A. V. Til

MODERNÁ CHUTOVKA VEDCOV: MARS

Len co informacné strediská rozšírili správu o úspešnom pristáti medziplanetárnej družice „Spirit“ na Marse, novinári, ale hlavne vedci medziplanetárnych letov, sa dostali na výslnie záujmov o medziplanetárne lety a o objavitelské úsilie v medzinárodnom rozsahu. Mars v svojom prifabenom povrchu jemnej cervene oživil zvedavost o objavy nových priestorov. Vyzeralo to približne tak ako koncom 15. storocia, ked fantáziu vtedajšieho cloveka rozcerila udalost objavenia Ameriky a prvého stretnutia cloveka zo starého sveta so svetom, o ktorom z priamej skúsenosti ludia vtedy nevedeli nic. Dosah objavu Krištofa Kolumbusa na priedelníku stredovekého sveta a modernej histórie sme si uvedomili nanovo pocas spomienky na tohto objavitela nového sveta pri piatej storocnici tejto udalosti. Koncom 15. storocia sa za pomoci nových vidín vedy takto zacal rozvíjat moderný svet. Zaciatkom tretieho milénia našej doby sa Mars stal chutovkou modernej doby. Nedávne pristátie planetárnej družice „Spirit“ na Marse nevieme ešte dosial zaradit medzi udalosti takého mimoriadneho dosahu. Aj ked sme dostali presné informácie o fakte pristátia, vedci, akoby ponorení do prachu Marsa, rozvíreného pri náraze pristátia, ešte nevedia, aké sú výsledky celého podujatia. Ale záujem on je nepochybný. Týka sa nielen sveta odborníkov s velkými prostriedkami, potrebnými na overovanie si viacerých faktov súvisiacich s touto udalostou. Dnes je svet odlišný od situácie malého európskeho priestoru z konca 15. storocia. Ale tu jestvuje potreba vyhodnotit si tento fakt, ako sa to nateraz len najlepšie dá. Má on osobitný záujem aj katolícka cirkev, ako možno usudzovat zo skutocnosti, že pracovníci Vatikánskej hvezdarne podali svoje názory. Jeden z nich napísal clen observatória Guy Consolmagno SJ a dovolil, aby ho použil ako informáciu anglický týždenník The Tablet z 24. januára 2004 na 6. strane. On, tak priamo ako nepriamo, opierajú aj informácie zhrnuté v tomto clánku. Vatikánska hvezdáren je pomerne malé laboratórium nedaleko Ríma v Taliansku. Priestory pre jeho cinnost a bývanie personálu sú v letnom pápežovom sídle Castel Gandolfo. Jeho úlohy, pravidelne pridelované aj medzinárodne, pozostávaju zo starosti o meteority, cím sa zaoberá už spomenutý clen laboratória Consolmagno. Druhou a hlavnou úlohou tohto vedeckého inštitútu je meranie, porovnávanie a kontrolovanie svetelných žiarení, prichádzajúcich k nám z jednotlivých hviezd. Na základe získaných dát sa vydávajú katalógy a prírucky, ako aj vedecké diela Referát o pristáti družice na Marse sa týka v poslednom výskume zloženia Marsa na základe metód, ktoré ovládajú pracovníci hvezdárne. Nimi podané informácie slúžia za základ velmi všeobecných údajov, týkajúcich sa snáh o medziplanetárne lety a dosiahnutých výsledkov sú napísané celkom ludovo a pre záujemcov, ktorí nemajú predpoklady pre vedecké vyhodnotenie celkového podujatia. Dôkladnejšie informácie a vysvetlovania sú rezervované použitiu laboratória a pravdepodbe aj pre Svätého otca, ktorý poskytnutím svojej rezidencie je aj hostitelom hvezdárne a jej pracovníkov. O výsledky sa živo zaujímala aj pápžská akadémia pri Svätej stolici. Po prvých napätiach týkajúcich sa pristátia družice na Marse nastal cas pre práce vyhodnocovania. Vedci strávia nasledujúce mesiace zistovaním skutocnosti pristátia a všeobecných dosiahnutých výsledkov, hoci už dnes sa vie, že „po tolkých rokoch plánovania a získavania prostriedkov, konštruovania a skúšania, potom vyslania do priestoru a usmernovania dráhy planetárnej lode ‚Spirit’, Americanom sa konecne podarilo nadviazat spojenie“. Tento úspech vrátil mnohým vedcom nocný spánok. Je totiž len velmi málo ludí, ktorí chápu, aké je zložité uskutocnit úspešné pristátie na Marse. Doterajšie pokusy uskutocnit takéto podujatie možno vyjadrit pomerom dvoch ku jednej v neprospech pristátia, ak porovnáme úspechy a neúspechy touto recou. Povedané jednoduchšie: tvrdí sa tým, že bolo dvakrát tolko nepodarkov ako úspešných pokusov, co treba vztahovat na množstvo pracovníkov v tomto sektore a na kapitál pre jeho úspešné prevedenie. Vedcom bolo