Rudolf Dobiáš

Vracia sa tráva! Oteplieva zem

Hertník
(Venované chovancom a pracovníkom integračného zariadenia KOR-GYM v Hertníku pri Bardejove.)

1
S batohom na pleci a v ruke s ľahkou taškou,
tak trochu Don Qijote a trochu Janko Hraško,
hľadal som princeznú a vtom som uzrel kaštieľ.
Ciest k nemu nemnoho, poľahky som ho našiel.

Na malom nádvorí hrali sa veľké deti,
stráž pri nich držali krehké a nežné tety.
A v oknách kaštieľa, v tajomnom šerosvite,
smutno sa blýskali životy neodkryté.

Životy prostučké jak malá násobilka,
až nevieš rozoznať, čo večnosť je, čo chvíľka,
ten, čo ti pripadal nejasný, príliš tesný,
bol zrazu priestranný a čistý ako vesmír.

Životy rozliate jak farby na palete,
akoby skrývali temný med v jasnom kvete,
akoby zurčali potokmi v tichu nemom,
na seba volajú tvojím i mojím menom.

Elena, Zuzana, Ďuro a pekný Rudko,
ste víno naliate do smútkovzdorných súdkov.
Keď deň je nevľúdny a mama ďaleko je,
Pán Boh vám pošepne: „Som pri vás, deti moje.

Ste moji maličkí, ste moje drahé dietky.
Ja deti milujem na celom svete všetky.
Ste moji najbližší, najbližšie k môjmu taju,
ste moje holúbky, čo zo striech hrkútajú.

Ja som váš učiteľ a vy ste moja trieda,
ja som ten, čo vás chce a nikomu vás nedá.
Poznám vás po mene, aj podľa farby vlasu,
ste moje ovečky, ktoré sa ticho pasú.

Ste mojím úsmevom a strapcom môjho hrozna
a ja som jediný, čo naozaj vás pozná,
vie, že tam v kaštieli, v tajomnom šerosvite,
lúštite tajomstvá ostatným ľuďom skryté.“

Obloha belasá, bez záplat čiernych mračien,
v korunách starých líp spievajú zbory vtáčie,
na jarnom výslní slní sa kaštieľ biely,
kde srdcom uvidíš, čo oči nevideli.

2
Vojdime ticho tam, kde deti spia,
nebuďme ich našou ťažkou chôdzou.
Všade je tma, u nich svieti sa,
svietia láskou a milosťou Božou.

Vždy sú s nami a vždy nablízku,
to kvôli nám, že aj my sme sami.
Veria, keď schováme im kolísku,
že ich prídu pokolísať mamy.

Vojdime ticho do ich malých snov,
každý ústi niekde v nekonečne.
A obvinení svojou nevinou
svoje duše ich dušami liečme.

Vždy sú s nami ako naše tiene,
boja sa o nás, o mňa, o teba.
Neplačú pre vlastné utrpenie,
a prečo plačú, ešte nevedia.

Sú stromami, keď sa s vetrom hrajú
a potokmi, keď sa hrajú s vlnkou.
Spolu s vtákmi odlietajú na juh,
v zime pre nás zažíhajú slnko.

Otec, ktorý bývaš na nebesiach,
pomôž nám vojsť do ich tesnej brány.
Nech sa tvojej večnej priazni tešia,
nami nech sú väčšmi milovaní.


Tráva

Vracia sa tráva! Oteplieva zem.
Cencúle plačú, trbliecu sa mláčky.
A ja si spievam! Ba čo vravím – zniem!
Som drozd a letím k drozdom na pytačky.

Tráva sa vracia... Princeznička, smiem
pozbierať tvoje znamenia a značky,
na tvoje prsty položiť svoj tieň,
putovať s tebou trebárs kolenačky?
Vďaka Ti, Bože, že si stvoril trávu
a voviedol ju prvú do Raja.
Nezaobíde sa nebo bez hája,
kam Pán Boh pozve ľud svoj na oslavu.

A ešte niečo som si všimol, Pane:
že si aj tráve doprial zmŕtvychvstanie.


