Richard Marsina

Historická terminológia
– kľúč k pochopeniu slovenských dejín

Je všeobecne známe, že slovenská historiografia dodnes nepoužíva pevne ustálenú terminológiu, ako je to zvyčajné u historiografie českej, maďarskej, poľskej (atp.). Týka sa to aj úplne základných pomenovaní etnika, krajiny a jazyka, ale aj špeciálnych historických termínov z oblastí verejnej správy, hospodárstva a sociálnych vzťahov, ktoré sa v priebehu historického diania vyvíjali a podliehali modifikáciám a zmenám. Týka sa to aj písania miestnych názvov a najmä osobných mien, ktoré až takmer do 19. storočia zväčša nemali jednotnú ortografickú formu. Používanie ustálenej terminológie historických termínov nie je dôležité len pre historikov, ale aj pre vydavateľskú knižnú prax, čo má vplyv aj na širšiu verejnosť. Prvé pokusy o zriadenie slovenskej historickej terminologickej komisie siahajú už do obdobia medzi dvoma svetovými vojnami.1 Potom komisia pre historické termíny jestvovala pri Vedeckom kolégiu histórie SAV už pred rokom 1972 a jej predsedom bol doc. PhDr. Peter Ratkoš, DrSc. Zasadala len raz, pretože na jej prvom zasadnutí člen korešpondent SAV Prof. PhDr. Branislav Varsik, DrSc. vyhlásil, že terminologická komisia nie je potrebná2, čoho následkom bolo umŕtvenie činnosti komisie. Aj formálne zanikla táto komisia pri reorganizácii komisií pôsobiacich pri Vedeckom kolégiu histórie SAV roku 1972. Opätovná iniciatíva na obnovenie činnosti Historickej terminologickej komisie súvisela s dokončovaním prípravy druhého dielu Slovenského diplomatára. Po vyjdení prvého dielu Slovenského diplomatára sa uvažovalo, že by diplomatár mohol byť prístupný širšiemu okruhu záujemcov, ak by záhlavné regesty boli v slovenčine. Riešiť sa to zamýšľalo tak, že slovenské znenie regestov malo nasledovať ako osobitná časť za uverejnenými listinami. Zásadný súhlas na vznik takejto komisie pri Historickom ústave SAV dala Ústavná rada HÚ SAV svojím rozhodnutím z 13. 9. 1977. Návrh na členov Historickej terminologickej komisie vypracovalo I. oddelenie HÚ SAV 8. februára 1978. Po schválení obsadenia Historickej terminologickej komisie bolo jej prvé zasadnutie zvolané povereným predsedom PhDr. Richardom Marsinom, DrSc. a tajomníkom PhDr. Júliusom Sopkom, CSc. na 21. septembra 1978.3 Pôvodný zámer bol zaoberať sa starými historickými termínmi, ktoré dovtedy v slovenskej historiografii nemali ustálené tvary (formy). Išlo o termíny označujúce rozličné vrstvy obyvateľstva, rozličných hodnostárov a funkcionárov všetkých stupňov. Na splnenie zámeru bolo treba, aby sa vyexcerpovali a zostavili abecedné zoznamy príslušných termínov a pomenovaní. Predpokladala sa intenzívnejšia účasť archivárov, ktorí by to vyexcerpovali zo svojho materiálu napr. podľa druhov verejnej správy (župná, súdna, vojenská, mestská) ako aj hodnostárov a úradov vyšších zložiek ako župa atp. Osobitné finančné prostriedky na to neboli k dispozícii. Už na prvom zasadnutí sa nadhodila problematika písania šľachtických mien (priezvísk) a vzhľadom na ochotu niektorých členov aj nečlenov komisie sa potom táto problematika dostala prednostne na program komisie.4 O skoré ustálenie spôsobu písania šľachtických mien mal záujem aj Biografický ústav Matice slovenskej, kde sa vtedy pripravoval Malý biografický slovník.5 Na piatom zasadnutí komisie nebol akceptovaný návrh jej predsedu R. Marsinu (Zásady prepisu maďarskou ortografiou písaných mien v slovenských textoch), ktorý v podstate chcel len