Dariusz Żuk-Olszewski

Cena človeka

Nedávno som si prečítal v dennej tlači výsledky trochu bizarného výskumu Britského štatistického úradu, ktorého cieľom bolo vyčísliť „cenu“ Veľkej Británie a priemerného britského občana. Podľa tohto výskumu mal v roku 2003 priemerný Brit „hodnotu“ 84.760 britských libier a 47 pencí, čo je v prepočte zhruba 5 miliónov slovenských korún.
Zdá sa vám to neuveriteľné až smiešne, že sa predstavitelia vlády krajiny pokladanej za vysoko kultúrnu snažia vyčísliť cenu jedného svojho voliča?
Ešte neuveriteľnejšie a zarážajúcejšie však uvedené výsledky štatistického výskumu vyznejú v kontraste s inou správou v dennej tlači, ktorá sa mimochodom taktiež týka Veľkej Británie a je z toho istého obdobia. Podľa nej totiž minulý rok britskí vojaci z okupačných jednotiek v Iraku zatkli v Basre mladého Iračana, ktorý neskôr zomrel na následky týrania a surového bitia zo strany svojich väzniteľov. Zástupcovia tej istej britskej vlády, podľa ktorej má človek „cenu“ zhruba piatich miliónov korún, ponúkli príbuzným zavraždeného mladíka „odškodné“ vo výške 8-tisíc dolárov, čo je v prepočte čosi viac ako 250 tisíc korún, čiže dvadsatina z „ceny“ britského občana. Ak by vo Veľkej Británii ubili vo väznici väzňa na smrť, zodpovední dozorcovia by tak skoro s tvrdého žalára nevyšli. No v prípade irackého väzňa niet o trestnoprávnej zodpovednosti vrahov ani zmienky. Za bezdôvodné zabitie susedovho psa by musel britský občan zaplatiť určite vyššiu pokutu a odškodné, ako je britskými predstaviteľmi ponúkaná suma „odškodného“ za život mladého človeka, ktorý bol „iba“ členom okupovaného národa.
Je zarážajúce, že kohosi vôbec napadlo vyjadriť hodnotu človeka v peniazoch a ešte zarážajúcejšie je, že mocní tohto sveta sa týmto hodnotením evidentne riadia. V našom „civilizovanom“ svete, ktorý má plné ústa ľudských práv a rovnosti všetkých občanov, sú stále živé a úspešne uplatňované nacistické mýty o „nadčloveku“.
Počas druhej svetovej vojny bolo uplatňované strašné pravidlo, že za jedného zabitého Nemca, teda v duchu vtedajšej ideológie „nadčloveka“, muselo zomrieť sto „menejcenných“ zástupcov podrobených národov. História sa opakuje. Za jedného amerického úspešného obchodníka či bankára, ktorý zahynul pri teroristických útokoch v New Yorku v septembri 2001 či za bohatého západného turistu, ktorý kdekoľvek inde vo svete zahynul pri útoku teroristov na letoviská či zariadenia pre dovolenkárov, zomierajú stovky nevinných v krajinách tretieho sveta. Zomierajú stovky podvyživených detí vďaka „spravodlivej vojne proti terorizmu“, ktorým sa namiesto chleba a liekov od bohatých obyvateľov západného sveta žijúcich v prepychu na ich úkor, dostáva „humanitárna pomoc“ vo forme zbraní a vojenských jednotiek aj zo Slovenska a vo forme nespravodlivých medzinárodných sankcií, ktoré ubližujú iba tým, ktorí za nič nemôžu.
Teroristické útoky po celom svete sa množia ako huby po daždi. Newyorské „dvojičky“, samovražední atentátnici v Izraeli, hotelový komplex na Bali, britský konzulát v Turecku, stanica moskovského metra... Údaje o počte nevinných obetí, ktoré pri nich zomierajú, sú strašné a alarmujúce. Počty obetí tzv. „vojny proti terorizmu“ zostávajú neznáme a ich mená svetové médiá nezaujímajú. Kresťanská civilizácia, ku ktorej sa rada hlási „generalita bojovníkov proti terorizmu“ používa ďaleko strašnejšiu metódu boja, akú odsúdil už Pán Ježiš v slovách adresovaných svojim učeníkom. Kládol im na srdce, že myslenie „oko za oko, zub za zub“ je nezlučiteľné s kresťanským životom. Dnešní „kresťanskí“ politici sa riadia omnoho horšou zásadou: „Sto očí nepriateľa za jedno naše oko“.
Som hlboko presvedčený, že každému súdnemu človeku je zrejmé, že tzv. „boj proti terorizmu“, ku ktorému sa pridala i naša krajina a ktorý denne vyťahuje ťažké milióny z vreciek daňových poplatníkov na Slovensku, nevedie nikam. Roztáča iba čoraz zamotanejšiu a dlhšiu špirálu zla a nenávisti. Namiesto snahy vykoreniť do neba volajúce krivdy a neprávosti vo svete – napríklad tú, že mizivé percento bohatých ľudí „severu“ si svoje bohatstvo rozširuje na úkor väčšiny ľudstva, ktorá hladuje, sa tieto krivdy prehlbujú. Je strašné, že v dobe, ktorá je poznačená neuveriteľnými možnosťami informačných technológii, rozvojom možností medicíny či iných oblastí vedy, zomierajú milióny ľudí od hladu, státisíce detí v rozvojových krajinách zomierajú na choroby, ktoré dokázala medicína vo vyspelých krajinách vykoreniť pred takmer storočím. Boj proti terorizmu nemôže byť úspešný, ak bude bojom zbraní, potláčania ľudských práv, ponižovania občanov „rizikových“ krajín. Boj proti terorizmu bude úspešný len vtedy, ak bude bojom proti chudobe, hladu, potláčaniu ľudských práv, ak bude bojom za ľudskú dôstojnosť skutočne každého človeka. Ak bude bojom bez zbraní, bojom vystretej pomocnej ruky podávajúcej chlieb a lieky, bojom o návrat k ľudskej spolupatričnosti a solidarite.
Ak si to svetoví i naši „kresťanskí“ politici neuvedomia a nepričinia sa o radikálnu zmenu, nič dobré nás tu nečaká. Ak budú novinári a tí, ktorých poslaním je informovať, mlčať o krivdách a nespravodlivosti páchanej v mene „boja proti terorizmu“ na bezbranných v „rizikových“ krajinách, potom možno očakávať naplnenie slov z Lukášovho Evanjelia: „Ak budete mlčať vy, prehovoria kamene“ (por. Lk 19, 40). A kamene v rukách zástupov zúfalých vyhladovaných ľudí, ktorým sú upierané základné Bohom dané práva a je potláčaná ich ľudská dôstojnosť, môžu mať silu nukleárnej zbrane.