Vladimír Solovjov

„Jediné slovo Pravdy už bolo vyslovené…“

„Zdá sa byť prirodzené a zákonité, že v Synklite Ruska sa nachádza mohutný Puškin, veľký Dostojevskij, slávny Lermontov a slnku podobný Tolstoj. Ako by sa však prekvapili milióny a milióny ľudí, keby im niekto ukázal, že ten, kto bol v Rusku zabudnutým idealistickým filozofom, povzniesol sa a tvorí v takých vysokých svetoch, aké ešte nedosiahli ani mnohí najosvietenejší duchovia Synklitu!“
(Daniil Andrejev)

------

Drahá moja, či nevidíš - -
Plody nášho zraku spupné
sú len odblesk, tiene toho,
čo je očiam nedostupné.

Drahá moja, nepočuješ? - -
Lomoz, v ktorom národ žije,
je len echom spotvoreným
víťaziacej harmónie.

Drahá moja, či necítiš,
že len to má v svete cenu,
čo si srdcia zaľúbené
v nemej túžbe v ústret stenú?

------
(O pravde nad pravdy)

Konečnou úlohou osobnej a spoločenskej mravnosti je, aby Kristus, v ktorom telesne prebýva všetka plnosť Božstva, premenil na svoj obraz všetkých a všetko. Každý z nás má napomáhať tento cieľ tým, že obraz Krista poznačí naše osobné a spoločenské počínanie. (…)
Jedni hovoria, že evanjeliová láska je predovšetkým láskou k Bohu, a v mene tejto lásky sa cítia oprávnení, ba povinní prenasledovať svojich bratov, lebo nie tak ako oni vyznávajú vieru v Boha. Iní tvrdia, že evanjeliová láska si vyžaduje rovnako zmierlivý postoj ku všetkým a ku každému, a preto nepripúšťajú nijakú nevyhnutnú obranu pokojných a nevinných ľudí pred vrahmi, násilníkmi a zlodejmi. Jedni v mene lásky k Bohu hanobia Božie meno svojou neznášanlivosťou, iní v mene lásky k blížnemu by nedbali bez váhania vydať množstvo blížnych záhube.
Neopovažujem sa tvrdiť, že títo ľudia vedome konajú proti svojmu svedomiu, ale je jasné, že si svoje svedomie náležite nekontrolovali. A predsa najlepšia a jediná kontrola je taká blízka.
Stačí len prv, ako sa rozhodneme pre nejaký skutok, ktorý môže mať význam pre osobný alebo spoločenský život, vyvolať vo svojej duši mravný obraz Krista, sústrediť sa naň a opýtať sa sám seba: Či by aj on tak konal alebo, inými slovami, či by taký skutok schválil alebo nie, či mi dá na jeho vykonanie svoje požehnanie alebo nie?
Ponúkam túto kontrolu všetkým, lebo nesklame. V každom pochybnom prípade, ak sa len naskytla možnosť zamyslieť sa a pozvažovať, spomeňte si na Krista, predstavte si ho živého, aký je v skutočnosti, a zložte naňho bremeno svojich pochybností. On už vopred súhlasil prijať aj toto bremeno, ako aj všetky ostatné ťarchy, prirodzene, nie preto, aby nám rozviazal ruky na hocakú mrzkosť, ale preto, aby ste sa obrátili naňho, a tak aby ste sa vyvarovali zla a v tej neistej veci aby ste sa stali sprostredkovateľmi jeho nepochybnej pravdy.
Keby sa všetci ľudia dobrej vôle – tak súkromné osoby, ako aj verejní činitelia a vládcovia kresťanských národov – začali teraz uchyľovať k tomuto spoľahlivému spôsobu vo všetkých pochybných prípadoch, potom by to bolo už počiatkom druhého príchodu a prípravou na posledný Kristov súd – lebo čas je blízko (Zjv 1, 3).

