Matej Andráš

Uverejniť celú pravdu, alebo sa obesiť?

Gazeta Wyborcza v Krakove uverejnila 9.-11. novembra 2002 v nedeľňajšom čísle noticku o medzinárodnej konferencii, ktorá sa uskutočnila v Levoči na tému dejín Spiša. Historici zo Slovenska a z Poľska prijali okrem iného odporúčanie ”uverejniť a vydať všetky dokumenty, ktoré sa týkajú kontroverzných otázok”. Ďalej sa v noticke hovorí: ”V roku 1918 v Starej Ľubovni vznikla Poľská národná rada,- hovorí Jerzy Roszkowski z Tatranského múzea v Zakopanom.- Vznikli komitéty v záujme pripojenia Horného Uhorska, severného Slovenska vtedy ešte nebolo, k Poľsku. Značná časť poľského obyvateľstva Spiša a Oravy očakávala rýchle pripojenie týchto území k Poľsku”.
S názorom poľského historika nesúhlasila slovenská strana.- V Starej Ľubovni vznikla Spišská národná rada, - tvrdil Matej Andráš. - A hneď po druhej svetovej vojne Jozef Kuraś ”Ogień” vyhnal zo Spiša a Oravy šesť a pol tisíca Slovákov.
To bola Poľská národná rada. Používal sa tiež termín ”poľská”, ale len preto, aby ju odlíšil od oravskej, - namietal Roszkowski.- Po druhej svetovej vojne zo Spiša a Oravy ľudia neemigrovali kvôli poľskému teroru, ale z príčin ekonomických. V Československu bolo vtedy jednoducho lepšie, nikto ich z Poľska nevyháňal.”
K tomu len stručne: v októbri 1918 mali Slováci už svoj s Čechmi spoločný štát Česko-Slovensko, medzinárodne uznaný, najmä víťaznými štátmi Ententy. Ak sa to pánu Roszkowskému nepáči, tak sa zhoduje s niektorými Maďarmi, ktorí dodnes radšej používajú názov ”Felvidék”.
A vytrhnúť problém názvu poľskej organizácie v Starej Ľubovni v novembri 1918 a zakryť tým tvrdenie, že vznikali na Spiši komitéty v záujme pripojenia k Poľsku, je tiež veľmi účelové. Ako je dostatočne známe z poľskej spisby, komitéty za pripojenie Spiša k Poľsku vznikali na poľskom území - Nowy Sącz, Nowy Targ, Warszawa, Kraków, atď., ale nie na území Spiša. Výnimka bola len Spišská národná rada, ktorú založili v Starej Ľubovni (predseda Bojarski a zástupca a sekretár bratia Kuczkowskí s pomocou Komitétu pre Spiš a Oravu v Nowom Sączi s energickým profesorom Kopytkom na čele, ako uvádza Ferdynand Machay v knihe Moja droga do Polski, Krakow 1992, s. 121).

Teror alebo dobrobyt
Pristavme sa však pri tvrdení, že Slováci neemigrovali kvôli poľskému teroru z poľského Spiša a Oravy v mesiacoch a rokoch po opätovnom pripojení týchto území k Poľsku po skončení druhej svetovej vojny, to znamená v rokoch 1945 až 1947. O to nástojčivejšie, že v poľskej publicistike i historickej literatúre sa programovo presadzuje tvrdenie, formulované dr. Roszkowským, že totiž Slováci neutekali pred poľským terorom, ale za lepším životom v Československu. Autor noticky v Gazete Wyborczej, Kraków, Bartlomiej Kuraś sa k nej vracia aj v obsiahlom článku, ktorý uverejnil Pawel Smoleński a Bartolomej Kuráś ako jeho spolupracovník, v Gazete Wyborczej, Warszawa, v čísle 9.-10. augusta 2003 na stranách 18 – 19 - 20, pod titulom Ino się obiesić (Len sa obesiť).
Článok je obsiahly, dotýka sa množstva otázok, takže poznámky k nemu musia mať tiež dostatočný priestor. Vyšiel v čísle označenom sobota-nedeľa a v časti označenej ”świąteczna” (sviatočná), čiže je určený ”na sviatočné” čítanie širokej čitateľskej obce centrálneho varšavského denníka. Uvediem ešte jeho ”podtitulové” oznámenie: ”Na tejto zemi sa ľudia miešali celé pokolenia, lebo láska so nerobí nič z etnických a štátnych hraníc. Kým teda je prapravnuk tamtoho chlapca z Osturne a tamtej dievčiny z Jurgova? Poliakom? Slovákom? Ktorá časť Spiša a Oravy patrí jemu?”
V článku sa tvrdí: ”Na vedeckej konferencii v slovenskej Levoči vážni vedci tvrdili, že bandita ”Ogień”, keď bol ešte milicionárom v Nowom Targu, vyhnal zo Spiša a Oravy šesť tisíc Slovákov. Nikomu neprekážalo, že Ogień mal iba zopár podriadených - ako teda mohol vyhnať tisíce ľudí?” Nikto zo slovenských vedcov netvrdil takú absurditu - ”keď ešte bol milicionárom v N. Targu” - lebo realita bola celkom iná a historický rozložená v čase a priestore. Troška sa pritom môžeme zdržať a na tomto príklade ukázať ako nedovolene sa manipuluje zo strany niektorých poľských ”historikov”, alebo jednoduchých publicistov.
Kuraś-Ogień bojoval proti nemeckým okupantom, to znamená počas nemeckej okupácie Poľska. Nacisti mu zavraždili rodičov a vypálili rodičovský dom. To sa dialo pred januárom 1945. V tom období sa jeho činnosť nedotýkala slovenských obcí na Spiši a Orave, ktoré boli v období rokov 1939-1945 súčasťou Slovenskej republiky.
