Pavol Suchánka

Slovenská alebo virtuálna?

Nie tak dávno dostala „Slovenská televízia“ nového riaditeľa. Človek nebývalej odvahy. Podujal sa nenávratne vyčistiť Augiášovu maštaľ, ktorú v televízii našiel pri svojom príchode. Z retrospektívneho hľadiska to ani nemusela byť odvaha „nebývalá“, stačila by aj „bývalá“, lebo tú maštaľ tam nachádzal doteraz každý nastupujúci riaditeľ a každý sľuboval jej vyčistenie, ale to už bolo dávno, kto by si to všetko pamätal. Ale tento najnovší sa nebál vystúpiť s tým na obrazovke a povedať nám to všetkým priamo. No jednoducho nová metla - pekne rozpráva. To už teda naozaj musí znamenať koniec všetkým nešvárom.
Opantal ma pocit blaživej škodoradosti. Však on im teraz ukáže, ako sa má nakladať s mojimi, našimi peniazmi. On s nimi zatočí ...
Optimizmus ma však akosi začal skoro opúšťať, keď som sa začal od neho medzi rečou dozvedať, že tú novú kvalitu máme zaplatiť my, teda aj ja. Mňa z toho najviac zaujímalo to, že ja. Ale bolo mi povedané, že to mám vlastne jedno, lebo keď to nezaplatím jemu, tak si to vypýta od štátu, a štát si to beztak vyiinkasuje v daniach odo mňa.
Jemu teda šlo len o moje vlastné vrecko! Takýto argument ma musel „presvedčiť“. No, určite musel, lebo riaditeľ na jeho realizáciu nepotreboval odo mňa nijaký „feedback“. Odišiel z obrazovky a považoval ma za presvedčeného.
Táto akcia bola so štátom zle skoordinovaná, lebo štát, z toho titulu, že televízia od neho už nič nechce, mi zatiaľ nijakú úľavu neposkytol. No, ale sú aj iné starosti, tak to asi niekedy v budúcnosti ...
Ale mne zostala otázka, v čom teda mám vidieť rozdiel.
Staré vedenie by mohlo dosť odôvodnene povedať, že aj ono mohlo robiť zázraky, a to aj popri svojom šafárení, keby ho sanovali diváci. Na obrazovke to však už povedať nemohlo, tak sa muselo uspokojiť s tým, že si to mohlo povedať, - a nepochybne si to aj oveľa viac ako ja - hovorilo, aspoň doma.
Prežili sme teda nevyhnutné „obdobie“ umŕtvenia všetkej tvorivej činnosti a – po pôste hody. „Countdown“ ako pred štartom na Mesiac mi dal tušiť, že nás čaká niečo neslýchaného. A „historický okamih“ nastal. Riaditeľ ma poctil tým, že mi prišiel na obrazovku osobne zvestovať, že miesto, kde sa nachádza, je štúdio „virtuálne“. To urobil naozaj dobre, lebo sám by som na to rozhodne nebol prišiel. Ale pravdu povediac, či je za hlásateľom holá stena, a len ja si myslím, že sa tam vrtí zemeguľa a iné čudesá, alebo je tam plagát, ktorý naozaj vidím, to by mi mohlo byť relatívne, alebo aj absolútne, jedno. Nie som proti virtuálnym štúdiám, ale pre mňa majú zmysel, až keď ...
Čo však riaditeľ „nesľuboval“ a „splnil“ bolo to, čo sa zase doteraz tiež každému riaditeľovi „plniť“ darilo. Že totiž Augiášova maštaľ zostávala, tratila sa len tá ešte ako tak „slovenská“ televízia. Posledné vymetenie ju vymietlo totálne, aj s názvom. A máme teda už len 1 a 2. Je to veľmi prezieravé.
Chesterton kedysi charakterizoval žurnalistiku tak, že najčastejšie informuje o smrti lorda X. ľudí, ktorí nevedia, že taký lord žil. Televízia pochopila túto úlohu žurnalistiky takmer doslovne a medzi prvými veľkodielami mi poskytla celý seriál takéhoto obsahu. Ale tento seriál mal nespornú vlastnosť, prečo bol pre „slovenskú“ televíziu po jej renesancii vhodný. Bol český. A skúste si pozrieť program vôbec, je slovenský tiež len „virtuálne“.
Reálne je to pravý český program. Kedykoľvek sa pozriem na „slovenskú“ televíziu, mám možnosť vidieť český film, český dubbing, české titulky, český seriál, ...
Českú kultúru si vážim, mám ju rád. Ale nerozumiem, aké je jej miesto v slovenskej, alebo hoci i „bývalej“ slovenskej televízii, keď všetky české televízne programy môžem pozerať priamo, nesprostredkovane, a je hodno dodať, že bez satelitného príjmu sú mi dostupné takmer výlučne programy české, vrátane tých tzv. slovenských. A nepozerám ich zadarmo. Navyše teda, svojím príspevkom pre „slovenskú“ televíziu platím ešte raz české štúdiá, české zariadenia, českú produkciu. Keď už ani toto nevedela dokázať stará garnitúra, ktorá odišla, musela naozaj byť totálne neschopná.
Nie je však pochopiteľné, načo bolo to „prechodné“ bezprodukčné, archívne obdobie, ktoré, aspoň sa to vtedy tak interpretovalo, malo regenerovať vlastnú tvorivú schopnosť, aby sa mohol využiť v maximálnej miere vlastný potenciál televízie a zabrániť unikaniu prostriedkov do cudzích štúdií. Načo bolo teda to vyčkávacie obdobie, keď výsledok, ktorý vidíme, bol naporúdzi bezprostredne a hneď. České štúdiá boli nepochybne ochotné a pripravené „vďačne vypomôcť“ v ktoromkoľvek okamihu.
Výsledok najnovšej reorganizácie po všetkých naširoko rozhlásených predsavzatiach hovorí len o dvoch, v každom prípade nie príliš lichotivých, alternatívach:
a) nijaký tvorivý potenciál sa u nás využiť nedá, lebo neexistuje. Sme teda neschopní a buďme vďační tým, ktorí sú shopní a ochotní - za naše peniaze – sa o nás a našu kultúru postarať;
b) tvorivý potenciál u nás síce existuje, ale sa pre našu neschopnosť využiť nedá.
Ak bolo doteraz hlavnou chybou, že štúdiá, ktorým sa zadávali práce mimo televízie, boli na Slovensku, môže mi byť ľahostajná už aj tá povestná Augiášova maštaľ. Môže mi totiž byť úplne jedno, či vlastných neschopných platím ako príživníkov a schopných ako nezamestnaných alebo naopak. Ale ak mám cez „slovenskú“ televíziu – hoci neviem, či mám právo ešte ju tak nazvať – platiť kultúru českú, na to potom už nepotrebujem ani „slovenského“ riaditeľa. Stačil by tiež riaditeľ „virtuálny“. Bolo by to určite lacnejšie a česká kultúra by takýto príspevok určite neodmietla.