(O Sokratovi)

…Sokratova vina okrem každej priamej polemiky proti konzervatívcom a ničiteľom spočívala v tom, že samo jeho hľadisko odkrývalo ideovú nahotu jedných i druhých.
V ňom bol lúč pravého svetla, ktorý odhaľoval aj jeho samého, aj cudziu tmu. Pred tvárou pseudoochráncov, ktorí tvrdili, že treba bezpodmienečne, bez akýchkoľvek úvah prijímať ľudové viery a podriaďovať sa domácim poriadkom len preto, že sú dané a zavedené, že boli uložené ešte pred nami, a pred tvárou pseudomysliteľov, ktorí tvrdili, že nijaká bezpodmienečná povinnosť nemôže byť, že sa netreba ničomu podvoľovať, ale len hľadať svoju výhodu a úspech, - pred týmto dvojitým klamstvom Sokrates slovami a životom tvrdil: existuje bezpodmienečná povinnosť, ale len voči tomu, čo je samo bezpodmienečné, čo je podstatné, a teda vždy a všade dobré alebo správne; a existuje ono, toto bezpodmienečné, ako podstatná norma ľudského života, je to Dobro samo osebe. Len ono je naozaj žiadúce, čiže je najvyšším dobrom pre človeka, základ a meradlo všetkých iných kladov, a len na ňom ako na bezpodmienečnej pravde a kritériu všetkého spravodlivého treba budovať ľudské spolužitie. Ak sú ľudové viery a domáce poriadky zhodné alebo sa môžu spájať s bezpodmienečnou normou života, treba ich prijať a podriadiť sa im. Vyžaduje sa prenikavé hodnotenie všetkého daného, vyžaduje sa rozvážna kritika, ale nie ako umenie pre umenie, ale ako hľadanie pravdy, aby sa skutočne našla.
Sokrates veril, že bezpodmienečné Dobro existuje, že pravé je len to, čo je hodné existencie. Jeho viera nebola slepá, ale rozumná, to preto, lebo to bola vlastne viera v rozum, vyžadujúci, aby to, čo existuje, bolo s ním zhodné, malo zmysel, čiže aby bolo hodné bytia; Sokratova viera mala racionálny charakter aj preto, že hľadala svoje uskutočnenie alebo ospravedlnenie vo všetkom, a pre tento cieľ rozhodne vyžadovala dôslednú prácu mysliaceho rozumu.

(O slepote
a zaslepenosti)

…Tvrdí sa, že človek blúdi a odmieta pravdu v skutočnosti iba preto, že ju nevidí; že by stačilo všetkých ľudí osvietiť, vzdelať, a keď poznajú pravdu, začnú sa podľa nej riadiť a vo svete tak zavládne ctnosť. Taký názor však jasne vyvracia praktická skúsenosť, ktorá nám ukazuje, že jasné pochopenie pravdy vedie nie k jednému, ale k trom rôznym dôsledkom: pre jedných ľudí chápať pravdu znamená skutočne sa ňou riadiť; druhí zostávajú k nej ľahostajní, a tretích zachvacuje zúrivosť, ako to prišlo na svojej koži spoznať Sokratovi. (…)
V našej dobe však (…) čoraz smelšie, ale aj bezohľadnejšie vystupuje iný typ ľudí, ktorí pravdu nielen vidia, ale ju aj nenávidia, a nenávidia ju práve preto, že ju veľmi dobre vidia, a to nielen v teoretickom a estetickom pláne, ale aj so všetkými jej praktickými požiadavkami a následkami. Nenávidia pravdu preto, že ich zaväzuje ku konaniu, ktoré im je proti srsti. Popri duchovne slepých, ktorí stratili schopnosť jasne vidieť v dôsledku choroby ducha, ktorú zdedili po predkoch a získali ju vlastnými zvyčajnými hriechmi – slepých, ktorí sa ešte môžu uzdraviť a nadobudnúť zrak, - a popri tých, u ktorých je duchovné videnie obmedzené len na jednu stránku pravdy a ktorí sa hoci aj s veľkou námahou môžu uzdraviť, – sú ešte duše, ktoré sa vedome, z vlastného rozhodnutia samy oslepujú, zaslepujú z nenávisti k pravde, ktorú vidia v úplnosti a zo všetkých strán. Takíto sebazaslepenci nemôžu byť vyliečení, lebo si vyliečenie neprajú.