Po oslobodení východného Slovenska v januári 1945 sa front zastavil južne od Vysokých Tatier pred Liptovským svätým Mikulášom a na severe od Tatier na čiare Chyžné - Malá Lipnica, čiže tu bola oslobodená aj oblasť 25 obcí severného Spiša a Oravy, pripojená roku 1920 k Poľsku. Nowotarský okres začal organizovať - obnovovať poľskú administratívu na oslobodenom území. To sa vzťahovalo aj na organizovanie staníc občianskej milície. Kuraś sa zapojil do tohto organizovania a usiloval sa získať vedúce postavenie. Pokúsil sa zakladať stanice MO aj v Spišských a Oravských obciach, kde však narazil na rozhodný odpor slovenského obyvateľstva, ktoré poľských milicionárov zo svojich obcí vyhnalo, čo Kuraś pochopitelne ťažko niesol. Medzitým však odišiel do Lublina a odtiaľ do Varšavy a Krakova, kde získal akési poverenie na pôsobenie ako veliteľ MO v Nowotarskom okrese. Narazil však na činiteľov PPR (komunistov) a keď dostal echo, že má byť zatknutý, ušiel 11. apríla 1945 do ”lesa” a začal ozbrojený boj proti ”ľudovej vláde”, to znamená proti komunistom, ale aj proti židom a Slovákom, ale aj proti iným Poliakom, ktorých niektorých tiež nemal rád. Opakujem: Obdobie február - marec a časť apríla, keď legálne pôsobil, Slovákov nemal kedy vyháňať. To sa dialo až v období od apríla 1945 do februára 1947, keď bola jeho ozbrojená organizácia zlikvidovaná a on sám sa pokúsil o samovraždu a následne zomrel v nemocnici v Nowom Targu. A to je obdobie takmer dvoch rokov, kedy sa vŕšil na Slovákoch, len preto, že sa hlásili k slovenskej národnosti. V žiadnom prípade to neboli komunisti! V tomto období uvaľoval na spišsko-oravské obce vysoké peňažné kontribúcie, raboval usadlosti Slovákov, konkrétnym osobám, resp. rodinám dával ”rozsudky”, aby sa okamžite vysťahovali na Slovensko pod trestom smrti a neštítil sa ani vrážd. Za všetky možno spomenúť prípad prepadnutia obce Nová Belá 15. apríla 1946, vyrabovania niekoľkých slovenských gazdovstiev a odvlečenie štyroch otcov rodín (Ján Ščurek, Jozef Chalúpka, Ján Krak a Ján Lapšanský). Ďalším dvom Slovákom - Františkovi Brodovskému a Dominikovi Kalatovi, sa podarilo zachrániť útekom na Slovensko. Tento lúpežný prepad uskutočnil oddiel o sile asi 70 mužov, oblečených do uniforiem poľskej armády.
Vo verbálnej nóte č. 69.326/II-2/46 zo dňa 6. mája 1946 Ministerstvo zahraničných vecí ČSR protestovalo proti prenasledovaniu a šikanovaniu Slovákov v Poľsku, uvedený prípad odvlečených otcov rodín z Novej Belej podrobne popísalo a na záver konštatovalo: ”O ich ďalšom osude nie je nič známe.” Ako sa potom ukázalo, všetkých štyroch banda Ogňa zavraždila a sú pochovaní na cintoríne v Novej Belej. Ing. František Ščurek, syn jedného zo zavraždených, spomína: ”Do mája 1947, teda 13 mesiacov sme o odvlečených nič hodnoverné nevedeli. Až po likvidácii Ogňa a vyhlásení amnestie sa jeden bývalý člen bandy ponúkol nepriamou cestou, že za úplatok ukáže miesto, kde sú obete pochované... Zohavené mŕtve telá boli v spoločnom plytkom hrobe v horách nad obcou Ostrowsko pod vrchom Turbacz, v blízkosti niekdajšieho tábora Ogňovej bandy... Mŕtvi boli 17. 5. 1947 dôstojne pochovaní za hlaholu zvonov v okolitých spišských obciach a za veľkej účasti Novobeľanov i občanov z iných obcí... Dva týždne po pochovaní mŕtvych nariadili príslušné orgány v Nowom Targu urobiť exhumáciu... Osobitná komisia odborníkov mala zistiť medziiným spôsob spáchania vrážd. Vysvitlo, že zločinci Jánovi Krakovi a Jánovi Ščurekovi rozbili hlavy tupým predmetom, Jozefa Chalupku obesili a Jána Lapšanského zastrelili. Príslušné záznamy by mali byť v okresnom archíve v Nowom Targu.”
Hodno ešte spomenúť, že Dominik Kalata, ktorý ušiel smrti útekom na Slovensko má bratanca toho istého mena, ktorý je biskupom vo Freiburgu v Spolkovej republike Nemecko
Téma činnosti Ogňa bola v poľskej literatúre pomerne dôkladne spracovaná. Napríklad Bolesłav Dereń vydal dielo ”Józef Kuraś Ogień partyzant Podhala”, Kraków 1995, z ktorého si dovolím citovať niekoľko viet, vzťahujúcich sa na Slovákov na poľskom Spiši a Orave:
”Ogień ukladal kontribúcie na osoby privátne i na obce. Hromadné kontribúcie ukladal najmä na obce na Spiši, ktoré odmietali prispievať na jeho činnosť a optovali za pripojenie k Slovensku. Boli to: Nová Belá, Krempachy, Duršin, Tribš, Jurgov, Čierna Hora, Nižné Lapše, Nedeca, Kacvín, Fridman.” (s. 128)
”Trestal nacionalistov slovenských za antipoľskú činnosť po vojne.” (s. 67)
Vydával rozsudky tohto znenia (archív autora):
Armia Krajowa
Komisja szybko wykonawcza
Nr. p. 84
Do pani Soltys Weroniki (Ganoba)
Jurgow
Na podstawie wywiadu i dowodów P. O. P. przedkłada się Pani wyrok skazujący Panią na natychmiastowe opuszczenie terenów polskich. W razie nie wykonania poleconych czynnóści, zostanie Pani natychmiast zlikwidowana przez komisję szybko wykonawczą za współpracę
ze Słwacją.
dnia 8 sierpnia 1946 (-) Ogień
Okrúhla pečiatka s nápisom: (vlastnoručný podpis)
Oddział partyzancki ”Błyskawica” Pečiatka s vyobrazením
(uprostred orlica) orlice, pod ňou veľké
písmená A. K.
