Eduard Gombala

Pilátova žena

Keď sedel na súdnej stolici, odkázala mu jeho manželka: „Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho“. (Mt 27, 29)

Nemiešala sa príliš často
do manželových
súdnych rozhodnutí;
bola si istá,
že súdi prísne, ale iba zlých;
- občas aj na trest smrti.

Nevedno, či (ale asi áno)
už predtým znala Krista.
Počula o ňom,
ak aj nie o učení,
ale o jeho činoch dozaista,
keď už za rána v snovom rozochvení
s istotou riekla,
že je spravodlivý,
bo nikdy vo svoj,
ale v prospech iných konal svoje divy.

Ako sa asi zachovala potom,
keď jej muž
- ten hrdý Riman -,
čo rozhodoval v Izraeli nad smrťou
i nad životom
sa vyľakal už
aj pred krikom luzy z ulice
a pred jedom slín,
čo vyvierali v slovách
z nezavretých farizejských úst,
ktoré mal predovšetkým krotiť
tvrdou uzdou.

Veď rímsky sudca
si musel vážiť právo
a dbať na svoju nepodkupnú česť;
nesmel odsúdiť
bez presvedčenia o vine,
o ktorej mohla rozhodnúť
len prísna jednoznačnosť zákona,
nikdy nie zodvihnutá päsť
a pravda,
čo zrodila sa v oceáne lží
a často aj vo víne.

Že ho nemilovala a že on
v pyšnom namyslení
nestál o jej lásku,
bývalo bežné u mocných sveta;
muž ale v očiach ženy
(aby si ho mohla aspoň vážiť)
nesmel byť listom jesenným
či pierkom (hoc’ aj labutím), čo sa zmieta
v poryvoch vetra,
stále mení smer
a usadí sa v smetnom závetrí
poblíž hocijakých dvier.

Nie preto si ho vážiť prestala,
že prepočul jej varovanie
a že jej prosbu opäť nesplnil,
ale že v plnom vedomí
odsúdil na smrť ľudskú nevinu;
a keď si potom teatrálne zmyl
krv zo svojich rúk
a ešte uvidela, ako slnko
si zahalilo tvár smrtným závojom,
odišla navždy z jeho ciest,
pretože chcela aspoň ženinu
dôstojnosť zachovať,
keď manželova ležala už na márach,
kam vystrela ju nehanebne nahú
silácka jeho zbabelosť
a primitívny nevladársky strach.

Každému prechýlia sa raz
v zaslúžený neprospech
misky jeho váh,
keď dozrie ako skoré ovocie spravodlivý čas;
nikomu pýcha nestrie z duše hriech
ak nepokľakne v prísnej pokore
pred nebeský majestát.
Pýcha a závisť a príliš veľa moci
predznamenali každý ľudský pád
od Adama, Kaina či Piláta
po tyranov a katov nedávneho
i najnovšieho dáta.

Čas ten vždy bez milosti stína
pyšné a príliš vyčnievavé hlavy,
nečaká často ani na ortiele histórie...
A ešte je tu mimo času Boží súd,
pred ktorým si nik
ani tie najtajnejšie kúty duše neukryje;
čas zotrie sponad neistoty
pozemského bytia
každý otáznik
a premení ju na nekonečnú prítomnosť,
kde človek nebude už
žiť len ako hosť
a spozná všetky tajomstvá a záhady:
i ďalší osud Pilátovej ženy
i ostatných,
ako a kam putovali
po prekročení brán rajskej záhrady.