(O viere a neviere)

…Pravdy viery sa zvyčajne nezavrhujú vopred pre nedokonalosť rozumu, ale skôr zo zlej vôle. Niet úprimnej túžby po takých predmetoch viery ako je Boh, spása duše, zmŕtvychvstanie tela, niet želania, aby tieto pravdy naozaj existovali, bez nich je vraj život ľahší a jednoduchší, lepšie na ne nemyslieť, - a tu už rozumu nie je ťažké nájsť si zámienku, aby na ne nemusel myslieť alebo aspoň sa s nimi vážne vyrovnať: veď sú to skoro všetko veci, ktoré nemožno dokázať ani rozumom, ani skúsenosťou, teda všetko to je nehodnoverné, vymyslené.
Taká neviera, ktorá v podstate nie si je istá sama sebou, a preto sa viac-menej hnevá na tie predmety, ktorých existenciu zavrhuje, takým hnevom len odhaľuje svoju pravú tvár, pretože v skutočnosti sa nemôže hnevať na to, čo vôbec neexistuje. Taká neviera je nepoctivá; v najlepšom prípade sa zakladá na malomyseľnom odmietaní tej práce rozumu a toho úsilia vôle, ktoré sú nevyhnutné pre dosiahnutie a pochopenie právd, ktoré ležia za hranicami matematickej a skúsenostnej istoty. (…)
Keby Tomášova neviera pochádzala z hrubého materializmu, ktorý celú pravdu uzatvára do zmyslovej istoty, potom aj keby sa hmatateľne presvedčil o skutočnosti vzkriesenia, vymyslel by si na to nejaké materialistické vysvetlenie, a nebol by zvolal: „Pán môj a Boh môj!“ Z hľadiska zmyslovej samozrejmosti jazvy po klincoch a prebodnutý bok ešte nedokazujú Kristovo božstvo. Ešte jasnejšie je, že Tomášova neviera nevyvierala z mravnej nespôsobilosti alebo z nevraživosti voči pravde. Láska k pravde ho priviedla ku Kristovi a zrodila v ňom bezhraničnú oddanosť k učiteľovi. Keď pred poslednou cestou do Jeruzalema Kristus odmietol varovanie pred nebezpečenstvom smrti, ktoré mu hrozilo, Tomáš zvolal: „Poďme aj my a zomrime s ním!“ (Jn 11, 16).
Chvíľková poctivá neviera kvôli konečnému a úplnému overeniu pravdy, si nezaslúži mravné odsúdenie. Kristus neodsúdil Tomáša, ale presvedčil ho tým spôsobom, aký si želal. Ľudia, ktorí sa bez tohto spôsobu zaobídu, ktorí veria bez overenia, nemusia byť lepší než Tomáš, sú len šťastnejší ako on: Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili. Avšak blaženosť pokojnej a neotrasiteľnej viery zaväzuje svojich nositeľov, aby sa zhovievavo stavali k svojim menej šťastným spolubratom. V dobách, keď prevláda neviera, je dôležité, aby človek rozlišoval, s akou nevierou má do činenia. Ak je to neviera hrubo materialistická, pod ľudskú úroveň, neschopná povzniesť sa k samému pojmu pravdy, o takej je márne uvažovať: non raggionar dilor, ma guarda é passa („Nevravme o nich, pozri len a poďme.“ Dante, Božská komédia, Peklo 2,51, v preklade V. Turčányho); alebo je to neviera zlomyseľná, ktorá úmyseľne zneužíva rozličné polopravdy z nenávistného strachu pred úplnou pravdou. Za takým hadom treba sliediť; alebo napokon máme do činenia s čisto ľudskou poctivou nevierou, ktorá túži len po úplnom a konečnom overení dokonalej pravdy. Táto neviera typu apoštola Tomáša má všetky práva na naše uznanie, a ak nemôžeme dať týmto ľuďom potrebnú istotu o pravde ako urobil Kristus, potom v nijakom prípade ich nemáme odsudzovať a zavrhovať: nad každú pochybnosť títo zdanlivo neveriaci predídu do kráľovstva Božieho veľké množstvo zdanlivo veriacich.

