Berco Trnavec

Veľká prichvatizácia

Krížom cez poloprázdne parkovisko za benzínovou stanicou sa náhli muž ťahajúci za sebou nákupnú tašku na kolieskach. K nemu sa zboku záludne blíži chlapík v žlto-oranžovej kombinéze poriadkovej služby s ďalekohľadom v ruke.
„Hej, pane!“ volá, „Počkajte! Nemáte na čele nálepku!“ Muž sa zastaví a spoznáva známeho.
„O akú ide, Potkančík?“
„Ahoj, Pandraviak! Nepoznal som ťa hneď. O obdobnú, ako je na diaľnicu. Viditeľnú preukážku o zaplatení poplatku oprávňujúcom ťa dýchať vzduch tu, na Štrkovci. Celý rok.“
„Vzduch je zadarmo! Haha! Na každej pumpe to máš!“
„Už nie, priateľko. Všetko od štátneho molocha do súkromných rúk! Vzduch je sprivatizovaný.“
„Ale nezmyslel! Bolo by to protiústavné! Prírodné bohatstvo je majetkom celého národa.“
„Nič nie je protiústavné, keď je štátna pokladnica prázdna! Sprivatizované sú už preto svetoznáme Piešťanské kúpele, naftové polia v Gbeloch, atď. Tatry. Aj vzduch.“
„Takže aj vzduch...Preboha!“
„Aj náš vzdúšik, Pandraviak. Tak – tak,“ dodá Potkančík dobrácky. „Tu, nech sa ti páči, nálepka za 50 Sk, a môžeš si dýchať bez ohľadu na kapacitu pľúc.“
V predajni samoobsluhy vykelčíkovaný Pandraviak neochotne vyberá päťdesiatku. „Na, tu máš, keď treba...“
„Ták...v poriadku,“ zaspieva predavačskou melodikou Potkančík. „Prečo by si sa mal udusiť bez vzduchu? Zaplatí sa pekne – a vzduch nám patrí všetkým ako doteraz! Žiadna protiústavnosť... Ukáž, nech ti pricapím tú nálepku na čelo...No prosím! A nielen si dýchaj, ale aj zdravotne inhaluj! Filtre sú už na Chemických závodoch, keby fúkalo zo severu, aj na rafinérii vo Vlčom hrdle, keby vialo z juhu...“ Potkančík sa sám zhlboka nadýchol. „No to je exportný vzdúšik, ha? Šlukni si!“
Pandraviak zašlukuje a rozkašle sa. „Potkančík, ale prečo vyberáš poplatky práve ty?“ vŕta mu v hlave.
„Pretože vzduch na Štrkovci som sprivatizoval akurát ja. Hahaha. Jednoduché, nie?“
„Aha, to áno...Ale, ako si sa vlastne k tomu dostal?“
„Ešte jednoduchšie: som v tej správnej vládnej strane.“
Pandraviak je otrávený. „Vždy si bol, aby si hrabal.“
„Ale, no tak, nepreháňaj, Pandraviak,“ Potkančík sa dobromyseľne usmieva, „poplatky sú, náhodou, veľmi mierne. A okrem toho buď rád, že počasie ti žičí a nemusíš platiť aj za dážď alebo hmlu. Nehovoriac už ani o tom, keby sa ukázala dúha, pretože vtedy by si platil aj daň z prepychu.
„Kristepane!“ Pandraviak podvedome nahmatal peňaženku, „A to zas komu?“
„Dážď sprivatizoval brat Imro, hmlu sestra Klára a dúhu neter Hortenzia.“
„To už je všetko?“
„Nie. Syn sprivatizoval sneh a dcéra ľad,“ vyratáva Potkančík ďalšie poplatkové položky.
Pandraviak je zhnusený: „Tiež vo vládnucej strane, čo?“
„Presne ako vravíš,“ priznáva Potkančík sebavedome bez zaváhania. „Treba sa vedieť obracať!“
„Tak to už je nechutné, Potkančík!“ Pandraviak sa rozčúlil. „To sa už nedá ani počúvať!...Aby si vedel, dám sa presne pre túto vašu bezočivosť k opozícii!“
„Ako myslíš, Pandraviak!“ zasmeje sa Potkančík. „Tí sprivatizovali slnko, keby si sa chcel opaľovať. Noc, keď pôjdeš v tme...Aj jasnú noc, keby boli hviezdy a mesiac.“
Pandraviak rozčúlený vyhodil ruky hore. „Bože, a kto konkrétne?“
„Slnko sprivatizoval opozičný zať,“ odpovedá Potkančík v pohode, „tmu nevesta a hviezdnu noc opoziční svatovci.“
„Chytá sa ma závrat, Potkančík! Veď vy to všetko držíte v jednej rodine!
„Správne, ako si povedal! Preto sme aj založili tú...“
Pandraviak naozaj odpadol. Našťastie hlavu mu hodilo na trávnik, takže si na chodníku vážnejšie neuškodil.
Potkančik zachováva pokoj. „Nič, to nič, priateľko, preberieme ťa studenou vodou...Momentíček.“ A už aj otáča záhradným kohútikom poblíž a strieka na Pandraviaka. Ten sa hneď preberá. „No vidíš, a už je to zas v poriadku. Len mi dáš dvacku za použitie spodnej vody, ktorú sprivatizovala svokra.“
Pandraviak sa nikdy neodvážil vzdorovať zákonnej moci.
„Tu máš, zdierač...ale čo si to, o akom založení...?
„No, že sme založili rodinnú poprivatizačnú akciovku.“
Pandraviak odpadol znova. Ďalšia dávka zo spodných vôd. Prebratie a ďalší dvadsaťkorunák. Potkančík je natešený.
„Vďaka, Pandy, no najmä za skvelý typ, ako ťa vidím natiahnutého: sprivatizovať chodníky pre peších!“
Pandraviak sa vrtko zviecha a uchopiac rukoväť kolieskovej nákupnej tašky, s nálepkou na čele, oprávňujúcou ho dýchať vzduch, z priestoru hrozby ďalších možných poplatkov čo najrýchlejšie upaľuje preč.