Ján Litecký Šveda

Neznámy Nietzsche

Ponúkam niekoľko citátov Friedricha Nietzscheho z jeho pozostalosti. Vybral som ich z kritického študijného vydania: Friedrich Nietzsche - Nachgelassene Fragmente 1869 - 1889, dtv/de Gruyter 1980; zv. 7-13. Usporiadané sú chronologicky a zachovávajú Nietzscheho svojskú interpunkciu. Napriek tomu, že sú to citáty vybrané pod osobitým uhlom pohľadu, nie sú ani prekrútené, ani nijako ináč vytrhnuté z kontextu. Mnohých tieto citáty prekvapia, pretože vrhajú iné svetlo na známeho "Antikrista".
Mojím úmyslom nie je umývať murína. Nakoniec Nietzsche, syn protestantského pastora, nebol len kritik kresťanstva, bol doslova jeho vyhlásený nepriateľ. Najmä v závere tvorivého života sa jeho boj proti kresťanstvu stal centrálnou témou jeho myšlienok. Ešte v rokoch 1987-88 zamýšľa vydať široko koncipované dielo "Vôľa k moci", ku ktorému usilovne zbiera materiál a ktoré by malo byť vyvrcholením jeho filozofie. Zaoberá sa v ňom hlavne noetickými otázkami, no aj dôsledkami svojej noetiky na definovanie spoločenských postojov a otázok. V poslednom koncipovanom rozvrhu z augusta 1888 sa z dvanástich kapitol mieni venovať náboženstvu a kresťanstvu iba v dvoch. No na jeseň roku 1888 prehodnocuje svoje plány, vzdáva sa projektu Vôle k moci a svoje myšlienky plánuje vydať pod titulom "Prehodnotenie všetkých hodnôt".
Väčšinou sa v zápiskoch vyskytujú len tri alebo štyri plánované veľké kapitoly či knihy. No kniha Antikrist má medzi nimi centrálne postavenie. Nakoniec sa vzdáva aj tohto plánu a na vydanie pripravuje len rukopis knihy Antikrist. Túto knihu v liste Georgovi Brandesovi v novembri 1888 označuje nie ako prvú kapitolu, ale už ako celý projekt a "Prehodnotenie všetkých hodnôt" sa týmto stáva už len podtitulom. (Malú časť zápiskov z okruhu Vôle k moci vydáva ešte pod názvom Súmrak modiel.)
Možno je to trochu odvážne tvrdenie, no v širších súvislostiach akoby jeho cesta k Antikristovi mapovala jeho cestu do duševných temnôt. Nejde tu len o zužovanie jeho zorného poľa. Štýl knihy a vášnivé vyhlásenia sú miestami v príkrom rozpore s tanečným štýlom jeho skorších kníh a s ich aristokratickým nadhľadom. Jeho slovník už nápadne pripomína slovník jeho listov z obdobia duševného zrútenia z decembra 1888 a januára 1889. Výrazy ako "idiot" či priame politické narážky sú pre všetkých také nečakané, že v prvom vydaní z roku 1895 sú dokonca vynechané. Dovolím si malú poetickú licenciu, ale pripadá mi to, ako keby tým zúrivým krikom chcel prekričať Krista, ktorého v sebe nosil už od detstva. Za zmienku vari stojí, že na väčšinu svojich lístkov po bezprostrednom vypuknutí šialenstva sa podpisoval ako "Ukrižovaný".
Vo "Filozofii v tragickom období Grékov" píše: "Tých, ktorí sú nám blízki, posudzujeme podľa prostriedkov, ktorými sa snažia dosiahnuť svoje ciele: ich ciele často zavrhujeme, ale milujeme ich kvôli prostriedkom a spôsobom ich snaženia." Zdá sa, akoby v tejto vete priamo predpovedal spôsoby aj svojej percepcie, tak ako každého veľkého človeka, ktorý pri svojej zložitosti nie je vždy deliteľný bezo zvyšku. No možno je to len zaužívaný prvý pohľad - veď možno práve cieľ, lepšieho človeka, máme spoločný a nesúhlasíme iba s niektorými jeho prostriedkami, ako napr. s bojom proti kresťanstvu. To totiž vôbec neznamená, že ďalšie jeho prostriedky a spôsoby nie sú pre nás o to múdrejšie a použiteľnejšie.
Ako som už spomenul, týchto pár citátikov tu nie je na to, aby z Nietzscheho predstavili ako akéhosi priateľa kresťanstva. Skôr by som chcel poukázať na kontrast medzi jeho minucióznym a poctivým hľadaním, a medzi našimi pokrokármi "bez predsudkov", ktorým je vždy všetko jasné a ktorí by si ho tak radi privlastnili. Viem si dokonca predstaviť, že keby bol niekedy začul také nezmyselné spojenie ako "vedecký ateizmus", rozosmialo by ho to určite viac ako nejaký žeravý sneh, ktorý by rozmarne lial a sypal na tupé hlavy takýchto inteligentov, či nechával na nich tancovať svoje kladivo.

