M. Lacko

Denník Vlasty Kristenovej

Karol Kristen, kapitán ženijného vojska, t. č. veliteľ posádky Nové Mesto n./Váhom (myslí sa rok 1945 – pozn. red.), na adresu nasledujúceho textu uviedol: „Vlasta, moja žena, písala poznámky o tom, ako prežívame prechod frontu. Zo Žiliny sme sa odsťahovali do víkendového domu v Rajeckých Tepliciach v čase SNP. Naši susedia v Rajeckých Tepliciach - Dr. Žabkay, Dr. Kempný, arch. Čapka, všetci tu s deťmi a ženami prežívali tie napnuté časy. Keď vypuklo povstanie, tak sa moci ujali partizáni (v rajeckej oblasti pôsobila 2. čs. brigáda M. R. Štefánika, svojimi výčinmi sa tu „preslávil“ najmä A. Sedláček – pozn. red..). Robili zátarasy prístupovej cesty do kúpeľov a vyrúbali staré krásne smreky, ktoré lemovali cestu. Položili ich priečne na cestu (vojensky úplný nezmysel). Vo Veľkej Fatre (hotel) sa ožierali. Keď vedúci hotela, pán Šándrik, telefonoval do Žiliny na nadriadený orgán, tak ho jednoducho zastrelili. Vo Flamovej vile sa ubytovali a všetko devastovali. (Dr. Flam bol lekár a zakladateľ kúpeľníctva v Rajeckých Tepliciach). Pozýval si hostí z cisárskeho domu, a tým chcel zveľaďovať kúpele. Železnica ešte nefungovala a z Viedne do Rajeckých Teplíc sa prichádzalo na kočoch. Bol som v tom čase v Novom Meste n./ Váhom ako veliteľ posádky a riadil som povstanie. K nám na chatu prišiel Lipner – Žid aj s partizánmi, že má rozkazy od Stalina a nikto mu rozkazovať nebude. Nóre, mojej neteri, nezabudol zobrať zlatú retiazku s krížikom z krku, ktorú som jej nedávno kúpil. Moju mamu, moju sestru Trúdu, aj deti zobrali do Kuneradu a tam zavreli. Bol tam aj pán Kusý a jeho opatrovnica a tých zastrelili len preto, že hovorili aj po nemecky. Vyšetrovanie viedol Bacílek.(K. Bacílek bol komisárom brigády – pozn. red.) Na urgenciu mojej ženy Vlasty u Dr. Korža, mamu aj mojich oslobodili. Mama mala taký strach, išla hneď do Žabokriek ku svojej dcére Gréte a tam prečkala front. Trúda a Sever ostali doma v Žiline, mali domček vo Svojdomove. Keď prišli Nemci do Rajeckých Teplíc, partizáni sa vytratili, ostali len poriadni občania Rajeckých Teplíc. Do týchto pomerov sa nasťahoval moja žena Vlasta do našej chaty v Rajeckých Tepliciach.

5. 1. 1945 Rajecké Teplice
Neviem, čo ma to napadlo, písať denník, keď som to nikdy nerobila – jeden čas, keď som bola samozrejme zamilovaná a kedy stredom všetkého bol „on“, ale to už je tak dávno, že len matne na to spomínam. Teraz je to skôr snaha zachytiť životný beh svojho okruhu pre zrovnanie s budúcnosťou, ak niekedy dôjde k tomu. Veď človek je teraz tak ťažkomyseľný až hrôza – táto samota a odlúčenosť dosť ma k tomu viedla a prispela.

6. 1. 1945
Dnes je to údajne dva roky, čo zomrel otecko. Myslím na neho práve tak ako vtedy a je mi ťažko. Čo asi chudák vytrpel než skončil – a pomôcť som mu nemohla. Už dvaja členovia našej rodiny na to tak ťažko doplatili. Čo čaká nás? Túto otázku si dnes dáva každý, myslím, a beznádejne. Dostala som prvú penziu, tiež dôležitá udalosť. Myslím na všetkých drahých, od ktorých som odlúčená.

8. 1. 1945
Prečo človek neverí? Neverí v lepšiu budúcnosť – tak mi to blyslo hlavou. „Ver, a viera tvoja ťa uzdraví“... Prečo stále len zúfať a prečo nedúfať? Až ma to rozradostilo aspoň na chvíľu. Akoby som dostala nejaké vnuknutie. Skepsa sa síce hlási, trochu znova, ale je tu už niečo, čo jej nedá naplno vyrásť. Je to nádej spojená s vierou? Sama neviem, ale chcem sa jej oddávať, keď mi tak náhle prišla do srdca.

13. 1. 1945
Včera som chcela ešte veriť – a dnes? Karol má ísť zase do Talianska. Ako rýchle človeka môže ovládnuť beznádej a zúfalstvo, a predsa ešte dúfam, že snáď sa to zmení. Darmo som dneska čakala a vyzerala, a predsa viem, že myslí na to isté, čo ja a je predsa len blízko i ďaleko vzdialený.

