I. S. Králik

My Čechoslováci a Ján Segeš alias Komenský

Prednedávnom som dostal dar od istého milého návštevníka zo Slovenska, knihu ”Slávni Slováci sveta” a som si istý, že mi ju dal s tým najkrajším úmyslom urobiť mi radosť... No nebol by som to ja, aby mi neprišla na myseľ potreba porušiť jednu zo slovenských múdrostí: ”Nepozeraj darovanému koňovi na zuby”. Mrzí ma to dvojnásobne preto, lebo ide o pekné dielo takého autora, akým je Laco Zrubec. S potešením som si prečítal spomenutú knihu a vyhlasujem, že sa nepovažujem za povolaného použiť čo len najmenšie kritické slovo. Musím sa však predsa len pozastaviť pri mene Ján Amos Komenský, ktoré sa spomína v knihe...
Nie je novinkou ani tajomstvom, že Praha hneď v prvej Česko-Slovenskej republike s pomocou známych ”Hlasistov” pomenovala po ňom našu vtedy jedinú slovenskú univerzitu – teda po Čechovi a protestantovi, otvorenom nepriateľovi katolíkov, a to v štáte s 85 % väčšinou katolíckeho obyvateľstva!!! Na doplnenie k tomu nie je možné vynechať skutočnosť, že po vzniku slobodného Slovenského štátu v roku 1939 dostala univerzita meno, aké jej patrilo, teda Slovenská univerzita.
Žiaľ, prišiel čas komunizmu a plánovaného čechoslovakizmu a zdravému rozumu odporujúca zvrhlosť vzala Univerzite jej slovenské meno a nahradila ho znovu menom Komenského. Netreba byť vychýreným filozofom na položenie otázky: Ktorý národ sveta zavrhol by, čo sa v dejinách dosiaľ nestalo, svoje vlastné meno a nahradil ho menom cudzím, totálne vzdialeným väčšine národa?
Opakujem, taká vec nie je vo svete známa a pri tejto pravde mám možnosť použiť podobný náhľad Dr. Štefana Polakoviča, keď hovorí v Literárnom almanachu Slováka v Amerike v roku 1975 o ”Povstaní 1944 v perspektíve slovenských dejín medzi iným takto: Či to, čo sa stalo na Slovensku koncom augusta 1944, nazývame pučom, sprisahaním, alebo povstaním - nemení nič na podstate veci a podstatou je, že určitá skupina ľudí, ktorej bola prepožičaná neprimeraná moc za Slovenskej republiky, zdvihla zbrane proti tejto Slovenskej republike, uchvátila moc na určitom území Slovenska za cieľom znovuobnoviť Československo. Toto je holá skutočnosť.
Prvá Slovenská republika na mape Európy skoncovala so štátnym čechoslovakizmom na večné veky, lebo podala dôkaz hospodárskej a politickej životaschopnosti Slovenska ako samostatného štátu.
Pedagogika šiestich rokov bude trvať, dokedy bude trvať slovenský národ!
A toto nepochopili povstalci z roku 1944. Ešte raz zohrala reformácia úlohu v našich dejinách vplyvom češstva. Tak ďaleko treba ísť, aby sme ako-tak pochopili, ako vôbec bolo možné podobné povstanie. Ani Anglická vláda, o ktorej nemožno povedať, že nadŕžala Slovákom - nemohla nájsť logické vysvetlenie pre podobný postup (prof. Vnuk)... Angličania boli by pochopili povstanie proti Nemcom, ale nie proti vlastnému štátu, teda boli by pochopili povstanie proti Nemcom so základňou Slovenskej republiky...
A bola to tá istá skupina ľudí, ktorá zapríčinila zotretie mena našej Slovenskej univerzity, keďže bol im bližší Čech-protestant, ako meno slovenské, ako keby sme neboli mali žiadnu veľkú osobnosť v našom 1500 ročnom jestvovaní!
Vráťme sa však k Jánovi Amosovi Komenskému.
Autor knihy ”Slávni Slováci sveta” sa pokúsil hľadať pravdu o pôvode Komenského, odvolávajúc sa na predchádzajúce výskumy, ktoré, ako sa píše, ”prichádzajú k názoru”, že Komenského predkovia pochádzajú zo Zárečia pri Púchove, a to z rodiny Juro Segeš.