slovenskej ortografii prispôsobovať písanie tých hlások maďarského jazyka, ktoré sa v slovenčine nevyskytujú, alebo v nej majú modifikovanú podobu. Rovnako sa neakceptovalo ani (dôsledné) prekladanie všetkých maďarských šľachtických priezvísk šľachtických rodov z územia Slovenska navrhované doc. dr. Jozefom Novákom, CSc. Hlavnými navrhovateľmi-tvorcami prijatej a schválenej normy boli PhDr. Pavol Horváth, CSc. a PhDr. František Sedlák, CSc., ktorí vypracovali aj praktické ukázky z pomerne najčastejšie sa vyskytujúcich (maďarských) šľachtických prezvísk. Hoci schválená norma písania šľachtických mien išla (podľa mojej mienky) ďalej než bolo potrebné a účelné, akceptovali (zapracovali) ju do nasledujúceho vydania Pravidiel slovenského pravopisu.6 Posledné dve zasadnutia komisie (27. 2. a 6. 5. 1981) sa venovali problematike terminológie patrimoniálnej správy (F. Sedlák) a obecnej správy (M. Melníková). Celkove komisia nesplnila úlohu, ktorú si vytýčila pri svojom vzniku, pretože jej činnosť bola prerušená, čo súviselo aj so zmenami vo vedení Historického ústavu, ktorý sa premenoval na Ústav historických vied (s prednostným ťažiskom na vypracovanie syntézy dejín Slovenska), ako aj s istými personálnymi zmenami, iniciovanými vtedajšími funkcionármi Základnej organizácie KSS pri ÚHV SAV.7 Pokus o ustálenie istých základných termínov sa vykonal aj v súvislosti s vydávaním viaczväzkových prameňov k Dejinám Slovenska a Slovákov, v čase príprav prvého a druhého dielu v rokoch 1995-1996.8 Iniciátormi boli Ministerstvo kultúry (JUDr. Milan Ferko), Slovenská historická spoločnosť a Historický odbor Matice slovenskej. Po niekoľkých užších poradách sa stretli viacerí historici, jazykovedci a archeológovia. Hlavným predmetom diskusie bolo úsilie dosiahnuť zhodu alebo vypracovať všeobecne rešpektovanú normu aspoň o používaní označení obyvateľov Slovenska, názvu krajiny a jazyka od najstarších čias až do prítomnosti, pričom za problematickú sa pokladala najstaršia fáza. Stretnutie sa konalo v budove Predsedníctva SAV a črtala sa na ňom dohoda. Účastníci diskusie mali po nej písomne podať stručne svoj názor s tým, že by sa spoločne zredigoval a publikoval. Príspevky sa mali zhromaždiť u vtedajšieho podpredsedu SAV PhDr. Dušana Čaploviča, DrSc. a po oboznámení sa s nimi spoločný úvod mal napísať Richard Marsina, pričom sa počítalo s publikovaním celého materiálu, čo sa však nerealizovalo. Hoc aj z už doteraz povedaného vyplýva, že historická terminológia je zložitým a mnohotvárnym javom, bolo by dobré najmä, pokiaľ ide o staršie a najstaršie dejiny riešiť v prvom rade používanie termínov pre slovanských obyvateľov od najstarších čias u nás, pre názov krajiny, kde bývali a pre názov jazyka, ktorým títo obyvatelia vo včasnom stredoveku hovorili. Prirodzene isté problémy podobne zásadného druhu jestvujú aj v dejinách 20. storočia, hovoriť sa bude o nich v tzv. politologickej časti, pričom ako problém možno chápať písanie Česko-Slovensko či Československo, no nemal by sa problematizovať aj termín Uhorsko. Komplikovanejším problémom by bolo, ak by sa hovorilo aj o používaní termínov nielen v slovenskom jazyku, ale aj v iných jazykoch, hoci aj to treba aspoň čiastočne vždy zohľadňovať. 