Vietor v polovičke
novembra

V polovičke novembra
Vietor teplý ako káva
Navyše aj voňavý
Nie ako tá čierna žbrnda na zapitie
Kúska chleba
Pred táborovou kuchyňou na Příbramsku
Ktorá voňala po radóne
Rádioaktívny cukor
Rozpustený
V kostnej dreni uránových baníkov
Nasadili do prvej línie
Boja s triednym nepriateľom

V polovičke novembra
Teplý vietor od mora
Ktoré sa nezrodilo v deväťsto metrov hlbokej
šachte
Vyhĺbenej na počesť Dňa víťazstva
Nad miliónmi vojnových podpaľačov
Nad tisíckami úbohých nepriateľov komunizmu
Čo sa dali vyprovokovať provokatérom
v kožených kabátoch
A pokúsili sa prejsť cez hranice
Alebo rozširovali letáky
Na ktorých prosili Matku Sedembolestnú
Aby ich ochránila pred združstevňovaním
Aby sa nemuseli vzdať svojich živiteliek – kráv
Svojich na kosť vychudnutých rebriniakov
Ťahaných gaštanovými koníkmi
Do svetlej budúcnosti ľudstva

V polovičke novembra
Vietor mokrý ako onuce
V deravých gumákoch krátko po vyfáraní
Aby vzápätí pozamŕzali na kosť
A odlamovali po troškách z prstov
Akoby to bola maličkosť
Doskackať na jednej nohe do táborovej
ošetrovne

Ten odlomený prst
Ma už nikdy nebude oziabať
Jeho oslobodenie je na ceste
Od krutých zím ochraňuj ho, Pane
Aby v došiel v relatívnom poriadku
Do tvojho vyhriateho kráľovstva
Kde ho vložíš do pohára s liehom
Aby sa dočkal vzkriesenia
Môjho porušeného tela

Teplý vietor v polovici novembra
Prikry ním mojich kamarátov, Pane
Nechaj ich ležať v tvojom závetrí
Aby ich nemohli objaviť
Prenasledovatelia s nabitými puškami
A postrieľať
Nech v teplom vetre v polovičke novembra
O polstoročie neskôr
Nemusím viac počúvať
Vržďanie snehu pod čižmami vojakov
A zavýjanie psov
V teplom vetre v polovičke novembra
Prerušované mojím tichým zavytím


Na svitaní
(Janovi Tlukovi)

Akoby bolo počuť hoboje
v tej hudbe, ktorá pred svitaním zaznie.
Zatiaľ je ticho. Ešte nemo je,
len báseň visí v chladnom vzduchoprázdne.

Ešte jej v ústach horkne medové,
nevie, či slnko i jej sviecu zažne.
Ešte sa hrá na moje - nemoje,
s láskou sa láska, dieťa nerozvážne.

Vášeň, či lásku? Možno oboje
tá tichá žnica zo svitania nažne.
Nebude mlčať. Túži po slove,
Je predsa dcérou pokory a bázne.

A zrazu iskra, ktorá ledva tlela,
sa rozpomenie na nádheru drám.
Vzbĺkne a premení sa na anjela.
na múre nechá odkaz - autogram.

Zapýria sa múry okrové
v tej hudbe, ktorá na svitaní zaznie.
A ľudia budú počuť hoboje
vo vetre, ktorý v mladých briezkach blaznie.


Maliar
(Rudovi Moškovi)

Bol chlapec, sprvu maličký,
a ako potom rástol,
zamiloval si farbičky,
rád s nimi sadal za stôl.

A čmáral kopce, chodníčky,
opíjal sa ich krásou,
keď pánbožkove kravičky
na šírych nivách pásol.

Keď vyrástol, šiel do sveta
jak františkánsky svätec.
Už vedel, čo je paleta
a v ruke držal štetec.

Šiel bežkom, hneď zas pomaly,
chodníkmi kľukatými,
a keď ho vrchy zajali
tak zostal bývať s nimi.

Keď trubač trúbil halali
a omodrelo nebo,
srny ho v kopcoch stretali,
už bol zas samým sebou.

