Ján Urbánek

Limes Romanus

Limes Romanus, systém pohraničných opevnení, ktorý chránil Rímsku ríšu pred barbarmi. Na jednej strane civilizácia a kultúra, na druhej strane barbarský chaos. Limes Romanus vykreslil Európe jej tvar i tvár. Limes Romanus nie je len systém opevnení, ale i pojem, idea. Je to idea Európy ako kontrastu, radikálneho rozdielu medzi kultúrou a barbarstvom v tesnej blízkosti, doslova „za humnom“. Limes Romanus, to je kultúrna vzdialenosť a geografická blízkosť.
Táto klasická európska hranica zdvojuje náš pohľad. Núti nás dívať sa na všetky udalosti z dvoch strán, zvnútra i zvonka európskej hranice. Aj pohľad zvonka, pohľad z cudzieho stanoviska je zmysluplný. Odkrýva nám veľa z našej európskej identity.
Keď limes Romanus pod náporom barbarov padol, stalo sa asi menej, ako sa na prvý pohľad zdá. Základná štruktúra európskej kultúry bola zrejme už založená, pretože bola flexibilnejšia a trvácnejšia ako príliš rigidný systém opevnení. Mohla sa preto rozvíjať v celom spektre metamorfóz, pružne reagujúc na meniacu sa situáciu. Keď limes Romanus ako systém opevnení zanikol, vôbec neprestala jestvovať hranica medzi kultúrou a kultúrou. Neprestalo jestvovať ani barbarstvo. Táto veľmi životaschopná forma existencie je aj dnes veľmi populárna. Po páde „limes Romanus“ prechádzala širokým spektrom variácií: Germáni, Huni, Slovania, Avari, Maďari, Arabi, Vikingovia, Kumáni, Tatri, Turci, atď., atď. Európska civilizácia a kultúra na druhej strane hranice musela neustále reagovať na meniacu sa situáciu. Vďaka barbarom, stojacim na európskom prahu, bola neustále konfrontovaná s otázkou svojej identity. V tomto historickom a geografickom kontexte nie sú barbari vôbec niečím jednoznačne negatívnym. Ako neustále živý, geograficky blízky a kultúrne vzdialený kontrapunkt k európskej kultúre majú nezastupiteľný význam. Bez tohto výrazného barbarského rámca by Európa sotva bola Európou. Cudzinec „za humnom“ nie je nutne nepriateľ.
Čo sa však stalo so starou európskou hranicou? Klasický limes Romanus bol ostrou hranicou oddeľujúcou dva svety. Aj dnes jestvuje. Nie však v tejto podobe. Dnes má podobu hustej pavučiny, ktorá sa nám doslova pletie pod nohami. Takej hustej, že ju prestávame vnímať. Je akoby pod prahom našej schopnosti rozlišovať.
Dnešná Európa je doslova počmáraná sieťou významných kultúrnych hraníc. Na každom kroku ľahko narazíme na rozdiel medzi európskou kultúrou a barbarskou absenciou kultúry. Problém európskej identity patrí k nášmu všednému dňu. Stačí tak málo a sme na druhej strane. Stačí prekročiť prah shopingcentra, otvoriť si väčšinu novín, zapnúť televíziu či začítať sa do niektorého z bestsellerov. Stačí tak málo a sme - ani si to neuvedomujúc - na druhej strane. Zrazu z ničoho nič sme „in“. „In“ vo svete barbarov, ktorý sa tentoraz nezdá byť lokalizovaný na našej východnej hranici. Nechutný, cudzí svet, vďaka ktorému však môžeme jasne cítiť vzácnu chuť rozdielu medzi ním a európskou kultúrou.
Klasický limes Romanus išiel i našim priestorom. Rozkladal sa i na slovenskom úseku Dunaja. Problém hranice európskej kultúry je i naším bytostným problémom. V našom priestore má našu špecifickú podobu. Genius loci Slovenska je bez neho nemysliteľný. Slovensko, náš kultúrny priestor, je doslova dočmárané hranicami, ktoré nesú v sebe odkaz klasického „limes Romanus“. Oddeľujú európsku kultúru od kultúry na druhej strane hranice. Sú vzácnym, zmysluplným kontrapunktom, miestom, z ktorého vidno dôležité rozdiely. Stojac na takomto mieste začíname rozlišovať a vidieť. Začíname rozumieť sami sebe, tušiac dačo zo svojej identity.