25.1.1945
Udalosti plynú tak rýchle, že ani človek nestačí všetko vnímať. Dopisy príbuzných sú plné strachu a beznádejnosti. Máňa zažila ťažké chvíle práve tam, kde dúfala nájsť kľud a pokoj. Vrátila sa vtedy chuderka domov a čaká, ako to dopadne. Maminka píše, aby sme prišli za ňou do Prahy. Má o nás strach. Ale nám sa nechce. Raz to musíme prekonať, hovoríme si. Karol dostal kúpeľnú liečbu do Piešťan a čaká na mňa. Lenže tu v Rajeckých Tepliciach sú teraz také pomery, že človek sa bojí vytiahnuť päty z domu, lebo mu ho obsadia celkom jednoducho, bez pýtania a násilím otvoria a nasťahujú sa.
Začíname chápať stále viac, čo je to vojna, ako sa k nám približuje front. Celé kolóny ľudí i vojska prúdia cez Žilinu. V obchodoch už skutočne nie je nič dostať, pretože sa každý zásobuje v predpoklade, že doprava bude zastavená a že tovar nebude. Nedajú sa kúpiť napr.: kvasnice a krém na obuv, za chvíľu sa toho vynorí asi viac. Keď som nemohla prísť ja, Karol prišiel sem, a teraz aspoň na chvíľu prestali tie hnusné noci. Ale neistota sa ozýva stále. Hlavne obava pred tým, aby nás nevysťahovali, neevakuovali. Dnes zase boli u nás hľadať byt pre nejakú famíliu. Tí páni vojenskí prišli aj s paničkami, pripadá mi to ako za doby 30-ročnej vojny. Samozrejme, že sa potom nemôžu umiestniť, potrebovali by samé vily, a tu je len pár tých víkendových domkov, čo sa im nepozdáva.

2. 2. 1945
Zatiaľ sa nič pre nás pozoruhodného nedeje. V Žiline sa nám nasťahovali do domu nemeckí vojaci. Boli tam tiež nejakí Maďari hľadať byt a veľmi nadávali, že už majú všetkého dosť (boli z Košíc). Inak v Žiline je stále plno vojska a evakuovaných. Obraz biedy a hrôzy. Kúpiť potraviny sa ešte dá. Prídel na 8-my mesiac cukru, a dva mesiace múky sme dostali. Bude asi aj plat dopredu vyplácaný? Bombardovali Bratislavu? (po 5-ty krát?). Nevieme však doposiaľ presné správy. Ani v novinách , ani v rozhlase sa o tom doposiaľ nezmienili. Nebola to pravda!!

5. 2. 1945
Karol odišiel zase do ?? – nemohol tu tak dlho zostať, keď sa nič nedeje.

18. 2. 1945
Doteraz sme mali pokoj. Vojsko tu ešte je, takže môžeme kľudnejšie spať, ale stále viac a viac sa ukazujú partizáni. Je ich na okolí podľa všetkého dosť. Odhadujú ich na tisíce. Ale to sú len chýry. Dnes sme však na vlastné uši počuli, že sa niečo deje v Stránskom. Teraz sme sa dozvedeli, že tam bol boj. Predsa nás to tu neminie, zažijeme ešte všeličo.
V našej „štvrti“ sú ubytovaní vojaci a vykonávajú strážnu službu vo dne v noci, takže snáď k takému prekvapeniu zatiaľ nedôjde. Veľkú starosť máme teraz s tým, kde čo odložiť, na letný byt, (kde čo zakopať ). Všade sa pochováva. Ale nemáme žiadne skúsenosti, tak sa obávame, aby sa niečo nepokazilo. Chlapi sa pripravujú do hôr, ale radšej by boli, keby k tomu nedošlo. Ale musíme byť pripravení na všetko. Najmä teraz na to, že v noci niekto zabúcha a bude chcieť jesť, alebo šaty, alebo topánky. V okolitých dedinách to tak chodí! Len my sme zatiaľ mali aj v tomto ohľade pokoj. Maminka nám už dávno nepísala, a myslím si, že ani nebude môcť písať, pretože tam je zlá dopravná situácia. Ani druhí nič nedostávajú. Máme obavy, čo sa tam robí, pretože už i Praha bola (14. 2.) bombardovaná. Máňa zatiaľ má tiež pokoj, ale na ako dlho. Býva teraz na Zobore a je rada, že nemusí vidieť ten chaos v meste. Nebola som už dlhšiu dobu v Žiline, takže ani nevieme, ako to tam vyzerá. S protekciou , po známosti sa dá ešte niečo kúpiť, ale nie mnoho. Schádzame sa stále so susedmi k rozpravám a dohovorom, hlavne čo sa týka blízkej budúcnosti. Správy z obsadeného územia sú veľmi sporé a nespoľahlivé. Včera, dnes by nás mohla upokojiť reč prezidenta Beneša. Len či nám „prozreteľnosť“ dopraje presvedčiť sa o tom všetkom?