(O vlastenectve)

…O láske k národu alebo k vlasti treba povedať to isté, čo o láske muža k žene. Samotná výlučnosť citu tu predjíma jednu veľkú pravdu, že aj národnosť, takisto ako aj ľudská osobnosť má svoje večné a absolútne poslanie a že sa má stať jednou z nepomíjajúcich, nezameniteľných a vlastnú hodnotu majúcich foriem pre dokonalú plnosť životného obsahu. Aby sa však predosielanie veľkej pravdy nezmenilo v prázdny, lživý a škodlivý nárok, treba oznamovací spôsob prostého vlasteneckého citu „ľúbim svoju vlasť“ nahradiť rozkazovacím spôsobom vlasteneckej povinnosti: „pomáhaj svojej vlasti v poznaní a v naplnení jej vysokého poslania“. (…)
Každý vie, že v prírode kvety a plody nerastú rovno z koreňov. Aby mohlo vlastenectvo prekvitať a prinášať plody, musí z hĺbky svojich vnútorných koreňov vystúpiť na svetlo mravného vedomia. (…)
Nie je dôležité, že niekto považuje svoj národ za vyvolený, to robia skoro všetci; dôležité však je, v čom sa tá vyvolenosť vidí. Nie je dôležité, že Mickiewicz prehlásil Polsko za mesiášsky národ, ale že sa pred ním sklonil v úcte nie ako pred Mesiášom víťazným, ale trpiacim. Že pochopil, že víťazstvo nie je zadarmo a nedosiahne sa jedine vonkajšou silou, ale vyžaduje ťažký vnútorný zápas, musí byť nadobudnuté utrpením. (…)
Ak raz existujú nižšie, nedokonalé formy života a ak je daná prirodzená závislosť ľudí a národov na nich, potom je logicky nutné, aby sa prechod od nich k lepšiemu a k vyššiemu vedomiu uskutočňoval skrze ťažké roztržky, zápasy a strádania. Nech sa však historické cesty národov akokoľvek líšia, je jasné, že cesta vnútorného vzostupu je pre všetky jediná. (…)
Aj život národa musí ustavične pretínať ostrý meč, ktorý oddeľuje dobro a zlo, pravdu a nepravdu, preto treba neprestajne odvrhovať všetko náhodné, prechodné a nenáležité.

(O Východe
a Západe)

