Augustín Marián Húska

Vznik štátu (5)

Spomína Augustín Marián Húska, pamätník a účastník
politických rokovaní o slovensko-českom vyrovnaní

(Pokračovanie z predchádzajúceho čísla)

Došlo k „pólovému prefázovaniu“ českej orientácie z východu na západ z tých istých dôvodov ako po druhej svetovej vojne zo západu na východ. Táto orientácia na víťazov sa v českej politike vždy praktikovala. Nakoniec „vrodený oportunizmus“ nie je len česká vlastnosť. Treba priznať, že vrodený oportunizmus má aj svoje racionálne jadro. Napokon aj Slovensko s ohľadom na svoju ekonomickú orientáciu musí hľadať oportúnne trvalé integračné väzby s Európskou úniou. Český oportunizmus však vždy bol trocha viac prehnaný a uponáhľaný. Ako inak si vysvetliť zmenu prozápadnej orientácie Beneša na provýchodnú orientáciu v rokoch 1943-45. Preto Beneš po druhej svetovej vojne nešiel západným smerom „k Remešu“, ale opačným smerom k zosilnenému Východu (Moskve). Terajšia orientácia je zas na víťaza, ktorý je na Západe.
Vedeli sme, že pokiaľ ide o pragmatickú geopolitickú kalkuláciu, české rozhodovanie bude hľadať vždy svoju vlastnú výhodu. Teraz nebolo výhodné hrdiť sa tým, že cez Slovensko je Česko napojené na „slovanské more“. V českom uvažovaní bol zahrnutý nový geopolitický kalkul. Nedivili sme sa, že českí politici berú do ohľadu výhodu svojho vlastného národa. Divné bolo to, že slovenskí „čechofíli“ nepobadali túto výraznú zmenu v nových českých elitách, ale aj vo väčšine českých más. Vychádzali sme z toho, že aj štátotvorne orientovaní slovenskí politici musia uvažovať logikou geopolitického prospechu svojho národa, a preto sme začali kalkulovať aj s týmto väčšinovým, čiastočne utajovaným českým odpútavacím postojom. Vedeli sme, že slovenské záujmy nemôže nik iný obhajovať ako slovenskí politici. Česká reprezentácia pochopiteľne vnímala Slovensko v roku 1918 a 1945 ako kotvu, ktorou „kotví“ v slovanskom východe. Lenže po rozpade Sovietskeho zväzu „napojenie na slovanský východ“ bolo málo moderné a málo prínosné. A tak síce Slovensko ostalo v očiach českého vnímania „kotvou“, ale už nie „záchranno- stabilizačnou“, ale „brzdiacou kotvou“.
To dalo štátotvorne uvažujúcim slovenským politikom vítanú príležitosť na získanie štátnosti bez prelievania krvi a bez „divého rozvodu od lôžka i od stola“. Rátali sme, že delenie musí byť zároveň výhodné pre dovtedajšieho vnútroštátneho hegemóna - Česko. Česká delegácia pochopiteľne využila fakt, že už mala pri príprave delenia určitý náskok. Za slobodu sa však vždy platí. Slobodu si necení iba otrok alebo odcudzený poddaný. Išlo o to, aby sme naznačili českým partnerom, že ak delenie bude len jednostranne výhodné pre Čechov, tak môžeme skomplikovať zmenu českej geopolitickej orientácie. To bol vlastne náš hlavný politický kapitál pri vyjednávaní s českým partnerom. Mali sme v dobrej pamäti, ako Beneš pri obnovovaní Československa v r. 1945 arogantne podporil český názor, aby slovenská koruna sa za novú československú korunu menila paritne s protektorátnou korunou, hoci kúpna sila slovenskej koruny bola desaťnásobne vyššia. Český dominant využil po druhej svetovej vojne presídlenie pol milióna Slovákov do českého pohraničia (vrátane časti presídlencov z Maďarska a rumunského Sedmohradska) na to, aby aspoň čiastočne zaplnil prázdne pohraničie po odsune Nemcov z Česko-Slovenska. Toto vnútené „darcovstvo krvi“ v rozsahu pol milióna slovenských duší nikdy nebolo Čechmi honorované – ani len slovnou vďakou. V českom prostredí sa často táto „pomoc krvi“ zľahčovala buď tým, že sa poukazovalo na to, že išlo o málo vzdelané „dráteníky“, alebo o vývoz „slovenských Cikánů“. Českí partneri nikdy naocenili ani to, že SNP urobilo zo Slovenska predčasné bojisko a v podstate eliminovalo vplyv vojnovej konjunkturálnej industrializácie Slovenska z rokov 1939-1943. Za pozitívum pre Slovensko však by sme mali rátať politiku „industrializácie Slovenska“v rokoch 1947-1955, ale táto bola komoditne orientovaná tak, že upevňovala príveskový charakter slovenskej ekonomiky a predlžovala stav jej nízkej finalizácie.
