Julo Rybák

Láska je nad všetko

(Zo zápisníka)

(K roku 10. výročia úmrtia MUDr. Pavla Straussa)

„A keďže Kristus veľkým kľúčom svojho kríža otvoril nekonečné priestory vzkriesenia, musíme so smelou, hoci neujasnenou nádejou vojsť do svojej smrti, kde nás bude čakať ako Lazára pred odvalenou skalou hrobu.“
(Pavol Strauss)

(1. december 2003)
(Vo vlaku.) Zisťujem, že z našej gelnickej knižočky („Z prechádzok do gelnického okolia“) sa dá modliť.

(2. december)
Zrána začínam pre rozhlas klepať Straussove „Neodoslané listy“... A Paľko nemešká, aby nám do týchto budúcich dní nepovedal nádherné posmeľujúce slová, pri ktorých mi spontánne prišlo na myseľ tvoje „Kto sa bojí, nech nejde do lesa“: „Či sú už všetky cesty vychodené, či sú už všetky smery vyznačené. Či sa už nikde nepomestíme, len do seba. Čo je do hriadkov duše zasiate, čaká len na priaznivý jarný dážď. Tu nepomôže habkanie na jednej chorej nohe chorej duše. Tu treba jediný smelý krok, a všetky pochybnosti odpadnú. Správny krok rozhodne na desaťročia, tieň (nie lieň? – J.R.) vnútra nič nenapraví. Zbytočne pátrať po nepriateľovi. Vždy sedí v nás samých.“

Moje nádejanie sa na všeobecný pocit NADOJELO! (kdesi v našej gelnickej knižke) mi pripomenul teraz Paľko slovami: „Zatiaľ sa zdá, že trpíme na duchovnú koprofágiu. Prichodí čakať. Kým sa toho prejeme, kým sa tie naše percepčné orgány u píšúcich a čítajúcich prestanú sústrediť na genitálie a ich normálnu i aberantnú funkciu. Zatiaľ sa hľadí na tú možnú dobu ako na extrémne ochudobnenú. Zatiaľ sa ochotne váľajme v duchovnom blahobyte preteplených exkrétov a sekrétov.“

(5. december)
Začnime si ráno Porubčanovým Svedectvom I. – Aké nádherné slovo J.P. našiel na označenie toho duševného rozpoloženia, s akým beriem do rúk jeho knižky: ROZNEŽNENÝ!
Pri Porubčanových slovách: „Zo života sa nám stráca čaro, z Ježišovho posolstva nadšenie“ - si uvedomujem, aký je to zázrak, to moje údolie Fentu, ktoré mi práve toto prinavracia.
Pri slovách: „Ján hovorí o Ježišovi, nie o nejakom ideologickom systéme“ – si hneď spomínam na to miesto v našej gelnickej knižočke, kde sa hovorí: „Od toho je nastupujúca epocha dobou personalizmu, že sa v nej všetko zvrtne na Ježišovej osobe.“
K ohlasom na našu knižočku pribudol pred pár dňami aj list Paľkovho brata Juraja Straussa (z 27. 11. 03). Píše:
Drahý Julko, vďaka a ešte raz vďaka za Tvoje „Prechádzky do gelnického okolia“, kde sa toľkokrát ozývajú Paľkove myšlienky, a za hĺbku prednášky Vladimíra Šostáka v mikulášskom kostole, ako aj za „Ekumenický rozmer P.S.“ (J. Komorovského).
Myslel som, že dokonale poznám svojho brata. Ale to poznanie sa zakladalo na spolunažívaní z detstva a študentských rokov v Mikuláši a v Prahe. Ale hĺbku jeho ducha poznávam až z jeho kníh a vďaka Tebe aj z Tvojej dobroty mi posielať všetko z jeho ozvien u tých, ktorí spoznali rozmer jeho duchovného a literárneho odkazu.

(7. december)
O slobode vždycky najviac kričia,
čo sa cítia byť jej apoštoli...

Vnucujú ju svetu, až to bolí:
politikou cukrovia a biča.

(Z prechádzky.) Keby som bol niekedy robil drevorubača, mal by som inú mienku o motorových pílach.

Čo sa v zime mŕtve zdalo,
na jar znovu ožije? - -

Keď mi teba nebo dalo,
každý zázrak možný je.