Nepochybujem, že je tomu tak. Pre ďalšie osvetlenie používam údaje, ako sú uvedené v spomenutej knihe, podľa ktorej starý otec Ján, bývajúci na Morave v obci Komné okrem iných potomkov mal aj syna Martina, žijúceho v rokoch 1548-1604 v Uhorskom Brode, a ten mal s manželkou Annou 4 dcéry a jedného syna Jána Amosa Segeša-Nivického.
Súhlasiac kompletne s verziou pôvodu Komenského prichodí mi teda podoprieť, že jeho predkovia pochádzali síce zo Slovenska, narodil sa však na Morave a aj podľa spomenutej knihy nehlásil sa za Slováka. Či sa hlásil za Čecha, vysvetlím v ďalšom. Prv než tak urobím, pokladám za nutné ukázať na niektoré príklady, že podobný osud má aj prezident Tomáš G. Masaryk, ktorý bol jedným z najväčších odporcov slovenskej existencie. Nazýval Slovákov zaostalým českým kmeňom a dával im v prvej ČSR iba 50 rokov života. Jeho pôvod nedával teda Slovákom absolútne žiadnu česť a ani Slováci preto nemali žiaden dôvod byť naňho hrdí.
Nestalo sa ešte v dejinách žiadneho národa, aby sa postavil proti vlastnému štátu – za jeho zničenie, ako to urobila tzv. ”Slovenská národná rada” v zložení čechoslováckych ”hlasistov”, akými boli Ján Ursíny, Jozef Lettrich, Ivan Horváth, Dr. Mikuláš Ferjenčík, Matej Joska a Peter Zaťko, teda ľudia narodení na Slovensku, pracujúci však proti Slovensku. Nuž, či tých by mal mať národ za svojich hrdinov? Nezaslúžili by si vari aj oni , bojujúci za nové Československo, aby sa pomenoval po nich prinajmenšom Bratislavsky hrad, alebo most cez Dunaj, či nebodaj premenovanie Bernolákova?
Moja generácia pamätá sa dobre, hlavne tí, čo bývali v Bratislave pred vojnou, na provokatérskych nemeckých mladých ”Henleinovcov”. Aj oni boli rodení na Slovensku, nie však s naším duchom, a preto nevidí sa mi nijako zapotreby vracať sa k nim čo len najmenšou spomienkou.
Mohli by sme takto položiť na papier mená aj iných známych, na Slovensku narodených ľudí, alebo ľudí slovenského pôvodu, ktorých mená nepredstavujú žiadny prínos pre nás. Týmto sa dostávam k tomu, čo bol pre nás Ján Amos Komenský.
Pokračujme najprv spomenutou knihou, kde prvý riadok hovorí: ”Objavili dokument o vyhostení predkov Komenského zo Slovenska do Uherského Brodu, čo teda potvrdzuje známu skutočnosť, že išlo o prívržencov ”českých bratríkov”. Kniha ďalej hovorí o tom, že Komenský nebol Čechom a nehlásil sa za Čecha, čo nesúhlasí s pravdou podľa jeho spisov, ktoré budem ďalej citovať.
Na doplnenie treba uviesť, že meno Komenský doložil si on sám podľa dediny Komny, kde žil, takže vlastné jeho meno bolo Ján Segeš. Či išlo o pomaďarčené meno jeho predkov nie je dokázateľné, no Maďari si ho berú za svojho už aj preto, že sa dlho zdržiaval u Žigmunda Rákoczyho v Sarospataku, hovoril a písal po maďarsky, čo sám opisuje. Či bol Čechom, posúďte sami...
V jeho ”Didaktike” o obnovení škôl v Čechách vyzýva ”své krajany, aby nečekali, až je ostatní národy předstihnou, aby se snažili dobýti si předního místa v pokroku...” A pokračuje: ”Ach, přemilí Čechové, namť jest, nám na tyto věci nad jiné mysliti...”
V jeho práci ”Vzdělancům malého národa” medzi iným píše: ”Nikde není nic tak nesnadného ani ve věde nadpřírodní, metafysice, co bychom nemohli vyjádřiť naši materštinou...” Nepochopil vznešenosť nášho jazyka ten, kdo ho považuje za málo bohatý. Přísahám, že ne on, ale my, kteří nesmírně zanedbáváme jeho pěstění, jsme vinni...”
A na inom mieste píše: ”Kdyby se práce spojila a každý přispěl celku tím, co může, mohl by náš národ rozkvétat snahami po vzdeláni...”
Ďalej vyzýva:...”Jiný podrobně probrát zeměpis a nauku o světe, jiný by mohl napsat místopis našich Čech a Moravy, nebo přilehlých krajů. Krajané moji, při vaší slávě věnujte větší pozornosť temto věcem...”