Aj utajené operácie v pražskom centre Československej štátnej banky začiatkom deväťdesiatych rokov po „zamatovom prevrate“ boli robené v ročnom predstihu, aby dosiahli pred zánikom federácie také upravenie zostatkov más peňazí, aby to bolo nadproporčne výhodné pre Česko. Ťotiž Česko cez federálne orgány nadproporčne profitovalo z liberalizácie veľkoobchodných cien, keď masu peňazí z precenenia zhrabli do centrálnej (celofederálne pôsobiacej) banky. Bližšia košeľa ako kabát. Ak posudzujeme faktické správanie sa českej reprezentácie tak vidíme, že sebecký kalkul bol vždy a všade prítomný. Naviac český scenár zo začiatku deväťdesiatych rokov mal aj tzv. „silovú“ alternáciu možného potlačenia slovenskej emancipácie, ale zrejme sa ukázal ako v daných podmienkach nerealizovateľný a pre českú novú orientáciu príliš rizikový.
Samozrejme, rátali sme s tým, že aj právne legitimizované rozdelenie poskytne Čechom štartovaciu výhodu. Nie som za populistické vykresľovanie českej politiky ako „zaťatého“ odporcu slovenských záujmov. Predsa však pri hodnotení správania sa Česka ako slovenského suseda treba prihliadať na historickú skúsenosť. Popri nesebeckých a altruistických Čechoch, ktorí prišli po roku 1918 pomáhať budovať novú školovanú generáciu už nepomaďarčených Slovákov prišli na Slovensko aj ľudia nečestní a posadnutí kolonialistickými manierami, alebo jednoducho českým šovinizmom. Príchod českých četníkov a českého dôstojníctva po roku 1918 určite pomohol nahradiť rabiátnych maďarských žandárov a maďarských oficierov, kopírujúcich sklony zábavychtivej maďarskej šlachty (radovánky typu „uri-muri“).. Sú ešte pamätníci rabiátnej krutosti maďarských žandárov (aj z okupácie južného Slovensko v r. 1938-1945). České silové orgány na Slovensku (až na drobné výnimky a tragické potláčanie sociálnych vzbúr) boli predsa len oveľa miernejšie. Vznikom prvej ČSR vzniklo aj nové porekadlo: „Píše ako český žandár“. Často sme zabúdali na to, že toto nové porekadlo hodnotilo maniere českých četníkov, ktorí miesto obrátených tupých častí šable používali na odstrašenie „písomný záznam“. Nikdy sme neboli takí slepí, aby sme nevideli rozdiel medzi uhorským veľkopanských správaním a maločeským naparovaním. Ale ostáva holou pravdou, že s prvou ČSR vznikajúca česká elita bola úzko spojená s českou hegemoniálnou politikou a s jej rastúcim sebectvom.
