Igor Kšiňan

Žiť podľa hodnôt, ktoré hlásame

Máme ešte univerzálne hodnoty?

Prejav generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana na univerzite v Tübingene 12. decembra 2003

Hodnoty ako mier, sloboda, sociálny pokrok, rovné práva a ľudská dôstojnosť zakotvené v Charte Spojených národov a Všeobecnej deklarácii ľudských práv nie sú o nič menej platné ako pred polstoročím, keď tieto dokumenty predstavitelia rozličných národov a kultúr spísali.
A tieto hodnoty sa v správaní ľudí neuplatňovali o nič viac vtedy ako dnes. Tieto grandiózne dokumenty vyjadrovali optimistickú víziu, nie skutočnosť. Nezabúdajme, že medzi mnohými štátmi, ktoré tieto dokumenty pripravovali a podpísali bol aj Sovietsky zväz, ktorý sa nachádzal na vrchole stalinského teroru, ale i viacero nehanebných koloniálnych mocností.
Hodnoty našich zakladateľov sa doteraz plne neuplatnili. Kdeže! No napriek tomu sa dnes prijímajú v oveľa väčšej miere ako pred niekoľkými desaťročiami. Najmä Všeobecnú deklaráciu ľudských práv prijali právne systémy po celom svete a odvolávajú sa na ňu ľudia vo všetkých krajinách, čo túžia po ľudských právach. (...)
Každú spoločnosť musia držať vovedne spoločné hodnoty, aby všetci jej členovia vedeli, čo môžu jeden od druhého očakávať a aby mali isté spoločné princípy, na základe ktorých vedia prekonávať vzájomné rozopry bez toho, že by sa uchyľovali k násiliu.
Platí o to o miestnych i o národných spoločenstvách. Dnes, keď sme vďaka postupujúcej globalizácii jeden k druhému čoraz bližšie, keď naše životy čoraz väčšmi ovplyvňuje to, čo ľudia hovoria a čo robia na druhom konci sveta, čoraz silnejšie pociťujeme potrebu žiť ako globálne spoločenstvo. A to sa dá len tak, že nás budú spájať globálne hodnoty. (...)
Vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv vyhlasujeme, že každý má právo na takú životnú úroveň, ktorá jemu a jeho rodine zabezpečí zdravie, istý stupeň blahobytu vrátane jedla, oblečenia, ubytovania, lekárskej a nevyhnutnej sociálnej starostlivosti.
Práve pred tromi rokmi všetky štáty v Miléniovej deklarácii opäť potvrdili, že hodnoty ako sloboda, rovnosť, solidarita, tolerancia, rešpekt k prírode a spoločná zodpovednosť považujú „v dvadsiatom prvom storočí v medzinárodných vzťahoch za podstatné“. Prijali praktické, dosiahnuteľné zámery – miléniové rozvojové ciele – ktoré by odľahčili bremeno extrémnej chudoby a ktoré by právo na vzdelanie, základnú lekársku starostlivosť a čistú vodu uviedli do praxe pre všetkých ľudí.
Lenže dodnes sa milióny ľudí ani zďaleka nemôžu týmto právam tešiť. Keby vlády bohatých i chudobných krajín dostáli svojim záväzkom, dalo by sa to zmeniť. A predsa, tri roky po prijatí Miléniovej deklarácie sa musíme sústreďovať na otázky vojny a mieru, takže hrozí reálne nebezpečenstvo, že na slávnostné sľuby o základných ľudských právach a ľudských potrebách zabudneme. (...)
Musíme tvrdo odsúdiť chladnokrvný nihilizmus takých útokov proti Spojeným štátom, aké sa stali 11. septembra 2001. Musíme však zabrániť, aby vyprovokovali stret civilizácií, v ktorých by sa milióny živých ľudských bytostí stali obeťou boja medzi dvoma abstrakciami – „islamom „ a „Západom“ – akoby islamské a západné hodnoty boli nezlučiteľné.
Tvárou v tvár takémuto nebezpečenstvu môžeme všeobecné hodnoty znovu potvrdiť len tak, že budeme vedieť do dôsledkov premyslieť, čo pod nimi chápeme a ako sa nimi budeme riadiť.
To značí, že nám bude jasné aj to, čím tieto hodnoty nie sú. A ešte jedna vec musí byť jasná, že totiž platnosť všeobecných hodnôt nezávisí na tom, či sa všeobecne prijímajú ani či sa podľa nich riadime. Etické kódy vždy smerujú k ideálu, k predobrazu, skôr k norme, podľa ktorej možno morálne poklesky posudzovať, ako k predpisu, ktorý by mal zabezpečiť, že sa poklesky nikdy nevyskytnú.
Z toho vyplýva, že nijaké náboženstvo ani etický systém nemožno odsúdiť za morálne previnenia niektorých jeho vyznávačov. Ak ja napríklad ako kresťan nechcem, aby sa moja viera posudzovala podľa toho, ako sa správali križiaci alebo podľa inkvizície, dám si veľký pozor, aby som neposudzoval niečiu vieru podľa zločinov niekoľkých teroristov, ktorí by ich v jej mene mohli spáchať.
Naše univerzálne hodnoty si vyžadujú aj to, aby sme uznali, že k ľudskej prirodzenosti patrí dobro aj zlo, a táto ľudská prirodzenosť je spoločná všetkým našim blížnym, ako aj to, že ľuďom z iných spoločenstiev a kultúr musíme priznať rovnakú dôstojnosť, prejaviť rovnakú úctu, ako očakávame, že oni priznajú a prejavia nám.
To značí, že vždy musíme nechať iných, aby prejavili svoju identitu, namiesto toho, aby sme ich posudzovali, akokoľvek dobre to myslíme, podľa našich vlastných kritérií. Ak úprimne vyznávame vieru v ľudské práva, musíme tiež priznať, že pocit identity je takmer vždy spojený s pocitom prináležitosti k jednej alebo viacerým spoločenským skupinám, ktoré niekedy jedna druhú obsahujú, inokedy sa prekrývajú len čiastočne.
Preto práva jednotlivca zahŕňajú aj právo na empatiu a na to aby tento jednotlivec mohol vyjadriť solidaritu s tými, s ktorými má spoločný ten či onen aspekt svojej identity. (...)
Pravdaže, zdieľanie spoločných hodnôt nerieši všetky problémy a ani neznamená, že by sa problémy v rozličných spoločnostiach nesmeli riešiť rozličnými spôsobmi. (...)
Musíme byť pripravení na to, že rozdiely medzi spoločnosťami a vnútri nich budú ešte dlho pretrvávať. Úlohou univerzálnych hodnôt nie je eliminovať rozdiely, ale rešpektujúc jeden druhého vyrovnávať sa s nimi bez toho, aby sme sa usilovali navzájom zničiť.
Základom je dialóg a tolerancia, bez nich si nemožno mierumilovne vymieňať myšlienky, bez nich niet nádeje na riešenie, s ktorým všetci súhlasia, ktoré umožňuje každej spoločnosti, aby sa vyvíjala po svojom.
Máme teda ešte univerzálne hodnoty?
Áno, máme, len ich nesmieme považovať za samozrejmé:
• treba sa nad nimi hlboko zamýšľať;
• treba ich brániť;
• vedomie o nich treba posilňovať.

A musíme v sebe nájsť vôľu žiť podľa hodnôt, ktoré hlásame – vo svojom osobnom živote, v miestnej komunite, v národe a vo svete.


podľa Current Concerns č. 1, 2004