26. 2. 1945
Žijeme, ako sa dá, zase sa nám vymenila posádka, je to čiastka Vlasovovej armády. Vlasovci, ako ich krátko nazývame, sú veľmi „krotkí“. Jednoducho prídu do domu, žiadajú vodku, cigarety a pod., pritom si všetko dobre prehliadnu. Mám dojem, že si obzerajú, kde by prípadne mohli čo vziať. Prinajmenšom je to nepríjemné, keď sa taký ozbrojený chlap nahrnie do domu a nečaká, že ho pozvú. I u nás jeden bol. Našťastie bol Karol doma, tak sa s ním „zabavil“. Ja som sa radšej ani neukazovala. Chcel mu, pokiaľ som mu rozumela, vykladať niečo o „boľševikoch“. Ale je myslím lepšie, keď im človek nerozumie. Sú tu nasadení proti partizánom, s ktorými vedú časté boje. Pred dvoma dňami napr. v Kuneráde. V sobotu sme mali divadlo. Večer horela nejaká horáreň pod lesom. Bol to poriadny požiar, a pretože bol vietor, plamene šľahali poriadne vysoko, až bolo človeku úzko. Veď to mohlo zasiahnuť aj nás. Nerobia s tým žiadne okolky. Pod titulom hľadania alebo nachádzania partizánov dopustili sa – a dopúšťajú – hrozných činov. Pretože bývame na kraji obce, máme tu tiež stráž – vo dne v noci. Stále pozornejšie pozorujú ďalekohľadom, čo sa deje smerom k horám, kde sú partizáni. Dnes v noci boli v Lietavskej Lúčke, kde sa im podarilo uchytiť nejakú peňažnú korisť v cementárni. Prídu v noci, naženú strachu, niekedy samozrejme i viac, a zase zmiznú. Bola som zase raz v Žiline, a vo vlaku hovorili, že hájnika z tej vypálenej horárne dnes v noci partizáni zobrali. Asi príliš mnoho vedel? Tak to chodí každý deň, keď nie je Karol doma, radšej ani nespím doma, chodím k susedom a to buď k Slávke, alebo ku Viere. Erno (Žabkay – pozn. red.) chodí teraz každý deň domov, a tak predsa tu máme muža. Sme na tom skoro všetci rovnako. Bez manželov, ktorí prichádzajú raz za čas. 19.2. bombardovali zase Bratislavu. Skutočne, podľa novín bolo asi 36 mŕtvych a do 100 zranených. Nálet bol dosť nečakaný. Tu často počujeme vzdialenú kanónovú streľbu, neviem síce, ktorým smerom by to mohlo byť, ale hádame na sever v Poľsku, alebo pri Ostrave. Dosiaľ žiadne vyhliadky na koniec, a na aký? Niekedy prichádzajú veľmi zlé správy z východu a mimo to v rozhlase a v novinách stále hovoria o hrôzach „boľševizmu“, že človeka mnohokrát ovládajú obavy, a len ťažko sa oddáva fatalizmu.