Na ruky, do ktorých bol zverený môj čistý, nepoškvrnený obraz, myslím, keď v Porubčanovi čítam slová: „V Bohu, ktorý je Svetlo, možno spoznáme i to, čo je čisté a pravdivé a krásne i v nás samotných, a veľmi si to budeme chrániť, očisťovať a nedáme si to zatieniť a zatarasiť nánosmi sebectva a nelásky. Aby naše tiene zvýrazňovali, ale nepohlcovali svetlo.“
Ó, Jozef, ako ty dávaš za pravdu môjmu podvedomému presvedčeniu, že nikoho nemožno v ničom viniť, že si všetkému vinou len ty sám! – „Ján teda neústupne trvá na tom, že i keď kráčame vo svetle, i keď sa milujeme, jednako sme odkázaní na ustavičné odpúšťanie.“
Takto nám staviaš pred oči „CELKOM NOVÝ TYP OSOBNOSTI“.
Mysľou sa mi pritom mihla moja dávna úvaha o Čertkovovi a Tolstom. – Naozaj možno o vzťahu Čertkov a Tolstoj od slova do slova zopakovať: „Tu už nejde o fakírsky silnú vôľu človeka, ktorý dokonale ovláda každý sval svojho tela, prekonal všetky zlé sklony, nepozná nijakú slabosť a ničím sa nedá vychýliť zo svojej miery. Človek, ktorý kráča vo svetle, je obyčajný, dobrý človek, ktorý si je vedomý svojich nedostatkov i toho, že mu ich treba stále odpúšťať, a práve preto je skromný, dobrý, láskavý a vďačný, že vôbec môže byť taký“ (Porubčan).

(11. december)
(K Straussovmu „Sám za sebou“:) To, že tento rukopis – v takej kultúre tohto typu neprajnej dobe – mohol vyjsť, svedčí o tom, že za tým, ktorý dlhé desaťročia bol odsúdený kráčať „sám za sebou“ – sa predsa len vybrali a vyberajú ďalší a ďalší pútnici.

(14. december)
Aký si mi týmto svetom stále zajatý!
No už vidím v tvojich očiach preblesky

vedomia, že vo Vesmíre sme len ja a ty,
a nad nami dobrý Otec nebeský.

(16. december)
Z Košíc si nesiem knihu Alexandra Solženicyna „Zrno mezi žernovy“ (Autobiografia II). – Prekvapila ma v nej Gogoľova myšlienka: „Zrodil se nový druh spásy. Neunikat na korábu ze své vlasti a zachraňovat svou druhoradou pozemskou existenci, ale zachránit svou duši – každý z nás, aniž překročí hranice svého státu, spasí sebe sama přímo v srdci své země.“ – Solženicyn k tomu v zátvorke dodáva: „A přitom mu bylo souzeno celé roky žít v Itálii...“
Pre Straussov odkaz nie sú dôležité konferencie a semináre, ale dostať do tlače tento rukopis, čo mám na stole, a tak hor sa do roboty!
Ako sú nám s Paľkom rovnako novinári odporní! – „Kým nebudú platiť len ľudské a mravnostné kritériá, sú všetky pokusy o nápravu márne. A kým to budú robiť novinári, ktorým je každé poblúdenie vhodné, kým je pre ich kariéru únosné, bude ešte aj menej účinným.“
Prekvapivo mi prišlo do rúk moje „V dotyku s Pavlom Straussom II“ – kde sa práve „vyrovnávam“ s rukopisom „Sám za sebou“. Pri zápise z 19. marca 84 („Ašpirantom nesiem ako bonbónik pár strán zo Straussovho Sám za sebou“) som úplne povyskočil...