Nech by sme sa akokoľvek pozerali na západný svet v začiatku novovekých dejín, v každom prípade predstavoval priamy protiklad toho úpadku síl a toho ochromenia ducha, na ktoré trpel kresťanský východ tých čias. Životné zdroje boli vtedy nesporne na Západe, k týmto zdrojom sa mala dostať aj naša vlasť, ktorá už od začiatku preberala od Byzancie všetko, čo nám mohla odkázať.
Medzitým sa od 18. storočia začala v Európe, a neskôr ešte viac v Amerike, prejavovať historická jednostrannosť Západu. Činný a podnikavý charakter začal naberať čoraz väčšmi vonkajší a povrchný smer, hrdinská činorodosť sa začala meniť na nepokojné hnutie, zdôrazňovanie ľudskej osobnosti s jej nekonečnými snahami a právami začalo prechádzať v popieranie toho, čo je nad ľudskou osobnosťou. Humanizmus, ktorý sa rozrástol na úkor zbožnosti, bol zas pohlcovaný naturalizmom, a ľudský princíp odlúčený od božského strácal vyšší zmysel života, a pri všetkých svojich formálnych vymoženostiach v podstate ochaboval a prepadal „otročeniu márnosti – neduživým a jalovým živlom sveta“.
Je to priamy protiklad toho, od čoho zahynula Byzancia. Na Západe čoraz viac zabúdajú na Boha, ako v Byzancii zabúdali na človeka, zabúdali prakticky na tú podstatu kresťanstva, ktorú slovne tak horlivo hájili, že v Kristovi dokonalý Boh je nedeliteľne a podstatne spojený s dokonalým človekom, s ktorým sa teda môže a má spojiť aj všetko ľudské v našom osobnom i kolektívnom živote. Islam, ktorý bezvýhradne odlučoval Boha od človeka, robil podľa zásady, otvorene a statočne to, čo byzantinizmus napriek svojmu vlastnému vierovyznaniu robil skryto a klamne. Na pôde ich spoločného bludu moslimovia boli viac v práve, a preto aj boli mocnejší než Byzantínci, ktorých museli premôcť, lebo dejiny majú vnútornú logiku a mravný zmysel. Ale práve preto ľudia, ktorí nadobro upadli do bludu a právom zvíťazili nad ľuďmi rozdvojenými medzi pravdivými slovami a pochybným životom, nemôžu definitívne triumfovať. Jednostrannosť ustrnulého Východu musí takisto uznať svoju neopodstatnenosť, ako aj jednostranná aktivita Západu. A skutočne, v tom istom 18. storočí, keď boli badateľné prvé príznaky vnútorného duchovného zbedačenia na Západe, práve vtedy sa začala otriasať vonkajšia sila moslimskej mocnosti. Kto však obstojí pri takom páde oboch historických síl? Kto odstráni obe jednostrannosti živým uskutočnením plnej pravdy? Či existuje taká svetová sila, ktorá by mohla v skutočnom spojení zlúčiť v historickom dianí božský princíp s ľudským, nábožnosť so vzdelanosťou, náboženstvo s humanizmom, pravdu Východu s pravdou Západu a v mene tejto plnosti pravdy povedať ochromenému grécko-slovanskému svetu: Vstaň a choď!?

(O kapitalizme
a socializme)

Pravdu povediac, kým je súčasný stav civilizovaného sveta v mravnom zmysle nenormálny, nenesie na tom vinu žiadne zriadenie samo osebe, ale celkové chápanie života a jeho nasmerovanie v súčasnej spoločnosti, pretože vďaka nim sa čoraz viac stáva hlavnou záležitosťou materiálne bohatstvo. Spoločenská štruktúra sa tak rozhodne mení na plutokraciu. Spoločenská nemravnosť nespočíva v individuálnom a dedičnom vlastníctve, ani v rozdelení práce a kapitálu, ale práve v plutokracii. To znamená, v deformácii daného spoločenského poriadku. Je to pozdvihnutie svojou podstatou nižšej a služobnej ekonomickej sféry na vyšší a vládnúci stupeň, a zároveň zníženie všetkého ostatného na význam prostriedkov a nástrojov materiálnych výhod. K tejto deformácii vedie aj socializmus, lenže z inej strany. Pokiaľ je pre predstaviteľa plutokracie normálny človek predovšetkým kapitalista a až potom per accidens občan, rodinný a vzdelaný človek či príslušník nejakého náboženského spolku – potom predsa aj z ohľadu socializmu strácajú všetky iné záujmy význam, ustupujú do pozadia, ak pred ekonomickým záujmom nemiznú úplne. A tu tiež svojou povahou nižšia materiálna životná sféra, priemyslová činnosť, rozhodne prevláda a pohlcuje všetko ostatné. Okolnosť, že socializmus od začiatku do konca kladie aj vo svojich najidealistickejších prejavoch mravnú dokonalosť spoločnosti do priamej a úplnej závislosti na jej ekonomickom zriadení, a mravnú transformáciu či obrodu chce dosiahnuť výhradne cestou ekonomického prevratu, jasne ukazuje, že v podstate spočíva v rovnakej sfére ako jeho nepriateľ meštiak, t.j. vo sfére nadvlády materiálneho záujmu. Obe strany vyznávajú rovnaké heslo: „Jedine chlebom bude človek živý.“ Ak pre predstaviteľa plutokracie význam človeka závisí od disponovania materiálnym bohatstvom, tak pre dôsledného socialistu má človek rovnako význam len ako majiteľ materiálneho blahobytu, ale jedine v úlohe výrobcu. V oboch prípadoch sa človek chápe ako ekonomický činiteľ. Je abstrahovaný od iných aspektov svojej bytosti. V oboch prípadoch je za hlavný cieľ a najvyššie šťastie považovaný ekonomický blahobyt, a zápas medzi týmito dvoma znepriatelenými tábormi nie je principiálny, t.j. nevyplýva z obsahu nejakého princípu, ale len z rozsahu jeho realizácie. Jedných zaujíma materiálny záujem kapitalistického meštiactva, a druhých ten istý materiálny záujem pracujúcej väčšiny. A pretože sama táto väčšina, samotná pracujúca trieda začína sa zaujímať výhradne o vlastný materiálny záujem, je jasné, že sa táto trieda stáva rovnako zištnou, a vo vzťahu k svojim protivníkom tak stráca akúkoľvek morálnu prednosť. (…)
Socialisti a ich zrejmí odporcovia, zástancovia plutokracie, si v tom najpodstatnejšom nevedomky podávajú ruky. (…) Obe nepriateľské strany sa navzájom podmieňujú a nemôžu vystúpiť z falošného kruhu, kým neuznajú a nebudú reálne akceptovať prosté a nesporné stanovisko, na ktoré však zabúdajú: že význam človeka a teda aj ľudskej spoločnosti nedeterminujú v podstate ekonomické vzťahy. Že človek nie je na prvom mieste výrobcom hmotného úžitku alebo trhových hodnôt, ale niečím oveľa dôležitejším. A že teda aj spoločnosť je niečo viac ako prostý ekonomický zväzok.