Prezrime si v krátkom prehľade české politické postoje od r.1918 do r.1989. Už v r. 1919 až 1924 zaplatili českí politici Poliakom za významnú časť Tešínska časťami slovenskej Oravy a Spiša. V osemdesiatych rokoch došlo v dôsledku prírodnej erózie rieky Moravy k zväčšeniu českého územia na úkor Rakúska, ale ČSSR neplatilo za tých niekoľko málo hektárov získanej pôdy pre Česko územím českým, ale územím slovenským. Totalitná SNR sa za socialistickej federácie musela svojím uznesením rozhodnúť, že súhlasí s malou územnou korektúrou v prospech Rakúska ako kompenzáciu českého prírastku pár hektárov. Dokonca aj dlhodobá česká politika voči potrianonskému Maďarsku bola dvojaká, keď bojovala proti maďarskému štátnemu iredentizmu, ale skryte dovolila na Slovenskom juhu pokračovanie maďarizačného tlaku. Po r. 1989 bola zverejnená korešpondencia Beneša a v nej sa nachádza jeho list z r. 1919 z Paríža svojmu slovenskému politickému pomocníkovi Dr. Markovičovi, v ktorom uvádza, že nová štátna politika musí ticho podporovať maďarizačný tlak, aby „strach Slovákov z Maďarov udržal Slovákov v českom náručí“. Nuž sotva sa dá predstaviť viac oportúnneho cynizmu. Nesmieme zabúdať, aké praktiky použili Masaryk a Beneš pri odstavovaní Štefánika. Už z prác českých historikov sme vedeli, že Masaryk používal Beneša aj na čiernu prácu pri odstraňovaní protivníkov.
České spoločenské vedomie a naši čechoslovakisti nechceli nič vedieť o praktikách českej geopolitiky. Dnes (r. 2002) vyšlo vo Francúzsku dielo historika Alaina Soubigoua o životopisnom profile T. G. Masaryka, kde sa aj podľa českej tlače (Lidové noviny z 27.7.2002) doslova píše : „Masaryk premýšľal politické násilie až do krajnosti, až k fyzickej likvidácii protivníka. Popierať túto jeho schopnosť znamená zbaviť ho toho, čo ho činí veľkým : Masaryk sa zapodieval politikou ako mysliteľ, ale tiež ako politik, ktorý nikdy nevylučuje žiadnu možnosť, ktorou disponuje.“ Nuž spomínaný francúzsky historik zároveň na základe dostupných historických dokumentov zo zahraničných archívov potvrdzuje, že Masaryk bol iniciátorom i „sponzorom“ atentátu, ktorý dojednal s ruským teroristom Borisom Savinkovom o likvidácii Lenina. Samozrejme francúzsky historik priznáva, že Savinkovovu teroristickú skupinu financoval nielen Masaryk, ale aj francúzska vojenská misia v Rusku. Tak vidíme, že v českom geopolitickom zápase v rokoch 1918 až 1919 nebolo problémom použiť na odstránenie protivníka všetky prostriedky. A treba povedať, že sme vedeli, že v zápase o hegemóniu nad Slovenskom sa po celé XX. storočie používali aj drsné prostriedky. Neboli to len drsné praktiky Masaryka a Beneša pri zakladaní spoločného štátu odstatovaním Štefánika. Emanuel Hácha, prezident už okypteného Česko-Slovenska, si vyžiadal tichý súhlas Nemcov so štatariálnym zákrokom na Slovensku. Išlo o to „pacifikovať slovenských separatistov“ (súhlas vybavoval v Berlíne osobne Hubert Masařík, sekčný šéf ministerstva zahraničia). Po obdržaní diskrétneho súhlasu uskutočnili české vládne kruhy stanné právo na Slovensku, a to ešte tesne pred rozpadom spoločeného štátu (udalosti známe ako tzv. Homolov puč).