(17. december)
Pred rannnou prechádzkou – nadýchnutie z Paľkovho rukopisu. – Bože môj, aké je to veľké, zázračné, závratné – aké sväté dielo!
Zápis z 23. 2. 1970 je ódou na svetové zjednotenie. (Solovjov i Andrejev by zajasali.)
„Nepoznane a anonymne rastie po celom svete tendencia po zbližovaní protiľahlých oblastí. Nie náhodou sa vyformovalo práve v tieto roky hnutie ekumenické, tendencie po zjednotení kresťanstva. Nie je to len obranný postoj.
Však ak má vývoj zmysel, smeruje i hospodárstvo i politika po svetovosti. A usmernenie a tendencie v duchovných oblastiach predchádzajú vždy reálnejšie a materiálnejšie sily.
Ak sú sopky na rôznych miestach výrazom podpovrchového vrenia a doznievaní, sú i na rôznych miestach sveta a v rôznych zamestnaniach duchovia, čo vez vedu, cez umenie, cez náboženské a politické tendencie vynášajú na povrch novo sa rodiace snahy a potreby ľudstva.
Nové postoje, nové formy, v ktorých sa pretavuje po zlomoch a výbuchoch život do kvetu novej jari.
Zdanlivo staré ľudstvo, a predsa vždy nový človek. Ako je jeseň neúcta k letu. Ako je motýľ zradou kukly.
Nezadržateľne a vždy znovu. A tí celkom veľkí všetkých dôb sú si blízki a podobní. To sú tie chvíle, keď sa zmení život na Život. To veľké Ty, v ktorom sa zrkadlí naše bytie. Aby občas nielen bolo, ale znova sa stalo.“
Na doslov k našej gelnickej knižočke sa nám Paľko ozval slovami: „Knihy si nájdu čitateľov. Ale len občas tých pravých.“
Veľkosť Stausssovho hľadačského nepokoja je mierou hĺbky toho pokoja, aký možno nájsť v Kristovi – a iba v Ňom.
Vo vybičovaní zla tejto doby je veľká nádej – podľa Straussovej formuly: „Od zla k dobru je bližšie ako od ľahostajnosti a vlažnosti.“
To by bol vynález! keby sa - ako v rozprávke - v jednu chvíľu všetko zlato všetkých bánk premenilo v uhlie!
Zatiaľ sme uveličení tým, že je už technicky možné, aby v jeden a ten istý moment obletela nejaká správa celý svet – a málo myslíme na to, aká správa to bude.
Je pre spásu človečenstva možná predstava, že by Židia boli Ježiša ako Mesiáša prijali? – Nie je zákonité, že tak urobia ako poslední?
Láska je NADOvšetko. Do slova a do písmena.

(18. december)
E. F. – taká tuhá luteránka! – nám včera s nesmiernym dojatím a nadšením rozprávala obsah filmu o Jánovi XXIII, ktorý videla v nemeckej televízii. – Skvelé potvrdenie, že o ekumenizme rozhodnú veľkí duchovia (ako hovorí Paľko v zázname z 23. 2. 70).
Včera a dnes partia chlapov z čiehosi príkazu oholila breh naproti nášmu domu – ledva sa mi podarilo uchrániť smreky, ktoré som vysadil, keď sme sa sem nasťahovali. (Argument: „Máme taký rozkaz!“ Môj protiargument: „Ale ten, čo vydáva rozkazy, tie smreky nesadil!“)
Teraz klepem na počítači prišvinovskú knižku a cez okno vidím, že stály hosť našej záhrady, veľký čierny kocúr, sa zavesil na vrchol plota, a hľadí po tom vyholenom brehu, hľadí... Hja, chlapče, teba to možno postihne najviac, veď to bol revír, kde si poľoval na vtáčky, a teraz sa ti nasťahujú vysoko do korún stromov nad brehom!
Večer o 17.00 sám v dome – bez akýchkoľvek fanfár – som doklepal knižočku „Julo R. číta a prekladá M. M. Prišvina“.

(19. december)
Ráno si začínam čítať od začiatku celý rukopis prišvinovskej knižky. – Tak som prišiel aj k slovám z 24. dec. 1973, s ktorými sa na budúci týždeň na Štedrý večer stretne tento rukopis: „Deň pred Štedrým večerom, chystáme stromček, darčeky. Bol by som rád, keby moji chlapci po rokoch pochopili, že to najdrahšie, čo by som im chcel pod stromček položiť, je prvých sto strán môjho spovede-denníka.“ (Naplní sa práve 30 rokov od ich napísania.)

(20. december)
To je tiež Tvoje dielo, Pokušiteľ, aby som neveril v silu svojej modlitby...
V pošte prišla zásielka od ostravského kolegu Lumíra Riesa. Poďakovanie za knižku (a ja som bol presvedčený, že som mu ju ešte neposlal).
Lumír – ako to len on vie! – napíše o našej knižke tak, že keby som nevedel, kto je jej autor, vydám sa pešo putovať za ním, vyhľadať ho. – Doprajme si pôžitok odcitovať celú úvodnú pasáž:
Milý Julie, děkuji Ti za knižní dar. Činím tak se spožděním, neboť jsem si musel udělat čas, abych se s Tebou ve Tvých „záznamech“ mohl vnitřně setkat. Plody toho, jak tvoříš svůj život a jak to umíš sdělit, jsou obdivuhodné. Je tu Tvá poezie, je tu příroda a Bůh; jsou tady citáty jako výraz Tvého setkávání s vybranou (duchovní) společností a se svými velkými; jsou tu myšlenky stručně aforistické i vtipně epigramatické. Košatost stromu Julius Rybák (abych se vyhnul poněkud opotřebovanému pojmenování renesanční osobnost). Stromy nechodí do starobního důchodu. Jsou ve světě bytostí, které rostou a stárnou, jediněčné tím, že jsou obyčejně tím krásnější, čím jsou starší. „Nevykvašené“ mladé stromy (puberťáci) nedokáží vytvořit krásný les, zato les starců / starých dam je velmi často krásný. Čili stromy jsou krásné buď jako děti, nebo jako starci / staré dámy. A když je někdo tak dobře zakořeněn do své země (třeba do gelnického okolí), je to paráda.
To, čo ďalej Lumír napíše, mi znie závratne: „Skvělý paradox: socialismus je jedním ze dvou nejtěžších zločinů kapitalismu. (Bohužel se tu stále plíží zločin třetí, a poněvadž je plíživý a nepřemýšliví lidé jej nevidí, bude trvat déle, než bude na Západě uznán všeobecně za zločin: technokratický ekonomismus neboli ekonomický neoliberalizmus.)“
Keď som si ráno na túto Lumírovu pasáž spomenul, zrazu mi vedomie preťal svetlý lúč: Do tretice nielen všetkého dobrého, ale aj zlého!
Nádherná nádej je teda v tom „treťom zločine“: že za tým už ďalší zločin nebude, len ROZUZLENIE. „Všetko bude nové, všetko premenené!“ (Strauss).
Čím viac cítim, že sa patrí niečo povedať, tým viac tratím načisto dar reči.
Nikdy neviem, čo sa má a svedčí.