číslo 294/46

Skromná podotázka: Trvajú ešte pani P. Smoleński a B. Kuraś na svojom tvrdení, že ”Ogień miał ledwie kilku podwładnych – jak więc mógł wygnać tysiące ludzi?”
V poľskej literatúre sa odhaduje, že v Kuraśovej bande sa vystriedalo do 2 (dvoch) tisíc ozbrojencov.
Kto len troška ovláda históriu rokov 1945 - 1947, vie aká zložitá bola situácia na slovensko-poľskom pohraničí a aké bolo položenie slovenskej menšiny na poľskom Spiši a Orave, ktorá sa nechcela vrátiť do poľského štátu a podnikala priam zúfalé kroky, aby tomu zabránila. Pritom sa to umocňovalo nepriateľskou činnosťou poľských štátnych orgánov, to znamená štátnej správy, bezpečnostných orgánov, cirkevných hodnostárov, čo sa prejavovalo vypovedaním slovenských učiteľov a kňazov, diskrimináciami pri zásobovaní a pod., a to sa ďalej umocňovalo teroristickou činnosťou jednotlivcov a najmä skupín, ktoré vyvíjali zločineckú činnosť na vlastnú päsť. Najmä Ogňova banda.
Tvrdenie, ktoré sa objavuje v poľskej publicistike, že Slováci z poľského Spia a Oravy neutekali pred terorom, ktorého vraj nebolo, ale išli za lepším bydlom, je neudržateľné.
Emigrácia, tak ako asimilácia, môže byť dobrovoľná, alebo násilná. Dobrovoľná emigrácia je v našich končinách jav známy a bežný. Preto je toľko Slovákov a Poliakov povedzme
v Amerike No odbaviť emigráciu slovenských goralov z poľského Spiša a Oravy túžbou po lepšom živote v Československu je jednoducho nepravdivé zjednodušenie.
Činnosť bandy Kuraśa-Ogňa tvorila len časť protislovenského teroru, hoci najkrvavejšiu a najbrutálnejšiu. Teror však môže mať rozličné podoby a s tým sa stretávali v období rokov
1945 – 1947 na poľskom Spiši a Orave takrečeno na každom kroku..
Aby som siahol opäť aj k poľským žriedlám, uvediem dielo Juliana Kwieka ”Żydzi Łemkowie Słowacy w województwie krakovskim w latach 1945-1949/50.” (Księgarnia Akademicka Kraków 1998). Na stranách 161 až 210 podrobne – na základe archívnych dokumentov – rozoberá históriu slovenskej menšiny v Poľsku v danom období a jej znovupripojenie k poľskému štátu. Na ilustráciu citujem: ”Definitívne bola poľská administratíva na Spiši a Orave zavedená až v júli 1945, keď sa stalo jasným, že júnové rozhovory poľsko-československé sa skončili fiaskom. Preberanie týchto území prebiehalo za ostrého odporu slovenského obyvateľstva. Na príkaz nowotarského starostu K. Chlipalu 80-členný oddiel poľskej milície odišiel 2. júla 1945 na Oravu s poslaním odzbrojiť stanice slovenskej milície a utvoriť poľské stanice MO. Najprv obsadili Podvlk, kde nechali šesť člennú stráž MO. Potom postupovali do Oravky, berúc so sebou ako rukojemníka slovenského farára z Podvlka. Po odzbrojení slovenskej stráže sa odobrali do Jablonky, kde došlo ku krátkej zrážke zo slovenskou milíciou, ktorá sa skončila zadržaním 4 slovenských milicionárov. Na základe intervencie predstaviteľov sovietskej pohraničnej stráže Poliaci prepustili slovenského kňaza a slovenských milicionárov. Potom sa vrátili do Podvlka, kde posilnili stanicu MO na 30 osôb. Hneď po odchode milície ozbrojené slovenské obyvateľstvo zaútočilo na poľskú stanicu. (APNT, SPNT, t. 24. Raport specjałny nr.12 Komendy Powiatowej MO w Nowym Targu z dnia 3. VII. 1945 r.) .Prvý útok bol odrazený, došlo dokonca k zadržaniu 4.útočníkov, ktorých odoslali do Nowého Targu, odkiaľ prišlo do Podvlka ďalších 13.milicionárov. O hodine 3. ráno 4. júla skupina asi 300 Slovákov zaútočila na poľskú stanicu. Poliaci zorganizovali obranu v budove stanice a na kostolnej veži. Po vyčerpaní munície, okolo hodiny 12.30 sa Poliaci vzdali. Milicionári boli pozbavení oblekov a obuvi a zmlátení miestnym obyvateľstvom a slovenským oddielom. Po boji zástup smrteľne zranil veliteľa stanice čatára Wronu a dvoch milicionárov. Slovákmi zajatých milicionárov oslobodili až v Malej Lipnici sovietski dôstojníci.”
”Dňa 17. júla na územie Spiša a 14. augusta na Oravu vkročilo poľské vojsko, obsadzujúc úsek poľsko-slovenskej hranice. Na teréne Nedece, Kacvina a Spytkowíc (?- to nie je slovenská obec, pozn. autora) poľské oddiely boli miestnym slovenským obyvateľstvom vítané nepriateľskými výkrikmi a zahádzané kameňmi.”