Ján Litecký Šveda

III 27 [1]
(...)
Na kresťanstve zabudol to najlepšie, veľkých pustovníkov a svätcov, skrátka géniov a posudzuje ako dedinský pastor umenie alebo ako Kant hudbu (kde uznáva len vojenskú hudbu).
(...)
Strauss sa odvažuje zničiť kresťanstvo tým, že mu chce dokázať mýty. Ale podstata náboženstva spočíva práve v tom, že má schopnosť tvoriť mýty a byť slobodné. Rozpory s rozumom či dnešnou vedou sú jeho tromfom. Netuší nič o fundamentálnej antinómii idealizmu a veľmi relatívneho zmyslu každej vedy a rozumu.
(...)

III 27 [2]
Nikdy nevidí, kde sú problémy. Kresťanstvo, či umenie berie vždy podľa najnižšieho demokratického zakrnenia a potom popiera. Verí na modernú kultúru - ale antická bola oveľa väčšia a predsa kresťanstvo ju ovládlo.
(...)

III 32 [59]
Jeden spôsob protireformácie: transcendentné nazeranie je mimoriadne zoslabené, krása, umenie, láska k bytiu veľmi zvulgarizované, pod vplyvom protestantského ducha. Idealizované kresťanstvo na katolícky spôsob.

III 3 [137]
Kresťanstvo vzišlo zo židovstva a z ničoho iného, ale vrástlo do rímskeho sveta a prinieslo ovocie, ktoré je židovské aj rímske. Toto ukrižované kresťanstvo našlo v katolicizme svoju formu, kde rímsky prvok prevládol: a v protestantizme inú, kde prevláda židovský prvok; to však nie preto, že Germáni, nositelia protestantského zmýšľania, sú príbuznejší Židom, ale že sú vzdialenejší Rimanom ako katolícke obyvateľstvo južnej Európy.

V 6 [357]
Napätie medzi stále čistejšie a vzdialenejšie mysleným Bohom a stále hriešnejším človekom - jedna z najväčších skúšok síl ľudstva. Láska Boha k hriešnikovi je nádherná. Prečo nemali Gréci takéto napätie medzi božskou krásou a ľudskou škaredosťou? Alebo božským poznaním a ľudskou nevedomosťou? Sprostredkujúce mosty medzi dvomi takýmito priepasťami boli novotvary, ktoré nie sú (Anjel? Zjavenie? Syn boží?)

V 7 [215]
Mravnú delikátnosť a vysoký vkus Ježišových výkladov asi nebudeme vedieť oceniť, pretože sme naočkovaní tým, že to je najvyšší vkus dobra. Čo by vnímal Aristoteles! Čo Buddha!

V 8 [97]
Nikde sa hnev nerozvinul v takom temnom majestáte a v takom bohatstve vznešených odtieňov ako u Židov. Čo je taký zúriaci Zeus oproti zúriacemu Jehovovi! Toto naňho preniesli zo svojich prorokov. Hnev sa stal posvätný a teda dobrý. A niekedy prelomil tieto búrkové mraky lúč otcovskej dobrotivosti - v takejto krajine si Kristus vysníval svoju dúhu, svoj nebeský božský rebrík k človeku: nikde inde sa to nedalo urobiť lepšie ako medzi národom prorokov!

V 10 [D 64]
Nespravodlivý podklad u najušľachtilejších napr. pri Kristovi.

V 12 [9]
Ak neurobíme zo smrti Boha jedno veľkolepé odriekanie a pokračujúce víťazstvo nad sebou, tak musíme znášať straty.

V 15 [17]
V staroveku každý vyšší človek túžil po sláve (...) Oproti tomu moja hrdosť je: "mám pôvod" - preto nepotrebujem slávu. V tom, čo pohli Zarathusta, Mojžiš, Mohamed, Ježiš, Platón, Brutus, Spinoza, Mirabeau, aj ja žijem, a v niektorých veciach až skrz mňa sa vyjaví, čo potrebovalo embryonálne niekoľko tisícročí. Sme prví aristokrati v dejinách ducha - historický zmysel začína až teraz.

VII 1 [32]
Advocatus diaboli
Nové predstavy o Bohu a diablovi. Bezpodmienečné poznanie je šialenstvo z cnostnej periódy; na ňom život troskotá. My musíme lož, bláznivosť a vieru, nespravodlivosť posvätiť. Musíme sa oslobodiť od morálky, aby sme mohli žiť morálne.
(...)