V závere Komenského ”Vyznania o snahách irenických”...čiže o snahách zjednotenia evanjelických cirkví píše: ” Protože i vás všech, milí evangelici, všichni věrní po oboji Čechové, spoluúčastníci víry a utrpení Ježíše Krista - jeden sme spolu s vami národ jednoho evangelium se držíme, k jedné konfessi České hlásíme.
A hovoriac o roztržkách vzniklých v evanjelických cirkvách:... Že jměnovitě my roztržky neděláme, od učení čistého evangelium a konfese České neodstupujeme...”
”Špatneť kněz Samuel Martinius k jménu národa svého dokazuje lásky. Za konfessi Českou a za někdejší při službách Božích zvykle České rady jako by se styděl. Vždycky na místo naši české konfessi Augsburskou a formuli Concordiae Čechům Cpá a pro zalíbení cizím Do cizích radů leze...”
Spory neprestali a Komenský vydáva prácu ”Cesta Pokoje”, to jest pravý, neomylný jediný prostředek, kterýmž církev Boží v pokoji, svornosti a v lásce zachovaná býti může... a všem věrným Čechům podaná od Starších kněží Jednoty Bratrské... V Lešňe, léta 1637: ” Rozptýleným pro evangelium Kristovo věrným a pobožným z národu Českého, proti Čechům k neuctě Českého jména rotí, ten cizích neštastných roztržek mezi nás vnášaje...”
Vyzdvihnutianutná je ďalšia časť jeho náreku, keď hovorí: ”Začež se i modliti sluší všechněm, kdo milují pokoj církve i slávu Boha svého, zvlášť pak nám Čechům , kteříž jsme malički proti jiným národům.” A inde vyčíta: ”Nyny pak všecku tu při na sobě (ach, nevčasně) jediný M. M. vezma ostatky nás sjednocených Čechů a neb do své sítě vehnati....”
Tak by sa dalo pokračovať s veľkým množstvom dôkazov, ktoré ľahko osvetlia dve skutočnosti:
- nenarodil sa na Slovensku a hlásil za Čecha
- písal po česky, latinsky, nemecky, maďarsky, nikdy nie slovensky.
Na Slovensku sa zastavil v zanikajúcich ”Bratrských Jednotách” len keď prechádzal Slovenskom na jeho ceste do Sarospataku k maďarskému vojvodcovi Sigismundovi Rákoczymu, aby zreformoval Kalvínsku školu. Kreslil aj mapy. Priložene obrázok ukazuje jeho dielo Morava, no časť Slovenska nesie meno Hungaria.
Je pravdou, ako to osvetľujú rôzne knihy, že dostal mnohé vyznamenania, no vynechané je, že ich dostal od štátov protikatolíckych (pre jeho postoj), a to od Anglicka, Nemecka, Švédska a hlavne Holandska, kde sa dlho zdržiaval a kde aj zomrel...
Aj keď jeho ”úvahy humanistické, zjednocujúce, mierové” sú veľkou časťou jeho písomných prác, predsa z nich neustále vyráža jeden hlavný bod: Nenávisť k Rímu – nenávisť voči katolíkom – nenávisť proti katolíckym Habsburgovcom – nenávisť proti katolíckym biskupom a kňazom, ktorí v jeho slovníku nikdy nie sú viac ako ”Antikristovia”. Jeho mierové zjednocujúce snahy hovoria v každej jeho výzve o zjednotení všetkých protestantských konfesií, ktoré jedine považuje za hodné jestvovania a tak väčšinu svojho života trávi v spomenutých štátoch podporujúcich jeho myšlienku.
Písal tiež pre divadlá a keď hovoril o potrebe ich rozširovania – hovorí o dvoch smeroch: Smer jezuitský a smer protestantský s týmto vysvetlením: ”Zatím co pro Jesuity je divadlo významným prostředkem propagačním – kladou protestanti divadlu úlohy vážnejší a důležitější”.
Váha jesuitských představení spočívá v okázalosti, lesku a divák zde má žasnout, trnout hrůzou, aby tím byla získána náklonnost pro Řád a jeho černé dílo... protestanté vytyčují divadlu úkol výchovný, tedy daleko ušlechtilejší.
