Viliam Hornáček

Pocta Hvezdoňovi Kočtúchovi

Naša doba – teda obdobie od novembra 1989 je charakterizovaná znovuzískaním občianskej a – od roku 1993 – aj národnej slobody. Píšem teda ako slobodný občan, príslušník slobodného národa v jeho – zatiaľ ešte slobodnom – štáte. A, samozrejme, ako zakladateľ a predseda združení slovenskej inteligencie o zakladateľovi a predsedovi – NEZES-u, prof. Hvezdoňovi Kočtúchovi.
Hodnotenie jeho odborných kvalít rád prenechám iným. Budem hovoriť iba o tom, k čomu sa môžem vyjadriť zodpovedne, teda k spoločne – takmer ruka v ruke – zažitému a prežitému. K dobe, ktorá je – a verím, že nielen pre mňa – tou najkrajšou, pretože – v našich moderných dejinách najnádejnejšou – etapou slovenských dejín. K dobe, ktorej sme vtlačili pečať vlastných rozhodnutí a slobodne, dobrovoľne, kultúrne a ústavne, našou – teda aj Slávovou – „slovenskou cestou“, sme zavŕšili emancipačný zápas Slovákov obnovením vlastnej štátnej samostatnosti – čím sme sa opäť stali subjektom medzinárodného práva a nezastupiteľným tvorcom vlastného osudu a dejín.
Pán profesor, bol tiež zakladajúcim členom SSI Korene. Stal sa ním, spolu s iným, tiež nedávnym významným jubilantom – Milanom Rúfusom – na jar roku 1990. Poznali sme sa však oveľa skôr...
Mal som 18 a repríza „oslobodenia“ (ešte aj od vtedajšej akej-takej slobody) k nám prišla na tankoch spriatelených armád. Naša reakcia? Viac emócií ako programov – takí sme už my, Slováci. A emócií vášnivých, teda hrdinských, čiže – nerozumných. Zato však až priezračne úprimných a statočných. Takéto priame, čestné, otvorené... postoje vyradili mnohých z verejného života. Aj svetoznámy grafik, náš pán profesor Vincent Hložník, musel odísť z VŠVU, keď povedal jasne „kráľ je nahý!“ – teda: „je to okupácia!“ A skutočne to okupácia bola, dokonca – ukážková! Jeho vyhnanie zo školy bolo veľkou stratou pre slovenské umelecké školstvo, najmä študentov. Pravda však ostala pravdou. A po vyše 20-tich rokoch mu dali za pravdu aj samotní okupanti...
Boli tieto a takéto postoje správnymi postojmi – k správnej a nenahraditeľnej hodnote slobody? Bolo správne postaviť sa slovom, hroziacou päsťou, hodenou skalou do tanku... proti opancierovanej a po zuby vyzbrojenej presile? Je síce pravda, že mnohých takýto postoj vyradil z verejného života, ale nevyradil ich z boja! Už tým nie, že svojím postojom získali nielen obdivovateľov, ale aj nasledovníkov v zápase za dôstojný život svojho národa. Aj ja som patril a patrím k tým, ktorí sú svojim predchodcom – úprimne vďační za ich statočnosť.
Strach nikdy nebol bratom slobody, ani len jej príbuzným. Strach ešte nikdy nikomu k víťazstvu nepomohol, zato – k strate slobody – to áno! Takmer vždy. Viem, že – hoci sa isto báli, a báli sa o hodnoty oveľa vyššie a vznešenejšie ako iba „svoj osobný prospech“ – nepodľahli strachu! A nielen to. Aj pri – vtedy viac ako akútnej – možnosti straty vlastnej hlavy, si mnohí – zachránili tvár. Áno, svoju, zdanlivo celkom obyčajnú ľudskú tvár. Jej význam, ba nenahraditeľnosť, som pochopil až oveľa neskôr. Až vtedy, keď sa – aj na moju „ľudskú tvár“ začalo naliehavo pýtať zrkadlo môjho života.
Mať, ale najmä zachovať si vlastnú tvár, a pritom tvár ľudskú – je výsada. A nie hocijaká! Preto ľudí s vlastnou, navyše ľudskou tvárou sa „tí bez nej“ - boja aj po smrti. Prečo nám asi zakazovali Hurbana a Štefánika, Hlinku a aj Dubčeka...?