21. 3. 1945
Už dávno som nepísala, nebolo nič zvláštneho, ale len tu u nás, kde zatiaľ plynie život našťastie dosť kľudne. Inak je tomu tam, kde je priamy boj, ako v Liptovskom Mikuláši. Podľa správ očitých svedkov to tam bolo zlé. Vojsko sovietske obsadilo Mikuláš, a viedlo si ako podľa návodu, našej protiboľševistickej propagandy. Kradlo sa, opíjalo sa, strieľalo a ženy boli zvlášť v nebezpečí. Ešte teraz sa tam vedú boje a obyvateľstvo muselo evakuovať. Preto sme sa o tom dozvedeli. Tieto správy podávajú sa súhlasne z oboch strán, pre i proti boľševické! Je to pre nás veľmi smutné a vešiame hlavy v starostiach. Z bratislavského rádia to teraz využívajú a stále kričia proti boľševikom a poriadajú manifestácie. Stačí to, aby mal človek prinajmenšom odôvodnené obavy.
Priali by sme si, aby sa to k nám tak rýchle nepriblížilo. Čo iného môžeme robiť? Nikde nie je dnes život bezpečný, ani veľmi príjemný. Z Ríše sa vraj ľudia vracajú (ktorí evakuovali), pretože tam nemôžu vydržať. Ani u nás doma to skvele nevyzerá. Hlavne čo sa týka stravovania, chudáci asi musia poriadne uťahovať opasok. To je terajší život. Keď nás nepostrieľajú, môžeme umrieť hladom, alebo skapeme nejakou nemocou. U nás tu je už škvrnitý týfus, a to dosť prípadov. I v Rajeckých Tepliciach, v novozriadenej nemocnici, máme už jeden prípad s úmrtím. Táto nemocnica bola len pred dvoma týždňami zriadená. Viacej prípadov je údajne v okolí Varína, v Belej a v Terchovej. Tu máme stále stráže (kozáci). Chovajú sa zatiaľ obstojne, len si zo zábavy strieľajú, takže máme tu každú chvíľu streľbu, to asi, aby sme si na to privykli. Tiež obťažovali ženy (Nataša K.) , keď boli opití. Dnes bol tichý pohreb obetí partizánov, ktorí zastrelili dvoch horárov Schmekovcov, otca a syna. Nám to tu chodí vždy okolo, takže to vieme. Vojenský pohreb bol tu už dvakrát. Jedenkrát traja a druhýkrát šesť vojakov. Tí poslední sa postrieľali údajne z neopatrnosti. Jeden i druhí sa považovali za partizánov. V Žiline zavreli školy pre ten týfus. Maturity sú už skončené, a tak študenti mohli od 1. 3. narukovať. Karol sa vrátil z Bratislavy, kde bol týždeň u Terezy. Teraz robí zase tu v Tepliciach. Čakáme, či sa bude reagovať na bratislavskú manifestáciu, na druhej strane však v sobotu nám to povie p. Konštantín Čulen. Zariaďujeme si medzi chalupami domáci telefón, aby sme sa v prípade nebezpečia mohli rýchlo informovať a vzájomne si pomáhať. V žilinskom dome máme stále vojakov, a zdá sa, že ich príde ešte viac. V dome to vypadá ako v stajni a povedať niečo sa nedá. Maminka písala, že bombardovanie šťastne prežila, chválabohu. Každý deň, ktorý žijeme, musí byť teraz cenný, aj keď sa nám celý život zdá pustý. Aspoň malé radosti žijeme – včera som mala narodeniny a pozvala som susedky z tejto príležitosti, dôvod na malú oslavu a vypitie pohárika sa vždy nájde. Teraz zvlášť, keď teraz u nás vypukla chrípka. Sused už je nemocný. Karol si sťažuje na bolesti v hlave a ja som práve prechodila hroznú nádchu. Počúvame rádio a zase je reč o Liptovskom Svätom Mikuláši, a to je asi 10 krát za deň. Nemá potom človek klesať na mysli? Letecké nebezpečie nad územím Slovenska je teraz každý deň a často počujeme bombardovanie, ale nevieme, kde to je. Len sa nám trasie domček a sklá rinčia. Máňa tiež písala, že im to tam občas trieska.

28. 4. 1945
Tak sa to predsa len blíži, pomaly, ale iste! Teraz častejšie počujeme bombardovanie, kanóny a lietadlá. Dom sa nám otriasa, až radosť. Karol je doma a koná službu pre našu oblasť. Ako dlho bude doma? Poplachy sú teraz každý deň, bombardujú tiež mnoho. 27. tm. bombardovali Nitru, a to veľmi silne, a preto mám veľké obavy o sestru a jej rodinu. I Prahu bombardovali, takže človek nevie, na koho má skôr a s väčšími obavami myslieť. Ako píše „ómama“, nestojí to za to už na tomto svete žiť a ja mám na mysli aj tak tú zubatú. I keď sa jej nebojím, predsa na ňu stále myslím, koľko obetí si vyžiada medzi nami najbližšími? Voloďu odviezli z Trenčína, ale kam, nevieme. Snáď nie na to najhoršie. Zariadili sme si (totiž Karol) domáci telefón, aby sme sa v prípade nebezpečia mohli dohovoriť, aj lepšie spoločne postupovať. Údajne sa nám zase vymenia vojaci. Koľkokrát ešte?

4. 4. 1945
Situácia sa rýchlo mení. 31. 3. padla Nitra a dnes, 4. 4. Bratislava. Už len my zostávame neobsadení až po Ružomberok (od Trenčína). Tomu všetkému neveríme! Skrátka sme malodušní. Keby to tak bolo bývalo pred pol rokom, boli by sme sa hrozne tešili, ale dnes? S obavami očakávame svoju budúcnosť. Naši v Nitre a v Bratislave to snáď dobre prekonali, keď to išlo tak rýchle. To je naša jediná útecha. Možno my na tom budeme omnoho horšie, nakoľko sa to nezdá veľmi pravdepodobné, že by ešte Nemci chceli hájiť tento úsek a nechať sa tu uzavrieť. Ktovie, či sa o nás boja moji chudáci v Prahe? Máme tu stále kozákov a vojska vôbec. Zase sa obávame, aby nám nepobrali veci, keď pôjdu preč.