Dôsledky udalostí XV. storočia v našom národnom živote nikdy neboli našimi neprajníkmi podávané tak, aby sme rozumeli, že išlo v tom čase o zničenie našej národnej jednoty – nesmierne ťažké časy v živote našich predkov zmenili sa v XV. storočí ešte na oveľa horšiu pliagu, ktorá postihla Slovensko s príchodom divých husitských vojen a ich zhubných dôsledkov. Išlo o najväčšiu pohromu na životoch a majetkoch v slovenskej histórii vôbec. Trvalo to od roku 1421 do roku 1434. V roku 1428 napadli a vypálili husitské vojská Uherské Hradište, Skalicu, Senicu, Modru a dostali sa až do predmestia Bratislavy a nasledujúceho roku znovu napadli Bratislavu. Od tých čias každoročne operovali obrnené husitské vozy, pešie vojská a jazda ”táboríkov” a ”sirotkov” po západnom a severnom Slovensku – nútiac Slovákov prijať ich pravé, pokrokové náboženské učenie husitské”.
V roku 1430 porazili všetkých feudálov pri Trnave. Išlo o boj, v ktorom padol aj veliteľ husitov Velek Koudelník a s ním spolu do 2000 husitských bojovníkov. V roku 1432 uskutočnila sa posledná husitská vojenská výprava na Slovensko. Okolo 7000-8000 pešiakov, 700 jazdcov a 300 vozov prišlo z Poľska na Spiš, vypáliac Kežmarok, obľahli Kremnicu a dobyli Žilinu. Na posledných výpravách zmocnili sa na dlhší čas Skalice, Trnavy, Topoľčian, hradov Likavy a Lednice a nechali tam svoje posádky. Veliteľ Topoľčianskych husitov Jan Smitkovský ovládal celú Nitriansku stolicu a Tekov a trnavský hajtman Blažko z Borotina celú nížinu pod Karpatami.
V máji 1434 došlo k bitke pri Lipanoch a husitské cechy boli pokorené... Pozerajúc sa na túto časť našich národných dejín iba zo stránky materiálnej – nevideli by sme popri nesmiernom okrádaní národného majetku pod menom prinášajúceho ”náboženského oslobodenia” to najväčšie zlo v našich dejinách, akým bolo rozbitie jednoty, čoho dôsledky prežívame ešte aj dnes a čo by sme mohli ľahko prirovnať k jednému z úsekov americkej histórie, kde sa zrodil povestný Benedikt Arnold, ktorý neváhal zradiť za materiálne výhody svojich krajanov a ktorý sa tým zapísal na večné veky ako nečistá škvrna histórie.
Žiaľ, u nás išlo ešte aj o horšiu potupu, a to o úchylku od všeobecných ľudských postojov človeka k človeku: zasiatím semena konfesionálnej nenávisti so silnými koreňmi, ktoré sa udržali až do dnešných dní. Zostáva iróniou, že vznikla ”učením”, ktoré prichádzalo k nám spoza Moravy, vraj s láskou, pravým kresťanstvom na oslobodenie sveta.
Jedným z mnohých dobrých dokladov o faktoch tých čias môže byť odluka Anglicka od katolicizmu, o čom sa môžeme dočítať v svätovojtešskej Kultúre”, č. 12 z roku 1933: ”Vlna náboženských búrok v XVI. storočí neblaho zasiahla aj do náboženských dejín anglických. Roku 1509 nastúpil na trón Henrich VIII., energický panovník, ktorý pre svoj spis ”Assertio septem sacramentorum” dostal čestný názov ”defender fidei” čiže “obranca viery”. Neudržal sa však dlho na dobrej ceste – ukázal sa slabochom vo veciach mravných. Keď Rím nevyhovel, lebo vyhovieť nemohol jeho žiadosti o zrušenie manželstva s Katarínou Aragónskou – rozhodol sa odtrhnúť Angliu od katolíckej cirkvi. Neviedli ho veru k tomu dôvody vieroučné, ale jeho náruživosť, jeho mravný nedostatok a túžba po cirkevných majetkoch. Roku 1535 otvárajú sa rady anglických mučeníkov ako napríklad kartuziánsky prior Houghton, biskup Fisher, Thomas More a iní. Za svojej vlády dal popraviť: 2 kráľovné, 2 kardinálov, 2 arcibiskupov. 18 biskupov, 13 opátov, 500 priorov a mníchov, 38 doktorov bohoslovia, 12 vojvodov a grófov, 164 šľachticov, 153 mešťanov a 110 žien. Keď roku 1558 nastúpila na trón Alžbeta, jeho šiesta žena, schizma už bola dokonaná, hoci väčšina krajiny zmýšľala katolícky. Za vlády Karola od roku 1625-1649 bol vedený tuhý boj s luteranizmom a kalvinizmom, a tak došlo k bojom vo vnútri samej anglikánskej cirkvi, od ktorej sa časom odlúčili a tvoria menšie, alebo väčšie skupiny, ako sú: presbyteriáni, kongretionalisti, baptisti, metodisti a iní.
