Pavel Siman

Básne

Poznanie

Lepkavá miazga vteká do žíl,
na kopci božsky ešte melie.
Vo vlhkom lese smútok ožil,
znova sa chystám na prímerie.

Utekám dolu suchým lístím
bezhlavo, strmhlav.
Šum ma desí.
Až neskôr, v tichu hlavy zistím,
že strach bol skrytý vo mne kdesi.

Aj malý kúsok nepoznaný
nám reže úsmev, krkve čelo.
Na konci niekde,
celkom sami
zistíme, že to nebolelo.


Náš čas

Odbíja zas.
Srdcia sa v telách kolíšu,
akoby bili najbližšiu
hodinu v nás.

Poď aspoň raz
pozrieť sa bližšie, na skrýšu.
Spomienku krehkú, najtichšiu
pokojne zmaž.

A koľko krás!
Dejiny možno napíšu
na okraj rámu k zátišiu:
Všetko vzal čas.


Hľadanie cesty

Mrzia ma, trápia
tie stratené chvíle.
Vystrihnem navždy
zlosť a trápenie.
Delami strieľať,
páliť na motýle…
Predstava chorá
strach mi naženie.

Prirátať ku dňom
ďalší bez úsmevu,
bez lásky, práce,
možno zábavy.
Nepodať ruku,
a len svoju cievu
pumpovať pýchou,
ma viac nebaví.

Aj z týchto slov sa
dávno stali frázy.
Nadarmo kričím:
Aj vy verte mu!
Dovtedy bolesť
sa za nami plazí,
kým nenájdeme
cestu k blížnemu.


Moderná krása

Nebol čas myslieť na parádu,
dierky na starej sukničke.
Semienko krásy kvitlo vzadu,
nesmelé, celkom maličké.

Pôrody, zima, ťažká práca,
či sa raz niekto pristaví?
Chorobou, smrťou doba vriaca
miesila mladé postavy.
m
Denne sa ryli srdcia, čelá,
bolesť v nich rástla nemalá.
A žena ani nevedela,
kde sa v nej nežnosť zasiala.

Úcta na krídlach viery vzlietne
a skromnosť dukát vynosí.

Dnes už len pýcha a lož pekné
núkajú zisky, výnosy.

Moderná doba si to želá.
Vymieňa staré za nové.
Pod vlajkou vkusu jazví telá –
nádherné, silikónové.


Život o sne

Snívam o láske nepoznanej,
o kráse, úcte, o zdraví.
Denne mi klíči v očiach nádej,
že ma raz šťastie pristaví.

Snívam o modrom oceáne,
horúcom piesku na púšti,
o bledom slnku v zimnom ráne,
ktoré mi city rozpustí.

Snívam o dome, živom plote,
o sláve, aute, o psovi.
Snívam o smrti, o živote,
o žene, či ma osloví.

Snívam o všetkom, čo ma čaká,
s bolesťou kráča útecha.
Ľahko sa zmením na diváka,
predo mnou nádej uteká.

Túžba

Tlačí sa do nás
z televíznych veží,
ušami rozhlasových vĺn.
Denne ju stokrát
sám na sebe preži,
odíde ticho ako spln.

Spýtaj sa na ňu,
každý ju tu pozná
a radi o nej hovoria.
Slnko a dažde
farbia strapce hrozna,
mrazy aj iné príkoria.

Bojí sa svetla,
ostrých reflektorov,
raní ju každá útecha.
Túžim po láske,
po tej láske, s ktorou
ľahšie sa žitím uteká.


Stromy

Staré stromy dýchajú šindľovou strechou,
drevenou dlážkou,
voňavou hračkou,
praskajúcim ohňom,
úzkou rakvou.
Stoja nemo a nemyslia na nič.
Ony nie.
… úzkou rakvou… úzkou rakvou…
Ony nie.
Nemyslia na nič.
Iba stoja.


Šťastie

Čiernobiely svet
s líniami stromov.
Studené ráno
s myšlienkou na teba.
V nevykúrenom vlaku
malý chlapec
píše prstom
na zamrznuté okno.
Nakreslil slnko,
kamarátku s loptou
a blažene sa usmial.
Tešil sa z obrazu
nakresleného na okne,
tešil sa z okna,
na ktoré sa mu zmestilo
celé jeho šťastie.