1. Je všeobecne známe, že najväčší odpor voči samostatnému a výraznému označovaniu Slovenska a Slovákov v minulosti majú a najčastejšie námietky proti tomu uvádzajú (niektorí, či mnohí) maďarskí historici. Popierajú oprávnenosť používania označení Slovensko, slovenský vlastne až do roku 1918 jednoducho preto, lebo dovtedy nejestvovala takáto politicko-administratívna jednotka. Podľa ich názoru možno o Slovensku do roku 1918 hovoriť len ako o „Felvidéku“, (čo je skratkou z „Felsö vidék“ a znamená po maďarsky „horný kraj“) teda Hornom Uhorsku.9 Z geografického hľadiska je síce toto označenie (približne) správne, lebo územie Slovenska tvorilo geograficky severozápadnú časť Uhorského kráľovstva. Je však všeobecne známe, že aj označenie „Horné Uhorsko“ malo svoj vývoj. V Habsburskom mocnárstve sa (najmä v časoch okupácie centrálnej časti Uhorského kráľovstva Osmanskou ríšou), teda v 16.-17. storočí za Dolné Uhorsko pokladalo územie ležiace v rámci Uhorska západnejšie, teda bližšie k Viedni a za Horné Uhorsko sa pokladalo východnejšie ležiace územie, vzdialenejšie od Viedne.10 Preto sa hovorilo napr. o dolnouhorských banských mestách na čele s Banskou Štiavnicou (alebo Kremnicou) a o hornouhorských banských mestách, ktoré boli v Spišskej a Abovskej stolici.11 Intenzívnejšie sa označenie „Horné Uhorsko“ (Felsömagyarország) na územie celého Slovenska presadzovalo a uplatňovalo až od druhej polovice 19. storočia a veľmi výrazne potom po roku 1918, kedy sa tým chcelo zdôrazňovať, že ide len o časť (pôvodného) celku, ktorý bol Maďarom násilne a nespravodlivo odňatý atp.). Používanie tohto označenia pre územie Slovenska má však ešte aj iný, než len geografický aspekt. V maďarčine nejestvujú dva pojmy - dve označenia pre maďarský a uhorský, ako to rozlišujeme v slovenčine. Pre Maďara „Felsö Magyarország“ nie je Horné Uhorsko, ale Horné Maďarsko, čiže pre neho ide nie o časť Uhorska, ale o časť Maďarska, čo už (môže mať) má aj etnický obsah (náplň).12 Preto Maďari chápu a pociťujú označenie „Felvidék“ ako časť svojho (takmer, akoby)) národného územia, ktoré stratili. Slováci od druhej polovice 19. storočia a aj slovenská historiografia až do prítomnosti vlastne postupuje nesprávne, ak pri prekladoch z maďarčiny rozlišuje medzi Uhorsko (Uhor) a Maďarsko (Maďar) v zmysle úzu vytvoreného v slovenčine, lebo takýmto prekladom sa vlastne nevyjadruje to, čo pod týmto označením rozumie Maďar, ale je to slovenská interpretácia.13 Vylučovať možnosť používania pomenovania Slovensko (atp.) na územie Slovenska (územie obývané Slovákmi) pred rokom 1918 je nehistorické a nesprávne. Vyzdvihovanie takejto požiadavky býva zvyčajne zámerné a sleduje isté ciele nie (tzv.) historickú pravdu a oprávnenosť. Už od stredoveku častým je označovanie (zväčša menšieho) územia nielen podľa štátnej príslušnosti, ale podľa obyvateľov bývajúcich na tomto území.14 Aj s osobitným označovaním územia obývaného Slovákmi sa stretávame najmä v nemčine už od prvej štvrtiny 15. storočia.15 Rovnako všetky syntézy dejín dnes jestvujúcich štátov sa nazývajú podľa nich a obsahujú chronologicky aj také časti, v ktorých sa hovorí o obdobiach, keď na tomto území ešte nebývali predkovia neskorších a terajších hegemónov príslušného územia. Celkom bežne sa hovorí napr. o dejinách Belgicka (od najstarších čias), hoci Belgicko ako štát vzniklo až roku 1830. Napokon aj označenie Slovenské okolie je už zo začiatku šesťdesiatych rokov 19. storočia (teda spred roku 1918). Niekoľkodesaťročný rozdiel je z historického hľadiska tuná nepodstatný. A nepodstatné je aj doslovné znenie Slovenské okolie, pretože z pertraktovaného hľadiska podstatným je použitie označenia „slovenské“.16 Napokon aj dnes sa stretávame s územným