(O probléme židovstva
a kresťanstva)

…Pravda, prenasledovanie Židov a viac alebo menej otvorené ospravedlňovanie týchto prenasledovaní v súčasnej Európe nie je všeobecným zjavom; naopak, vo všeobecnosti židovstvo nielen užíva znášanlivosť, ale aj stačilo zaujať vedúce postavenie medzi najvyspelejšími národmi. Anglicko neraz ovládal Žid Disraeli, ale aj v iných krajinách sú financie a väčšia časť periodickej tlače v rukách Židov (priamo alebo nepriamo). Ale táto nadvláda Židov nielen nevyvracia, ale priam potvrdzuje moje tvrdenie, že kresťanský svet sa nikdy nesprával k Židom po kresťansky. Azda súčasná znášanlivosť, ústupčivosť ba podriadenosť Židom pochádza z kresťanského presvedčenia a cítenia? Práve naopak: Všetko to nevyviera zo šírky našich náboženských názorov, ale z nedostatku, absencie akýchkoľvek náboženských názorov, z úplného indiferentizmu vo veciach viery. Židov netoleruje kresťanská Európa, ale Európa neverecká, Európa bez životných zásad, Európa v rozklade. Židia nežijú z našej mravnej sily, ale z našej mravnej, či lepšie povedané nemravnej slabosti.
Hovorí sa o židovskej otázke; ale v skutočnosti sa celá vec redukuje na jeden fakt, ktorý nevyvoláva otázku o židovstve, ale o samom kresťanskom svete. Tento fakt nemožno vyjadriť a vysvetliť niekoľkými slovami. Hlavným záujmom v súčasnej Európe sú peniaze; Židia sú majstrami v peňažníctve, je teda prirodzené, že sú pánmi v súčasnej Európe. Po mnohých storočiach antagonizmu kresťanský svet a židovstvo sa napokon zišli v jednom spoločnom záujme, v jednej spoločnej vášni k peniazom. Ale aj tu sa medzi nimi prejavil závažný rozdiel v prospech židovstva a na hanbu domnele kresťanskej Európy, rozdiel, v dôsledku ktorého peniaze Židov oslobodzujú a prinášajú im veľkosť, kým nás sputnávajú a ponižujú. Ide o to, že Židia vôbec nie sú pripútaní k peniazom pre ich číry materiálny osoh, ale preto, že v nich dnes nachádzajú hlavný nástroj pre povýšenie Izraela, t. j. podľa ich názoru pre oslavu Božieho diela na zemi. Veď okrem vášne k peniazom Židia majú ešte inú osobitnú vlastnosť: pevnú jednotu všetkých v mene spoločnej viery a spoločného zákona. Len vďaka tomu aj peniaze im prinášajú úžitok. Keď nejaký Žid bohatne a nadobúda židovstvo, bohatne a povyšuje sa s ním všetko židovstvo, celý dom Izraelov. Osvietená Európa si však neobľúbila peniaze ako prostriedok pre nejaký spoločný vyšší cieľ, ale iba pre tie hmotné výhody, ktoré skrze peniaze získava každý ich jednotlivý držiteľ. A tu vidíme, že osvietená Európa slúži peniazom, kým židovstvo si vynucuje to, že mu slúžia peniaze i peniazom oddaná Európa. Súčasný postoj pokrokovej Európy k židovstvu sa javí ako paródia jedného prorockého obrazu: desať inovercov sa chytá za šos jedného Žida, aby ich zaviedol – no nie do Jahveho chrámu, ale do chrámu mamony; a na Jahvem im práve tak málo záleží ako na Kristovi.