Stačí napríklad navštíviť krásny Kežmarok a prekročiť prah tamojšieho zaujímavého kostola, ktorý dominuje siluete mesta. Je veľký, červený, akýsi predimenzovaný, zvláštny. Mohutná kupola na vysokom tambure a ešte vyššia samostatne stojaca veža robia skutočne neobvyklý, silný dojem. Kostol pôsobí akosi exoticky, takmer orientálne. Mešita to však nie je, pretože súčasťou výzdoby sú nápadné šesťcípe hviezdy. Ale ani synanóga to nie je.Na veži je kresťanský kríž a v kostole veľká socha Krista. Návštevník môže byť spočiatku zaskočený neobvyklým architektonickým prejavom a kombináciou symbolov. Po chvíľke sa však začne orientovať. Je to - napriek všetkému - kresťanský kostol, ktorý nie je dokonca až taký zvláštny a výnimočný, ako sa na prvý dojem zdá a ako sa snaží byť. Je stavaný v určitom architektonickom štýle, štýle, ktorý je zámernou absenciou štýlu, barbarský chaos, eklekticizmus. Stavby v tomto štýle nie sú u nás zriedkavosťou. Tak napríklad taký bratislavský Modrý kostolík je to isté. Svojím spôsobom nesporne výtvarne pôsobivý kostolík má čosi z atmosféry tureckých kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach. Kde to vlastne sme? Sme v kostole či v kúpeľoch? Túto otázku si kládol aj L. Hanus zoči - voči eklektickým budovám v Budapešti (L. Hanus, Kostol ako symbol, Lúč, Bratislava 1955).
Prekročiac prah kežmarského kostola, ocitneme sa na druhej strane hranice, v ozdobnom, teatrálnom svete, kde sa na babylonský spôsob miešajú jazyky, symboly, významy. Strácame tu orientáciu, prestávame rozumieť. Je to svet z konca 19. storočia, kedy atmosféra nášho priestoru bola presýtená oslavami milénia osláv „zaujatia vlasti“. Oživoval a oslavoval sa význam udalostí spred tisíc rokov, keď Európa bola naraz z troch strán ohrozená. Zo severu prichádzali Vikongovia, z juhu Arabi, z východu - presne k nám - Maďari. Pod týmto tlakom, v čase existenčného ohrozenia, bránila Európa svoje bytie a hľadala svoju novú tvár.
Dôvod na oslavy? Aj áno aj nie. Záleží, na ktorej strane európskej hranice stojíme.
Prah kežmarského kostola je hranicou plnou významu. Význam tejto hranice sa však stane zreteľnejším, ak pôjdeme ďalej a prekročíme ďalší prah. Rozdiel medzi kultúrou a kultúrou, ktorý bol výtvarnou rečou architektúry naznačený, bude zrozumiteľnejší, pretože nadobudne verbalizovanú podobu. Kostol je i pohrebným chrámom Imricha Thökölyho. Z lode kostola sa vchádza do jeho mauzólea. Mauzóleum je hojne navštevované. Vždy je tam veľa vencov s trikolórami. Na kamennej doske je vyrytý maďarský text. Preložený je i do slovenčiny a nemčiny. V slovenčine znie:
Tu spočíva nesmrteľný bojovník slobody Imrich Thököly, gróf kežmarský, knieža vyšnouhorské a sedmohradské, nar. 25. 9. 1657 vo svojom rodnom zámku v Kežmarku, zomrel 13. 9. 1705 v Izmid Nikodémii (v Malej Ázii), vo vyhnanstve. Aby jeho drahé kosti mohli v otčine spočívať, dala ich vďaka národa priviezť domov a pri krajinských slávnostiach 30. 10. 1906 v jeho rodnom meste v tomto chráme božom uložiť. Požehnanie jeho popolu! Česť jeho pamiatke!