Kapitál potrebuje slobodný svet, v ktorom môže slobodne a neobmedzene vládnuť.
Ak máš kapitál, nemusíš skladať účty, či si právom pri moci.
Riesovi: tretia fáza nemôže byť obmedzená teritoriálne (ako prvé dve): musí zasahovať svet vcelku!
Skôr ako to všetko krachne, ON (Zlosyn) opustí na zánik odsúdenú loď – a uhniezdi sa nenápadne v tom novom svete, ktorý príde.

(20.december)
Porubčan mi svojou kapitolkou „Ešte sa neukázalo, čím budeme“ pôsobil dnes ráno ako balzam na dušu.
„Je veľmi dôležité vypestovať si také úprimné detské vedomie, že je tu ktosi, kto nás má rád a je mocný a veľký a stačí na celý vesmír. A niet na svete sily, ktorá by mohla položiť prekážku medzi ním a mnou, ak ja nechcem. A nikdy sa neprestať dívať dopredu, nezabudnúť sa na tomto svete, akoby utrpenie a bolesť mali byť našou definitívou.“
Po uzavretí prišvinovskej knižky je čas vrátiť sa k Straussovmu „Sám za sebou“. – A hneď je tu taká nádhera: „Len chorobný optimizmus je pravý. Vo tme vedieť, že príde svetlo. Cez tisícovú hmlu. A vedieť, že každá naša dobrá myšlienka niekde a niekedy vo vesmíre sa zachytí na anténe ktorejsi podobne rezonujúcej mozgovej bunky.“
Ó, akú úľavu som pocítil, keď som vo fascile s rukopisom Sám za sebou našiel kópiu pôvodného rukou-pisu z druhej polovice roka (1. 6. – 31. 12), ktorý som si svojho času vyžiadal z Matice. – Aké tam boli chyby pri preklepávaní!
(Paľko, musím sa Ti priznať, že pociťujem akúsi až zmyselnú vášeň, keď mám možnosť porovnávať text, ktorý ti niekto preklepával – s Tvojím pôvodným rukou-pisom.)

(22. december)
Je taká chvíľa, keď sa mi naliehavo žiada ISTOTY... A pri úprave Straussovho textu práve prichádzam k slovám: „Túžiť po istote, znamená veriť v možnosť istoty. V nádeji zazorí. V snahe sa vypína. Strachom prechorie. Láskou sa zakladá.“
Darčekománia je prejavom psychickej choroby človeka nášho veku.
Závratný Straussov záznam z 21. 10. 1970, ktorý sa priamo dotýka mojich sporadických návratov k téme „Stať sa Slnkom!“: „Ak sú naše oči filiálkou slnka a keby žmurkania boli duševnými protuberanciami, mohla by sa čakať obnova raja v našich srdciach. Zatiaľ obstojí slnko ako pečať raja i bez nás. Lebo kým atómová energia slnka udržuje život na zemi, by bola na zemi schystaná ochotná umlčať i primát slnka.“
Vydavateľovi tejto knižky (Sám za sebou) akoby Strauss priamo adresoval slová: „Darmo je, i to najlepšie potrebuje, aby sa to doma i v zahraničí patrične šikovne a gustiózne servírovalo. Dobrá reklama urobila nejedno zlé dielo slávnym, a dobré, nepropagované veci zapadnú, zmiznú.“
Ak táto kniha vyjde, Slovensko by sa malo ZACHVIEŤ, že sme ju nechali 33 rokov ležať!
Paľko mi odobruje, že sa tak zúfalo bránim vynucovanému písaniu, ktoré by prekračovalo moje prirodzené hranice: „Niekto vie o hocičom písať. Poznám človeka, čo vie ustavične hovoriť a sú to vždy priliehavé filozofické extempore, čo danú tému úplne vyčerpá. Richard Strauss vede všetko skomponovať. – A predsa sa mi zdá, že v určitej chvíli možno a treba len určitú vec uchopiť, pretvoriť a zvládnuť. Každý inú. Ale práve tak si vari doba tká gobelín svojej tvárnosti.“

