Ľubica Chriašteľová

Gotika

Fikcia vo svetle lomených oblúkov

Slovenská národná galéria v spolupráci s Mestským múzeom v Bratislave po tieto dni až do konca marca sprístupňuje verejnosti ďalšiu výstavu z veľkolepého cyklu Dejiny slovenského výtvarného umenia - Gotika. Výstava, ktorú by sme mohli pomenovať aj Umenie krásneho slohu, prvýkrát v takejto šírke predstavuje diela slovenskej proveniencie pochádzajúce z domácich a zahraničných zdrojov. Vážnosť rozsiahleho projektu umocňuje skutočnosť, že všetky doterajšie expozície "zastrešili" odborné publikácie z pera viacerých autorov a k 800 stranovým knihám Barok a Moderné slovenské výtvarné umenie pribudla po tieto dni aj Gotika.
Gotika reprezentuje umelecký štýl z obdobia vrcholného a neskorého stredoveku. Kolískou slohu je Francúzsko, ktorého kostol Ill de France sa natrvalo zapísal do dejín výtvarného umenia a lomené oblúky sa z tohto prostredia postupne rozšírili do všetkých kútov Európy. Nový umelecký štýl na prahu raného stredoveku sa presadil aj na území Slovenska. Naša krajina tvorila po dlhé stáročia neoddeliteľnú súčasť Uhorského kráľovstva a vývoj na tomto území prebiehal v úzkej symbióze s tamojšími kráľmi, šľachtou, cirkvou, ale aj politickými zápasmi a výbojmi. Hovoriť o samostatnom gotickom umení na Slovensku je do istej miery fikciou, avšak s viacerými spoločensko-historickými, mocenskými a rodovými výhradami. Najmä severné oblasti Slovenska predstavovali v rámci Uhorska najbezpečnejšie územie a pravdepodobne aj preto sa v tomto priestore nachádza množstvo cenných dokumentov, počnúc staviteľstvom, hradnými sídlami, mestskými štruktúrami až po bohaté oltárne retabulá, tabuľové obrazy, sochy, knižné iluminácie, sviatočné monštrancie a mnohé ďalšie predmety, písomnosti a doklady. Na tieto predmety upozorňuje výstava, ktorá mnohorako načiera do rozsiahlych zdrojov cirkevného, svetského a mestského umenia.
Raný stredovek reprezentuje formovanie prvých štátnych útvarov, miest, obranných celkov a cirkevných spoločenstiev. Uhorskí králi a šľachtici v 12. a 13. storočí čelili ničiacim tatárskym výbojom, ktoré oslabovali ich pozície a v premene vekov vojenské nepokoje tvorili priestor pre donácie celých území uhorským, ale i slovenským šľachticom a rodom. S rozsiahlymi výbojmi a bitkami úzko súvisela stavba hradných opevnení, ktorých ruiny dodnes pokrývajú vyvýšené územia našej krajiny a historici umenia rekonštruujú takmer neexistujúce obranné a obytné návršia. Veže spolu s rozsiahlym obranným systémom stredovekých hradov reprezentujú zložitý, ale hodnoverný doklad zo života vtedajšieho človeka, jeho myslenia a cítenia. S donáciami území úzko súvisel rozvoj stredovekých obranných systémov, v ktorých sa formovali základné typy miest. Ešte dnes, napríklad v starej Bratislave dominujú viaceré historické objekty a obranné múry. Ak sa prenesieme na východ našej krajiny, do tohto vývoja o niečo neskôr vstúpil Bardejov, Prešov, ale i popredné stredoslovenské mestá Banská Štiavnica, Kremnica a medená Banská Bystrica. Vďaka dodnes jestvujúcim meštianskym domom, chrámom, hradbám a uličkám si uvedomujeme existenciu týchto priestorov s vlastným životom, honoráciou, bohatstvom, vzdelanosťou, ale i biedou a chudobou. Dominantné postavenie v tomto vývoji reprezentujú cirkevné stavby od vznosných katedrál po majestátne pôsobiace mestské chrámy a jednoduché dedinské kostoly, kláštory, školy, radnice, spoločenské priestory. Väčšina z nich už podľahla zubu času a nárokom nasledujúcich storočí, cirkevné stavby dodnes predstavujú nemých svedkov dávnej minulosti.