označením Baskicko, územia na ktorom žijú Baskovia (hoc aj tam netvoria dnes väčšinu) a to nielen v Španielsku, ale aj v juhozápadnom Francúzsku (Gascogne). A hoci priame hodnoverné historické pramene na Baskov a na ich boj o uznanie svojbytnosti a svojprávnosti sú zachované už od prvej polovice 7. storočia,17 dodnes sa im nepodarilo dosiahnuť štátnu zvrchovanosť. Ak ide o územie, dnešného Slovenska, to sa v dobových prameňoch 9. storočia nazývalo Moravou a historiografia vtedy tu jestvujúci politický útvar nazýva potom od 18. storočia Veľkou Moravou. Slovensko bolo podľa toho východnou časťou Veľkej Moravy (veľkomoravského štátu). Je známe, že v poslednom čase sa spochybňuje v medzinárodnom meradle aj termín „Veľká Morava“. Napríklad aj Lubomír E. Havlík, ktorý po celé desaťročia svojej vedeckej činnosti písal vždy jednoznačne o Veľkej Morave, začal po roku 1992 uprednostňovať označenie „Morava“, Svätopluk bol len „kráľom Moravanov a Slovanov“.18 K tomu treba dodať, že tento úzus sa uplatňuje aj v medzinárodnom meradle, aj u historikov, ktorí voči nám nijako nie sú predpojatí ani zaujatí. Napríklad prednosta Ústavu pre rakúsky dejepisný výskum (IÖG) prof. Dr. Herwig Wolfram tiež používa len termín „Morava“, čo si ľahko možno overiť aj v článku publikovanom u nás pred niekoľkými rokmi.19 Používa tento termín preto, lebo ho obsahujú aj dobové pramene a v nich (v dobových prameňoch) niet k nemu alternatívy. Pokiaľ ide o neskoršie obdobie, keď sa Slovensko stalo súčasťou uhorského štátu - Uhorského kráľovstva, najmä Maďari pripúšťajú označovanie Slovenska iba termínmi Horné Uhorsko, Severné Uhorsko, čo však v ich jazyku, keďže nemajú osobitný termín pre Maďarsko a Uhorsko, fakticky znamená Horné Maďarsko, Severné Maďarsko, čo sa už spomínalo.
Pôvodne aj Rakúšania (rakúski historici) pred prvou svetovou vojnou, aj medzi dvoma svetovými vojnami a niekoľko rokov po druhej svetovej vojne zväčša rozlišovali a používali aj označenie Maďari (Magyaren, Madjaren), aj označenie Uhri (Ungarn). Kým označenie Magyaren znamenalo Maďarov v etnickom slova zmysle, označenie Ungar znamenalo obyvateľa Uhorského kráľovstva (tak ako to chápu slovenskí historici). Dôslednejšie bolo toto rozlišovanie v Burgenlande, čo malo vplyv na celé Rakúsko. V posledných desaťročiach sa od toho upustilo, lebo od druhej polovice päťdesiatych rokov začína úplne prevládať jediné označenie Uhor - Ungar. Ba na hromadných vedeckých podujatiach v posledných rokoch sa niektorí maďarskí historici v medzinárodných diskusiách ohradzujú proti používaniu termínu Maďar v cudzích západných jazykoch.20
Žiaľ, treba povedať, že aj v ruštine a poľštine takmer absentuje termín Maďar, prevažuje venger resp. Węgier !21 Spomína sa to tu preto, lebo nie je dôležité len to, aké termíny používa slovenská historiografia, ale je dôležité aj ako (a či) sú chápané a prijímané inými historiografiami. Pokladá sa za úplne bežné hovoriť o stredovekom Slovensku (hoc aj sa vie, že netvorilo osobitný politický útvar), o dejinách Slovenska od najstarších čias, o legendách stredovekého Slovenska (atp.) a nepozastaví sa nad tým nikto okrem niektorých maďarských historikov. Celkove to teda znamená, že územie, na ktorom žijú už vyše 1000 rokov Slováci (a ich predkovia) môžeme nazývať ( v prenesenom slova zmysle) Slovenskom, čo sa však do svetových jazykov prekladá nie celkom rovnocenným Slowakei, Slovaquie, Slovakia, Slovacchia22 a rovnako aj do slovanských jazykov s výnimkou češtiny.