(23. december)
Upravujem ďalej Paľkov rukopis – porovnávam s rukou-pisom. (To je taká vzrušujúca práca, že mi bude ľúto, že sa skončí.)
V zápise z 19. 12. 70 je tak vystihnutá povaha protipólov, že sa mi to žiada ešte raz vypísať (aj keď je to už v knižočke V dotyku s Pavlom Straussom II): „Systém v práci je iné ako systematická práca. Prvé je vnútorný poriadok, druhé vonkajší. Prvé organický, druhé organizovaný. Prvé je forma tvorivosti, druhé forma slušnosti voči spoločnosti. Prvým sme účastní rastu sveta, druhým jeho udržiavania. Prvé je obraz tvorenia, druhé trvania. Prvé je semeno, druhé je zbieranie plodov.“
Žeby tam, kde je organizovaný poriadok, bol organickým práve neporiadok?!
Panický strach z teroristického útoku si prosí teroristický útok.
(O chvíľu nato som sa v TV správach dozvedel, že v USA vyhlásili predposledný najvyšší stupeň ohrozenia, lebo sa čaká horší útok ako bol 11. septembra. – Do takého tranzu doviesť celú Ameriku, takú silu nad sily – a to spoza mora, ponad celý oceán, dáki barbari vyzbrojení po zuby... – A dakto sa ešte nadchýňa touto civilizáciou!)
Paľko mi núka nádherné motto k doslovu k prišvinovskej knižke: „Keby toto aspoň v náznakoch nemala byť duchovná topografia myslenia človeka asi môjho typu a z tejto doby, nemalo by to opodstatnenie.“
Tomu, čo tak usilovne pracuje po tieto dni nad Straussovým rukopisom, dobre padnú Solženicynove slová (Autobiografie II), keď navštívil súkromné sídlo, kde Leonardo da Vinci strávil posledné dva roky svojho života (Amboise): „Kolik se asi najde během pokolení a let těch, kdož mají pro tyto vždy osamělé lidi pochopení, kdož jsou jako my ochotni je ochraňovat, podpořit skrze nános staletí – oni však za svých trpkých let neměli naši záštitu, jejich současníci totiž zvolili nenávist, pronásledování a pomluvy.“

(25. december)
Při čítaní Solženicynových pamätí (2) som prišiel až k jeho harvardskému prejavu. – Žasnem nad tým, ako mi to všetko hovorí z duše – hoci som vlastne žiadnu priamu skúsenosť so Západom nemal.
Čudujem sa, že sme tento Solženicynov obraz západnej spoločnosti dokázali pred naším národom tak UTAJIŤ! – Ako by to bolo treba vniesť do vedomia našich ľudí dnes, keď stojíme krátko pred vstupom do EÚ – a keď nás začínajú zachvacovať pochybnosti, na ktoré Solženicyn pred 25 rokmi tak priamo poukázal.
Je neuveriteľné, že ja som si po amerických udalostiach spomenul na Jeremiáša – aj na to, ako by asi teraz odpovedali Američania na zjavenie sa Jeremiáša medzi nimi (Z prechádzok do gelnického okolia, s. 59) – a Solženicyn mi tu názorne ukáže tú búrku protestu na jeho prejav, ktorá skutočne žiadala také skoncovanie s ním, ako sa to stalo v prípade Jeremiáša. („Pokud se vám tu nelíbí – kliďte se odtud!... Když je život ve Spojených státech hnusný a prolezlý byznysem, proč jste se vůbec rozhodl žít právě tady?... Pane Solženicyne, až se odtud budete ubírat, dejte si pozor, aby vás dveře zezadu nebouchly. Nic se vám tu nelíbí – a tak si nemusíme dělat výčitky, když vám dáme na jevo, že vás tu nebudeme postřádat. Buď si nás zamilujete, nebo nás opusťte! Ať mu pošlou letový řád na Východ.“)
Jeremiáš sa v Solženicynovom texte zjaví aj priamo: „Ale dokonce i v prvé jednolité vlně odporu, den ze dne silnější, se ozvaly hlasy, jež nebraly mou přednášku jako politický projev a tu a tam mě srovnávaly s biblickým prorokem, s dávnými americkými puritány: „Vychrstl na nás jako z vědra hrozby Posledního soudu... Je to náš Izajáš... Jeremjáš... Savonarola... Obrodil tradici apokalyptického prorokování a hluboce zasáhl srdce mnoha Američanů...Takovéhohle puritána jsme už neslyšeli dlouho...““

