Vladimír Repka

Štáty sa menili, podriadenosť zostala

Nie je zvykom, aby dvaja autori navzájom reagovali na svoje výroky v dvoch či dokonca troch časopisoch. Etickým pravidlom je publikovať ohlas v periodiku, kde bol kritizovaný príspevok uverejnený. V tomto prípade sme urobili výnimku, pretože nejde o spor osôb, ale o vecný spor. Jeho predmetom je, ako sa zdá, stále nevyjasnená otázka čechoslovakizmu.
Redakcia


Čechoslovakizmus je ako nádoba plná blenu. Keď z času na čas vykypí, nespôsobí len obranné reakcie, ale okamžite sa nájde niekto, kto pokladá za svoju „svätú“ povinnosť zasiahnuť. Nedá sa povedať, že by táto problematika plnila prvé strany mienkotvorných denníkov. Ak sa však náhodou niekde objaví, pôsobí ako červené súkno na býka. To je aj prípad reakcie V. Fábryho na môj rozhovor uverejnený 7. augusta minulého roku v denníku Nový Deň pri príležitosti 140. výročia Matice slovenskej. Trochu nezvyčajné je hádam len to, že V. Fábry z mne neznámych dôvodov neposlal svoje postrehy do spomenutého denníka a napriek zaužívaným zvyklostiam rozhodol sa reagovať v inom periodiku. Tým na jednej strane pripravil čitateľov Nového Dňa o potešenie oboznámiť sa s jeho názormi a na strane druhej odkázal priaznivcov Extra plus len na hodnotenie svojho pohľadu. Takto sa polemika obmedzí na veľmi úzky okruh ľudí, z ktorých určite nie všetci čítali samotný rozhovor, a tak sú vlastne nútení vychádzať iba z článku V. Fábryho.
O čo mu vlastne ide? Na úvod svojej reakcie blahosklonne súhlasil s časťou kritizovaného rozhovoru, aby vzápätí napadol tvrdenie o kultúrnej bohemizácii Slovenska a zároveň sa začal čudovať nad pre neho „neslýchaným“ porovnaním maďarskej a československej iredenty. Mimochodom neustále „čudovanie sa“ charakterizuje celý, na argumenty veľmi chudobný článok. Po takomto úvode by každý očakával, že V . Fábry aspoň spochybní existenciu pokračujúceho kultúrneho počešťovania Slovákov (veď táto zvrátená skutočnosť sa nedá vyvrátiť ani pri najlepšej vôli), no on sa miesto toho pustil do zbytočného a siahodlhého vysvetľovania pojmov Veľké Maďarsko a Uhorsko. Po tomto vylomení otvorených dverí sa však konečne vykľulo šidlo z vreca. Nejde ani tak o dopúšťanie sa permanentných argumentačných chýb, ktoré nakoniec autor sám priznáva, ako skôr o to, že si niekto v iných súvislostiach dovolil použiť termín „iredenta“, pre Fábryho zrejme použiteľný len s maďarským prívlastkom.
Nechcem unavovať zdĺhavým vysvetľovaním tohto pojmu, nakoniec to autor urobil sám, ale pýtam sa: skutočne neexistuje v ľudských dejinách príklad, že by si niektorý štát chcel privlastniť cudzie územie, len preto, že si na ňom uplatňuje tzv. historický nárok? A nebolo tak nie celkom náhodou práve Slovensko, najmä po roku 1945 nelegitímne a protiprávne včlenené do českého štátu, ktorý sa nasledujúcich 47 rokov nazýval nesprávne vecne ani gramaticky Československom? Práve v tom období uzrelo svetlo sveta Memorandum o slovenskej otázke (1946) majúce za cieľ duchovne asimilovať slovenský národ a postupne ho pretvoriť na Čechoslovákov, neskôr na Čechov. Tento obludný plán síce jeho duchovný otec Edvard Beneš nemal možnosť doviesť do konca, urobili to však miesto neho inak veľmi ochotní českí komunisti, neskôr s výdatnou pomocou slovenských súdruhov, a to ako pred rokom 1968, tak aj po ňom. Výsledkom bolo, že celé Slovensko sa za takmer polstoročie naplnilo atmosférou „československosti“, ktorá v mysliach mnohých Slovákov zatlačila do úzadia slovenskú národnú totožnosť.