Sloboda... odnepamäti ctená, oslavovaná... ale aj platená krvou, životmi... je určite (na rozdiel od otroctva, sluhovstva, neslobody...) tou najvyššou hodnotou ľudského – osobného aj národného – bytia, ale najmä – žitia. Je teda určite hodnotou – správnou! Aký je náš postoj k nej? Je tiež správny? Teda –nielen úctivý, ale pre kvalitu nášho života aj - užitočný?
Akademická pôda spravidla bývala v ľudských dejinách - slobodným územím tvorivého vrenia. Miestom kvasu a čírenia nových myšlienok, ohniskom energie, vôle a odvahy ich zavádzať do života. Oplodňujúca prítomnosť mladých a mladosti v tomto - sústavnými „výletmi aj príletmi“ bzučiacom úli – spojená so skúsenosťou a statočnosťou pedagógov ako kultivátorov tohto mladého vína našej budúcnosti – je osudová! Pre každú spoločnosť.
Akým príkladom osobnej, ale aj odbornej statočnosti, nezištnej obetavosti, oddanosti pravde a právu, spravodlivosti slúžime my, – keď zjavne „krivda za stôl zasadla a pravda u dvier – žobre“...?
Slávo rád a trefne používal ľudovú múdrosť a jej porekadlá, pranostiky... Akožeby nie? Veď sám bol tvorcom mnohých „prognostík“. Nikto ma nemôže „obviniť“ (lebo to nie je obvinenie) z čechofilstva – hoci si český národ a jeho kultúru (na rozdiel od bývalej pražskej „maloimperiálnej“ politiky) – nielen vysoko cením, ale aj úprimne vážim. Najmä obdiv k Prahe – určite jednému z najkrajších veľkomiest sveta – je všeobecne známou „slabou stránkou“ Slovákov. Aj Slávo pražskému čaru podľahol. Skôr však očami ako srdcom a dušou, ktorými bol – a aj zostal – skutočne írečitým Slovákom. To prirodzené a správne: cudzie nežiadame, ale svoje si nedáme! - bolo v ňom možno hlbšie, ako si snáď uvedomoval. Poznal on dobre aj druhú stranu – reverz „českej krásavice“. A dobre poznal aj známy výrok otca národa Andreja Hlinku: „Pošli hoci sto Slovákov do Pešti, aspoň 5 sa ti vráti späť. Pošli 100 Slovákov do Prahy, nevráti sa ti ani jeden!“ Zvlášť mal rád Moravákov, najmä moravských Slovákov, ktorých – a nielen on – považoval za súčasť slovenského národa.
Len tak mimochodom, bol to práve Slávo, kto ma pri vášnivých debatách o budúcom - „konečne už spravodlivom“ - štátoprávnom usporiadaní vzťahov medzi „dvomi bratskými národmi“ upozornil na Ottův obchodní slovník, díl II. část 2. str. 1217, kde čiernym na bielom čítame: „Slovensko bude naší koloniální zemí; je mylním názorem, jakoby snad koloniální země nesměla s mateřskou hraničit. Příkladem je Rusko se Sibiří“) – toto snáď komentár nepotrebuje... Dôverne poznal aj smutne známe „Memorandum o Slovensku“ z dielne benešovských „nacionálsocialistov“. Napriek tomu však nikdy nehovoril o Čechoch s nenávisťou, hoci bol z takéhoto prístupu k nám roztrpčený. Nabádal však k opatrnosti...
Vysoko si vážim nielen českú kultúru, ale aj školstvo a najmä prístup Čechov, a nielen ich, napríklad aj Maďarov – k vlastnej mladej generácii. Tá im - za ich starostlivosť – neuteká masovo do zahraničia, aby naplnila v službe cudzím záujmom zmysel svojho života – ako to robí naša – najmä vysokoškolsky vzdelaná mládež. Síce vysoko vzdelaná, ale slabo, ba biedne – vychovaná. Máme sa teda čo učiť – a nielen študenti! Uvediem čerstvý príklad spoza Moravy.
V susednom Česku zaplátala tamojšia vláda svoju neschopnosť asi 300 miliónmi z kapitoly – školstvo. Rektor pražskej „alma mater“, ako autorita českej akademickej obce č. 1 (pôvodom Slovák – pozn. red.), verejne vyhlásil – a okamžite! Povedal jasne, že ak vláda nevráti peniaze tam, kde boli zákonom o rozpočte určené, - postavím se na čelo studentů a půjdeme do ulic! Jeho kolega z Brna ho nepodrazil, aby zasadol na jeho prestol, ale podporil kolegu a ukázal, že to myslí so zmyslom svojho poslania – teda s výchovou mládeže – naozaj vážne a – pridupľoval ešte ostrejšie – vraj: už jsme tu měli takové úředníky a lid je vyhodil z oken. Zdá se mi, že přichází tahle doba!