2. Obyvateľov Slovenska (územia, na ktorom od prinajmenej prelomu 5./6. storočia bývajú naši predkovia) máme v dobových prameňoch 9. storočia pomenovaných aj ako Sloväni či Slovieni, aspoň tak sa to niekedy interpretuje, na rozdiel od Moravan.23 Treba povedať, že Slovän-Slovien je do cudzieho jazyka nepreložiteľné v tom zmysle, že ponechanie tohto znenia nie je špecificky (diferenciačne) zrozumiteľné, pretože aj v minulosti aj v prítomnosti sa chápalo aj ako Slovan (všeobecne).24 Napokon aj v ruštine znamená Slovän-Slovien veľkú skupinu Slovanov a už aj Nestor používal na ich konkrétnejšie určenie prívlastky ako napríklad Sloväni-Slovieni nad (stredným) Dunajom, lebo ich už v 11. storočí zrejme chápal ako osobitnú skupinu Slovänov-Slovienov, majúcu rázovité črty, charakteristiky.25 V latinských prameňoch ani v 9. storočí, ani od 11. storočia sa nestretávame so špecifickým označovaním Slovänov-Slovienov nad stredným Dunajom, či v Karpatskej kotline, vyskytujú sa tam iba S(c)lavi.26
V uhorských listinách, ako to možno konkrétne dokázať už od 13. storočia, Slavus vôbec neznamená Slovana všeobecne. Označenie Slavus v uhorských listinách sa používa pre tých Slovanov, ktorí nemali dovtedy vytvorené svoje vlastné etnonymum. Sú prípady, že vedľa seba sa vymenovávajú viaceré slovanské národy vrátane „Slavi“. Aj keď sú takí, čo sa to usilujú popierať, možno toto „Slavi“ správne tlmočiť, keď ide o územie Slovenska len ako Slováci.27 Ak je v kronike Jána Turóciho napísané, že bratríkov pôvodne tvorili len Česi-Bohemi a že potom sa k nim pridali aj miestni Slavi 28, zmysluplne to nemožno ináč preložiť ako Slováci. Zaujímavé je, že v maďarčine až do začiatku 20. storočia na pomenovanie Slovákov absolútne prevládalo označenie Tót (aj s tým možno súvisí výrok Kolomana Tiszu, že v Uhorsku nepozná nijakých Slovákov). „Tót“ sa rovnako používalo aj pre Slavóncov (a časť predkov Slovincov), teda pre všetkých tých Slovanov, ktorých tu starí Maďari našli pri svojom príchode. V priebehu vývoja sa etnonymum obyvateľov Slovenska čiastočne zmenilo z pôvodného Slovän-Sloven na Slovák (azda už od 14. storočia, najprv len v jazykoch susedných slovanských národov)29, čo sa pravda vzťahuje iba na mužského príslušníka národa, lebo ženy ostali Slovenkami, jazyk slovenský a krajina Slovensko (ale len v slovenčine a češtine).
