Vojtech Hollan

Preco spoplatnené štúdium

Nepáci sa mi argumentácia ministra školstva, ked obhajuje Miklošove spoplatnenie vysokého školstva. Ešte v case, ked chceli pre poplatky za univerzitné štúdium otvárat vysokoškolský zákon, minister Martin Fronc tvrdil, že spoplatnenie prinesie skvalitnenie výuky, lebo vztah žiak – škola sa zmení na vztah zákazník – poskytovatel služieb. Platené americké vysoké školstvo je (vraj) toho príkladom. Je predsa nad slnko jasné, že ked za nieco platím, vyžadujem kvalitu primeranú cene. S touto argumentáciou prichádza tá cast slovenskej pravice, ktorá cítala zo dve prírucky Svetovej banky a nejaké recenzie prác Miltona Friedmana. Najvýstižnejšie by bolo nazvat ju ultrapravicou, keby sme tento pojem omylom neprisúdili epigónom vojnovej lavice – neonacistom.
Kvalitu univerzitného vzdelávania na Slovensku treba zvýšit, ale cesta urcite nevedie cez spoplatnenie štúdia a už vôbec nie cez spoluúcast študenta. Pravicoví ekonómovia – teoretici, vychádzajú zo správnej tézy, že clovek má k statku iný vztah, ked zan platí, ako ked ho dostane zadarmo. Platím si za školu a budem od ucitelov vyžadovat, aby sa pripravovali na semináre, aby prichádzali s novými myšlienkami. Jediný poblém tejto teórie je jej uplatnenie v praxi. Ukážte mi, prosím, maturanta, gymnazistu (lebo práve tým dalšie štúdium takpovediac nevyhnutnostou, aby vôbec mali nejakú kvalifikáciu), ktorý má vlastných 3500 až 22 tisíc korún na semester. Ak ich aj má, je velmi nepravdepodobné, že si ich zarobil, a teda, že prenho znamenajú reálnu hodnotu. Lebo vztah k peniazom, ktoré dostávam v pravidelných týždenných splátkch ako vreckové alebo si vypýtam od babky za maturitu, sa líši od vztahu k peniazom, ktoré získam výmenou za svoju pracovnú silu. Ked už sme pri USA – jeden príklad za všetky. V rámci hodnotenia ucitelov, ktoré na konci každého semestra robia študenti, dosahovali prekvapivo najlepšie výsledky tí, ktorým stacila podpísaná prezencka a ústna skúška, najmä, ak sa na nej dalo „vykecat“. Prišli na to aj rektoráty amerických univerzít a zacali upúštat od odmenovania ucitelov na základe hlasovania študentov. Nazdávam sa, že toto je oblast, v ktorej sa väcšina študentov na celom svete podobá. Napokon, hladat cestu menšieho odporu je pre cloveka príznacné. Takže obraz študenta, ktorý na školu platí z otcovej výplaty a tlací na asistenta, aby si pripravil nové vyucovacie pomôcky je rovnako absurdný, ako obraz otca, ktorý obchádza katedry, len preto, aby zistil, ci sa jeho ratolesti dostáva vzdelania adekvátneho vynaloženým postriedkom.
Rovnako kríva tento argument aj v súvislosti so študentskými pôžickami. Nechcem podcenovat maturantov, ale reálnu predstavu hodnotu penazí som získal približne pri tretej výplate, ciže po štyroch mesiacoch riadneho zamestnania. Až vtedy som zistil, co je to žit od výplaty k výplate. A študovat som išiel až po tomto zistení. Keby som však v tejto situácii vedel, že po skoncení štúdia budem musiat splácat stotisícovú pôžicku, asi by som vážne zvažoval, ci dalej na školu pôjdem alebo nie. Nevraviac už o tom, ako tažko získa zadlžený clovek hypotéku na slušné a pozícii vysokoškolsky vzdelaného cloveka adekvátne bývanie.
Keby sme to chceli zhrnút tak nám vyjdú len dve možnosti: bud sú autori skvalitnovania školstva formou zavedenia spoluúcasti študenta hlupáci (aj ked s cerveným diplomom – diplom ešte nikomu rozum nepriniesol) alebo sa za spoplatnením skrýva nieco iné. Stredné vrstvy obyvatelstva je väcšinou tažké prinútit protestovat proti výkonu moci. Spoliehali sa na to normalizátori, ked presvedcili Ceskoslovensko, že výmenou sa deklaratívny súhlas s režimom, získa rast živoptnej úrovne prevyšujúci Madarsko, Polsko o Rumunsku alebo Sovietskom zväze nehovoriac. A tak sa do prejavov odporu voci režimu zapájali len relatívne malé skupinky ludí, ktorých bolo lahko držat pod dozorom. Na západe (zvlášt v Severnej Amerike) prinútili strednú triedu nechciet výrazné zmeny systému a zachovávat kontinuitu politiky aj po výmene špiciek moci inak, ale tiež cez prizmu blahobytu. Stredná trieda tam žije na dlh – na dome má hypotéku, nakupuje na splátky. Penzisti zas závisia od vývoja penzijných fondov – ak tie pre nestabilitu politického systému prídu do straty, s našetrenými peniazmi sa môžu rozlúcit. Jediní, kto sa môže postavit proti politickému establišmentu je študent. Prežit, aj vdaka zvláštnym sociálnym väzbám dokáže, a ak sa mu nieco nepáci a zároven dostane správny stimul, vie byt radikálny, postavit sa na barikády (Západná Európa, 1968) alebo proti obuškom a vodným delám (Stredná a východná Európa, 1989). Ked sa však nad študentom vznáša prízrak neposkytnutia pôžicky na štúdium, sedí ticho v kúte alebo brigáduje a nemá cas vymýšlat.