A takto - s nebom nad hlavou
a s vrchmi naokolo,
beží dnes čestné kolo.

Už neuteká za slávou,
skôr za tým, čo len tuší.

Skrýval to azda v duši,
či to v ňom duša skryla si?
Tú krásu krajšiu od krásy.
Tú, čo je oknom do neba.
Čo si Boh schoval pre seba.


Lúčenie

Srdce moje, sťahovavý vták,
ku ktorým moriam ešte pôjdeme?
Už húka loď, pohýna sa vlak,
špliechajú v oknách vlny zelené.

Počkáme sa na staničkách tichých,
ustaté a plaché holuby.
Odložíme batôžteky pýchy
s odkazom, že nik nás neľúbi.

Prinesieme k zobáčiku mora
dve zrniečka márnych lások dvoch.
Nech nás potom čajky ohovoria,
aj rybári večer pri ohňoch.

Nech si o nás povrávajú studne,
že sme kameň na dno hodili.
Život mení smiešne na osudné,
osudné na smiešne omyly.


Tvoja láska

Tvoja láska vchádza po špičkách
do môjho tela
alergického na budenie
Už sa v ňom zabývala staroba
ten podnájomník s doživotným výmerom
plytvajúci snami
o vlastnom dome

Tvoje nohy na vysokých podpätkoch
stúpajú z prízemnosti k vrcholom
mojich zasnežených štítov
kamzíky obdivujú pôvab
s akým preskakuješ priepasti
vyhĺbené jarnými vodami

Tvoje usilovné ruky
z prachu môjho tela
miesia teplú hlinu predjaria
Presádzajú do nej
jablone s krehkými kvetmi,
aby sa nestratila všetka moja sladkosť.

Tvoje vlasy podobné morským vlnám
omotá vietor kolo môjho čela,
spletie z nich siete, v ktorých uviaznem
ako neopatrná veľryba
ty budeš rybárka, ktorá mi daruje život,
ja sa ti za to jedného dňa odmením
pokojnou smrťou.

Tvoja láska vojde po špičkách
do môjho smrteľného tela
preskúma všetky izby môjho srdca,
v jednej z nich nájde odkaz,
napísaný pred desaťročiami ,
vezme ho do prstov obkľúčených prsteňmi
prečíta ho, zapečatí bozkom,
ako vtáča vypadnuté z hniezda
pod božou mukou pochová.


Ešte

Ešte som živý medzi mŕtvymi
Moje stromy rastú do neba
Moje obilie je pripravené na žatvu
Môj vrch stojí nado mnou
Drevo mojich stromov je husté
Moje jablká sú sladké
Moja milá ma miluje
A v mojom víne je sídlo pravdy.

Možno je to všetko naopak
Som mŕtvy medzi živými
Moje obilie dobil ľadovec
Môj vrch sa prepadol pod zem
Drevo mojich stromov je rajom drevokazov
Moje jablká sú červivé
Moja milá mi dala kopačky
A moje víno je zasírené od lží.

Musím si vybrať
Medzi milosrdenstvom živých
A láskou mŕtvych.
(Z pripravovanej zbierky)
Kto nehľadá,
nenájde
Rozhovor so spisovateľom
Rudolfom Dobiášom

Rudolf Dobiáš (nar. 29. septembra 1934) po prvých básnických časopiseckých začiatkoch a takmer 20 ročnej vynútenej odmlke knižne debutoval leporelom Vravia vranám vrabce (1973). Nasledovali viaceré ďalšie knihy adresované deťom a mládeži. Od začiatku sedemdesiatych rokov nepretržite spolupracuje s rozhlasom, je autorom vyše tridsiatich rozhlasových hier. Pre dospelých napísal básnickú zbierku Slávnosti jari (1977), ako aj knihy próz Temná zeleň (1996) a Tajní ľudia (1999). V prevažne faktograficky ladenej publikácii Zvony a hroby, ktorá vyšla v roku 2000, vypovedá o ľuďoch postihnutých mocenským šialenstvom komunistického režimu.