Z toho, čo sa predtým povedalo je azda zrejmé, že pri uvažovaní ako (jednotne) nazývať najstarších predkov Slovákov, nebolo by primerané používať označenie Sloven. Pre slovenčinu a možno aj pri prekladoch do niektorých slovanských jazykov by to bolo aj dostatočne diferenciačne akceptovateľné, no pri prekladoch do západných jazykov je to neakceptovateľné, pretože prekladanie označenia Sloven do nich (rovnako aj do maďarčiny) by sa krylo s označením Slovincov v týchto jazykoch30. Preto by sme našich predkov do istého obdobia, hranicu by bolo možno určiť konsenzom, rámcovo môže ísť o 10. (najneskoršie 12.) storočie, mali nazývať starými Slovákmi a od dohodnutého medzníka potom Slovákmi. To by sa dalo ľahko preložiť aj do cudzích jazykov a bolo by akceptovateľné aj pre serióznych maďarských historikov. Opätovne treba zdôrazniť, že ak by sa zotrvávalo pri označení starých Slovákov ako Sloven, je to diferenciačne nepreložiteľné, pretože po preložení aj pre Maďara aj pre Nemca by to znamenalo Slovinca. A označenie Slověn (Slovien) je nielen novotvarom českej jazykovedy z konca minulého storočia31, ale ako sa už spomenulo je tiež nie diferenciačne preložiteľné do západných aj slovanských jazykov, pretože pri preklade by vyústilo vo všeobecnejšie Slovan! Napokon ako najvhodnejším pomenovaním pre našich predkov tak asi do 10. storočia sa zdá byť označenie starí Slováci, tak potom aj nimi obývané územie by sme mohli nazývať Staré Slovensko. Neprichádza sa tu s ničím novým. Veď Starým Slovenskom nazval Slovensko pred 13. storočím už Václav Chaloupecký.32 Teda v porovnaní s V. Chaloupeckým by tu šlo len o chronologické posunutie používania tohto termínu o asi dve storočia dozadu.
3. Napokon k jazyku. Pripúšťam, že by to malo byť doménou jazykovedcov, ktorú formu označenia zvolia za najprimeranejšiu a ako ju budú diferencovať. Z toho, čo tu bolo povedané však niečo vyplýva aj pre riešenie pomenovania jazyka. Nepochybujem, že jazykovedci sú viac ako historici determinovaní vypracovaným medzinárodným slavistickým úzom. Nazdávam sa, že riešenie tohto aspektu historickej terminológie základných termínov je najťažšie. Treba si uvedomiť, že zvolený konvenčný termín treba aj prekladať do cudzích jazykov a ako Slovän-Slovien vyústi v Slovan, tak slovienčina po preložení vyústi v slovančinu. Napokon dôležité je, odkedy možno hovoriť o striktnejšom rozlišovaní jednotlivých slovanských dialektov - neskorších samostatných slovanských jazykov. Priznám sa, že napr. pri používaní jazyka v liturgii sv. Cyrilom a Metodom pokladám za správne hovoriť o slovanskom jazyku, pretože v ňom iste bol zastúpený aj jazyk - dialekt egejských Slovanov (ktorý už vtedy iste obsahoval aj vlastné diferenciačné prvky), no a som za to aj preto, že je to zmyslovo zrozumiteľnejšie pri preklade aj do moderných jazykov, aj do latinčiny. Z hľadiska historika však, ak máme Starých (či starých) Slovákov, Staré Slovensko, mali by sme mať aj starú slovenčinu alebo staroslovenčinu, ktorou títo starí Slováci hovorili.
Bolo by to veľmi potrebné, keby sa terminológia, týkajúca sa počiatkov nášho národa, ustálila aj v archeológii. Archeológia je totiž disciplína, ktorá veľmi dlho hovorí na našom území o Slovanoch, ešte aj vtedy, keď už Slovania boli nepochybne diferencovaní. V Čechách poznajú archeológovia aj českých Slovanov, u nás máme len Slovanov, bez bližšieho označenia. Súvisí to zrejme s artefaktami materiálnej kultúry, ktoré sa všeobecne rámcovo označujú za slovanské a sú rozšírené na veľkom území, ale iste aj s nesamostatnosťou myslenia a interpretácie našich archeológov, najmä pokiaľ ide o „Slovanov“. Náš Archeologický ústav, po celé desaťročia najbohatšie dotovaný v rámci spoločenskovedných ústavov Slovenskej akadémie vied, vykopal (údajne) viac maďarských či staromaďarských hrobov ako Maďari sami, (tak sa donedávna hovorilo), no a popri nich tu boli len Slovania.