” V lete 1945 spôsobom definitívnym bola ustálená a zabezpečená poľsko-československá hranica na Spiši a Orave. Spolu s jej zabezpečením nezmizol jednako problém jej stability. Slovenské obyvateľstvo na týchto územiach bude ju neraz spochybňovať. Ustálenie hranice nezapôsobilo podstatným spôsobom na upokojenie proslovenských nálad na Spiši a Orave.”
V týchto slovách poľského autora J. Kwieka je obsiahnutá realita, že slovenské obyvateľstvo sa nechcelo zmieriť z opätovným začlenením do Poľska.
Slovenská historická spisba na danú tému je oveľa skromnejšia, lebo v období ”reálneho socializmu” nebolo žiadúce dotýkať sa problémov, ktoré sa negatívne mohli vzťahovať na spolužitie so susedmi, tvoriacimi socialistické spoločenstvo pod heslom proletárskeho internacionalizmu. A ak, tak len veľmi jednostranne...
Situácia sa teraz predsa len postupne mení, o čom svedčí aj práca doktorantky Trnavskej univerzity PhDr. Viery Kapičákovej, z ktorej odcitujem niektoré údaje:
”Po obsadení tohto územia poľskou armádou, štátna správa učinila viaceré opatrenia, ktoré boli namierené proti Slovákom:
- boli zrušené všetky slovenské školy a učitelia boli vypovedaní;
- slovenskí kňazi boli donútení opustiť túto oblasť, bol zakázaný slovenský spev a slovenské modlitebné knižky v kostoloch;
- Slováci boli vylúčení zo zásobovacieho systému v Poľsku;
- pomoc UNRA a amerického Červeného kríža bola poskytovaná len tým, ktorí si zapisovali poľskú národnosť;
- bol zrušený malý pohraničný styk, neboli dodržiavané ustanovenia Krakovského protokolu;
- obyvateľstvo nemalo zaručenú osobnú, majetkovú, náboženskú ani spoločenskú slobodu.(ŠOBA Bytča, KU, inv. č. 6, 470/1946, šk. 6.).
Výsledkom takejto sociálnej a národnostnej politiky boli hromadné úteky slovenského obyvateľstva na Slovensko...
Dňa 2. augusta 1945 dostala Národná rada odtrhnutých obcí Oravy a Spiša v Trstenej telefonický odkaz od dr. J. Slávika z Povereníctva pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu, aby sa hneď dostavili zástupcovia Národnej rady na povereníctvo do Bratislavy. Po príchode vypracovali spoločne s dr. Slávikom Presídľovací plán z Hornej Oravy.12. augusta sa začala presídľovacia akcia zo Skleného, ktoré bolo záchytným bodom utečencov. V Sklenom pracovala Národná rada utečencov z Hornej Oravy a prijímala utečencov z oravského záchytného bodu, ktorým bola Trstená, kde zasa Okresný národný výbor zabezpečoval hromadné ubytovanie, stravovanie a dopravu do sústreďovacieho miesta v Sklenom. Utečenci zo severného Spiša boli sústreďovaní v Spišskej Starej Vsi. Národná rada hornooravských obcí, ktorá sa starala o ich rozmiestnenie na celom území Slovenska i v českých krajoch a pomáhala všetkým, ktorí prišli na Slovensko iba s tým, čo niesli v rukách, mala pre nich veľký význam. Len cez záchytné miesto v Sklenom prešlo viac ako 1200 slovenských rodín z Hornej Oravy. Jej zánik a následné odovzdanie majetku sa uskutočnilo 20. januára 1947 na obecnom úrade v Sklenom, za prítomnosti predsedu tejto rady Jána Rafáča a jej splnonocnencov Ignáca Gajniaka a Vendelína Kotta.”

Boj o slovenské školy a kostol
Wendelín Haber, šéf Euroregiónu Tatry a syn poľského plebiscitného činiteľa, taktiež Wendelína, začína v článku Len sa obesiť poučením, že ”meno Wendelín je írske, celkom určite nie je slovenské”. Troška som tým zaskočený, lebo za svojho pomerne už dosť dlhého života som sa nikdy nestretol s tvrdením, že Vendelín je slovenské meno. Slováci svojich írečitých slovenských mien ani veľa nemajú. Historicky sa možno odvolať na veľkomoravské obdobie s menami Rastislav, Pribina, Koceľ, Svätopluk, Mojmír, Slavomír, Predslav, no a pravda Gorazd. Ináč slovenskí gorali, ktorí po stáročia obývali územie severného Slovenska, čiže Horného Uhorska, takže správne je označovať ich menom slovenských goralov, dávali svojim deťom biblické mená, alebo kresťanské. Ja mám otca Mateja, strýkov Andreja, Mariána, Lukáša, ujca Jána, tety Máriu a Veroniku. Ešte k tomu Vendelínovi. Až pri čítaní článku ”Ino sie obiesić” som spozornel a s prekvapením som skonštatoval, aká veľká frekvencia tohto mena bola medzi slovenskými goralmi, aj môj dedo bol Vendelín a babka Tekla.
Ináč írsky pôvod mena Vendelín nie je vylúčený, veď írski mnísi boli prví šíritelia kresťanstva na území Veľkej Moravy ešte pred franskými a slovanskými vierozvestcami.
Pri tvrdeniach pána Habera sa ešte chvíľku zdržím, keďže tvrdí: ”Môj otec nezatváral školy, ale ich zakladal. Nepochybne poľské. Slovenské mal tvoriť? Načo? A na aké problémy narážal! Na zabudnutých pohraničných územiach bolo málo poľských učiteľov. Niektorí rodičia odťahovali mládež od vzdelania.”