Ján Maršálek: - Ak dovolíte, začnem náš rozhovor návratom do minulosti. Niekoľko rokov ste strávili vo väzení za údajnú protištátnu činnosť. Zvykne sa vravieť, že odpustiť treba, nie však zabudnúť. Ako sa na to dívate teraz, s odstupom času?
Rudolf Dobiáš: - Ja si sám pre seba vravím, že všetko patrí k životu – dobré i zlé. Ale čo je dobré a čo zlé? Myslím z hľadiska hľadania zmyslu života, jeho naplnenia? To sa ukáže niekedy až na konci života. Nie sme totiž pánmi svojich životných osudov. Aspoň nie výlučne. Jediné, čo na svojom príbehu vnímam ako tragické, sú stratené možnosti pre vzdelanie, cestovanie, absencia priestoru pre duchovný rast, nemožnosť slobodne sa prejavovať, takmer nijaká perspektíva osobnostného rastu. Ale to bol problém všetkých občanov, ktorých režim pre niečo diskvalifikoval. A odpustenie? To je iba jedna strana mince. Tí na tej druhej strane hovoria, že sa nemajú za čo hanbiť.

J. Maršálek: - Obdobím päťdesiatych rokov XX. storočia sa zaoberáte v knihe Temná zeleň, čiastočne aj v Tajných ľuďoch. Umelecky presvedčivo tu zachytávate atmosféru doby. Vychádzali ste pri ich písaní zo skutočného života?
R. Dobiáš: - Neviem písať bez väzby na realitu, na konkrétne udalosti, živých ľudí. To je hrnčiarska hlina, ktorú potom hnetiem a točím na kruhu dovtedy, kým ju nedostanem do podoby, akú som si dosť neurčito predstavoval. Je to nová realita, ale jej podobnosť so skutočnosťou nie je náhodná.

J. Maršálek: - Mnohí protagonisti Vašich próz v knihe Tajní ľudia „až do smrti márne hľadali šťastie a lásku“. V čom je zmysel ľudskej existencie?
R. Dobiáš: - Narodiť sa a zomrieť. Nie je to však také jednoduché – žiť a zomrieť. Pretože, ako vraví maliar Ladislav Záborský, ktorého trochu nepresne budem citovať, „život na zemi je iba predchuťou opravdivého života, ktorý čaká na tých, čo budú žiť vo Večnosti“. Aj napriek tomu si myslím, že aj život na Zemi stojí za to, aby sme ho žili. Veď toľké zázraky, ktoré nám takmer denne servíruje, a ktoré, žiaľ, veľakrát nevidíme či nepočujeme, sú v skutočnosti značkami na cestách a chodníkoch nášho života. Ale ak aj pri hľadaní tej pravej, nám príslušnej cesty občas zablúdime, nič sa nedeje. Len kto hľadá, môže aj nájsť. Ide o to, čo hľadáme. O tom je život.

J. Maršálek: - V knihe Zvony a hroby máte o. i. aj Neodoslaný list Ladislavovi Hanusovi. Aký je Váš vzťah k nemu?
R. Dobiáš: - Ladislav Hanus bol pre mňa objavom, ktorý pre mňa znamenal viac, ako som si v prvej chvíli myslel. Stručne povedané – zasiahol ma ako blesk z jasného neba. Medzičasom som sa už stihol zoznámiť s celým jeho doteraz vydaným dielom. Je to osobnosť 21. storočia, pýcha Slovenska. Bolo by načase, aby sa s jeho dielom zoznámila široká verejnosť, intelektuáli, politici, historici, kňazi. Dodnes žasnem, aké košaté dielo zanechal tento človek, napriek tomu, že trinásť rokov strávil v komunistických žalároch. Hanusom sa zaoberám aj teraz, ale dôkladnejšie a systematickejšie.