8. 4. 1945
Hrozivo sa nám blíži front. Kanóny počujeme každý deň, celý čas, a čo ešte horšie, večer vidíme požiare. Včera niekde za Gajdelom, (dnes zase smerom na sever, asi Terchová), je človeku hrozne, až zle z toho! A to sú naši priatelia!! Dnes strelili z lietadla tu na vojenské autá a bombardovali Rajec, padli asi 4 bomby.

10. 4. 1945
Dnes od rána sme v kole. Najprv správa, že Rusi sú v Rajci! Ale predčasne. Ale potom už vyhadzovali mosty, aj železničný, a tak nemáme už spojenie so Žilinou, len pešky. Rýchle balíme ruksaky, a ešte robíme posledné opatrenia - Lietadlá lietajú a kanóny búchajú, niekde od Žiliny. Odpoludnia poplašné správy, že berú chlapov. Chvalabohu, správa nepravdivá! Večer prišli peši ľudia zo Žiliny. Zatiaľ tam nie je nič nového. Plno vojska a chcú asi zadržať postup? Tu nie sú už vojaci. Sem-tam prebehne auto. Niektoré ide na Rajec, iné na Žilinu.

13. 4. 1945
Stále horšie správy, situácia kritická, v noci síce spíme kľudne, len k ránu začína streľba z kanónov a guľometov. Chlapi sa mali hlásiť na práce. Notár s vojakom chodili vyzývať dom od domu. Naši ale zdupkali. Sedia doma, otravujú sa, ale preto, že sa nesmú príliš ukazovať! Nemáme elektriku dva dni. Sme bez správ, čo je veľmi hlúpe. Tie ústne nestoja za moc. Včera „boli“ Rusi vo Frývalde a ešte tu nie sú. Tiež v Kunerade „boli“ dľa ústneho podania, ale či je to kačica? Fakt je, že sa tlačia dolu do Kuneradskej doliny, tam to stále búcha a Kunerad musel evakuovať. To je zase biedy! Nevieme síce presne prečo. Kvôli bojom? Alebo kvôli rabovaniu? I Kamennú Porubu evakuovali, ale sa mohla už späť nasťahovať. I my sa toho obávame, sme už netrpezliví, nervózni, že sa to tak ťahá. Nemci hovoria, že ide Česko-slovenská brigáda. Avšak kto vie? Žilinu bombardovali práve na našej ulici, ale na konci (vedľa Kadleca a kníhtlačiarne). Čo sa tam deje, celkom nevieme. Podľa ústnych správ sú Rusi v Ilave a Nemci majú vyprázdniť do 15. 4. Slovensko. Ale nenasvedčuje tomu nič. Máme tu plno zbehov. Dole sú v každom dome i s automatmi. A tu v Kusého vile tiež Dr. Solár sa dnes sťahuje do Žiliny. Snáď robí dobre. Panika sa šíri každú chvíľu a človek si ťažko vyberá z tých poplašných správ tú skutočnú.