VII 3 [1]
(...)
81. "Niet pochýb, veriaci v svoju vec veľa klamú a podvádzajú: teda všetko v tej veci je podvod a lož" - tak súdia povrchní. Kto pozná človeka hlbšie, súdi opačne: "to znamená, že na tejto veci je niečo pravdivé: jej veriaci tým prezrádzajú, ako isto sa cítia a ako im každá návnada znie dobre, pokiaľ ňou niekoho pritiahnu k svojej veci."
(...)

VII 4 [154]
(...)
Jeden Hebrejec menom Ježiš bol doteraz najlepší milujúci.

VII 7 [213]
Zrieknutie sa pozemského šťastia kvôli tisíckrát väčšiemu nebeskému je dobrý obchod. Kresťanstvo a jeho chytrosť!
(...)
Odmena a trest u Krista.
Je hlúposť neprijať kresťanstvo.

VII 34 [157]
(...) ...príliš veľa nemeckých filozofov a učencov bolo deťmi protestantských kazateľov a iných kostolných služobníkov a teda sa "kňazovi" prizerali - a následne prestali veriť v Boha. Protestantizmus je od začiatku podstatne nevierou vo "svätcov"; nemecká filozofia je v podstate nevierou v homines religiosi a svätcov druhej triedy, všetkých dedinských a miestnych farárov, vrátane teológov z univerzít - v tom zmysle môže byť nemecká filozofia pokračovaním protestantizmu.

VII 41 [4]
(...)
Chceme späť, cez cirkevných otcov ku Grékom; ešte si užívame vyústenie staroveku, kresťanstvo, ako prístup k nemu, ako dobrý kúsok starého sveta samotného, ako blyšťavú mozaiku antických pojmov a antických predsudkov. Arabesky, krivky, rokoko scholastických abstrakcií - ešte vždy lepšie, totiž jemnejšie a štíhlejšie, ako sedliacka a plebejská skutočnosť európskeho severu: ešte vždy protest vyššej duchovnosti proti sedliackej vojne a povstaniu plebsu, ktorý sa stal pánom nad duchovným vkusom na severe Európy a ktorý má svojho vodcu vo veľkom "neduchovnom človeku", v Lutherovi.
(...)

VIII 2 [96]
Irónia voči tým, čo si myslia, že kresťanstvo prekonali modernou prírodovedou. Kresťanské posúdenie hodnôt tým nie je vôbec prekonané. "Kristus na kríži" je najvznešenejší symbol - ešte stále.

VIII 2 [200]
Pokiaľ už nie sme kresťanmi: vyrástli sme z neho, no nie preto, žeby sme mu boli vzdialení, ale pretože sme mu boli príliš blízko, ešte viac, pretože sme na ňom vyrástli - je to naša prísnejšia a zhýčkanejšia pobožnosť sama, ktorá nám zakazuje byť ešte kresťanmi -

VIII 9 [129]
Zánik protestantizmu: teoreticky a historicky pochopený ako polovičatosť. (...) Celá vyššia duchovnosť vo Francúzsku je katolícka v inštinkte; Bismarck pochopil, že protestantizmus už nejestvuje.

VIII 10 [117]
(233) Vyhlásil som vojnu blednúcim kresťanským ideálom (vrátane všetkého, čo mu je príbuzné) nie preto, aby som ich zničil, ale aby som ukončil ich tyraniu a uvoľnil miesto pre nové ideály, pre robustnejšie ideály... Pretrvanie kresťanských ideálov patrí k tým najželateľnejším veciam, čo existujú: už kvôli ideálom, ktoré sa uplatnia vedľa nich či možno nad nimi - musia mať protivníkov silných protivníkov, aby sa stali silnými. -
My imoralisti potrebujeme moc morálky: náš pud sebazáchovy chce, aby náš protivník zostal pri sile, - len ho chce ovládnuť. -

VIII 14 [123]
(...)
Som rozhorčený formulovaním reality na morálku: preto odmietam kresťanstvo so smrteľnou nenávisťou, pretože vytvorilo subtílne slová a gestá, ktoré hrôzostrašnej skutočnoti dali kabát práva cnosti, božského...
(...)

VIII 24 [1]
(...)
Keď vediem vojnu proti kresťanstvu, môžem to robiť len preto, pretože som z tejto strany nazažil nič kalné či žalostné, - naopak tí najcennejší ľudia, čo ich poznám, sú kresťania bez falše, jednotlivcom vyčítam ako posledným to, čo je osudom tisícročí. Samotní moji predkovia boli protestantskí duchovní: keby som od nich nedostal vysoký a čistotný zmysel, tak by som nevedel. odkiaľ moje právo na vojnu s kresťanstvom pochádza. Moja formula: antikrist sám je nutný z logiky vývoja jedného pravého kresťana, vo mne sa prekonáva samotné kresťanstvo.
(...)