(O preporoďujúcej
láske)

…A skutočne, askéza nemôže byť pre človeka najvyššou cestou lásky. Jeho cieľom je uchrániť silu božského Erota v človeku pred tým, aby ju nerozniesol rozbúrený materiálny chaos, uchovať túto silu v čistote a nedotknuteľnosti. Uchovať v čistote – ale kvôli čomu? Prospešné a nevyhnutné je očistenie Erota, zvlášť keď sa po dlhé veky ľudských dejín stačil tak strašne zašpiniť. Ale synovi božskej hojnosti len čistota nestačí. Potrebuje plnosť síl pre živú tvorivosť.
Teda okrem vyššie spomenutých štyroch ciest lásky – dvoch prekliatych a dvoch požehnaných, musí pre človeka existovať ešte piata, dokonalá a definitívna cesta naozaj preporodzujúcej a zbožšťujúcej lásky. Možno tu uviesť len základné podmienky, určujúce začiatok a cieľ tejto najvyššej cesty. Predvečný Boh stvoril človeka, na Svoj obraz a podobu ho stvoril; mužom a ženou ich stvoril. Teda obraz a podoba Božia, to, čo treba zrekonštruovať, sa nevzťahuje na polovicu, na pohlavie človeka, ale na celého človeka, t.j. na pozitívne zjednotenie mužského a ženského prvku, - naozajstný androgynizmus – bez vnútorného rozdelenia osobnosti a života, - čo by bolo nedokonalosťou a zdrojom smrti. Druhý zdroj smrti, ktorý vylučuje najvyššia cesta lásky, je stavanie ducha proti telu. Aj v tomto prípade ide o celého človeka a skutočný princíp jeho rekonštrukcie je princíp duchovno-telesný. Ale ako božstvo nemôže duchovno-telesne preporodiť človeka bez účasti samého človeka, - to by bola cesta chemická alebo nejaká iná, ale nie ľudská, - práve tak isto nie je možné, aby si človek zo seba samého vytvoril nadčlovečenskosť – lebo by to bolo to isté ako zdvihnúť sám seba za vlasy; je jasné, že človek sa môže stať božským len účinnou mocou nie vznikajúceho, ale večne existujúceho Božstva, a že cesta najvyššej lásky, dokonale zjednocujúcej mužský prvok so ženským, duchovné s telesným, nevyhnutne už v samom princípe musí byť spojením, čiže vzájomným pôsobením božského a ľudského, čiže je to proces bohoľudský.
Láska v zmysle erotického pátosu má vždy za svoj vlastný predmet telesnosť; ale telesnosť hodná lásky, t.j. krásna a nesmrteľná, nerastie sama od seba na zemi, ani nepadá hotová z neba, ale sa dosahuje úsilím duchovno-fyzickým a bohoľudským.