15. 4. 1945
Stále ešte čakáme, sme dokonale otrávení. Pochybujeme, že to potom bude lepšie, neistota však ubíja. Hrozilo nám kopanie zákopov. Mne i Karolovi. Ale ženy už vraj nepotrebujú a Karol sa nehlásil. Ale bolo paniky dosť a tiež schovávania. Zajtra chce ísť Karol do Žiliny zistiť, čo je tam nového. Dnes tu bola prestrelka a neďaleko nás, naproti v lese, vybuchovali granáty. Zastavil sa u nás mladý vojak a žiadal vodu. Trochu som s ním hovorila. Kopali na cintoríne hroby pre kamarátov. Možno myslel: „Kto nám vykope hrob?“ Vojakov je tuná dosť a stále sa potulujú okolo našich. Zatiaľ to všetko vidíme ako cvičenie. Ale čo potom? Elektrika nám zase na chvíľu svieti, takže počúvame správy, ale nič sa nedozvedáme, lebo sa vôbec nič nedeje? Stále iste Martin, Žilina, Čadca a my (rajecká dolina) sú obsadené.
Sme nervózni a často sa hneváme vzájomne pre hlúposti. Chlapi neposedia chvíľu doma a pretože nemajú, čo robiť, my ženy sa hneváme, že sa stále niekde túlajú a nechávajú nás samotné. Už sme niekoľkokrát mali zabalené veci, že ideme do pivnice, ale pomaly to zase rozbaľujeme, aby sme to prípadne zase znovu balili. Vôbec, žijeme zo dňa na deň. Dosiaľ sme i kľudne spávali, chvalabohu. V rozhlase sa nedá chytiť skoro nič. Mnohé nemecké stanice nevysielajú a Bratislava tiež mlčí už dva týždne, takže vôbec nevieme nič o vláde, ani štáte. Ani Košice sa nedajú chytiť. Alebo nevysielajú? Máme obavy, ako to všetko bude ťažko nahradiť, sľubujú nám však všetko možné. O našich nevieme, nemáme žiadne správy. Ani o Žiline toho mnoho nevieme. Vojaci navštívili v noci špajzu pána notára, ktorý nespáva doma a iste sa jej podívali až na dno. Všetko cenné a čo sa dalo, sme síce zakopali, ale ešte je toľko vecí, o ktoré by človek nechcel prísť, ale čo sa dá robiť?
Ešte vždy čakáme horšie a horšie, pretože teraz máme streľbu celkom blízko a niekedy to fičí nad nami. To nám asi posielajú pozdravy ľudia z Minčolu alebo z Veľkej Lúky. Tu im to však hneď opätujú, a tak streľba je niekedy utešená, ako včera. Bachlo to niekoľkokrát priamo proti nám, do skál, a my sme sa skryli hneď do jamy, ktorú Karol vykopal, pre väčšiu bezpečnosť za domom. Máme bunker a možno hrobku, ktovie? Sme tak netrpezliví a otrávení, že nenachádzame uspokojenie v ničom, len v telesnej práci (a tú nemožno ani poriadne vykonávať, totiž na záhrade, niekedy príde také bombardovanie, že nedá sa pracovať a do záhrady radšej ujdeme).
Reči, ktoré sa pri spoločných stretnutiach vedú (napr. u nás na verande, dosť často sa zíde celá kolónia), sú veľmi duchaplné. Napr. sa korporatívne uvažuje, z čoho by sa dali robiť cigarety, keď nie sú dutinky. Prišlo sa na to, že z klozetového papiera, potom bude zase nedostatok tohoto. Karol bol v Žiline 16. 4. A zažil práve ostreľovanie mesta, ktoré asi 2x už bombardovali. To tam bude krásne! Náš byt vylúpili vojaci. Čo odniesli, nevieme. Karol zistil len to, že zmizli vojenské deky.
Pred chvíľou ma Karol upozornil, že vojaci vyvesili na skaly červenú zástavu s hákovým krížom, že má Hitler narodeniny. To môžeme zase niečo zažiť. Pracujeme na záhradke, i keď si hovoríme, že ktovie pre koho? Človek by zomrel dlhou chvíľou a ťažkými myšlienkami. Rovnako i v noci. Keď to búcha, kručí mi v bruchu a srdce sa mi klepe, že nemôžem spať. Zatiaľ spíme ešte v izbe, pretože do pivnice sa nám nechce. Dnes je podozrivé ticho. Niekoľkokrát dali síce pár rán, hlavne od nás, ale potom nič! Bojím sa, že si to v noci vynahradia, ak však nebudú oslavovať sviatok. Aj počasie sa zhoršilo, prší a je vietor, je zahmlené. Tým horšie pre nás, pretože nemôžu tak dobre mieriť. Teraz podvečer zasa pochodovali. Dvaja vojaci sa stále motajú okolo nás, ráno cvičia a teraz tu stoja guľomety a streľba je celkom veselá. Červení zistili, že tam stoja guľomety, tak zamerali paľbu na tie guľomety. Snažíme sa chytiť Košice, ktoré údajne už vysielajú, ale nedarí sa nám to. Tiež Bratislava bude skoro vysielať, keďže stanica nebola zničená, len anténa je poškodená. Závidíme Bratislavčanom a všetkým, ktorí to tak rýchle prekonali, zatiaľ čo u nás je to nekonečné. A čo potom? Karol má rovnaké obavy, pretože nešiel do Banskej Bystrice a oni mali kvôli tomu na neho zlosť. Dokonca na neho podali trestné oznámenie. Radšej nemyslieť! Z jednej basy a snáď ešte horšieho som ho vytiahla. Teraz sa toho všetkého hrozím, a za čo? Čím sme vinní, že stále trpíme? Práve preto, že sa zúčastnil a teraz preto, že nešiel do Bystrice? Strieľa sa dnes večer poriadne, niekde celkom blízko! Snáď v Turskej doline.

23. 4. 1945
Pomaly by si človek na to zvykol, keby vedel, že je to neškodné, ale práve to je to, že vieme, aké účinné to je! Včera strieľali nad chalupami do skál. V Žiline tiež ostreľujú, vraj odvčera odpoludnia. Chlapi chceli ísť, ale asi si to rozmysleli. Už to dlho trvať nebude. Veď Rusi sa tlačia už do Berlína a Američania budú skoro v Prahe. Ťažko je počúvať správy o pomeroch v Nemecku. Zvlášť o koncentračných a podobných táboroch, človeku sa srdce zviera, keď vie, že vlastný otec tiež toľko trpel. Hitler nakoniec sa vyrúti uprostred SS do boja, aby tak hrdinne ukončil svoju neslávnu hrôzovládu. Je to celkom možné, a to by mu čiastočne zachránilo nimbus niečoho veľkého. Smrť sa stále plazí okolo nás, zase pochovávala na cintoríne nejakých vojakov a už je 9 hodín večer. Guľomet šteká celkom blízko, sedíme zase pri petrolejke, elektrické svetlo vôbec nesvieti.

