Kandidát

Čím sme ďalej od zápasu o zachovanie historických výdobytkov, za aké na prvom mieste treba považovať fakt, že slovenský národ existuje, že je to národ rovnocenný so všetkými okolitými národmi, tým odporcovia našej štátnosti prijímajú čoraz rafinovanejšie mimikri. Pred desiatimi rokmi, keď sa uchýlili k zmene vlády preskupením parlamentných síl, ich hlavným heslom bolo zavádzajúce obvinenie, že vlastenci rozdelili národ na lepších a horších Slovákov. Vraj v novej situácii, keď Slovenská republika je už na svete, toto členenie nemá opodstatnenie a treba s ním skoncovať.
Dalo by sa s tým súhlasiť, ak by táto téza bola myslená úprimne a ak by po jej zavedení do praxe nedošlo k opačnému javu, že sa takmer všetci stúpenci štátnej suverenity ocitli najskôr na pol roka, po roku 1998 až doteraz úplne mimo vplyvu na osudy štátu, ktorý obnovovali.
Ak sa môžem uchýliť k hyperbole, došlo k ukradnutiu štátnosti profederalisticky orientovanými silami, ktoré sa v záujme vnútorného oslabenia Slovenskej republiky, resp. potlačenia vplyvu národne uvedomelej časti obyvateľstva spojili do umelej koalície ľavice a pravice s nacionalistickou menšinovou stranou, teda do koalície údajne demokraticky cítiacich síl.
Dnes mnohí z tých, ktorí sa odvracali pri pohľade na slovenský štátny znak, alebo ktorí verejne a dodajme „hrdinsky“ bojovali proti samostatnej Slovenskej republike, neostýchajú sa bez akéhokoľvek ospravedlnenia kandidovať dokonca na post hlavy štátu.
Nie som stúpencom menovitého dehonestovania konkrétnych osôb, nie som ako oni. Ale bez toho, aby som menoval jedného z tohtoročných kandidátov, musím sa vrátiť k inkriminovanému roku 1994 a opísať udalosť, ktorá podľa môjho názoru úplne diskvalifikuje túto osobu.
V auguste toho roku sa konala slávnosť Matice slovenskej v sále, ktorú každý, kto pobýval v Martine na Hostihore, pozná pod názvom Zlatá niť. Spomedzi oficiálnych hostí ako prvý vystúpil Peter Weiss, vtedy podpredseda NR SR. A čuduj sa svete, na pôde Matice zaútočil na túto posvätnú národnú inštitúciu takým hrubým spôsobom, na aký si ťažko niekto spomenie.
Prihlásil som sa hneď po ňom o slovo a v mene prezidenta SR som sa matičiarom za tieto neadekvátne výroky ústavného činiteľa ospravedlnil.
Zemetrasenie nedalo na seba dlho čakať. Hneď v prvé ráno po návrate prezidenta z dovolenky stáli na chodbe Prezidentského paláca dvaja ministri, každý z úplne opačného ideologického tábora, a čakali na prijatie, aby zvestovali hlave štátu, ako „nacionalisticky“ vystúpil jeho zamestnanec na pôde Matice slovenskej. Pravdepodobne si chceli prihriať polievočku dôvernou informáciou, aký nepriateľ „demokratickej“ koalície to sedí v úrade prezidenta. Samozrejme, žiadali ho, aby ma prepustil z práce.
Prezident ma neprepustil. Ale mne sa potvrdilo presvedčenie, že toto nie sú politické sily, ktorým leží osud Slovenska a Slovákov na srdci.
Jeden z tej dvojice žalujúcich ministrov nielenže mal o pár dní nato drzosť sadnúť si vedľa mňa v prvej lavici v ružomberskom chráme počas osláv Andreja Hlinku, ale dnes nepredstaviteľným spôsobom klame, keď sa ako prezidentský kandidát usiluje nahovoriť občanom, ako miluje svoju vlasť.