Troška odlišne líči zavádzanie poľštiny do škôl na Hornej Orave a Severnom Spiši otec nášho pána Habera, teda Haber senior v článku, venovanom tejto problematike roku 1930 pri príležitosti desiateho výročia pripojenia spišsko-oravských obcí k Poľsku:
”Tak Spišiaci ako aj Oravci boli v značnej časti nadchnutí sympatiami a istého druhu gravitácie k Československému štátu, špeciálne k Slovensku. Po obsadení obcí Poľskom boli dosadení do všetkých obcí poľskí učitelia, vo všetkých školách sa učí len po poľsky. Rodičia nechceli posielať deti do poľských škôl, prichádzali na školský inšpektorát do Kežmarku a s plačom prosili o vymenovanie slovenských učiteľov. V niektorých obciach až v súčasnom školskom roku boli rodičia trestom donútení posielať deti do poľskej školy... Začal som obsadzovať školy čisto poľskými silami. Aby som nenarazil na odpor, posielal som učiteľov najprv do obcí nám najviac žičlivých, postupne do horších. Počas informatívnych ciest som však zbadal, že organizácia školstva nepôjde pre nás tak ľahko. A takto 9. septembra 1920 bolo zasadnutie školskej stolice v Čiernej Hore, v ktorej bolo rozhodnuté neprijať poľského učiteľa... Všetci sa jednomyseľne uzniesli, že nakoľko deti a rodičia nechcú zaviesť poľskú vyučovaciu reč vo svojej cirkevnej škole, nakoľko ďalej pani učiteľka nevie vôbec po slovenský, prinútení sú prosiť a žiadať pána inšpektora, aby tú učiteľku ráčil odvolať z Tribša.”
Pisateľ, pán Haber senior ďalej pokračuje: ”Za takýchto okolností po porade s dr. Bednárskim som odcestoval na miesto v sobotu dňa 8. januára 1921. Záležitosť som mal urovnať dohodou, v opačnom prípade som mal uzavrieť školu. Vidiac zaťatosť a odpor, neslýchanú nenávisť ľudu k všetkému, čo je poľské, stratiac nádej na kompromis, vyhlásil som zavretie školy a opustil miestnosť. Takéto boli vo všeobecných črtách počiatky poľského školstva na Spiši a Orave.”(Haber Wendelin, Walka o szkolę poľską na Spiszu a Orawie, in: Gazeta Podhalanska, roč.17, č. 43 zo dňa 17. augusta 1930.)

Ako sa pripravoval plebiscit r. 1920
Po tejto skúsenosti s tvrdeniami pána Habera j. by sme sa mali bližšie pozrieť aj na jeho ďalšie tvrdenia:
”Slováci zamordovali švagra môjho otca, profesora Wiśmierskeho. Len preto, že agitoval za Poľsko. Wiśmierski bol tajomníkom plebiscitového výboru v Spišskej Starej Vsi. Jedného dňa na sídlo výboru zabúchala slovenská bojówka (v slovenčine nemáme odpovedajúci termín, ide o ozbrojenú pololegálnu bojovú skupinu, aké boli tvorené na poľskom území a prenikali na slovenské územie, pozn. M. A.). Naháňali profesora niekoľko kilometrov. Jeho telo našli v Dunajci. Beštiálne ho zabili a potom vhodili do rieky”,- hovorí Haber jnr.
Slovenský historik Ivan Chalupecký uverejnil r. 1993 v krajanskom mesačníku Život č. 4, ktorý vychádza v Krakove, článok ”Krvavé hranice na Dunajci”, v ktorom na základe dokumentov, ktorých hodnovernosť posudzovali medzinárodné plebiscitné orgány, opísal tento incident. Podľa toho 20. júna 1920 skupina čs. úradníkov zo Spišskej Starej Vsi si urobila spolu s rodinnými príslušníkmi výlet do kúpeľov Smerdžonka. Pri návrate v podvečer ich na brehu Dunajca zajala poľská ozbrojená banda a odviedla do Pienin (prednostu pošty aj s manželkou medzičasom prepustili), kde ich orabovali o cennejšie predmety a okolo polnoci na nich začali strieľať, v dôsledku čoho dvaja úradníci zomreli - Hajlek a Hanuš – a ďalší boli zranení.
Keď sa o tom na druhý deň rozšírila správa v Spišskej Starej Vsi, rozhorčený dav zaútočil na sídlo poľskej plebiscitnej komisie a inzultoval jej členov, ktorí sa dali na útek. Profesor Wiśmierski utekal cez Dunajec, v ktorom sa utopil.
Tento poľutovaniahodný prípad nebol ojedinelý, lebo z poľského územia prenikali ozbrojené skupiny na spišsko-oravské územia a terorizovali slovenské obyvateľstvo. Napríklad 15. mája 1920 prepadli poľskí teroristi v Jurgove čs. žandársku stanicu a zavraždili strážmajstra Františka Kabáta. V tú istú noc prepadli aj miestnu telefonickú stanicu, hodili do nej tri granáty a niekoľkokrát vystrelili. Podobný prepad urobili 26. júna na obec Nedeca, kde zavraždili starostu Jána Stromčeka, známeho ako horlivého Slováka. V tú istú noc navštívili teroristi dom vdovy Vonkovej, kde za obeť im padol chlapec, ktorý u vdovy slúžil ako pastier.