(26. december)
Na tie americké vyhrážky Solženicynovi sa mi žiada odpovedať – zaňho: „To nie je moje rozhodnutie, ale Vyššia vôľa rozhodla o tom, že som sa ocitol u vás – a práve s tým poslaním, aby som vám i celému svetu túto pravdu o vás ukázal.“

Ako som sa nečakane znova stretol s našou gelnickou knižkou! – „Nie je svet – mimo stalinských gulagov – jeden ohromný GULAG? – A poslaním Solženicyna bolo práve toto ukázať svetu? – Áno, svet žije v Gulagu Egoizmu. – A má prejsť do Ríše Lásky“ (s. 22-23).
Nádherná ukážka toho, ako polárne protikladne vidí ROZUM a SRDCE: „Ano, není nic jasnějšího, než tato temná noc, není nic viditelnějšího než tento neviditelný, nic bližšího než tento nekonečně vzdálený, nic menšího než tento nezměrný Bůh“ (Carlo Carretto).
Aj to je personalizmus: že zárukou pokoja vo svete je pokoj v tebe!

(27. december)
(Kapitolka „Život vo svojej plnosti“.) Ako nás Porubčan znova a znova naliehavo presviedča, že „Kristovo učenie, - celé jeho posolstvo – je niečím, čo sa má stať naším druhým vedomím, čo má prejsť do nás tak, že by sme mysleli Kristovým myslením a milovali Kristovým srdcom“.
Takto premenený naskrze premeníš svet: „Ide tu teda o prechod do celkom nových dimenzií bytia, do celkom nových polôh života, lásky i šťastia. Ide o vstup do Božích priestorov, do Božích svetov, kde je všetko celkom iné, kde sa láska stáva celým životom a život celou láskou. Človek objavuje sám seba v celkom novom svetle, v celkom novom chápaní šťastia.“
Je jasné, že takáto premena je poslednou „mutáciou“ života vo vesmíre vôbec, lebo sa tu koruna tvorstva – Človek – stotožní s Bohom. Ide tu „evidentne o nový život – o vstup do nového chápania a nového stavu vedomia, kde sa človek tak približuje k Bohu, že nakoniec celkom zostáva v ňom...“.
(Teraz sa už možno nebudeme čudovať, že Porubčan má taký malý ohlas na Slovensku. – Na vine je jeho ďalekoperspektívnosť.)
Kedykoľvek vedieš (po Solovjovovi, Teilhardovi, Porubčanovi...) paralelu medzi vznikom života, vznikom vedomia a Láskou – maj na pamäti obsah tejto premeny, ako ju tu načrtáva Porubčan. – V takom zmysle ide skutočne o rovnako prevratné SKOKY!
Pri písaní mi šiel popred oči obraz Porubčana, ktorý ako málokto zo žijúcich vstúpil do tohto NOVÉHO ŽIVOTA – a pripadalo mi, akoby sa začudovane a v radostnom úžase obzeral okolo seba, čo sa to s ním robí!
(Tá predstava je hlboko pravdivá v tom zmysle, že taká premena nemôže byť (len) dielom našich rúk, ale MILOSTI, ktorá tak hojne na tak pripravenú pôdu, akou bol J. P., rosila.)

(29. december)
Alžbeta Mráková ma svojou rúfusovskou dvojstranou v poslednom čísle Katolíckych novín (52) ponúka, aby som si znova otvoril Rúfusovu Čakanku.
Ako sa znova a znova – a stále naliehavejšie – ohlasuje motív: „Krása spasí svet.“ – A nebol by Rúfus Rúfusom, keby k tomu nedodal: „A deti...“
A Láska? Láska príde k nám (či my k nej) po tej ceste, ktorú vyznačujú Krása a Deti... Tak je to nejako v tom Rúfusovom „Johannesburgu 2002“:

Aj z morí sa raz stane mláka.
Slnečné peklo plápolá.

A Fénix ľudstva márne čaká,
či aj on vstane z popola.