Záverom treba zdôrazniť, že problematika historickej terminológie je omnoho širšia, než len to o čom sa tu podrobnejšie hovorilo. Bolo by ale veľmi dobré, ak by sa nám tu alebo čoskoro podarilo nájsť spoločnú reč o tu podrobnejšie pertraktovaných základných termínoch a v blízkej budúcnosti intenzívnejšie rozvinúť proces ustaľovania špeciálnej historickej terminológie. Azda aj zborníček z referátov tejto konferencie môže byť na to dobrým impulzom.
Prevzaté z P. Mulík (ed.): Slovo o slove. K niektorým problémom slovenskej historickej terminológie. Bernolákova spoločnosť, Bratislava 2001.

Poznámky:

1 Vyjadrenie Prof. PhDr. Branislava Varsika, DrSc. na prvom zasadnutí Komisie pre historickú terminológiu pri Historickom ústave SAV 21. sept. 1978.
2 Písomné vyjadrenie doc. P. Ratkoša z 19. augusta 1978.
3 O činnosti tejto komisie sa tu hovorí na základe zachovaných zápisov z jej rokovaní.
4 Venovalo sa jej 2.-4. zasadnutie komisie (24. 11. 1978, 23. 3. a 17. 5. 1979, a napokon 25. 9. 1980).
5 Za Biografický ústav MS sa na zasadnutiach komisie zúčastňovali dr. J. Bžoch, dr. Š. Valentovič a dr. M. Strhan. Porád sa zúčastňoval aj PhDr. Imrich Kotvan, ktorý bol predsedom komisie pre jednotné písanie mien v katalógoch Univerzitnej knižnice v Bratislave.
6 Por. napr. aj posledné Pravidlá slovenského pravopisu, Veda, Bratislava 21998, s. 38.
7 Komisia pre historickú terminológiu, na žiadosť redaktorov a prekladateľov Vydavateľstva Pravda (iniciovanú vlastne doc. PhDr. P. Ratkošom, DrSc.) dostala za úlohu urýchlene sa vyjadriť k niektorým terminologickým otázkam, týkajúcim sa prekladania diel klasikov marxizmu-leninizmu do slovenčiny.
8 Vyšli z nich dva zväzky: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov I. Územie Slovenska pred príchodom Slovákov. Národné literárne centrum. Bratislava 1998; II. Slovensko ocami cudzincov. Literárne informacné centrum, Bratislava 1999 (vo Vydavatelstve Rak Budmerice
9 V prítomnosti zrejme aj vedenie slovenskej časti Slovensko-maďarskej historickej komisie pokladá za prijateľný pre Slovensko termín „Felvidék“ a „Horné Uhorsko“ ako vidno z maďarského znenia pozvánky na medzinárodnú vedeckú konferenciu 14.-15. novembra 2001 na Ministerstve obrany (!) SR.
10 Podobne tomu bolo aj v Rakúsku, kde Dolné Rakúsko/Niederösterreich bolo pri hlavnom meste Viedni a Horné Rakúsko/Oberösterreich bolo vzdialenejšie územie (od hlavného mesta).
11 Podľa tohto delenia fungovali aj hospodárske Komory a to Uhorská alebo Bratislavská a Košická, či Spišská (atp.).
12 Podľa maďarského historika E. Fügediho (+1992) bolo by možné aj v maďarčine rozlišovať medzi maďarský (magyar) a uhorský (magyarországi), no musela by na to existovať vôľa zo strany Maďarov a aj potom by bol treba istý čas na to, aby sa to postupne ustálilo. Iste by to prispelo k slovensko-maďarskému porozumeniu.
13 Maďar to chápe jednoznačne v etnickom zmysle (prirodzene aj politicko-štátnom). Spomínaný spôsob prekladania sme praktizovali všetci a treba uvažovať aj o napravení tohto nedostatku.
