Viliam Hornáček

Je posledný čas!

Každý si mŕtvych vráti matke
- do zeme
a čo my, kresťanský národ
- my to nevieme?!
*
Nad vlastným hrobom
- nemieme!
My, národ slova...
A naša matka zem?
- je vdova...
Deti má za morami
mužov - pochovávajú havrany
na slovenskom smutnom poli
a nás tá krivda
- ani nezabolí...
*
Kdeže je úcta
k majestátu smrti
tej, čo nás všetkých zmieri?
Zabudli sme, že
základ našej viery
- je láska...?
Kam sa to dolu rínou
do žumpy rúti
- a aj našou vinou
svet a jeho hodnoty?
*
Kdeže ste slávni
potomkovia Slávy?!
Veď by aj cudzí zaplakali
pukli by aj skaly
- mať srdce ako my
*
Otec národa – nepochovaný
hrob prezidenta – bez mena!
Z akého sme to semena
pšenice, lebo bodliaka?!


Hrob prezidenta štátu
ako hrob
- neznámeho vojaka...!
*
Až takí sme, až takí...
Až takto hlboko sme klesli
- do plytkosti
že ani našich veľkých kosti
nemajú miesto medzi nami...
*
Zato...
zločinci majú miesta dosť
- a s mramorami!
Vrahovia, zradcovia vlasti
v našej rodnej zemi
sú ako červy zalezení...
*
Aj mŕtve telo Krista
krvilační supi
vydali blízkym, rodine...
My akou úctou, láskou
si chceme svietiť v tme
- na ceste do večnosti...?
*
Kočovné hordy aziatov
si svoje sestry, bratov
pochovávajú s poctami
A čo my
kresťanský národ
- národ kultúry?
*
Preto sa bude stmievať
a stmievať stále viacej
- nad nami aj v nás!
Kým svojich mŕtvych
nevrátime matke
čestne a s menom
- je posledný čas!