Dariusz Żuk-Olszewski

Kedy som Ťa videl hladného či smädného...

Naša doba je extrémne poznačená ľahostajnosťou a nevšímavosťou k biede iných. Čím sme bližšie k „vyspelému svetu“ a k „dovŕšeniu našich integračných snáh“, tým väčšie množstvo žobrákov stretávame na uliciach našich miest, tým väčšie množstvo rodín nemá prostriedky na zabezpečenie základných životných potrieb pre svoje deti. Rastúca nezamestnanosť zväčšuje už i tak priepastné rozdiely medzi pomerne malou skupinou veľmi dobre zarábajúcich a čoraz väčšou masou sociálne odkázaných.
Pomaly sme si zvykli na každodennú prítomnosť žobrajúcich ľudí. Je pravda, že mnohí z nich si žobrú na alkohol či cigarety, no je čoraz viac tých, ktorí žobrú, aby prežili. Áno, v krajine, ktorá sa hrdí svojou vyspelosťou a v ústave, ktorá sa odvoláva na kresťanské korene, má zakotvený princíp sociálne solidárneho štátu, je čoraz viac tých, ktorí, ak chcú prežiť, musia žobrať!
Je však aj veľa takých, ktorí síce vyslovene nežobrú, ale sú na tom veľmi podobne ako tí, ktorých zúfalá životná situácia priviedla na ulicu a prinútila ich potlačiť v sebe pocit hanby a vystrieť dlaň s prosbou o pomoc. Táto skupina sa pokúša svoju ťažkú situáciu riešiť tak, ako vie. Napríklad tým, že predáva všetko, čo má nejakú cenu alebo napríklad dlhodobo neplatí nájomné. V slovenských regiónoch s vysokou mierou nezamestnanosti je už úplne bežným javom, že ľudia v snahe zabezpečiť si základné jedlo pre rodinu, predávajú chladničky, práčky a iné domáce spotrebiče...
Ruka v ruke s rastom počtu chudobných v našej vlasti rastie aj nevšímavosť k ich problémom. Ako zhubný nádor prerastá našu spoločnosť mentalita „úspešnosti“. Podľa nej je plnohodnotný iba ten človek, ktorý dokáže slušne zarobiť, je úspešný v podnikaní či v inej zárobkovej činnosti. Tí, ktorí nedokážu podľa tejto mentality zabezpečiť pre seba a svoju rodinu „slušné“ živobytie, sú označovaní za „málo sa snažiacich, nešikovných, lenivých“, či priamo za „darmožráčov“. Podľa tejto mentality plnej egoizmu sa má každý postarať sám o seba, bez ohľadu na svoj zdravotný stav či okolnosti, v akých žije a nemá právo očakávať podanú pomocnú ruku. Extrémnym vyjadrením takýchto chorých postojov je aj názor nemenovaného slovenského politika, ktorý tvrdil, že dôchodcovia, keďže nič neprodukujú a iba odčerpávajú financie štátu, nemali by mať možnosť ovplyvňovať jeho chod, presnejšie mali by byť pozbavení volebného práva. V tejto súvislosti pôsobí naozaj tragikomicky obsadzovanie niektorých postov štátnych tajomníkov ľuďmi, ktorým „tečie mlieko po brade“ a ktorí by najradšej vo svojej vysnívanej ultraliberálnej krajine žiadnych dôchodcov nemali. Iróniou je, že takýto ľudia sú dokonca zodpovední za reformu dôchodkového systému, ktorý má v budúcnosti úplne kopírovať spomínaný model úspešnosti. Ako bude v tomto vysnívanom dôchodkovom systéme vyzerať dôchodok matky, ktorá sa celý svoj produktívny život starala o ťažko zdravotne postihnuté dieťa, prípadne o bezvládnych rodičov a nestihla si „našetriť“ na dôchodok, si radšej ani nechcem predstaviť.
Zaráža ma postoj slovenských kresťanských demokratov, ktorým som vo voľbách dal svoj hlas s dôverou, že v reálnej politike budú presadzovať kresťanské princípy solidárneho štátu a posilnenie postavenia viacdetných rodín. Žiaľ, asi po voľbách veľmi rýchlo zabudli na svojich voličov a na to, čo bolo jadrom ich volebného programu, t. j. na zdravú rodinu. Nechápal som razanciu, s akou sa po voľbách hrnuli do vládnej koalície, keď bolo každému súdnemu človeku jasné, že pri spolupráci s liberálmi budú musieť zabudnúť na svoje politické princípy, odvodené s kresťanského chápania dôstojnosti človeka. Žiaľ, aj vďaka ich hlasom prechádzajú v parlamente antisociálne a antirodinné zákony, ktorých dôsledkom je, resp. bude, že sa ešte zhorší už aj tak zlé postavenie kresťanských rodín, ktoré majú viac ako 2 deti.
Keď pozorujem priam zlostné a agresívne reakcie niektorých „úspešných“ ľudí na tých, ktorí žobrú na ulici, alebo ktorí podľa ich slov „vyciciavajú sociálny systém“, nevdojak mi prídu na myseľ Ježišove slová: „Bol som hladný a nedali ste mi jesť, bol som smädný a nedali ste mi piť...“ (por. Mt 25, 35-46)
Nedávno ma zarazili slová, ktoré som počul v istej katolíckej rodine, ktorá sa má materiálne veľmi dobre a kde boli „pobúrení“ tým, že niekto od nich chcel príspevok pre charitatívnu akciu. „Nežijeme si zle, ale všetko sme si tvrdo odpracovali. Prečo by sme sa teraz mali deliť s niekým, koho ani nepoznáme? Nech sa o nich postará štát. A koniec koncov, ani my sa nemáme až tak naj... Chceli by sme si ešte našetriť na nové auto a budeme musieť ešte niečo vymyslieť, aby naše dve deti mohli ísť na nejaký čas študovať do zahraničia. Chudobní si väčšinou za svoju chudobu môžu sami, prečo by sme my mali na nich doplácať?!“ Žiaľ, takýchto „dobrých katolíkov“, ktorí možno raz budú klásť Pánovi nechápavú otázku o tom, kedy Ho videli hladného či smädného, je asi dosť.
Musím však spomenúť ešte jeden opačný príklad. Je to príklad bratislavského bezdomovca, ktorý si na svoje skromné živobytie zarába pouličným predajom časopisu vydávaného na podporu bezdomovcov. Keď sa ho spýtali, či si zarobí toľko, aby nehladoval, odpovedal asi takto: Zarobím si celkom slušne. Asi 4000 korún. Na prežitie mi však stačí 1800. Zvyšok dávam tým, ktorí sa majú ešte horšie ako ja.“
V Božích očiach je tento jednoduchý bezdomovec nepochybne omnoho väčší, ako najúspešnejší boháč či vysokopostavený politik. Pripomína nám stálu aktuálnosť Ježišových slov o našej povinnosti preukazovať lásku k blížnym skutkami.
Dariusz Żuk-Olszewski