Autori článku píšu: ”Keď v roku 1918 Poľsko a Československo povstali z nebytia, bolo treba ustáliť spoločné hranice. Slováci chceli, aby hraničné stĺpy stáli na čiare, ktoré pred niekoľkými rokmi rozdeľovala cisárske Uhorsko a Halič. Poliaci - aby do obnoveného štátu vošli územia, ktoré náležali do Poľska pred prvým delením.” A už sme si boli vo vlasoch. Lebo Slováci vychádzali zo skutočnosti, že uhorsko-poľské hranice nemali trvanie niekoľko rokov, ale dlhé stáročia, ba boli ”odjakživa” a opierať svoje nároky na Kazimíra Veľkého, alebo záloh niekoľkých spišských miest z roku 1412 je absolútne neprijateľné. Lebo pri zálohu nešlo o územie, ale o hospodársky výťažok z niekoľkých založených miest, ktoré už dávno mali byť vrátené, veď záloh bol aspoň tisíckrát splatený. A napokon aj víťazná Dohoda vychádzala z platnosti poľsko-slovenskej hranice, keď prikázala v januári 1919 stiahnuť poľskú armádu za túto hranicu. A historicky za Svätopluka prináležalo Vislansko k Veľkej Morave a až potom Slovensko za Boleslava Chrabrého k Poľsku. Keď už...
Čo sa odohrávalo na sporných územiach v období rokov 1918 až 1920 ? W. Haber jr. tvrdí: ” V tom čase nebolo tam skutočnej vlády, dediny prechádzali z rúk do rúk niekoľkokrát. Keď slabla sila slova a nafty, do akcie vstupoval kyj.”
Aspoň veľmi stručne treba vedieť, že naše tri národy - Poliaci, Česi a Slováci - vstupovali po zanikajúcom Rakúsko-Uhorsku do novovznikajúcich štátov – Poľska a Československa - vo veľmi rozdielnej situácii. Po stránke vzdelanostnej – Česi a Poliaci mali svoje školstvo až po univerzity. Poliaci pod rakúskym záborom mali univerzity vo Ľvove a Krakove. Česi v Prahe, Slováci mali len každý rok klesajúci počet slovenských základných škôl, ináč nič. Len bezbrehú maďarizáciu. Hŕstka slovenskej inteligencie, to boli odchovanci škôl v Čechách, prípadne v Nemecku. Slovenský národ bol ako zakliata panna. Krásna, ale meravá, takmer mŕtva.
V rokoch pred prvou svetovou vojnou poľská spoločnosť bola predchnutá národným cítením, čo sa prejavilo napr. pri oslavách 500-tého výročia bitky pri Grunwalde r. 1410. V obciach a mestách boli základané Podhalianske družiny ”práce pre nezávislosť”. Konali sa bojové cvičenia, každá družina mala svoj štatút a svoju pieseň. Absolútne rozdielna situácia bola v slovenskej spoločnosti., v ktorej akýkoľvek národný pohyb bol okamžite zadusený ako vlastizradný prejav panslavizmu. Keď sa skončila vojna, na poľskej strane boli k dispozícii ozbrojené útvary poľskej armády a ľahko sa tvorili aj tzv. bojówki, ktoré boli zapájané aj do akcií na území Spiša a Oravy.
Poliaci mali svoje légie pod velením Pilsudského a Hallera, ktoré operovali cez vojnu na poľských územiach hoci zatiaľ pod vládou okupačných mocností, no vo chvíli rozpadu týchto zaborcov, bola tu k dispozícii silná poľská armáda. V tom čase ani Česi ani Slováci na domácom území svojho vojska nemali, boli len zahraničné légie vo Francúzsku, Taliansku. No a v Rusku, ktoré sa prebíjali cez Sibír na východ, aby sa cestou okolo sveta dostali do Európy. Z Talianska a Francúzska boli urýchlene presunuté domov a zohrali svoju úlohu najmä pri oslobodení územia Slovenska, odkiaľ bolo treba odstrániť zvyšky uhorskej armády a potom bojovať proti Kunovej boľševickej maďarskej armáde a zabezpečovať hranice aj proti Poľsku.
Ako to teda bolo s tým prechádzaním spiško-oravských dedín z rúk do rúk? V súvislosti s poľskými aktivitami poznáme tu štyri obdobia:
- prvé začína koncom vojny a vyznačuje sa už v novembri 1918 najmä poľskými vojenskými aktivitami v úsilí obsadiť územie Spiša a Oravy. Poznačené bolo napríklad vniknutím poľskej vojenskej jednotky od Žywca a streľbou do davu v Oravskej Polhore, kde boli poranení a mŕtvi. Poľské jednotky vnikli na Spiš od Nowého Sącza až po Kežmarok, potom ustúpili pred prichádzajúcimi čs. jednotkami; opäť prenikali od N. Targu smerom na Kežmarok;
- druhé obdobie začína príkazom Ententy v polovici januára 1919 stiahnuť
poľské vojsko za hranice slovensko-poľské a toto obdobie trvá do vyhlásenia plebiscitu v septembri 1919;
- tretie obdobie je obdobie príprav na konanie plebiscitu a plebiscitová oblasť bola
vyňatá zo správy čs. orgánov a podriadená medzinárodnej správe, ktorá mala k dispozícii aj francúzskych vojakov. Trvalo do zrušenia plebiscitu a rozhodnutia Konferencie veľvyslancov 28. júla 1920;
- štvrté obdobie zahŕňa činnosť delimitačnej komisie a pričlenenie obcí Hornej Oravy a Severného Spiša k Poľsku; spor o Javorinu, ktorý končí až v roku 1924 definitívnym ponechaním pri Slovensku.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že pán Haber jr. sa značne mýli, ak tvrdí, že ” w ovým czasie nie było tam prawdziwej władzy, wsie po kilka razy przechodiły z rąk do rąk. Gdy słabła siła słowa i nafty, do akcji wkraczal kij”. Kto mal dlhší a hrubší „kij“, sme si už povedali. a ako to bolo s tou naftou? Poslúžme si informáciou z pera najpovolanejšieho z poľskej strany, nespochybniteľného polonofila Ferdinanda Machaya: ”Obdobie príprav plebiscitu bolo poznačené prácou, starostlivosťou a úsilím až príliš veľkým. A to počnúc od vlády vo Varšave a končiac posledným dôverníkom niekde v Herdúdke na Orave. Bol by to skutočne čierny nevďak ponosovať sa na štátne úrady... Plebiscitové územie Spiša-Oravy nebolo veľké, takže nás bolo ľahko uspokojiť, či to múkou, cukrom, alebo inými produktami. Len bolo treba požiadať, vláda okamžite vyhovela a zrealizovala akýkoľvek sen plebiscitových pracovníkov”, ako napísal F. Machay vo svojej knihe Moja droga do Polski.(s. 100). Čo tu ešte možno dodať? Že na Slovensku bol nedostatok petroleja a v Poľsku ho bolo dosť? Takže slovenskí gorali si mohli aspoň svietiť poľským petrolejom, ale preto sa ešte nestali Poliakmi.