J. Maršálek: - Vydali ste zatiaľ jednu zbierku poézie pre dospelých. Venujete sa ešte stále poézii?
R. Dobiáš: - Venujem. Beriem to ako jeden zo spôsobov duševnej relaxácie. Písanie poézie je hľadaním zázračna, ktoré človek veľakrát nosí v sebe bez toho, aby o tom vedel. Ďalšia zbierka je pripravená, ibaže sa akosi obávam vyjsť s ňou na verejnosť. Ale už nemám veľa času, takže čo nevidieť v tichosti vydám svoje básne i seba do kompetentných rúk a potom uvidím...

J. Maršálek: - Ste pravidelným hosťom stretnutí prevažne mladých autorov združených v trenčianskom literárnom klube Omega. Čo by ste odkázali tým, ktorí sa – väčšinou na prahu dospelosti – rozhodujú, ako žiť a kam ísť?
R. Dobiáš: - Aby nepremárnili svoj čas mladosti na daromnice. Nech veľa čítajú, poéziu i prózu, a nielen slovenskú, nech počúvajú dobrú hudbu, navštevujú galérie, nech študujú to, čo ich vnútorne priťahuje, nech čím skôr objavia databázy vedomostí a múdrosti, ktoré sú v knihách filozofov, náboženských mysliteľov, aj v srdciach ich rodičov a prarodičov; ak môžu, tak nech cestujú po svete, lebo svet, jeho rozmanitosť, jeho príroda, dejiny jednotlivých kultúr i jeho obyvatelia sú veľkou učebnicou života, otvorenou, chvalabohu, pre všetkých.

J. Maršálek: - V úvode Vašej knihy Zvony a hroby píšete: „Ak sa pozornejšie zahľadíme pred seba, uvidíme tam Ježišovu siluetu. V diaľke, ktorá je k nám čoraz bližšie, trpezlivo čaká na ľudský rod.“ Čo nám chýba k tomu, aby sme mohli naplno prijať Boha do svojho života? Je reálne uvažovať o uplatňovaní kresťanských hodnôt vo verejnom živote, v politike?
R. Dobiáš: To je otázka, ktorú ľudia položili už Ježišovi. Čo majú robiť, aby sa dostali do Kráľovstva? Celý náš ľudský problém spočíva v nedokonalosti viery. Lebo keby sme verili v plnom význame tohto slova, vierou, ktorá hory prenáša, ľahko by sme sa dokázali zriecť trebárs majetkov, postavenia, ľudskej lásky, zákerných prejavov nízkosti a bezcharakternosti, dokázali by sme bez zaváhania podeliť sa v krutej zime o svoj kožuch, o teplo svojho domova s bezdomovcom, jednoducho – milovali by sme blížneho ako seba samého. Toto je problém, s ktorým si človek a s ním aj ľudstvo zatiaľ nedokázalo poradiť. Všetky známe hriechy sveta sú aktuálne aj dnes, človek sa iba pomaličky mení k lepšiemu, napokon to poznáme i zo svojej osobnej i národnej skúsenosti. V politike musia platiť a byť ctené zákony, ktoré vo svojej podstate reflektujú a aktualizujú Desatoro. Tak málo stačí, aby bolo na svete lepšie, a predsa aj najlepšie a najsvätejšie idey dokážu ľudia na nepoznanie znetvoriť. V tom je tragédia človeka, tragika dejín.

J. Maršálek: - Na záver si neodpustím obligátnu otázku: Čo ešte potrebujete povedať a napísať?
R. Dobiáš: - To je veľmi nebezpečná otázka. Odpoveď ma môže konfrontovať so sebou samým, zaviazať spôsobom, ktorý ma bude viac znepokojovať ako mobilizovať. V súčasnosti mám viac práce s textami iných autorov, ako so svojimi. Zostavujem knihu výpovedí desiatok ľudí, postihnutých bývalým režimom. Sú to väčšinou jednoduchí ľudia, ktorí sa dostali pod neľudský valec triednej nenávisti, militantného ateizmu, neuveriteľne primitívnych prejavov zneužitia politickej moci. Tá kniha bude mozaikou utrpenia, statočnosti, odvahy, viery i nádeje, bude to svedectvo o ľuďoch, ktorí tomuto národu a svojej cirkvi obetovali kus života. Keď toto dokončím, príde rad aj na moje sny.