Zostáva pre mňa záhadou, ktoré teda vlastne sú tie naozaj pravé, najlepšie pokrokové cirkvi?
Ján Amos Komenský dementuje túto záhadu v jeho slovách, keď narieka nad podobným stavom v iných cirkvách jemu blízkych, čo osvetľuje kniha ”Apoštol míru J. A. Komenský”, ktorú vydal Československý spisovatel Praha v roku 1949 na strane 112 takto: ”Většina Bratří z Čech nalezla útočiště v Polsku po roku 1627, kde byla od 16. století samostatná větev Jednoty, a to v meste Lešně u vévody R. Leszczynského. Nekteří však odešli spolu s vystěhovalci luteránských evangeliků českých do susedního Saska, které bylo tehdy pokládáno za hlavní záštitu luteranstva v Německu. Uchýlili sa do města Perna, kraji míšenském. To byly dvě hlavní skupiny českých pobělohorských exulantů. Poměr mezi nimi, mezi Jednotou a luterány byl hned od začátku napjatý. Byl určen jednak nedůvěrou a spory, které mezi sebou obě strany vedly. Již před Bílou Horou, a jednak přikře nepřátelským stanoviskem ochránce pernských luteránských exulantů – kurfirsta saského – jehož základním požadavkem bylo, že jde výhradně o pravověrné luterány. Protože však část Bratří, - kteří se uchýlili do Perna – počala tu konati nezávisle na luteránských exulantů své vlastní bohoslužby po spůsobu bratrském – počali sa českí luteránští obávat, aby spolu s nimi neupadli v kurfirstovou nemilost. To bylo jádrem a příčinou sporu mezi oběma skupinami, vněmž řečníky stran byli J. A. Komenský za Jednotu a kněz Samuel Martinius za luterány.
Verejný boj zahájil Martinius spisem ”Pět a třicet mocných, znamenitých a slušných důvodů, neb příčin, pro které všichni evangelisti Čechové za jedno byli a obzvláště ti, kteří k někdejší Jednotě bratrské se přihlasovali, v církvi evangelistických, konfessi Augsburskou neb Českou se řídicích ku používání svatosti velebné, večeře Pána našeho Jezu Krista poslední, přistupovati mají, s dobrým svědomím mohou a povinni jsou”. Nato roku 1636 (Komenského spisem) ”Ohlášení” odpovědeno je Martiniovi mezi jiným: ”A podobně se dálo, když církev křesťanská skrze antikrista (katolíkov – pozn. autora) v bludy veliké zavedena byla, že svědkové pravdy, kteréž sobě Bůh v jiných a jiných krajinách vzbuzoval, vystupujúce z písem svatých zavedení ukazovali a napravení žádali... Ale když biskupové a přední radou Boží sami proti sobě pohrdali, oni učedelníky pravdy oddělovali, aby s nimi tiše (?) a pobožně podle vyjevené pravdy Bohu sloužili....Tak Valdenští v Frankreichu učinili, tak M. Ján Hus v Čechách, tak D. Luter v Nemcích a jiní jinde.
A predstupujúc pred svojím českým národom v podobe starozákonného proroka Haggaea hovorí v kapitole II. okrem iného: ”Církev plná neřádu býva, bludu totiž, roztržek a hříchu”...a o roztržkách hovorí: „Oni vydali se v nejednostejná mlúvení a nejednostejné smysly a zdělali mezi sebou roztržky a začali říkati: Já sem Pavlů, já Apollů, já Petrů, já Luterián, já Kalvinian, já Husita...Z čehož posel podněť všeho zlého, zášti a polehaní polečné, hádky a disputace, pomluvy a útržky, summou nenávisti, sočení, hanění a kazení se vespolek...“
Tak teda vyzeralo posolstvo, ktorého sa dostalo našim predkom od Jána Amosa Komenského a jeho nasledovníkov. Spomenuté zasiatie semena nenávisti našlo úrodnú pôdu po celom svete. Pominula sa jednota národov a u nás došlo k tomu, čo sa dosiaľ nestalo v dejinách žiadneho národa sveta – začal sa zabíjať jazyk.