Kronika obce Podvlk
Autori článku ”Ino sie obiesič” obsiahle citujú z kroniky dlhoročného starostu (šoltýsa) oravskej obce Podvlk, ktorý síce píše po poľsky, lebo má také školy, ktoré absolvoval v 30-tych rokoch, cítenia je však slovenského, ako Štefan Chovanec sám priznáva. Slovenskí gorali, to znamená gorali, ktorí do roku 1920 žili v jednom štáte (Uhorsku), a potom ČSR, boli hlboko presvedčení o svojej slovenskosti. Uvediem priam šokujúci jav udržania si slovenského povedomia medzi goralmi z Kysúc a Oravy, ktorí sa vysťahovali r.1803 do vtedy rakúskej Bukoviny. Týchto dávno zabudnutých Slovákov objavili v tridsiatych rokoch 20 storočia slovenskí pracovníci a založili pre nich slovenskú školu, do ktorej spontánne prihlásili svoje deti. Ale to by si vyžiadalo samostatnú kapitolu.
Aká je situácia v spišsko-oravských dedinách dnes, keď uplynulo viac ako 80 rokov od ich pripojenia k Poľsku, resp. takmer 60 rokov ak berieme rok 1945 ich opätovného pripojenia k Poľsku? Mlyny poľskej asimilácie, či už štátne, najmä školy, alebo cirkvi, pracujú naplno. A majú, pochopiteľne svoje výsledky. V roku 2000 v Inštitúte sociológie vroclavskej univerzity Michal Lubicz-Miszewski obhájil magisterskú prácu na tému Tožsamość narodowa mniejszości slowackiej w Polsce. Podkladom výskumu boli biograficko-rozprávačské nahrávky, ktoré autor nasnímal v roku 1999 medzi krakovskými Slovákmi a medzi Slovákmi na poľskom Spiši a Orave. Autor uplatnil metódu sémantických polí, ktorú vypracovala Régine Robinová z Centra politickej lexikológie v Saint-Cloud. Tento typ výskumu národnostnej menšiny sa v Poľsku uskutočnil po prvý raz.
” Na základe uvedených rozhovorov možno konštatovať, - píše vo svojej práci, - že slovenská národná identita sa v Poľsku formuje v opozícii k cudzím, t. j. k Poliakom, s tým pravdaže aj k hodnotám, ktoré sa s nimi identifikujú. Vedomie zväzku so svojimi, čiže so Slovákmi sa upevňuje hlavne v rodinnom prostredí. Výchova v slovenskom duchu sa uskutočňuje v rodine. Prejavuje sa to snahou poznať a udržiavať kontakty so slovenskou kultúrou a tradíciou. Istým faktorom slovenskej identity je historická pamäť. Osobitne dôležitou udalosťou minulosti, ktorá má silný vplyv na vlastnú identitu, je obdobie prvej Slovenskej republiky, kedy sa Slováci zo Spiša a Oravy ocitli na jej teritóriu. Zdá sa, že poľskí Slováci (hlavne staršia generácia) sa oveľa
silnejšie cítia spojení s vtedajším Slovenskom, ktoré sa ich v roku 1945 ”vzdalo” než s tým, ktoré v roku 1993 vyhlásilo svoju samostatnosť. Perspektíva Slovákov v Poľsku - čo sami často zdôrazňujú - sa im javí ako nepriaznivá. Historické podmienky spôsobili, že identita staršej generácie Slovákov je pomerne silná a jasne artikulovaná. Naproti tomu mladšia generácia čoraz viac stráca povedomie slovenskosti a postupne sa polonizuje.” (Kontakty, Slovensko-poľská komisia humanistických vied, I/2002, No.1, s. 51, Katedra slovanských filológií UK, Bratislava 2002./
Pristavme sa pri Chovancovom opísaní vzťahov obyvateľov poľských dedín k Slovákom z Podvlka po ich pripojení k Poľsku r.1920.
”Takže žil by Podvlk pomerne pokojne ako za Františka Jozefa. Ale zle sa vyvíjali vzťahy medzi obyvateľmi Podvlka a obyvateľmi okolitých dedín Spytkowice, Skawa, Raba (poľských - red.). Mnohí obyvatelia zo Spytkowíc používali vulgárne slová na adresu obyvateľov Podvlka. Roľníkov z našej dediny, keď prišli na vozoch do Rabky na jarmok okrádali. V tridsiatych rokoch utvorila sa v Spytkowiciach tlupa nebezpečných chuligánov, ktorí prichádzali na zábavy alebo svadby do našej dediny. Vyvolávali výtržnosti, vyťahovali nože z kešení a rozbíjali celú slávnosť. Spytkowčania, vracajúc sa na vozoch z jarmoku v Jablonke v netriezvom stave, nadávali Oravcom, často kopali do dvier domov, ktoré boli blízko cesty.”
”Koncom júla 1937 - zaznamenal Chovanec, - odohrala sa dráma v našej dedine. Podvlčania na urážky a vyhrážky odpovedali zmlátením dvoch Spytkowčanov. Hodili ich v bezvedomí do priekopy pri ceste. Zlosť prešla, takže jeden z dobitých sa dokonca liečil v miestnej chalupe. Druhý bohužiaľ zomrel.”