Takýchto podrazov nebolo vtedy málo. Odtajnenie štátnych archívov po r. 1989 (monitorované napríklad v diele českého historika Tomáša Paráka) vnieslo nové svetlo aj do ďalších nie práve bratských postupov prezidenta pomníchovského Česko-Slovenska Dr. Háchu. Po Herbertovi Masaříkovi na začiatku marca 1939 poslal Hácha do Berlína aj delegáciu tej nástupníckej organizácie Českej obce fašistickej, ktorá sa nazývala ANO (Akce Národní Obrody). Háchom poverení funkcionári ANO (Dr. Miroslav Hlávka a Dr. Jiří Havelka) ponúkali vyriešiť problémy pomníchovského Česko-Slovenska na úkor Slovákov a cez očakávaný súhlas Adolfa Hitlera. Po vojenskej okupácii autonómneho Slovenska v noci z 9. na l0. marca 1939 českými armádnymi jednotkami a četníctvom vyslal teda Hácha uvedených českých fašistov do Berlína s memorandom o spôsobe riešenia Česko-Slovenska. Emisári Háchu rokovali na vysokej politickej úrovni s nacistickými pohlavármi G.Altenburgom, A. Diehmem, ministrom W. Funkeom a šéfom odboru Ministerstva zahraničia Ernstom von Weizsäckerom. V memorande predložili dve alternatívy riešenia : 1. premeniť Česko-Slovensko na fašistický štát, ktorý by sa mal „vyrovnať so Židmi, marxizmom a so zvyškami benešizmu“ a bol by spoľahlivým vazalským partnerom osi Berlín-Rím, alebo 2. rozdeliť Česko-Slovensko na dva územné celky, pričom Česko by sa „prispôsobilo novému vývoju“ (zrejme ako vazalský štát), a Slovensko by bolo „priamo spojené s Nemeckom“.
Nesmieme zabudnúť ani na bezočivo cynické správanie sa federálneho ministra životného prostredia Vavrouška už po „zamatovej revolúcii“ v rokoch 1990-91, ktorý v snahe prevziať iniciatívu „sprostredkovateľa“ v maďarsko-slovenskom konflikte o Gabčíkovo nepokryte stranil maďarským záujmom a chcel Slovensko vmanévrovať do toho, aby sa vzdalo dobudovania slovenskej časti vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. To sa dialo v rokoch 1990-1991! To by bola rana slovenskému hospodárstvu a zároveň by to bol hrozivý ústupok v slovensko-maďarských vzťahoch. Vzájomná koordinácia federálneho česko-slovenského ministra so snaženiami maďarského iredentizmu ukazovala ľahostajnosť novo sa etablujúcej postkomunistickej českej elity k slovenským existenčným geopolitickým záujmom aj po roku 1989. Na túto skúsenosť nemôže zvrchovaná slovenská spoločnosť nikdy zabudnúť.
Pri posudzovaní českého vývoja sme v rokoch 1989-1992 museli prihliadať aj na vývoj moravskej emancipácie. Sledovali sme ten vývoj v prejavoch oživenia moravského sebavedomia na južnej a strednej Morave a prihlasovaním sa rastúcej (a väčšinovej) časti moravskej verejnosti k moravskej národnosti. Udržovali sme rozvážne monitorovanie celej moravskej politickej scény, nevynímajúc politikov Moravskej národnej strany. Postihli sme však, že zpravodajské avantúry FIS sa vrátili k skúsenostiam bývalej ŠTB pri rozmiestňovaní spravodajských „očiek“ na Morave a pri rozklade emancipačných prúdov v moravskom politickom spektre. Ako slovenskí vlastenci sme síce mali vnútorné sympatie s moravskou emancipáciou, ale nemohli sme sa s nimi spolčiť na premene ČSFR do česko-moravsko-slovenskej trojfederácie, lebo by sme vlastne v podmienkach 2 : 1 veľmi sťažili svoj vlastný štátotvorny vývoj. Aj indície o terajšom pôsobení spravodajských služieb na Slovensku, práca zahraničných pročeských lobistických centrál (napríklad Albrightová pred a po jej štátnickej funkcii), pôsobenie finančných a nadačných skupín na Slovensku a trvalá podpora pohrobkov najmä tzv. kultúrneho čechoslovakizmu ukazujú, že určité české kruhy si v talóne udržujú aj možný projekt návratu zblúdilého slovenského brata do českého dominačného košiara.