Slovenský návštevník bude veru textom zaskočený. Nebude mu rozumieť. Gróf a knieža, feudál na pohľadanie a bojovník slobody? Bojovník akej slobody, slobody pre koho? Text vraví o „otčine“ a o „vďake národa“. O akých otcoch je tu reč? Ktorý národ tu ďakuje a za čo? A napokon, kto tu na záver všetkého žehná? Slovenský návštevník naozaj nemusí hneď textu rozumieť, nemusí hneď poznať odpovede na otázky, ktoré text evokujú. Nemusí, ale môže. Zrozumiteľnosť textu závisí od kontextu, v ktorom je čítaný. Kontexty sú dva. V mauzóleu je prítomný iba jeden. Sú však miesta, kde sú prítomné oba.
Jestvujú miesta, kade niekedy išla hranica Európy, miesta, kde slovenská krajina zmysluplne rozpráva o rozdiele medzi Európou a svetom za jej hranicami. Jedno z týchto miest je nad Bratislavou, na Kamzíku. Na Kamzíku, iba na skok od lyžiarskej lúky je pekný, nenápadný, ale významný pamätník. Je kľúčom k textu na pamätnej tabuli v Kežmarku. Pod prázdnou nikou - soška je skôr ukradnutá ako stratená - je bratislavský znak a pod ním text. Je to modlitba, v ktorej bratislavčania prosia Pána Ježiša Krista o ochranu. Dátum 1683 všetko upresňuje. Hrozba, dôvod modlitby je jasná. V tomto pohnutom roku hranica Európy prebiehala presne v týchto miestach. Štvrťmiliónová armáda pod vedením veľkého vezíra Kara Mustafu obliehala Viedeň. Na Bratislavu tiahol spojenec Turkov Imrich Thököly. Bol to teda „bojovník slobody“ z kežmarského mauzólea, kto naháňal hrôzu Bratislavčanom.
Dívajúc sa na dávne udalosti z vrchu nad Bratislavou vidíme a vieme, na ktorej strane vtedajšej európskej hranice stál Imrich Thököly. Z tohto miesta je text na jeho pamätnej doske v Kežmarku zrozumiteľný. Slová „bojovník slobody“, „otčina“, „drahé kosti“, „vďaka národa“, „požehnanie“ patria do mimoeurópskeho kultúrneho kontextu. Treba ich čítať v kultúrnom kontexte Osmanskej ríše. Tu majú zmysel a sú pravdivé. Na opačnej strane vtedajšej európskej hranice, kde sa po oslobodení Viedne a Bratislavy rozozvučali zvony ako prejav radosti, majú význam opačný. Bolo by chybou zmazávať rozdiel vo význame týchto slov, ktorý majú na oboch stranách európskej hranice, pretože práve v tomto rozdiele sa zreteľne prejavuje naša identita.
Nerozprávame tu o dávnej a predovšetkým zaprášenej, mŕtvej histórii? Vôbec nie. Čas má totiž dve tváre. Niekedy sa správa ako „zub času“ a odnáša udalosti chvíľočku prítomné do večného zabudnutia. Inokedy sa však správa opačne. Pracuje ako roľník. Seje do pôdy semeno, aby potom z dávno zasiateho zbieral úrodu, ktorú v blízkej budúcnosti vymláti a pomelie. Žiaden zub času. Prítomnosť minulosti je evidentná tak ako prítomnosť budúcnosti. A práve tento druh času zapĺňa mauzóleum kežmarského kostola. Kostol i mauzóleum boli postavené v atmosfére miléniových osláv. Vôbec nie sú staré, patria skôr prítomnosti ako minulosti. Vedome a explicitne sa však dovolávajú kultúrnej kontinuity s minulosťou. Dovolávajú sa nielen udalostí v 17. storočí, ale idú i hlbšie k udalostiam spred tisíc rokov. Hlásia sa k udalostiam, keď Európa konfrontovaná vpádmi barbarov hľadala svoje geografické hranice a svoju kultúrnu identitu. Hlásia sa k nim však „zvonka“, z vonkajšej strany „limes Romanus“. Z tejto strany európskej hranice sú Lech z roku 955 a Viedeň z roku 1683 vnímané ako porážky, nie ako víťazstvá. Je to prosto iný ako európsky kultúrny kontext, s ktorým sme však aj dnes konfrontovaní z bezprostrednej geografickej blízkosti.