Chovancom opísané vzťahy obyvateľov poľských dedín k Slovákom z Podvlka, ktoré sa vzťahuje na obdobie medzi prvou a druhou svetovou vojnou, možno uplatniť mutatis mutandis aj na obyvateľov ostatných slovenských dedín Spiša a Oravy. Poznám to z rozhovorov s mnohými spišsko-oravskými Slovákmi. I keď nedochádzalo až k takým vyhroteným konfliktom, ako opisuje pán Chovanec. Neporovnateľne horšia bola potom situácia po druhej svetovej vojne, keď v rokoch 1945-1947 vyčíňala Ogňova banda, dochádzalo aj k vraždám, napríklad známy prípad odvlečenia a zavraždenia štyroch Slovákov otcov rodín z Novej Belej v apríli 1946 a mnohí Slováci boli a sú presvedčení, že tieto vraždy boli objednané.
V článku sa ďalej píše: ”V roku 1938 po Mníchovskej dohode, Poľsko anektovalo České Tešínsko a na Spiši a Orave presúva hranice na juh podľa postulátov spred dvadsiatich rokov. Poľské vojsko defiluje v Javorine na slovenskej strane Tatier. Necelý rok neskoršie slovenské jednotky po boku Nemcov vkráčajú do Poľska a pochodujú až po Nowy Targ. Nadránom 1. septembra 1939 obyvateľov Podvlka zobudil hukot lietadiel. ”O niekoľko minút prišli tri nemecké tanky, - píše Chovanec. - Takú výzbroj obyvatelia dediny ešte nikdy nevideli. Nemeckí vojaci boli mladí, pekne oblečení, voňajúci kolínskou vodou. Ženy hádzali kvety na tanky a vojaci častovali deti čokoládou.”
Ale už ”dňa 2. septembra zúriví nemeckí vojaci robili prehliadky po domoch, našli rovnošaty zelenej farby a boli presvedčení, že poľskí vojaci sú preoblečení za civilov. Rovnošaty neboli vojenské, ale miestneho orchestra... 20. septembra prišli do našej dediny predstavitelia slovenských orgánov, ktorí urobili výmenu peňazí.. Za jeden poľský zloty platili päť a pol koruny. Obyvatelia boli s touto výmenou veľmi spokojní...Od l. októbra bol v Podvlku otvorený obecný úrad. Taktiež v tom čase sa začalo vyučovať v školách. Miesto jedného učiteľa prišli zo Slovenska traja. Vekom staršie obyvateľstvo prijalo tieto zmeny s uspokojením, keďže do roku 1920 navštevovali slovenskú školu a so Slovenskom boli spojení dlhými vekmi. Mládež sa
nevedela zmieriť s týmto osudom. Slovenský jazyk sa zdal byť jazykom cudzím, túžili sme za Poľskom. Riaditeľ školy Matej Kuroň zorganizoval večerné kurzy slovenského jazyka. Bolo to obdobie zimy a kurzu sa zúčastnilo asi sto osôb. Slovenský jazyk sa ukázal byť ľahký, pretože je veľmi podobný poľskému. Mládež sa rýchlo privykla na novú vládu a netúžila už za Poľskom. Oravské nárečie nebolo zmenené, všade sme hovorili po oravský, len v škole a v úrade po slovenský a v kostole sa spievali slovenské piesne.”
Druhá svetová vojna sa oficiálne začala l. septembra 1939, keď Nemecko napadlo Poľsko. No pre obyvateľov Česko-Slovenska sa vojna začala už v roku 1938. Po pripojení Rakúska k Nemecku už v máji 1938 mobilizovala ČSR svoju armádu, potom trvalo napätie, ktoré vyvrcholilo Mníchovským diktátom, po ktorom nasledovala Viedenská arbitráž a poľský vynútený zábor časti Vysokých Tatier s Javorinou, Pienin s Lesnicou, na Orave dedín Hladovka a Suchá Hora a ďalších území, najmä na Kysuciach. Na slovensko-poľských hraniciach sa už vtedy strieľalo. Boli to prvé výstrely druhej svetovej vojny. Okyptené Česko-Slovensko bolo vydané Hitlerovi na milosť, západné mocnosti stratili oň záujem, nacisti to naplno využili a dosiahli – už teraz bez boja – likvidáciu ČSR. Výdatne mu pritom pomáhalo Horthyho Maďarsko a bohužiaľ aj Beckovo Poľsko. Hoci predtým bol Hitler prisľúbil Slovensko Horthymu, využil ponúkanú možnosť a šikovným lavírovaním dosiahol priame podriadenie Čiech a Moravy Nemecku ako ”Protektorátu” a Slovenska ako samostatnej republiky, podriadenej Nemecku tzv. ”ochrannou zmluvou”, čím zabránil pripojeniu Slovenska k Maďarsku, čoho sa Slováci najviac obávali. Hrozil ešte jeden variant, že Slovensko malo byť rozdelené medzi Nemecko (západná časť pripojením k Protektorátu Čechy a Morava), južná časť k Maďarsku a severná k Poľsku za Koridor, s čím však poľská vláda nesúhlasila. Hodno spomenúť epizódu z rokovania Hitlera s Tisom v Berlíne 14. marca, keď Ribbentrop priniesol telegram, že Maďarsko sústreďuje svoje vojsko na slovenských hraniciach a Hitler naliehal na Tisa, aby sa blitzschnell (bleskovo) rozhodol a vyhlásil ešte v Berlíne slovenskú samostatnosť, lebo v opačnom prípade...
(Dokončenie v budúcom čísle)

JUDr. Matej Andráš, prvý konzul ČSR
v Katoviciach 1947-1950