Celá táto problematika je detailne rozobratá v diele nášho najväčšieho národológa Štefana Polakoviča Obnova národa duchom Štúra, ktorú V. Fábrymu vrelo odporúčam do pozornosti.
Suma sumárum, túto latentnú afinitu značnej časti slovenského obyvateľstva k tzv. československosti podporovanú rôznymi kruhmi a skupinami usilujúcimi sa skryto, či otvorene o istú formu obnovenia stavu spred roku 1993 možno úplne pokojne nazvať československou iredentou parazitujúcou na mentálnom otroctve zdedenom z nedávnej minulosti. A to najmä preto, lebo táto iredenta nemá v úmysle pripojiť k Česku len časť slovenského územia, ale ide jej o celé Slovensko. Každý, kto to chce pochopiť, pochopí a nedopustí sa nezmyslu, ktorý vyšiel z pera V. Fábryho o údajnom obvinení českého národa z iredenty. Český národ z tejto kauzy vychádza skutočne veľmi čestne, buduje si svoju štátnosť a zvysoka pohŕda zaspatými čechoslovakistami.
Obsahové nezmysly a fikcie ako tzv. československá hudba, československé umenie, československý šport, nehovoriac o tzv. československej historiografii spolu so záplavou českých relácií (načo sú potom v káblových rozvodoch české stanice?), hudby, filmu, dabingu šírených masovo na elektronických nosičoch medzi slovenským obyvateľstvom a najmä deťmi sa stali, bohužiaľ, súčasťou nášho života. Práve nátlak na deti, a to nielen prostredníctvom médií, ale najmä tzv. slovenského školstva pestujúceho vzťah extra ordinaire ku všetkému, čo zaváňa češstvom, nemá obdobu hádam nikde vo svete. O takomto mohutnom a širokospektrálnom vplyve cudzej kultúry, myslenia a vnímania na Slovensku môže maďarská iredenta skutočne len snívať. Pre V. Fábryho to však „iste nestojí za reč“ a namiesto toho šermuje insitnými argumentami typu koncertu popovej skupiny Elán v Prahe. Je mu však na druhej strane prekvapujúco jasné, že „iredenta sa nepresadzuje prostriedkami hromadnej komunikácie, ale prostriedkami politiky a diplomacie“. Skutočne neviem, kde sa autor dočítal o tomto „neomylnom tvrdení“, dovoľujem si však podotknúť, že bez dôkladnej prípravy a informačného spracovania miestneho obyvateľstva „prostriedky politiky a diplomacie“ jednoducho nemajú šancu. Mimochodom, nie sú tzv. nadštardantné vzťahy s ČR presadzované každou slovenskou vládou po roku 1993 náhodou veľmi kvalitnými predpokladmi na presadenie takýchto prostriedkov?
A pokiaľ ide o V. Fábrym traumatizovaný problém súčasného maďarského štátneho znaku, ktorý obsahuje aj slovenské symboly, vrelo mu odporúčam preštudovať si súčasnú štátnu zástavu ČR, ktorá, okrem porušenia zákonov o delení federácie, nesie v sebe zárodok nárokov na slovenské územie, či sa nám to páči alebo nie. Otázka znie, prečo autorovi prekážajú presne tie isté príklady len v maďarskom prevedení?
A napokon k otázke slovanskej vzájomnosti. Aby nedošlo k omylu je potrebné zdôrazniť, že je rozdiel, či ňou argumentujú osoby vidiace v nej pokračovanie Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, alebo ide o úprimnú snahu o spoluprácu štátov slovanských národov. S ľútosťou však musím skonštatovať, že posledné nezištné plody slovanskej, či skôr juho-slovanskej vzájomnosti malo Slovensko možnosť naposledy využiť pred viac ako storočím. Mám na mysli poskytnutie finančnej podpory slovenským dobrovoľníkom od srbského kniežaťa Michala Obrenoviča, podporu chorvátskeho soboru spoločnému postupu Chorvátov, Srbov a Slovákov voči Maďarom, prípadne vystúpenia srbského poslanca Svetozára Miletiča na podporu Matice slovenskej. Od tých čias je slovanská vzájomnosť pre Slovensko viac-menej fikciou. Pochopiteľne, ak nepokladáme za prejav slovanskej vzájomnosti Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu, žalárovanie Andreja Hlinku v českom Mírove, zásah českých vojsk na Slovensku z 9. marca 1939, „bratskú“ pomoc poľskej a sovietskej armády v roku 1968 atď. Mimochodom o zvláštnych prejavoch slovanskej vzájomnosti sa mali možnosť nedávno presvedčiť aj Česi, a to v prípade spoločného nemecko-poľského vyhlásenia týkajúceho sa povojnového vysídľovania.