Keď Rimania zavraždili svojho panovníka Júlia Caesara s pomocou jeho najlepšieho priateľa Brutusa - hneď na druhý deň vydali špeciálnu mincu na oslavu tohto činu. ”Aj ty, Brutus? opýtal sa zomierajúci panovník. Pre nás Slovákov predstavuje to isté Ján Amos Komenský. Bol jedným z predstaviteľov tých, čo pomáhali rozbiť našu reč.
Vďaka Bohu, že náš roľnícky ľud, ktorý je nevyčerpateľným zdrojom zbožnosti, mravnosti a lásky k národnému celku nám dožičil, aby z tohto roľníckeho ľudu vyšli učení ľudia – kňazi -, ktorí sa mohli ujať svojho ubiedeného ľudu a zjednocovať ho. V roku 1792 vstúpilo do života v Trnave ”Slovenské učené tovaryštvo”, cieľom ktorého bolo prakticky zabezpečiť pre Slovákov jednotný spisovný jazyk. Títo učení tovariši dali našej reči pravopis, gramatiku, aj slovník Antona Bernoláka a touto pekne vystrojenou rečou zahrmel do slovenského života veľký národný buditeľ Ján Hollý, keď poukazoval na slávnu minulosť našich predkov... ” tak o tom hovoril správca Spolku Svätého Vojtecha -Ján Postenyi dňa 6. augusta 1933 pri odhalení pamätnej dosky na čachtickej katolíckej fare.
Až sem bolo nutné dostať sa, aby som mohol jasne, bez pochybností osvetliť myšlienku, čo bol a je pre nás Komenský. Nuž dajme dohromady predchádzajúce a začnime rátať:
- Ján Amos Komenský sa nenarodil na Slovensku;
- nehlásil sa za Slováka;
- hlásil sa za Čecha;
- pomáhal pretláčať český jazyk a ubíjať slovenský jazyk na Slovensku cez ”bratríkov a luteránov”;
-.písal latinsky, česky, nemecky, maďarsky...nikdy nie po slovensky;
-.jeho hlavným učením bolo zjednocovanie všetkých protestantov proti Rímu, proti nám Antikristom”, teda totálnej väčšine slovenského národa;
- nikdy sa nezdržiaval na Slovensku - iba keď prechádzal Slovenskom na jeho ceste do Sarospataku k maďarskému princovi S. Rakoczymu upraviť mu jeho kalvínsku školu. Tam žil v rokoch 1650-1654;
- nikto a nikde v slovenskej národnej či literárnej histórii nekládol Jána Amosa Komenského za predstaviteľa Slovákov;
Prečo by teda mala naša Slovenská univerzita niesť jeho meno?
Ak si Komenský zaslúžil uznanie za jeho prácu na poli školstva, nik mu túto česť neodopiera. Stovky ľudí po ňom boli vyznamenaní na rôznych poliach vedy, humanity, kultúry a pod., no žiaden nebol vnútený cudziemu národu.
Názov Univerzita komenského bol a je dôsledkom konania T. G. Masaryka v duchu hesla „pryč od Ríma“. Vtedy už nie Maďari, ale Česi zavierali Andreja Hlinku v českých žalároch za jeho prácu za splnenie Pittsburskej dohody a vyhlásili ho za ”maďaróna”. Ľudovít Štúr bol považovaný za zradcu pre jeho prechod na slovenskú stranu... Čech sa pýšil svojím menom, no my sme boli ”čechoslováci” a na vysvedčeniach niesli sme známku z jazyka ”československého”.
Musel prísť až mladý 15 ročný katolícky študent Jozef Temeš, neskôr profesor a posledný riaditeľ učiteľského ústavu v Spišskej kapitule, ktorý dosiahol, že konečne po siedmych rokoch jestvovania republiky až v roku 1926 bola odhalená pamätná tabuľa Ľudovítovi Štúrovi v Uhrovci...
Na záver teda: Keď vzdelaní, čestní, hrdí predstavitelia slovenského národa vedeli sa postaviť za zmenu mena Komenského v názve Univerzity, a to v čase Slovenského štátu, na názov Slovenská univerzita, čo chýba terajším predstaviteľom štátu pozrieť sa pravde do očí a urobiť to isté?
Bolo odjakživa úlohou slovenských národných organizácií po celom svete, špeciálne v Amerike postaviť sa vždy za slovenské právo a je teda na vedení týchto spolkov žiadať aj v tejto veci nápravu.