Začo to vlastne bojovali študenti v novembri 1989? Vedia to už vôbec oni sami? Oni, ktorí už deň pred pražskými udalosťami – 16. novembra v Bratislave – prejavili verejne svoju nespokojnosť s vtedajšími pomermi? Alebo im dnes už nie sú pomery dostatočne „hnilé“ – v súčasnom našom „štáte dánskom?“
Položme si niekoľko otázok – ako slobodní občania slobodnej spoločnosti. Odpovede – úprimné odpovede – nám presne ukážu mieru našej slobody. Odpovedia nám aj na tragickú skutočnosť – prečo odchádza toľko, a najmä vysokoškolsky vzdelaných mladých ľudí, slúžiť tým, ktorí na ich vzdelanie nedali ani deravý cent? Nie snáď preto, že príklad nás, dospelých ich vyháňa za brány – konečne už našej vlastnej vlasti? Nie snáď náhodou preto, že – vyvlastnený národ, vykradnutý štát, a o to podstatné – právomoci - okyptená ústava... sú úbohým, skutočne úbohým dedičstvom pre ich – „dôstojnú a úspešnú“ budúcnosť?!
Ako vy, profesor Hvezdoň Kočtúch, doktor vied, ako ty, vzácny môj priateľ Slávo, by si niesol túto skutočnosť!?
Profesor A. M. Húska si možno spomenie na meno autora tejto absolútne otrasnej pravdy: „Najhoršie na otroctve je, keď sa s ním človek stotožní.“ Aj ďalší z „generácie 68-ičkárov“ Dominik Tatarka s hrôzou konštatoval: „Bože, koľko je v nás otroctva!“
Ak si niekto myslí, že som ho chcel uraziť – mýli sa. Ak sa však predsa niekto urazil, nebol som to ja, ale nemilosrdná pravda, ktorá zasiahla cieľ a trafila – do čierneho. Do toho najčiernejšieho dedičstva v nás, ktorého sa treba zbaviť. A zbaviť čo najskôr a čo najdôslednejšie. Najväčším vkladom našej generácie, generácie, ktorá sa – dobrovoľne a vedome rozhodla zvrchovane riadiť svoj osud – je, môže byť, malo by byť: naučiť sa žiť slobodne!
Ako by sa k súčasnosti, k jej problémom, ale najmä – k možným východiskám z tohto súčasného stavu postavil náš priateľ Slávo? Určite by bol „hnacím motorom“ iniciatív – za všetko, čo súvisí s rozvojom národa a štátu, nášho a jeho materiálnych a intelektuálnych zdrojov. To určite! Ako by sa on – „investičák“ – pozeral na zmenu obsahu tohto slova či kedysi hrdého titulu „národohospodár“, ale aj iných slov či pojmov – pričom vôbec nejde o lingvistiku!
Premiér vtedajšej slovenskej vlády sa nás snažil zastrašiť v našom zápase o „dôstojné postavenie nášho (teda aj jeho, premiérovho) materinského jazyka – slovenčiny“ takto: „Narobili ste miliardové škody, lebo ste odplašili plachú srnku zahraničného kapitálu! “ – a vyhlásil nás za – „temné sily...“ Myslím si, že dnes, po takmer štrnástich rokoch, už aj on – nielen pochopil svoj omyl, ale aj pocítil zuby najbezohľadnejšieho žraloka v medzinárodných vodách, ktorý má veľmi, veľmi ďaleko od plachej srnky a ešte ďalej od priateľského pomocníka – záchrancu a vyhlasovaného „jediného nášho spasiteľa“. Akoby asi Slávo chápal vznešený pojem „strategickí investori“? On, so svojím zdravým sedliackym rozumom! Nie náhodou ako – noví väčšinoví akcionári, teda - noví vlastníci, ale najmä ako – naši noví páni a vládcovia? Nechápal by náhodou naše súčasné postavenie ako: totálny výpredaj vlastnej budúcnosti? Bol by ho niekto schopný presvedčiť, že mladý organizmus – a náš desaťročný slovenský štát ním je – potrebuje namiesto všestranného rozvoja všetkých svojich „materiálnych a intelektuálnych síl“- útlm reštriktívnou hospodárskou politikou? Ako by sme my, keby sa, povedzme, zrazu medzi nami objavil – odpovedali na jeho otázku: ako to, že je štátna pokladňa prázdna, keď ste predali všetko, čo ste zahraničným – povedzme, že investorom – videli na očiach? Veď by mala naša štátna kasa praskať vo švíkoch! Praská milý Slávo, ale nie štátna kasa a nie naša...
