Teodor Križka

Keď slepý vedie slepého

Mnohí sa čudujú, že veci verejné nikdy nepokračujú v súlade s mienkou väčšiny, že politickí reprezentanti po voľbách s ľahkosťou prostitútok zhadzujú ušľachtilé ideály, ktoré ich vyniesli k moci, uzatvárajú nepochopiteľné, až absurdné koalície, i že nakoniec vo vláde sedia ľudkovia tak veľmi vzdialení od potrieb tých, v mene ktorých poberajú vysoké príijmy a iné pôžitky. Čudujú sa, veď čo im aj zostáva, keď nepoznajú psychológiu volieb a psychológiu moci, neveria alebo nechcú veriť, že manažment vládnutia je po stáročia stále zdokonaľovaný a väčšina tých, ktorí sú ”hore”, prešla dôkladným kurzom tohto manažmentu. Neviním z ničoho tých politikov, ktorí nikdy nevzali do rúk, tobôž k srdcu evanjelium. Od ľudí, ktorí ochoreli na mamon, lebo iného Boha nepoznajú, sa dá čakať iba toľko ako od pacienta chorého na farbosleposť: Pohne sa na križovatke nie podľa farby zelenej, ale podľa pokynov tých, o ktorých predpokladá, že farby rozlišujú, alebo podľa svojvôle. Ale tí, ktorí majú cestovný poriadok zvaný Dobrá zvesť, by tak konať nemali. Farbosleposť nemôže byť ich ospravedlnením, lebo aj keď nevnímajú celé farebné spektrum, držia v ruke presný rozpis farieb v prísne zachovávanom poradí. Vedia teda, kedy a na ktorom mieste nasleduje zelená. Zdá sa, a všetko tomu nasvedčuje, že sme svedkami veľkej vlakovej lúpeže, aká nemá obdoby v dejinách ľudstva. Uskutočňuje sa na nás projekt odskúšaný na latinskoamerických národoch, kde formou liberalizácie došlo k ožobračeniu stredných vrstiev a presunu kapitálu do rúk úzkej skupiny megamajetných. Vlastnou chudobou platíme svoje otrocké živorenie, ”dobrovoľne” odovzdávame svoje vlastné imanie a imanie svojich predkov, všetky nástroje moci a našej nezávislosti do rúk predtým jedným, dnes druhým mocipánom. Mocipáni sa zmenili, ale ich ciele zostali rovnaké. Možno sa líšia iba v spôsoboch, ale zbojnícka a mafiánska podstata ich prístupu k nám zostáva. Možno si poviete: A aké je z toho východisko? Odpor? Ale veď nás prevalcujú... Poďme my len pekne s vlkmi vyť, možno nás nezožerú. Áno, vraví sa, že predátori nelovia okolo vlastnej nory. Azda nám zajačikom, ovečkám či slovanským holubiciam dajú dýchať, ak si postavíme hniezdočká niekde poblíž ich dravej papule. Taká je zjednodušená logika súčasnej vládnej garnitúry, a žiaľ, z veľkej časti dnes už aj logika dnešnej opozície. Dopredu rezignovali, dopredu vidia rozvírený prach irackej púšte na kopytách texaských koní. Ale biblické ”áno-áno, nie-nie” neplatí iba v “kresťanskej” Európe, ale všade na tejto ”tenkou šupkou globálnej civilizácie” (pojem V. Havla) pokrytej planéte. Zlo zostane zlom, či o ňom budú médiá písať alebo nie. Holokausty nevinne zabitých budú volať do neba. Kamene budú rozprávať, ak budeme mlčať my, ktorí vieme. Ale my nateraz prijímame priveľké kompromisy so svedomím, s ľahkosťou žonglérov naši predstavitelia vydávajú zločin za štátnickú zodpovednosť, a my im to tolerujeme, lebo doposiaľ iba abstraktne chápeme, čo sú Božie mravné pravidlá. V januári vo Viedni predstavitelia európskych slobodomurárskych lóží a lóže NATO prijali rozhodnutie o vzniku Veľkej lóže Slovenskej republiky. Je to signál “tieňovej” moci, že akceptuje našu štátnosť, čo pri všetkej kritickosti možno prijať ako pozitívnu správu. Na druhej strane je to signál, že naše územie je už definitívne pokryté touto zákulisnou, mimo demokratických pravidiel pôsobiacou mocou. Aj tu niekde sa dá hľadať kľúč, prečo kresťanské Slovensko nemá kresťanských politikov a svojim ideálom zodpovedajúcu výkonnú moc.