tiež jasné, že vyslanie družice nie je ešte zárukou úspechu podujatia. Každá mechanická a elektronická zložka musela okrem iného zniest prietororové žiarenie. Aj náraz pri pristáti nesmel ohrozit dalšie použitie priestorovej lode, ktorá mala byt schopná pokracovat v službe podla naplánovaných potrieb. Tí, co pracujú na Zemi s podobným vybavením, ci už pri pocítacoch alebo iných jemných prísrojoch tohto druhu vedia, co to znamená, ked sa zacne priestorom nástojcivo ozývat 12:00 … 12:00. Ale obrazy z Marsu sa k nám predsa len dostali. Máme to potvrdené. Ostali pochybnosti o takých malickostiach, ako je napr. dno Gusevovho jazera, ci je planinou po jeho vyparení alebo nieco iné. Nevieme si ešte vysvetlit, preco sú skaly na Marse roztrúsené všelikadial a ako budú vyzerat, ked sa stratí jemný povrchový prach, ktorý ich zatial zahaluje. Aké je chemické zloženie skál na Marse, ked ich porovnáme so zložením zemských skál pochádzajúcich z vulkánov? A k comu nás to dovedie, ked príde na pretras vývoj na Marse, hlavne k zloženiu hmoty, z ktorej sa Mars skladá? A aké sú podobnosti a rozdielnosti medzi Marsom a Zemou? Tieto otázky si nevyhnutne vyžadujú opýtat sa na nieco o živote samom. Ak by sme našli na Marse formu života odlišnú od tej, aká je na Zemi, totiž odlišné DNA, rozlicnú chemickú základnu, vtedy by sa dalo tvrdit, že život vznikol nezávisle, a to na rozlicných miestach: tuná, inde, a snád kdekolvek. Co by z toho nasledovalo pre pochopenie nášho poslania a úloh vo vesmíre, cím sme vlastne vo vesmíre? Ak by sme našli inteligentný život na niektorom inom mieste, dalo by sa o tom hovorit ako o Koperníkovej revolúcii, ktorá by otriasla ludskou spolocnostou v samých jej základoch? Alebo sme si už navykli na myšlienku, že život môže byt aj odinakial, a to preto, že sme poculi vari aj sto ráz historky zo „science fiction“, alebo sme súhlasili s UFO obrazmi na televízoroch, ktoré už celkom ovládajú naše vedomie. V súvislosti s takýmito myšlienkami mi prichodí mimovolne na um, že podobné pochybnosti v inom ohlade už zaujali debaty v 16. storocí, ked si Bartolomej de las Casas vymienal názory s Tomášom de Sepúlveda o tom, ci praobyvatelia Nového sveta mali dušu alebo nie. Jedna z najcastejších otázok, ktoré nám dnes vo Vatikánskej hvezdárni kladú, znie: „Pokrstili by ste aj mimoplanetáca?“ (V duchu si hovorím: ale preco nie, ak by ma o krst požiadal. Bola by to už iná vec, keby chcel, aby som ho vysvätil.) Neviem, co by som s nim robil skôr, než by prišiel medzi nás, alebo my k nemu. Som si istý, že v priebehu tejto medziplanetárnej misie nenájdeme na Marse život. Táto družica nie je tak vybavená, aby sme sa pomocou nej mohli zavrtat tak hlboko pod povrch až do vrstiev, kde obycajne voda býva. Podobné otázky ako sú tieto, by mohli byt povzbudením hladat odpovede pocas neskorších medziplanetárnych letov. (Vdaka rytmu obežných dráh Marsu a Zeme je reálna príležitost vyslat na Mars dalšiu a dalšiu družicu každé dva roky. Vhodný cas vyslat zasa družicu na Mars bude v nasledujúcom obežnicovom roku 2006. Medzitým postupne získame úplnejší obraz o úlohách pre úspešnejšie výsledky. Je tu zasa cas, ktorý nám pomôže osvetlit, co sa na Marse deje chemicky a fyzicky a co treba vykonat, aby sme boli lepšie pripravení. Potom budeme mat lepšie výhliadky zistit, ci sme boli schopní odkryt možnosti a podmienky pre živé bytosti. Aj ked dnes nejestvujú na Marse podobné stvorenia, ani tam snád nikdy neboli, jestvuje predsa len velká možnost, že jedného dna na Marse život bude – pravda, náš život. Nedávna ponuka prezidenta Busha vrátit sa k plánom obývat Mesiac a prípadne uskutocnit plán zaujat planétu Mars sú politické, a nie vedecké návrhy. A je to správne, aby politik rozmýšlal politicky. To patrí k jeho povolaniu. Vieme, že ani jedna z týchto misií sa nesplní v dohladnej dobe. Ale nie toto je dôležité v týchto súvislostiach. Skutocnost je taká, ci už tieto plány pokladáme za správne alebo nie, samo odvolávanie sa na ne v súvislosti s medziplanetárnym programom znamená, že sú pre dnešné ludstvo návnadou politicky prítažlivou, takže sa pre nu oplatí utiekat aj k husárkym kúskom. Z celého