Dočká sa, lebo nedočká sa
na zmrzačenej planéte?

Ešteže po nej chodí krása
a že sú deti na svete.

A láska... zlobou odkopnutá,
keď homo faber snaživo
kuje a kuje vlastné putá.

A przní právo na život.

(30. december)
Porubčan má pravdu: všetky veci tohto sveta sú už tak zamotané, že na tomto stupni vedomia sú neriešiteľné. Každý pokus o riešenie len prehlbuje krízu.
Svet dozrel k hranici, keď je vzhupnutie na nový stupeň vedomia – LÁSKU – sebazáchovne nevyhnutné.
Je vôbec závratná predstava, že to isté Evanjelium zostane i pri tom stupni vedomia, i pri tomto. – Ako je potom zákonité, že my ho môžeme vnímať len primerane nášmu stupňu vedomia.
Čakám niekoho, čo mi od srdca povie, ako ho tá naša gelnická knižočka pobúrila. – Keby sa nenašiel taký pobúrený (hoci by nám to ani nepovedal), bolo by s tou knižočkou niečo nie v poriadku.
Aký je to priepastný rozdiel stupňov evolúcie! – Na jednom stupni taký úhyn semien kvôli jednému, ktoré sa ujme, na druhom - „nebojí sa zanechať pre tú jednu deväťdesiat aj deväť...“

(31. december)
K Prišvinovej úvahe o vekoch Slobody a Pravdy: Sloboda nás zotročí. Len Láska nás oslobodí.
Pri prataní papierov mi prišla do rúk aj Straussova esej „Proroci“. Napísaná nejaký mesiac pred smrťou.
Porubčan si nemohol priať vznešenejšej ódy na ten skok v ľudskom vedomí, ktorému sa on tak koril: „Musíme sa s tým zmieriť, svet pokračuje. Len vždy v nových obmenách. Aj hebrejskí proroci rozrývajú i vesmír ducha. A tomu sa podvoľujeme. Sú zlomové postavy rozrývaných dejín sveta. To sú občasné hlboké výdychy absolútneho ducha a to s údivom nadobro prijímame. Ba, obšťastňuje nás to. Že sme sled v slede.“
Ako často hovorím, že sme na prahu veľkého dejinného ZLOMU. – Ako ho musel cítiť Paľko (ináč by tá predsmrtná esej nebola vznikla)!
„Ako sa košatí budúcnosť v zlomových etapách. Čierne sú mračná vízií prorockých. A všetko sa očerství príchodom Bohočloveka. Kristus je najväčší zlom vesmíru.
Keď sa rozostúpia, okreje svet vo vynovenej forme. Očerstvené možnosti sa rozlejú životom, všetko vo svojej primeranej podobe. Novotou dýcha svet. Ale i prorockými myšlienkami. A tie sa realizujú. Aj to sú vývojové skoky, len v medziľudských vzťahoch.“
„Je veľká vec, keď sa zmení pohľad, keď sa hodnoty preskupujú, keď sa sily opierajú novým smerom, keď sa istoty stavajú do nových siločiar. Keď sa idea človeka dostáva do roviny zbožstvenia. Duch boží dýcha zo všetkých strán.“
Na tom stojí nádej Jána Pavla II. Škoda, že mu nemá kto dať túto Paľkovu esej do rúk.