14 Aj staré pomenovanie Čiech po latinsky Bohemia je odvodené od Boiohemum, ktorého základom je pomenovanie keltského kmeňa Bójov. Väčšina dnešných štátov v Európe má svoje pomenovanie podľa etnika, ktoré je hegemónom v príslušnom štáte.
15 V ilustrovanej kronike Kostnického koncilu (1414-1418) od Ulricha z Richentalu. Za upozornenie ďakujem PhDr. Daniele Dvořákovej PhD. a PhDr. Jánovi Lukačkovi, CSc.
16 Por. k tomu (BOKES, František:) Osudy memoranda 1861-1941. Turčiansky Svätý Martin 1941.
17 K istému upraveniu ich postavenia došlo za franského kráľa Dagoberta I. (629-639).
18 Por. HAVLÍK, Lubomír E: Svatopluk Veliký král Moravanů a Slovanů. Jota, Brno 1994.
19 WOLFRAM, Herwig: Moravien - Mähren oder nicht? In: Svätopluk 894-1994. Nitra 1997, s. 235-245.
20 Potom od Hungaria (Uhorsko) odvodené „Ungarn“, ktoré bolo do roku 1918 mnohonárodnostné kráľovstvo, musia aj cudzinci chápať aj v etnickom, aj v politickom zmysle, tak ako v maďarčine Magyarország.
21 Pomenovanie u Rusov a Poliakov súvisí s tým, že vzniklo v čase, keď išlo o Uhorský (Ugorský) kmeňový zväz, v ktorom Maďari boli pôvodne len jedným kmeňom. Potom, keď sa natrvalo stali Maďari hegemónom v rámci Uhorského kmeňového zväzu, sami vo svojom jazyku prestali používať označenie Uhor a dominantným sa stalo Magyar.
22 Adekvátnejšie by bolo pomenovanie „Slowenien, Slovenia“, ktoré však už v týchto jazykoch označuje Slovinsko.
23 Označenie „Sloväne- Sloviene“ sa vyskytuje (v pôvodnom dobovom prameni) v Živote Metoda, ktorý bol napísaný slovanským (staroslov(i)enskym) jazykom. Por. RATKOŠ, Peter (ed.): Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Vydavateľstvo SAV. Bratislava 1968, s. 237; Magnae Moraviae fontes historici (MMFH) I. Pragae-Brunae MCMLXVI. Edd. L. HAVLÍK a kol., s. 144. - V latinských prameňoch sa stretávame aj s označením Moravskí Slovania vo Fuldských análoch k rokom 846 (Sclavi Margenses) a 871 (Sclavi Marahenses).
24 ĎURICA, Milan S.: Etnonym našich najstarších predkov. Historický zborník 7. Matica slovenská (Martin) 1997, s. 11.
25 Por. RATKOŠ, P.: c. ed., s. 355-359; MMFH I, s. 190-197.
26 Por. MARSINA, Richard (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae (CDSl) I. Bratislavae 1971, s. 421a (register) a II. Bratislavae 1987, s. 565a (register).
27 Možno na to usudzovať z okolnosti, že sa v uhorských listinách tých čias vyskytujú aj označenia Bo(h)emi, Poloni, Rutheni; por. CDSl I, s. 374b-375a, 415a, 419; CDSl II, s. 515a, 557a, 561a.
28 Johannes de THUROCZ: Chronica Hungarorum. I. Textus. Edd. Elisabeth GALÁNTAI et Julius KRISTÓ. Akadémiai kiadó, Budapest 1985; na s. 240 sa spomínajú na území Slovenska „Bohemi, Poloni et Sclavi“.
29 Por. MARSINA, Richard: Über die Besiedlung der Slowakei vom 11. bis in die Hälfte des 13. Jahrhunderts. Studia historica Slovaca 16, 1988, s. 173-221, najmä s. 217-218, kde sa spomína aj staršia literatúra.
30 Slovinec: angl. – the Slovenian; nem. - der Slowene; tal. – il Sloveno.
31 DURICA, Milan S.: cit. štúdia, s. 15-16.
32 CHALOUPECKÝ, Václav: Staré Slovensko. Bratislava 1923

Richard Marsina