Na záver hádam len niekoľko citátov súvisiacich so slovensko-českým pomerom, ktorý vymedzil už v júli 1846 Ľudovít Štúr v odpovedi na zradcovské kollárovské Hlasy proti slovenčine. V publikácii Hlasy o živote (Bratislava, 1943) doslovne píše: „ Čo je české, nie je naše, a kto na čom nerobil, čo si nezaslúžil, ten to ani užiť nevie... Ak chceme niečo byť, musíme sami niečo započať, sami si zaslúžiť, inakšie nie je vec možná, aby sme sa z nášho živorenia vyslobodili a k väčšej hodnosti pozdvihli ...aby sa nám na oči viac nadhadzovať nemohlo... že nemáme nič vlastného slovenského, ale že je to všetko české.“
A pokiaľ ide o zakladateľa slovenskej diplomacie a zahraničnej politiky Prof. Dr. Ferdinanda Ďurčanského, ten na svoju údajnú „sympatiu“ k nacistickému Nemecku (podľa V. Fábryho) doplatil v júli 1940 odstránením z najvyššej politiky na priamy zásah Hitlera. Svoj postoj k tzv. československej otázke však pregnantne vyjadril v monumentálnom diele (tiež odporúčam do pozornosti V. Fábrymu) Biela kniha alebo Právo Slovákov na samostatnosť vo svetle dokumentov (Buenos Aires, 1954). V kapitole Jestvovanie Česko-Slovenska je podmienené šliapaním princípov demokracie takto: „K utvoreniu Česko-Slovenska došlo v rozpore so zásadou samourčenia polovice jeho obyvateľstva. Bolo známe, že keby obyvateľstvu bola daná možnosť vysloviť sa o svojom osude, k utvoreniu Česko-Slovenska by vôbec nemohlo dôjsť. Preto požiadavka vykonania plebiscitu v jednotlivých krajinách Česko-Slovenska na mierových rokovaniach po 1. svetovej vojne bola zámerne obídená. Pri začlenení obyvateľstva do Česko-Slovenska na nebral zreteľ na jeho vôľu. Je teda nepochybné, že jeho vznik odporoval základným princípom demokracie." Mimochodom, čo na to notorickí oplakávači bývalej federácie, ktorí dodnes zvaľujú rozpad Česko-Slovenska na absenciu plabiscitu? Ja k tomu dodávam, že ak sa aj z určitého hľadiska dá akceptovať medzivojnová ČSR a všetko, čo s tým súvisí, tak len ako predstupeň k dosiahnutiu konečného cieľa – samostatnej Slovenskej republiky.
To, čo nasledovalo po roku 1945, už nemá nič spoločné nielen s demokraciou, ľudskými a národnými právami, ale s ľudskosťou ako takou. Vyplýva z toho jednoznačná odpoveď na porovnanie postavenia Slovákov v Uhorsku a Česko-Slovensku asi takto: to, čo sa nepodarilo Maďarom za stovky rokov, totiž pretvoriť slovenskú národnú podstatu, sa podarilo českým komunistom za necelé polstoročie. Mali totiž k dispozícii hádam najvhodnejšie politicko-spoločenské prostredie v dejinách a zrozumiteľnosť českého jazyka na Slovensku celý proces mnohonásobne urýchlila. Výsledkom tohto stavu dnes je prekvitanie „československosti“ na celom území SR a hlavu dvíhajúca čoraz trúfalejšia československá iredenta. Tentoraz sa však jej radoví presadzovatelia grupujú z ľudí slovenského pôvodu neschopných vymaniť sa z panciera naklonovaného čechoslovakizmu. Nič netušiaci slovenský občan dnes už väčšinou nie je schopný samostatného „odpojenia“ od československého Matrixu a ak aj áno, vždy sa nájdu horlivci pripravení zahmliť situáciu. Nuž čo, veď to vraj „iste nestojí za slovo“(?!).
Vladimír Repka
člen Dozorného výboru MS