Na opornom murive chrámových lodí vidíme, ako sa základná konštrukcia budovy mení pod vplyvom lomených oblúkov, podporných systémov, ozdobných prvkov, kamenných hlavíc, fiál a ďalších stavebných prvkov. V symbióze so staviteľským vývojom v kultúrno-spoločenskom kontexte stredovekej doby osobitné postavenie reprezentuje cirkev. Na Slovensku dominovali cirkevné rády vzdelaných benediktínov, dominikánov, cisterciánov a františkánov, ktoré výrazne ovplyvňovali vývoj krajiny. Stredoveký človek bol zbožný, často preduchovnený a v živote prostého a vznešeného človeka dominovala modlitba, láska k blížnemu a milosrdenstvo. Na tieto momenty upozorňuje predovšetkým gotická nástenná a dosková maľba, ktorá svojimi výjavmi, líniami a farbami pokrýva veľké plochy muriva. Aj po uplynutí siedmich storočí vidíme, ako starozákonné motívy ponímal niekdajší anonymný maliar. Umelci na omietkach kostolov, napríklad v spišskej Žehre, ale i mimoriadne pôvabnom, žiaľ, chátrajúcom kostolíku v Ludrovej pri Ružomberku zanechali rozsiahle biblické motívy obohatené o vlastné životné poznatky. Stredoveký človek nevedel čítať, maľby popri kázni znamenali často jediný zdroj jeho vedomostí . Každý takýto obrazový prejav pre dnešného človeka predstavuje ponor do hĺbky života človeka minulosti a jeho zbožnosti. Zbožnosť a preduchovnená vrúcnosť ešte výraznejšie dominuje v podobe polychrómovaných madon, ktorých esovito poňaté vertikály vyjadrujú krásu tohto sveta, ženskosť, duchovnosť a ťažko identifikovateľný vzťah božej matky a dieťaťa. Pravdepodobne určujúce je materstvo, umelci však do tohto vzťahu vtesnali aj niečo naviac, čo dnešný človek nedokáže pochopiť a znalci upozorňujú iba na neopakovateľnú štýlotvornú krásu, nadpozemskosť a umelecké kvality. Esovité tvary postavy sa v začiatočných fázach gotického sochárstva vyvinuli zo slonovej kosti, ktorej úzky priestor tvoril určujúce sochárske pravidlá.

Rozkvet gotiky
Gotické umenie zaznamenalo najväčší rozkvet v 14. storočí. V roku 1301 zomrel posledný predstaviteľ Arpádovcov. Na uhorský trón nastúpili Anjuovci a výrazné postavenie v tomto vývoji malo panovanie Karola Luxemburského. Po vojenských obranných útokoch naša krajina prežíva opäť krátke obdobie prosperity, ktoré sa prejavuje v zakladaní ďalších miest. V tom období ich na Slovensku pribudlo niekoľko desiatok s obchodným a trhovým právom a banskými privilégiami. Rozmach nastáva v mincovníctve v podobe zlatých a strieborných florénov, denárov a grošov. Do popredia vstupujú ďalšie šľachtické a meštianske rodiny a rody. Známe je pôsobenie Matúša Čáka Trenčianskeho. Našu krajinu ďalej deštruujú Turci a do tohto vývoja viackrát zasahujú husiti a Jiskrovi bratríci. Aj v období vrcholnej a neskorej gotiky obyvatelia hľadali pre svoj život bezpečie a pozostatkami sú ďalšie hrady a pevnosti. Najbezpečnejším územím stredovekého Uhorska je jeho vnútrozemie, predovšetkým Spiš a ďalšie severoslovenské mestá.