Česko-Slovensko počas svojej existencie sa pre Slovensko paradoxne zmenilo: ak v prvej a druhej dekáde zohrávalo Česko-Slovensko pre Slovákov inkubačné (urýchľovacie) zariadenie pre štátne zrenie Slovenska, tak v ďalších desaťročiach sa Česko-Slovensko stalo oneskorovacím zariadením pre oddiaľovanú slovenskú štátnosť. Nebol som nikdy predpojatý voči Čechom - doteraz mám veľa mnohoročných českých priateľov a vždy som si veľmi ctil a doteraz si veľmi ctím českú kultúru a jej spôsobilosť rezonovať so svetovou kultúrou. Jedna vec je uznanie kvalít partnera a druhá vec je ochrana vlastného národno-štátneho postavenia. Pri všetkom skutočnom oceňovaní českých kvalít musel som zohľadniť aj skúsenosť s českou dvojznačnosťou voči „slovenskému mladšiemu bratovi“. Jednoducho som cítil celú historickou skúsenosťou s českou dominačnou praxou, vrátanane jej pozitív a negatív a musel som prednostne hájiť slovenské záujmy. Myslím si, že tomu tak bolo aj u vedúceho slovenskej delegácie Mečiara, a vtedy aj u ďalších členov slovenskej delegácie Kňažku a Kováča. Tieto všetky skúsenosti teda nedvojznačne ukazujú, že národ, ktorý nemá svoj legitimizovaný vlastný štát, nemá ani prostriedky na vlastné existenčné zaštítenie v medzinárodnom a medzištátnom prostredí. Všetky tieto skutočnosti (okrem Háchovho pokusu českými fašistami predhodiť Slovensko ako ríšsku korisť, o ktorom sme sa dozvedeli až po roku 1992 a okrem Masarykovej podpory ruskej teroristickej skupiny Borisa Savinkova o ktorej sme sa dozvedeli až v r. 2002) nás viedli k tomu, že musíme s českými politikmi nájsť také vzťahy dvoch republík, aby k tomu nebolo treba tretiu „federálnu republiku“. České politické úvahy začiatkom deväťdesiatych rokov XX. storočia speli k tomu, že Slovensko by im len skomplikovalo bleskovú cestu na Západ. To sme chceli samozrejme využiť. Takáto skúsenosť s postojom českého hegemóna voči Slovensku nám jasne ukazovala, že v dosiahnutí slovenskej štátnosti musíme byť vytrvalí už aj preto, lebo české politické kruhy už speli k obnoveniu českého štátu bez figového listu federácie.
Napriek tomu zdravé geopolitické myslenie nám velilo, aby sme hľadali korektné susedstvo s Českom. Považovali sme za možné, že budúca slovenská skúsenosť z vlastného štátneho bytia postupne zmenší provinčný syndróm „sirôt čechoslovakizmu“ na Slovensku a v Česku odplynú urazené afekty staršieho brata voči „odídenému“ Slovensku. Je kategorickým imperatívom štátneho bytia Česka i Slovenska, aby sa paralelne podporovali a aby podporovali svoje zvrchované štáty navzájom. Je to v ich oboch štátnych záujmoch. Doteraz považujem fakt, že sme uskutočnili „zamatový rozchod“, za skutočnosť, na ktorú môžu byť hrdí aj Česi, aj Slováci. Nezaťažili sme budúce ekonomické, ale ani kultúrne vzťahy samostatného Slovenska a samostatného Česka traumou krvavého rozchodu. Dúfam, že budúce generácie na oboch stranách si uchovajú tento čestný štít vyrovnania. Netreba pokrytecky hovoriť o nadštandartných vzťahoch, ale treba, aby sme sa navzájom podporovali. Je v záujme aj zvrchovaného Česka, aj zvrchovaného Slovenska, aby sme pestovali spolu najlepšie možné, ale vždy rovné vzťahy. Musíme vytvoriť naozaj partnerské slovensko-české susedstvo. Geopolitický „genius loci“ oboch národov nám velí, aby sme sa partnerský podporovali.
(Pokračovanie v budúcom čísle)