(1. január 2004)
Vraciam sa k zošitu po nádhernej rozhlasovej kázni kardinála Korca, v ktorej citoval troch velikánov: „Najväčšieho žijúceho slovenského básnika“, Jána Pavla II a Dostojevského. A vyzval nás, aby sme sa ponorili do diela našich veľkých umelcov a veľkých duchov, lebo podľa sv. Otca „Slovensko má čo ponúknuť Európe – a musí si to uvedomiť“.
Príjemné prekvapenie prvého dňa nového roka: pátrovi Františkovi Sočufkovi sa podaril husársky kúsok, keď v cykle fotografií (k článku „Mlčanie filozofov“, Katolícke noviny č. 1) k takým velikánom európskeho myslenia minulého storočia ako Karl Popper, Martin Heidegger, Gabriel Marcel, Jacques Maritain, Erich Fromm, Karl Rahner – nakoniec priradil aj fotografiu Pavla Straussa. (Vtedy som ešte nevedel, že cyklus fotografií k článku vyberala redakcia KN – J.R.)
To nás oprávňuje, aby sme aj na Straussa vzťahovali Sočufkove slová: „Z tých (veľkých vedcov alebo hodnotných umelcov – J.R.) ktorí medzi nami žijú, zatiaľ málokto dosiahol význam svojich slávnych predchodcov. Kto hovorí o ich knihách? Kto na ich novinky netrpezlivo čaká? Kto o ich teóriách vášnivo diskutuje?“
Žiaľ, že Slovensko tak veľa – v porovnaní s tými ostatnými – Straussovi dlhuje! Žiaľ preto, lebo ako hovorí Sočufka: „Filozofi sa rodia, aby odpovedali na otázky. Ak sa ich nikto na nič nepýta, tak mlčia.“
Poznámka. Spomínam si pritom na doslov ku Straussovej knihe z roku 1992 „Úsmev nad úsmevom“, kde sa (na str. 213) hovorí:
Sme národom, ktorý si zvykol múdrosť (i knihy aforizmov a myšlienok) importovať spoza hraníc. To spôsobilo, že nedôverujeme tomu, čo vzíde z našej pôdy. Treba súhlasiť s I. Čičmancom, že „vo vzťahu k vlastnej kultúre sme my Slováci vari svetovou raritou, keď radi obdivujeme všetko cudzie ( neraz aj veci druho- a treťoradé), kým kvality vlastnej kultúry si takmer nevšímame a nepriznávame sa k nim“.
Pre Pavla Straussa platí do slova a do písmena, čo sa napísalo o Vladimírovi Jankélévitchovi, že jeho dielo „by sa mohlo stať dokonca jedným z hlavných zdrojov nielen dnešnej obrody filozofie vo Francúzsku, ale aj humanizmu 20. storočia“, napriek známemu paradoxu, že nikto nie je doma prorokom, a že sa preto „dáva prednosť učiteľom odinakiaľ a tí sa napodobňujú“ (Fragment K, 1990, 3, s. 160).
Je možné, že by raz Slovensko mohlo ponúknuť národom Európy to isté? Skúsme tomu uveriť! – „Sme malí a chceli by sme byť svetoví. Lenže na tom niečo je reálne a perspektívne. Jeden je oceán duchovného sveta. A z neho môže každý načrieť na ktoromkoľvek priestore sveta. Preto sú také pozoruhodné náhle výbuchy ducha na najneočakávanejších kultúrnych zákutiach sveta“ (Pavol Strauss).

+

Som vďačný Sočufkovi (už som rozhodnutý, že mu pošlem gelnickú knižočku), že tak rezolútne podporil moje stanovisko k americkej pakultúre, lebo niekedy sa obávam, či som to v tejto knižke neprestrelil. Čujme: „Ľudia sa zháňajú za hotovými receptami, ako je to už dávno bežné v USA. V Spojených štátoch amerických majú veľa naozaj vynikajúcich univerzít, ale kultúrny priemer zaostáva za európskym. V spoločnosti prevláda pragmatická mentalita a stále vychádzajú tisíce kníh receptov, ako robiť všetko – od pestovania kvetov cez chov papagájov až po správny postoj k svokrovcom. Priemerný Američan preto nestráca čas uvažovaním. Zoberie si príručku a uvádza ju do praxe. O rok neskôr vyjde nová príručka a začne sa riadiť ňou. – Dnes sa táto mentalita a tento druh literatúry šíri aj v Európe. Spoločnosť na starom kontinente prechádza neslýchanou premenou. Premenou na americký spôsob, no v tom horšom zmysle slova. Jedným z prostriedkov šírenia tejto kultúry a mentality sú americké filmy plné násilia, ktoré zaplavujú trh. Pri nich trávi hodiny a hodiny nespočetné množstvo ľudí...“
„Neslýchaný!“ – to je slovo na nádherné potvrdenie toho, že žijeme časy kulminujúcej krízy.
Sočufka v úvode dáva za pravdu Rúfusovmu „Zbohom európskej kultúre“, keď hovorí: „Pri porovnaní súčasnej európskej kultúry s jej stavom v 60. a 70. rokoch minulého storočia musíme povedať, že tá dnešná sa do značnej miery odmlčala. Zo svetovej scény odišli filozofovia a myslitelia, skúmajúci hlbiny ľudského bytia a ľudskej spoločnosti, aby nám povedali, kto sme, a predostreli vízie budúcnosti.“

Zbohom európskej kultúre

Bývala mocná.
Ako zvon,
ohlasujúci Boha.

Dnes na to nemá už
jej samorodný tvar,
za ktorým chýba Tvár.
Nie je veľká,
len mnohá.

Vyhnaná z helénskej
už zabudnutej vlasti
úbytkom ducha.

Za jeho neúčasti
už sa len deje
v protuberanciách
zabehnutého stroja –
zo šumu opäť do šumu.

A v bezmocnosti rozumu.
Odchádzaš, mocná moja.