vyplýva dalšia otázka: má celý pokus družice pristát na Marse takú hodnotu pre ludstvo, že sú Americania ochotní vydat na nu tolké peniaze? Ved dve úspešné misie na Mars si vyžiadali kapitál približne 500 miliónov amerických dolárov. Pravda aj pri takýchto císlach si treba uvedomit, že všetky výlohy spojené s pristátím družice na Marse, sa vyrovnajú približne kapitálu, potrebnému na vedenie vojny v Iraku pocas dvoch dní. Britská sonda Beagle II. mala tú výhodu, že všetky použité peniaze na nu predstavovali iba desatinu spomenutých výloh v porovnaní s družicou „Spirit“. A predsa aj tu vieme, že len pre natácanie filmu o konštrukcii a vyslaní družice na Mars bol potrebný v Hollywoode taký kapitál, aký je reálne potrebný pre to, aby sa mohla družica skonštruovat a vyslat na Mars. Ak porovnáme tieto výdavky spojené s výskumnými letmi s platmi filmových hviezd, prvoradých športovcov a na iné zábavne podniky len na americkom kontinente, ide tu vlastne iba o malé prepitné, ktoré platíme. Akokolvek sa veci majú, je to poriadny kopec penazí! V svetovom meradle tu ide o kapitál, potrebný na medziplanetárne lety, ktoré rocne v celosvetovom rozložení dosahujú niekolko biliónov paundov šterlingov britskej meny. Zamestnaných na tomto podujatí je vari tisíc najlepších vedeckých pracovníkov, co sú ochotní obetovat svoj cas, ba i život na tento ciel. A ide tu iba o zvláštne a ciastkove podujatie, ktoré je dosial celkom nepraktické. „Ja som tiež jeden z týchto ludí“, hovorí Guy Consolmagno, „iba že svoj plat na živobytie dostávam z Vatikánu a väcšinou vo Vatikánskej mene, ktorá sa volá ‚Deo gratias‘. Ale aj taký, co ako skromný môj plat by sa dal možno lepšie použit v nejakom tábore utecencov, alebo v biednom sirotinci. Ked mi bolo tridsat rokov, ešte predtým ako som vstúpil k jezuitom, kládol som si otázku, preco mám mrhat životom pri triedení meteoritov, študovat skalky z Marsu a hladiet na tolko ludí na našej planéte nedostatocne živených. Nenašiel som nijaké uspokojivé riešenie. Vtedy som zanechal svoje výskumnícke postavenie na Massachussets Institute of Technologie (MIT) a prihlásil som sa do US Peace Corps – amerických mierových združení. Vyslali ma do Afriky. Ked som prišiel na univerzitu v Nairobi, Africania žiadali odo mna jedinú vec: aby som ich poducil v astronómii. Vedel by som ukázat, ako vyzerá planéta Mars? Vysokoškolskí študenti z univerzity v Nairobi, ale aj školské deti a starci z okolitých dedín po vidieku, kam som chodieval s teleskopom na pleci, ma prosili, aby som im ukázal, ako vyzerá tá cudná planéta. Mali o nu taký istý záujem, s akým som sa stretal, ked som prišiel domov v Michigane. Táto zvedavost a tento hlad po vedomostiach, táto túžba skúmat a objavovat sú vlastnostami, ktorými sa líšime od pokojnej kravicky, ked si prežúva na paši bez starosti tak, ako sa na dobrú kravicku patrí. V našom kultúrnom okruhu si pamätáme umelcov, vedcov a bádatelov ovela lepšie ako králov a generálov, ktorí padnú velmi rýchlo do zabudnutia. Kolko ludí z ulice si ešte dnes pamätá meno pápeža, ktorý mal tolko opletaciek s Galileom. Mestá mojej americkej vlasti nie sú pomenované po generáloch ani podnikateloch, ale po bádateloch a svätých. Taký bol Otec Jacques Marquette, francúzsky jezuita a knaz, ktorý preskúmal Velké jazerá a hornú cast rieky Mississippi, a to za mimoriadne velkej zimy bez ústredného kúrenia. (Ale zato pokrstil svojich pozemštanov, lebo ho títo o krst žiadali.) Je to skutocne tak, že vo vesmíre, takom milovanom svojím Stvoritelom, aj nám podaroval svojho Syna a jeho príchod oznámil ludstvu hviezdou z Východu. Život, venovaný štúdiu vesmíru, je jednou z ciest, ako sa dostat bližšie k Stvoritelovi. Velkou udalostou pristátia na Marse popri každodennej dávke utrpenia, nespravodlivosti a vojen i popri nevýhodách bezvýchodiskovosti a popri nedostatkoch, my ludia sme boli schopní úspešne spolupracovat na podujatí, ktoré až po túto generáciu bolo nemyslitelné: nadobudli sme možnost vystriet svoje dlane ponad priestory a dotknút sa iného sveta. Z anglického originálu jezuitu Guy Consolmagno pre The Tablet z 24. januára 2004 pripravil po slovensky A. V. Til.