Autori štúdií publikácie ilustrujú stavebný vývoj prostredníctvom hradov a kostolov. Najhodnovernejším takýmto dokladom je majestátne sa vypínajúci Spišský hrad a katedrála sv. Martina. Prostredníctvom tohto kostola možno upozorniť na začiatky stavebného rozvoja, ktorý sa postupne vyvinul z pevnej hmoty románskeho muriva k lomeným oblúkom a k ďalším kamenným prvkom, ako sú fiály, kružby, ostenia, ružice, konzoly, sedílie, rímsy, rozetové okná. Ak ešte chvíľu zostaneme vo výškach gotických katedrál, stotožníme sa so slovami Juraja Žáryho, ktorý klenbu v bratislavskom dóme sv. Martina prirovnáva k hladine rozbúreného mora a uvedomujeme si, že niekoľko základných typov chrámových kružieb predstavuje nepreberné množstvo tvorivých počinov stredovekých architektov. Gotické kostoly nepredstavujú iba mystické priblíženie nedoziernych výšok k Bohu a nadpozemskému životu, ale i skutočné. Na znak bohoslužobnej udalosti a symboliky na sviatok Sv. Ducha vpúšťali napríklad do chrámového priestoru cez otvor v klenbe dómu sv. Martina živú holubicu.
Klenoty na "náhrdelníku" kostolov a kaplniek predstavujú gotické oltáre. V priebehu 15. storočia nastalo na území horného Uhorska všeobecné oživenie cirkevného života. Do popredia náboženského cítenia vstúpil kult zázračných obrazov a relikvií, ktoré veriaci uctievali v tichu kostolov. So zbožnou úctou a túžbou o zblíženie sa s Bohom a s nadpozemským životom úzko súvisela tvorba honosných oltárov. Najviac ich vzniklo v priebehu 14. a 15. storočia. Gotický Spiš sa vďaka týmto predmetom natrvalo zapísal do dejín stredoeurópskeho umenia.
Dôležitú úlohu v tomto procese zohrala potreba, aby sa duchovný zážitok preniesol do vizuálneho. Tento moment sa stal jedným z určujúcich momentov pre tvorbu honosných oltárov a trojrozmerných i plošných diel. Podmaňujúca forma architektúry gotických tabuľových oltárov poskytovala dôstojný priestor pre hlavnú postavu svätca, podľa ktorého bol oltár spravidla pomenovaný. Krídla oltára tvorili ohraničený priestor, do ktorého sa umiestnila socha. V strede priestoru dominovala Madona a po pravici patrón. Na vnútornej strane otvorených krídel nachádzame reliéfy, prípadne maľby. Otváranie a zatváranie krídel oltáru vyhovovalo rozličným liturgickým potrebám.
Oltár s otvorenými krídlami bol veľkolepý, účinok vyvolával dojem nebeskej ríše a nadpozemského života. Pôsobenie oltára sa môže znásobiť nadstavením ďalšej dvojice krídel. Na košickom oltári v Dóme sv. Alžbety sa na zadnej strane krídel objavujú pašie. Po zatvorení druhého páru krídel môžeme sledovať život Panny Márie. Na predeloch oltárov zvyčajne dominoval Kristus v spoločnosti apoštolov. Iné výjavy poukazovali na Kristove utrpenie. Nachádzame aj scény spojené s vtelením Spasiteľa alebo Klaňanie sa troch kráľov. V druhej polovici 15. storočia sa v tvorbe oltárov do popredia dostalo architektonizujúce tvaroslovie a kompozície uzatvárali početné veže. K celkovému pôsobeniu oltárov patrilo zdobenie, najčastejšie lesknúcim sa zlatom. Ozdoby boli architektonické, ale i ornamentálne. Dôležitú úlohu predstavovali štylizácie akantových listov a ďalších vegetatívnych úponkov. Tvaroslovie oltárov pripomína priečelie gotických katedrál a popri apoštoloch dominujú_legendy svätých.
Vrcholom tohto úsilia je oltár Majstra Pavla z Levoče v kostole sv. Jakuba. Majster Pavol záujem historikov priťahuje približne posledné storočie. Tak ako v Čechách dominuje postava Petra Parléřa, v nemeckých krajinách Veita Stossa, na Slovensku je dielo Majstra Pavla z Levoče. Začiatky života majstra Pavla nepoznáme. Najpodstatnejšie umelecké impulzy nadobudol v juhonemeckom prostredí. O umelcovej prítomnosti v Levoči hovorí prvá písomná zbierka roku 1506 z bratstva Božieho tela, kde pôsobil spolu s maliarom Hansom Molerom. Dielo majstra Pavla dominuje aj v ďalších kostoloch a oltároch. Majster Pavol po získaní úspechu sa neskôr venoval obchodu a mnohé diela strácajú na sile umeleckého účinku. Pavlovi nasledovníci rezbu zremeselnili a zjednodušili.