Náš priateľ Slávo vedel byť svojimi bonmotmi skutočne čarovný. Jeho osobnosť priťahovala dokonca aj jeho oponentov. Bol vzácny tým, že vedel získať ľudí pre spoločnú dobrú vec. Teda vedel to, čo našej spoločnosti chýba hádam najviac – vedel spájať a spájať za spoločným – a celospoločenským! – cieľom.
Slávo by sa určite potešil, že dnes už aj naši najzúrivejší oponenti hovoria – takmer doslova – naším slovníkom. Keď to však vravia oni, už to nie je „nacionalizmus“, ale – vlastenectví. Vtedajší, z celého tzv. východného bloku Západom snáď najrozmaznávanejší ekonóm monetarista – friedmanovec, nám odkázal – buď unitární federaci, nebo ať jdou Slováci - kam chtějí! Dnes on, už ako prezident štátu, nenástojí na tom, že neexistují žádné špinavé a čisté peníze, ani na tom, že knihy jsou přesně takovým tovarem jako jsou boty. Zato však prízvukuje – unisono s nami – jsem za evropskou integraci, ne však za tuto urychlenou unifikaci. Hľa, ako sa uhol pohľadu mení, ale aj – ako sa cesty zdravého rozumu stretnú. Kde? No predsa v priesečníku spoločných záujmov. A tie majú štáty, ktoré sa nemôžu považovať za veľmoci, všetky do jedného - úplne rovnaké! Ak budú tieto štáty rozumné, budú mať aj spoločnú taktiku, aby vyvážili mocenskú prevahu hegemónov pri presadzovaní svojich záujmov. Nie však spoločnú na báze „unifikácie“, ale partnerskej, vzájomne a zároveň aj spoločne výhodnej – spolupráce.
Pri sporoch „kto na koho doplácí“, kompetenčných doťahovačkách či pri delení tzv. federace, s neopakovateľným šarmom vlastným iba Slávovi Kočtúchovi – zahlásil: „Je síce pravda, že sme bratia, ale naše peňaženky nie sú sestry!“ A bolo – „po ptákách“...
Ešte, na záver, pri tých „vtákoch“ zostaňme. Slávo si uvedomoval hodnotu národnej skúsenosti uloženú v našej „národnej biblii“ – slovenských rozprávkach, porekadlách, múdrostiach, pranostikách... a často ich citoval. Citoval však aj z cudzích múdrostí, čím dokázal, že poučiť sa možno vždy a všade, a aj od – kohokoľvek.
Keď „všetkými masťami mazaná“ pražská politická garnitúra vygenerovala jednu z najrafinovanejších „obezliček na Slováky“ tzv. Pitthardtův „dvojdomek“, on, súc si vedomý aj oných, už citovaných riadkov z Ottovho obchodného slovníka, kde Slovensko „bude naší koloniální zemí“, ale aj osudov Pittsburskej dohody či Košického vládneho programu, ale najmä tzv. federácie z konca 60-tych rokov... len letmo „ovoňal...Pitthardtov dvojdomek“ a cítiac jeho – za vyleštenou fasádou dobre zamaskovanú „léčku“ - zacitoval „mistra“ spoza Moravy: „Jen drápkem ptáček uvíz, chyt byl celý!“ A bolo rozhodnuté! Lebo dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým ... aj, až geneticky dôverčiví Slováci nepochopia – svoje...
Bolo teda rozhodnuté a rozhodnuté múdro a dobre, jediným čestným a skutočne bratským, teda aj partnerským spôsobom mohli začať nové, tentoraz skutočne nové, dvoch historických a kultúrnych národov hodné a dôstojné vzťahy. Také, aby už nikdy nemuselo dochádzať k „hlubokým nedorozuměním“ tam, kde je nanajvýš potrebné chápavé a tolerantné porozumenie, ale najmä – priateľská a partnerská spolupráca.
Vďaka ti Slávo, vážený pán profesor Kočtúch, vďaka vám, vďaka, že ste boli pri tom a boli ste múdry a čestný, ale aj – odvážny a statočný. K sebe, k nám ako národu, a aj k našim – teraz už skutočným – bratom.