Z redakčnej pošty

„Kultúra“ nám robí dobrú službu, poslúžme jej i my

Som hlboko presvedčený, že „Kultúra“ robí svojim čitateľom veľmi cenné služby. Pomáha im zorientovať sa a vytvárať si správny názor na udalosti, problémy, ktoré nám jednotlivcom i celej našej spoločnosti prináša každodenný život. Nie je totiž také jednoduché urobiť si správny názor, správny „priesečník“ z každodenných správ. O komentároch v masmédiách možno povedať: koľko prameňov, toľko je názorov. Neraz o tej istej skutočnosti jeden tvrdí to, druhý ono, často niečo celkom opačné. Noviny, rádio, televízia... – teda ich komentátori, redaktori sa držia zásady: koho chlieb ješ, toho pesničku spievaj. Možno ani počas komunizmu sa nepísalo tak tendenčne ako dnes. Vtedy masmédiá písali to, čo vyhovovalo strane, ktorá sa vyhlásila za vedúcu silu v spoločnosti. Lož a klamstvo boli jednofarebné, vypočítateľné, priehľadné. Dnes je tu celé spektrum klamstiev, lží a poloprávd, najčastejšie podávaných veľmi rafinovane.
Čo je príčinou tohto bludiska mienok, ktoré tak znechucuje a ženie mnohých do rezignácie? Nuž aj to, že niečo iné vyhovuje Slovákovi, celkom iné Maďarovi, Židovi, iné zbohatlíkovi, iné prisluhovačovi a pätolizačovi mocných a bohatých. Absentuje tu jednotný východiskový bod, vnútorný princíp, ktorý by zaväzoval všetkých k pravde. Niet viacej objektívnej normy, ku ktorej by sa mali všetci ľudia prirovnávať. Každý robí to, čo je rozumné – podľa neho!.
A je tu chaos. Súčet čiastkových subjektívnych „právd“ neznamená objektívnu pravdu, ale jeden veľký podvod, klamstvo a lož. Súčet toľkých „rozumov“ nedáva rozumnú vec! Ak niet Absolutného Rozumu, naozaj všetko je relatívne.
Rozhodne nemožno povedať, že v demokracii, v tomto „výkvete“ spoločenských systémov neexistuje cenzúra tlače. Demokracia vyzdvihuje na piedestál svoj najvyšší výdobytok - slobodu prejavu. Cenzúru nahrádza autocenzúra, ktorá vie urobiť napísané, vypovedané alebo zobrazené „slovo“ stokrát sterilnejším než akákoľvek prísna štátna cenzúra.
Ako funguje táto autocenzúra? Veľmi jednoducho. Tí mocní, bohatí a vplyvní vedia oceniť a odmeniť každú lojalitu, každý „konštruktívny“ článok a to veľmi bohato. Potľapkajú po pleci a dajú do malého vrecka saka rozumného a múdreho pána redaktora niečo, čomu pán redaktor veľmi dobre rozumie. A tým, čo si dovoľujú vybočovať z naznačeného trendu, sa zdvihne ukazovák: Pozor! Buď rozumný a správaj sa pekne, lebo na neposlušnosť by si mohol doplatiť. Tvoje noviny nemusia vychádzať, alebo sa môže stať aj niečo horšie...
„Kultúra“ nás veľmi kultúrne učí analyzovať situáciu. Učí nás, aby sme len tak ľahko nezhltli všetko, čím nás obšťastňujú v dennej tlači, v rozhlase, v televízii... a hlavne v Markíze.
Všetky masovokomunikačné prostriedky tvrdia o sebe, že sú nezávislé. Niet nezávislých novín, ani rozhlasu, ani televízie! Ani „Kultúra“, o ktorej hovoríme, nie je nezávislá. Sama tvrdí o sebe, že je závislá od etiky. Zrejme to znamená záväzok voči spoznanej pravde a svedomiu toho, kto píše a informuje. Verná pravde a svojmu svedomiu formuje tých, ktorým píše.
Takto sa ja pozerám na „Kultúru“. Vysoko si ju vážim a veľmi si ju cením, hoci niekedy isté chúlostivé skutočnosti len jemne naznačuje, inokedy hovorí v rébusoch, ktoré ak máte dve vysoké školy – ale len vtedy! – viete dešifrovať.
Kultúra nám robí dobrú službu. Ako by sme jej mohli poslúžiť? Napríklad takto:
Je mnoho čitateľov „Kultúry“, ktorí si ju obstarávajú každú druhú stredu ráno zavčasu v novinových stánkoch. Ale tam musia prísť zavčasu, lebo neskôr už bude rozobratá. Takto si ju kupuje jeden kňaz cestou do kostola, ale keď si ju nestihne kúpiť pred svätou omšou, po nej ju už nedostane, lebo sa vypredala.
Bolo by veľkou službou „Kultúre“, keby si tí, čo si ju kupujú v novinovom stánku, predplatili, aby sa rady čitateľov mohli rozšíriť o tých, ktorí si ju kupujú sporadicky v novinových stánkoch.
Keď čítam tento časopis, pri mnohých článkoch mám radosť a mám sto chutí tlieskať, ako sa tlieska, keď strelec zasiahol stred terča. To je ono! A nie som sám s týmto názorom. Ak nám záleží na pravých hodnotách, na duchovných náboženských hodnotách, na našej národnej identite, ak nám záleží na objektívnej mienke našich blížnych, ktorú im môže dopomôcť vytvoriť mienkotvorná „Kultúra“, hovorme svojim známym, priateľom a všetkým o tomto kvalitnom periodiku. Urobíme tým cennú službu pravde o Bohu, svete, človekovi, o našom štáte a národe.

P. Pavol Job