Pevné body histórie umenia
Pri listovaní knižnými štúdiami si uvedomujeme, že historici umenia dejiny čoraz viac zaľudňujú. Hoci v gotike prevažujú neznámi majstri, umelci, rezbári, maliari, zlatníci, kamenári, stolári, iba niektorí z nich signovali diela vlastnou remeselnou značkou. Do popredia gotického umenia vstúpili už aj niekoľkí známi majstri. Údaje o ich existencii historici získali predovšetkým z archívnych listinných prameňov a výskumy nepodmieňujú iba na základe poznania umeleckých artefaktov, ale aj pomocných vied historických a písomných prameňov. Na základe bádania poznáme napríklad aj vlastnú podobu niektorých majstrov: Historici umenia odhaľujú život a zmýšľanie stredovekého človeka takto oveľa plnokrvnejšie a plastickejšie.
Nezastupiteľné miesto v umelecko-historickom bádaní mediavelistiky predstavuje knižné umenie, ktoré prostredníctvom iluminácií a rôznych foriem gotického písma vnáša do problematiky ďalšie fakty. Knižné kódexy, breviáre, misále, anftifonále upozorňujú na osobitú úlohu iluminácie, ktorej tvarová a farebná bohatosť siaha k tvarovej mnohorakosti gotickej architektúry a maľby. Dávnu minulosť dokumentuje aj existencia predmetov každodennej potreby a ich bohatá ornamentálna výzdoba. Medzi ne patrí knižnica z kostola sv. Egídia v Bardejove, dodnes zachované kostolné a chórové lavice, oltárne monštrancie, kalichy a kazuly - cirkevné odevy zapožičané pre výstavu z viacerých kostolov.
Historici umenia identifikujú diela anonymných umelcov na základe archívnych dokumentov. Druhým spôsobom výskumu je štýlová kritika, ktorá patrí medzi najšpecifickejšie výskumné metódy histórie umenia. Štýlová kritika vznikla pri výskume talianskych renesančných majstrov, ktorí reprezentujú skutočné osobnosti. Musíme počítať preto s tým, že charakteristické črty gotických tvorcov nie sú vždy dostatočne jasné a ani renomovaní znalci jednotlivé tvorivé osobnosti nemôžu poznať a identifikovať jednoznačne. Preto existuje stále veľa nejasností. K slovu sa dostávajú aj výsledky expertíz reštaurátorov a argumentácia na základe archívnych materiálov, ktoré prinášajú relatívne viac pevných bodov do interpretácie historikov umenia. Rozsiahla publikácia a výstava reprezentuje súhrn faktov, vývinových podôb a historických kontextov v duchu moderného dialógu voči poznaniu dávnej minulosti vo vzťahu k súčasnosti. Zostavovatelia zabudli na vitráže, ktoré v kontexte skúmaného obdobia reprezentujú ďalšiu významnú umeleckú formu. Stredoveký človek slnečné svetlo využíval pre zvýraznenie ilúzie priestoru a práve vitráže túto farebnú ilúziu zhmotnili do ďalšieho emocionálneho zážitku.
Výstava gotického umenia na pôde SNG a Mestského umenia bez nostalgie približuje poznatky o veľkej umeleckohistorickej epoche našej a európskej minulosti. Kniha je dielom 36 autorov z Maďarska, Nemecka, Česka a Slovenska. Sú to renomovaní znalci gotického umenia. Škoda, že vydavateľ Slovart aspoň niekoľkými heslami nezaznamenal základné biografické údaje o autoroch. Veď aj takéto informácie možno chápať ako ďalšie hodnoverné fakty a údaje pre všetky nasledujúce výskumné práce, ciele a súvislosti. Pred takmer deväťsto stranovým dielom s tisíckou fotografií a kresieb treba skloniť hlavu na znak obdivu voči rozsahu a obsahu celého výstavného a knižného projektu.