavenie údelného kniežatstva, tu pôsobili patróni našej diecézy, prví slovanskí svätci Uhorského královstva sv. Svorad-Andrej a sv. Benedikt! Toto dedicstvo sa po stárocia udržiavalo v slovenskom nitrianskom prostredí, tu zohrali svoje civilizacné poslanie benediktínske kláštory (Zobor, Hronský Benadik), cirkevné školy, tu sa dodnes zachovali mnohé sakrálne stavby a pamiatky aj napriek mnohonásobnému pustošeniu. Za mnohé vdacíme mnohým nitrianskym iskupom.
Pozerám na mesto a uvedomujem si, ako ho mám rád, aj ked som sa v nom nenarodil. Zamiloval som si ho: tu som získal duchovný základ, ktorý mi aj pocas ateistického režimu umožnil zachovat vieru pre seba i pre deti. A tu chcem aj nakoniec spocinút v zemi povedla svojich najbližších.