28. 4. 1945
So strachom čakáme dnešnú noc. Že vraj vyhodia cestný most v noci, to znamená nechať otvorené okná a nespať. Niektoré dni je veľká streľba, ani by človek neveril, akú pestrú škálu tónov vydávajú zbrane. Sú to asi všetky druhy zbraní. Tvrdili, že i „Stalinove varhany“. Guľomety niekde rachotia celkom blízko a kanóny tiež sa snažia niekedy, jedna radosť; a koniec to nemá. Nemáme zase prúd, a tak nemáme presné správy, ale dnes priniesli senzačnú správu, že Nemci kapitulovali Únii a Británii. Sme napätí, čo na to povie konferencia. A vôbec, aké to bude mať následky. Chceli by sme vedieť, či sa tým chcú Nemci zachrániť a dúfajú, že tak vnesú roztržku medzi Spojencov a Rusko. Rusko isteže už dlho nemôže viesť vojnu. Iste je tiež značne vysilené. Súdim tak mojím neschopným mozgom. V Malej Fatre sú vraj Bulhari, Rumuni, Čechoslováci a tiež Nemci, ktorí tam majú tiež svoje vojsko. Títo naši „prezenti“ sa tu ešte držia. Vyžierajú nás a chcú viesť partizánsku vojnu v horách. Z toho by sme mali „hroznú radosť“, pretože by nám videli až do žalúdkov. Nemohli by sme päty vytiahnuť, Rusi vraj chcú obkľúčiť Žilinu z dvoch strán – zo severu a z juhu. Tí chudáci v Žiline sa asi majú!! Teraz bývajú určite len v pivniciach. Najhoršie je to s malými deťmi. Pre tieto deti treba mlieko, kúpať a nič sa nedá robiť. Aj tu ťažko človek zoženie mlieko, vajíčko a maslo vôbec nie. To zase až dnes, po mesiaci sme videli a chcú za to hrozné peniaze!! 200 korún za maslo. Už zase meníme za cigarety a na cintoríne stále je rušno a krížov stále pribúda. Len sa už tešíme na tie „pomaranče“, čo nám sľubujú. To ostatné nie je tak lákavé. Hlavne, že chlapi nemusia ihneď narukovať.

29. 4. 1945
Dnes ráno o 5. 00 hod. nás zobudil hrozný výbuch. Vyhodili cestný most. Okná našej verandy zaplakali. Vcelku 6 tabúľ. Teraz už Karol zasklieva so sklom, ktoré niekde našiel. Narobilo mnoho škody a na obed už vidíme smerom na Stránske prvé hliadky ruské postupovať k nám. Dívame sa na to s rôznymi pocitmi.

30. 4. 1945
PRIŠLI! Dnes prišli – Česko-slovenská brigáda! Nemci sa vytratili po celonočnej streľbe, ktorú sme šťastne prežili. Už sme hovorili s mnohými dôstojníkmi – Slovákmi, Čechmi a Rusmi, dojmy sú rôzne. Otrasné! Nemôžem sa sústrediť na písanie.

1. 5. 1945
Sme zúfalí zo situácie, ktorá sa začína vyvíjať. Včera sme ešte chceli veriť, že všetko preháňam, ale bola to propaganda. Dnes už vieme, na čom sme. Už funguje NKVD, či ako sa to menuje? Pozatvárali ľudí tu i v Žiline. Chovajú sa podľa reklamných návodov ako „dávaj časy.“ V Žiline je to hrozné! A my dvaja, Karol a ja, sme v beznádejnej situácii. Karol sa šiel hlásiť do Žiliny, prípadne do Martina a ja neviem, kde a či vôbec sa niečo o ňom dozviem.
3. 5. 1945
Čakám, ale asi márne. Snáď sa dnes dozviem niečo, až prídu známi zo Žiliny. Nádej zápasí vo mne s nedôverou. Stále si pripomínam, ako tam stál na železničnom násype a nemohol hovoriť od ľútosti, práve tak ako ja. A toto všetko nie je koniec, aj keď ho potom pustia po šetrení a zaradení do nejakého útvaru. Bude musieť hneď odísť na front, potom ešte Ľudový súd ... Asi. To všetko sú zatiaľ dohady a kedy vyhliadky .. hrozné! A život ide ďalej a pôjde ďalej, aj keď sú milióny mŕtvych a nešťastných .... Stála som tam dole pri moste, keď prichádzali nekonečné kolóny ľudí, typov nám väčšinou cudzích. Škoda, že mi mozog vypovedá poslušnosť a pamäť zlyháva, aj aby som mohla zachytiť ten obraz, ktorý za tu chvíľu, hoci malú, človek videl.