(O poslaní ženy)

Úloha ženy v dejinách celkom zodpovedá jej poslaniu fyziologickému. Počať nový život sama nemôže, ale počatý iným alebo od iného donosí a privedie na svetlo Božie, a bez tejto jej účasti by sa nič na svete nemohlo stať. Pre duchovný život a pre idey, ktorými sa riadi, to platí takisto, ako pre život fyzický. K tomu, aby žena úspešne plnila svoju úlohu v dejinách ľudstva, disponuje dvoma protichodnými špecifickými vlastnosťami: spája v sebe konzervativizmus s premenlivosťou. Postreh ľudovej múdrosti, že „žena je ako vrece, čo doň naložíš, to ponesie“ – treba doplniť všeobecnou skúsenosťou, že „ženy dychtia po novotách, nemenný svet ich desí“.
Sú doby, keď životné idey, ženami kedysi donosené, zrodené a vypestované, stále ovládajú ľudstvo a dávajú jeho existencii zmysel, ešte stále sú mu potrebné. V takých dobách ženy, spokojné so svojím dejinným poslaním, prejavujú predovšetkým spoločenský konzervativizmus a svoje „dychtenie po novotách“ uspokojujú len privátne, utiekajúc sa k novej móde a k osobnému uspokojovaniu milostnej vášne. Ale v dobách, keď sa staré formy základov života vyčerpali a oslabli a keď vyvstáva potreba prechodu k novým duchovným oplodneniam – vtedy ženy ak nie skôr ako muži, ale rozhodne silnejšie a energickejšie pociťujú nespokojnosť s tradičným rámcom života a túžia vykročiť z neho v ústrety čomusi novému, nastupujúcemu. Skôr ako by však trafili na pravú cestu, vášnivo sa chytajú všetkého, čo im príde do cesty. Mária Magdaléna tak skôr ako našla Krista, bola v moci siedmich besov. A nenapočítali by sme rovnaký počet aj tých falošných ideí, ktoré sčasti súčasne, sčasti striedavo držali dnešné ženy v svojej moci? A naozaj ich je sedem: bes „volnej lásky“, bes politickej agitácie, bez zbožštenej prírodovedy, bez vonkajšieho „oprostenia“, bes povinného celibátu, bes „ekonomického materializmu“ a bes estétskeho dekadenstva.
Všetky tieto besy môžu oklamávať a mučiť, ale skutočné uspokojenie dať nemôžu, pričom duši ženy ešte menej ako duši muža. Pravé uspokojenie môže dať iba jediná pravda, ktorá nemôže byť dnešnou alebo včerajšou, ale je večná. (…)
Jediné slovo pravdy už bolo vyslovené, a druhé nepočujeme, lebo ho niet a byť nemôže. Ono nezostarlo, zostarlo len naše pochopenie tohto slova. Nový spôsob pochopenia, osvojenia si a naplnenia večného slova pravdy je vždy možný a dnes sa už stáva nevyhnutným. Zmätok v ženskej duši je zjavným príznakom tejto potreby a toho, že sa priblížilo jej uspokojenie. Riešenie ženského problému, ako aj všetkých ostatných vážnych problémov, spočíva v zrozumiteľnom, pochopenom a oživenom kresťanstve. Ženy vyšli ako prvé v ústrety zmŕtvychvstalému Kristovi. Zmysel súčasného ženského hnutia je, aby – po oslobodení od spomínaných siedmich besov – pripravilo nové ženy, ktoré pôjdu s vonnými masťami v ústrety budúcemu vzkrieseniu celého kresťanstva.

(K 150. výročiu narodenia
Vladimíra Solovjova
pripravil Július Rybák.)