Ďalšiu časť príbehu rozprávajú čerstvé vence s trikolórami v kežmarskom mauzóleu. Nielen dávna minulosť, ale i budúcnosť je tu prítomná. Je to prítomnosť tej budúcnosti, o ktorej nám - tradične strašne nahluchlým - rozprávajú tak nahlas turuly. Turuly sú prastarý vtáčí rod. No vtáky, ktoré k nám dnes zosadajú, prelietajúc našu južnú hranicu, sú mladé vtáky, plné života. Práve zosadli a zosadajú. Mnohé si ani nestihli zložiť krídla.
To už nie je reč o minulosti, ale prognóza.
Krásny Kežmarok s jeho zaujímavým kostolom povodí vnímavého návštevníka krížom krážom po slovenskej krajine, jej minulosti, prítomnosti i budúcnosti, črtajúcej sa na obzore. Je to púť po zložitej európskej hranici. V spleti vzťahov a hlavne rozdielov sa zreteľne črtá slovenská identita. Kežmarský kostol a jeho mauzóleum je však viac ako iba jeden konkrétny prípad. Na pozadí konkrétneho prípadu treba vidieť i všeobecne aplikovateľnú metódu, ako vnímať a formovať našu identitu. Claude Levi-Strauss (Štrukturálna antropológia, Kaligram, Bratislava 2000) vraví o „technike premiestňovania sa do inej kultúry“.
V tejto krátkej úvahe som sa nepokúšal o nič iné, ako aplikovať „techniku premiestňovania do inej kultúry“ na naše pomery. Znamená to „vziať“ svoju kultúru, svoj systém hodnôt a postojov a „ísť“ s ním na hranicu s inou kultúrou. Ísť na zmysluplné miesto, kde sa veľa vecí vyjasní. Teda žiadna xenofóbia či etnocentrizmus. Naopak. Cudzinec, cudzia kultúra v blízkosti je potrebná. Geografická blízkosť akcentuje rozdiel medzi vzdialenými kultúrami. Cudzia kultúra v nezastupiteľnej funkcii kontrapunktu vykresľuje a dotvára našu identitu. Sami, v izolácii by sme to asi nedokázali. Cudzinec, stojaci na našej hranici môže byť vítaný. Platilo to včera, platí to i dnes. Dnes možno viac ako včera, pretože situácia sa zdramatizovala.
Odvšadiaľ počuť, že tohto roku vstúpime do Európy. Hlučné mlátenie slamy má zrejme prehlušiť zrejmý paradox tohto kroku. Je ťažké, ba nemožné vstúpiť niekam, kde sme už od svojich počiatkov. Do niečoho tohto roku určite vstúpime, ťažko však povedať, do čoho. Po vstupe do „Európy“ sa kultúra v mnohých, nie nepodstatných črtách vyložene neeurópska, dostane do našej tesnej geografickej blízkosti. Nezastaví sa na hraniciach Slovenskej republiky, ale príde podstatne bližšie. Bude stáť na prahu domácností a rodín. A nebude veru ľahké udržať ju tam. Bude prenikať do intimity rodín. Bude sa tlačiť dnu. Ako psota z ľudových rozprávok. Bude prenikať stále bližšie, až na „kožu“, až do osobného života jednotlivcov. Podobná zmokovi bude ničiť charaktery ľudí. Európska kultúrna hranica sa nám bude ako neustále hasnúca jemná a nebezpečná pavučina motať pod nohami. Stane sa záležitosťou všedného dňa. Na každom kroku sa bude treba rozhodovať medzi kultúrou a absenciou kultúry. Je to výzva, príležitosť získať jasnú a pevnú kultúrnu identitu, ako i pokušenie rezignovať na akúkoľvek identitu.
Optimizmus, či pesimizmus? Keďže naivný optimizmus má vždy v sebe čosi z mentality teľaťa, nebolo by asi od veci na pamätník na bratislavskom Kamzíku pripísať pod rok 1683 i rok 2004.