23. 5. 1945
Nepísala som dávno. Nebol čas, ani chuť. Karol sa šiel hlásiť dobrovoľne a dopadlo to tak, že ho zobrali, zavreli a vláčili od miesta k miestu až na poľské hranice na Orave. Ako vojnového zločinca a zajatca. Pritom ho riadne obrali o všetko cenné, čo mal so sebou – peniaze, hodinky, topánky, uniformu. Keď som sa to dozvedela, behala som po Žiline a zháňala pomoc, čo sa nám po dlhšom behaní podarilo. Mnohí ľudia vyšli veľmi ochotne v ústrety. Ryšavý, Kubiš, Grič, Kučan, Babina zvlášť! Konečne sme dosiahli toho, aj iné ženy dôstojníkov sa starali, že ruské komando ich poslalo zas do Martina, na prešetrenie. Karol medzitým utiekol a prišiel domov, ale hneď druhý deň sa musel ísť hlásiť späť do Martina. Medzitým prišiel do Teplíc Dr. Murín, od ktorého som sa dozvedela, že s Máňou je všetko v poriadku. Vendo bol už v Košiciach a uchádza sa o nejaké slušné miesto, snáď zase v prezidentskej kancelárii. Maťo bol ochotný pomôcť Karolovi, len aby prišiel do Bratislavy. Ja som išla za Karolom do Martina. Dali mi nejaký zložitý dotazník, ktorý som musela vyplniť a každý z vojakov takisto, a tak sa vyspovedať o svojej činnosti o dobe povstania a o dobe po povstaní. Ešteže sa tu našli ochotní ľudia – moja bývalá domáca v Martine, na ktorú som sa obrátila. Karol tu musel zostať až do vyšetrenia. Dopadlo to zatiaľ dobre a po dlhom výsluchu bol dočasne prijatý. Prišiel ešte načierno na tri dni domov. V nedeľu 20. 5. sa vrátil, aby sa nechal prezentovať. Čakal na zaradenie. Práve na to teraz čakám i ja, aby som vedela, čo mám robiť s bytom. Pravdepodobne budem musieť ísť vyučovať. Radšej by som zostala tu, pretože stravovacie i ostatné pomery sú tu omnoho lepšie než niekde inde. I kus toho mäsa, i maslo, i mlieko, i vajíčka viem tu zohnať a v Žiline dohromady nič, a kde sa stravovať?? Chodiť niekam 2 hodiny cesty pre mlieko? A čo s bytom v Žiline? To všetko vyzerá hrozne! Špina a ešte možno i vši a ploštice. Takže stále ešte visím vo vzduchu. Včera mi v Žiline povedali, že naši v Prahe ma dali pozdravovať rádiom, nepočula som to sama, pretože rádio sme odovzdali a to malé sa asi tiež stratilo. Sever ho schoval do elektrárne a je preč. Tak sa nám darí stále. Čakáme stále, že nám rádia vrátia, a nič. Možno prídeme o obe. Práca a život sa nám pomaly hýbe. Na tratiach pracujú zatiaľ len železničiari, čo je smiešne. Ľudia musia cestovať najviac peši! Sem-tam sa niekto uchytí na auto. Že vraj pôjde vlak už aj do Bratislavy, ale s prestupovaním. Pri Púchove a Trenčíne sú zničené mosty. Keby ten náš „fúrik“ chcel už tiež ísť aspoň do Porúbky. Do Žiliny sa vrátilo mnoho židov, ktorí by sa zase radi umiestnili na starých miestach, ale sa im to nedarí. Protižidovská nálada je veľká a sami komunisti sú voči nim zaujatí. Židia sú z toho deprimovaní a najradšej by odišli do Palestíny. Akonáhle zistia, že sú trochu vyhliadky a situácia dobrá, budú hneď zase všade útočiť. Sklamanie zo spojencov je veľké, všetko, čo kričali – propaganda, rabovanie, prenasledovanie, znásilňovanie a ničenie – ukázalo sa pravdivé. Niekde v menšej miere, niekde vo väčšej. Môžeme ďakovať Bohu, že tadiaľto išla česko-slovenská brigáda. V Liptovskom Mikuláši to vyzerá hrozne! Dediny spálené, vydrancované, sám Karol sa o tom presvedčil pri svojom nútenom putovaní. Preto sa obávame ďalšieho vývinu. Situácia, zvlášť pomery anglo-ruské sa ukazujú veľmi nepriateľské. Ľudia sa vracajú pomaly z Nemecka. Obávame sa tiež, že keď začnú fungovať tie ľudové súdy, že sa zase rozvášni dav a ľudia sa budú udávať pre osobné veci. Skrátka - život je stále ešte provizórny a ktovie ako dlho?
Erno Žabkay prehlásil, keď videl tie kolóny, kde Rusi sedeli na konských poťahoch a dokonca aj ťavy boli zapriahnuté do vozov, prichádzať do Rajeckých Teplíc, že toto je koniec civilizácie!!
Amen!!

Redakčne upravil M. Lacko