Teodor Krizka

Cesta

Mama mi čítavala Dobšinského rozprávky, ale aj spievala ľudové piesne. Jej výberu vďačím za to, že som dostával takú potravu, ktorá ma vedela od samého začiatku fascinovať. Rozprávky a magickosť ich obrazného, metaforického sveta sa vlastne rozprávali s mojou dušou, ešte síce nezaplnenou, ale pripravenou na tento zázrak komunikácie.
Keď som sa naučil čítať, moje každodenné kroky viedli do knižnice. Požičiaval som si domov týždenne povolené maximum kníh a keďže mi to nestačilo, čítal som, alebo aspoň listoval v knihách celé hodiny aj v knižnici. Môžem povedať, že z tých mnoho tisíc zväzkov som mal každý v rukách. Vedel som, kde nájdem aj knihu, na ktorú som dorástol iba neskôr.
Je pravda, že som prežil detstvo v čase, keď ma nemohli zaujať počítače, lebo tento výdobytok techniky vtedy jednoducho neexistoval. A aj keby bol existoval, určite by na počítač moji rodičia nemali. Ale aj vtedy bolo mnoho lákadiel. A predsa ma vábilo čosi iné, literatúra. Najskôr príbeh, potom jazyk, neskôr samo tajomstvo, čím nás ten jazyk a ten štýl tak fascinuje, prečo je ten literárny obraz taký sugestívny.
Ako malého chlapca ma mama priviedla do prírody. Na niekoľko minút som sa stratil v lese. Ocitol som sa v živej a žitej rozprávke. Uvidel som raj.
Čas medzi knihami a v lese sa stal naplnením môjho života. Prešiel som pešo mnohé kúty Slovenska. Dá sa povedať, že som našu vlasť prečítal nielen srdcom a očami, ale aj pľuzgiermi na nohách. Našiel som svoju zasľúbenú zem – Slovenský raj, Muráň, Kráľovú hoľu, Poľanu. Viac ako tri desaťročia spávam na Poľane v jednom a tom istom senníku. Už by sa vari o tom senníku dala napísať aj kniha. A predsa tam musím znova a znova. Podobne ako do nenápadného údolia v Slovenskom raji nad roklinou Veľký sokol, kde ma roky v zabudnutej lesnej chatrči navštevovali v noci pri sviečkach iba veľkooké sivé plchy.
Keď som sa díval do plameňa, uvidel som v ňom živého Ducha. Asi tak ako všetky prírodné národy. V lese som hľadal Čistotu, Pravdu a Krásu.
A zatiaľ na maminom nočnom stolíku, vždy presne na tom istom mieste, ležala modlitebná knižka a ruženec. Musel som prechodiť mnoho stoviek kilometrov, prežiť mnoho nádhery i strachu a úzkosti, aby som prekonal tých pár metrov k maminmu nočnému stolíku a vzal do rúk tú knižku zviazanú do tvrdých zelených dosák s ohmataným pozláteným krížom. Ale keď som sa jej dotkol, priepasti viac nebolo.
Trochu poznám príbeh istého talentovaného mladého muža. Jeho cesta bola iná ako moja. Už ako dospelý človek prežil sklamanie z ľudských slabostí a vybral sa na omnoho dlhšiu púť, aby našiel Boha. Vystúpil do jaskyne v Himalájach, situovanej štyritisíc metrov nad morom. Ani slovom som mu túto cestu nikdy nevyčítal, lebo môže byť kratšia ako cesta mnohých, ktorí - obrazne povedané - ani neprokročili prah domu.
Krása si svojich ľudí nájde.