Marián Klenko

Prezidentskí kandidáti

Šance a kritériá

Dňa 3. apríla 2004 sa uskutoční prvé kolo prezidentských volieb. V prípade, ak nebude hlava štátu zvolená v prvom, dvaja najúspešnejší kandidáti postúpia do druhého kola volieb, ktoré sa uskutoční presne o štrnásť dní. Najhorúcejšími kandidátmi sú minister zahraničných vecí Eduard Kukan, bývalý predseda vlády Vladimír Mečiar a úradujúci prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster. Okrem týchto kandidátov sa o dôveru občanov uchádza bývalý predseda Národnej rady Slovenskej republiky Ivan Gašparovič a niekoľko ďalších osobností, ktoré majú menšiu alebo minimálnu šancu uspieť v prezidentských voľbách. Medzi takýchto kandidátov patrí poslanec NR SR František Mikloško, bývalý veľvyslanec v USA Martin Bútora či predseda Bratislavského Vyššieho územného celku Ľubo Roman. Ostatní kandidáti sa v prieskumoch verejnej mienky prakticky neobjavujú a ich šance na zvolenie sú veľmi nízke.
Odhliadnuc od reálnych možností jednotlivých kandidátov osloviť občanov a zvíťaziť vo voľbách, kandidát by mal spĺňať isté všeobecné kritériá, ktoré sú nevyhnutné na pôsobenie v prezidentskom úrade. Pri zmene volebného systému a zavedení priamej voľby hlavy štátu bol jedným z podporných argument, že o hlave štátu nerozhodnú politické strany, ale občania. S ohľadom na krátke skúsenosti s priamou voľbou je zrejmé, že šancu získať najviac hlasov má kandidát, ktorého podporia aspoň tri, prípadne viac politických subjektov. Slovenská spoločnosť nevytvára predpoklady pre pôsobenie osobností, ktoré nie sú spojené s politickými stranami. Skutočným občianskym kandidátom nie je ani Martin Bútora, keďže je zreteľne politicky zaraditeľný. Nezávislou osobnosťou je taký kandidát, ktorého by rovnomerne podporovali priaznivci rôznych politických strán, odhliadnuc od ich predchádzajúcich odporúčaní. Je preto zrejmé, že Slovensko bude mať aj po budúcich voľbách straníckeho prezidenta, čo však nie je prekážkou, aby dôstojne reprezentoval krajinu smerom dovnútra i navonok. Na to musí spĺňať niekoľko ďalších kritérií.
V kontexte s novodobou históriou Slovenskej republiky by sa o dôveru občanov mali uchádzať v prvom rade kandidáti, ktorí sa zreteľne zapojili do emancipačných procesov slovenského národa, ktoré v prvej polovici 90-tych rokov vyústil do vzniku samostatného štátu. Zároveň musí ísť o osobnosť, ktorá je morálne bezúhonná a odborne pripravená niesť nadindividuálnu zodpovednosť, spojenú s prezidentským úradom. Kandidát na prezidenta by mal mať praktické skúsenosti s politickým životom, keďže táto funkcia nemá len ústavný, ale tiež výrazný politický rozmer. Zároveň musí byť spôsobilý reagovať na trendy v slovenskej spoločnosti a politike, keďže po vstupe Slovenska do Európskej únie a NATO sa viacero zahraničnopolitických tém stane súčasťou domácej politiky. Jednotliví kandidáti by mali reprezentovať určitú predstavu usporiadania širších spoločenských (politických a hospodárskych) vzťahov, ktorá dotvára profil mienkotvornej osobnosti. Žiaľ, nie všetci z kandidátov, ktorí sa uchádzajú v nastávajúcich prezidentských voľbách o dôveru občanov spĺňajú tieto kritériá.
Prieskumy verejnej mienky nateraz favorizujú kandidáta Eduarda Kukana, ktorý má najväčšiu dôveru respondentov. Úradujúci minister zahraničných vecí Slovenskej republiky sa prezentuje masívnou reklamnou kampaňou, ktorej však chýba hlbší politický obsah. Svojou formou pripomína bezobsažné posolstvo, s ktorým sa snažila osloviť občanov pred poslednými parlamentnými voľbami Slovenská demokratická a kresťanská únia. Vo voľbách sa môže opierať o podporu svojej materskej strany, ktorá sa v prípadnom druhom kole môže rozšíriť o podporu ďalších koaličných strán. Vopred sa nedá vylúčiť, že v prospech E. Kukana sa v prvom kole vzdá niektorý z kandidátov, ktorý má menšiu šancu uspieť v prezidentských voľbách. Podobná stratégia sa osvedčila SDKÚ i v parlamentných voľbách, keď Demokratická strana odporučila svojim voličom, aby volili Dzurindovu stranu a odstúpila z volieb. Voličský potenciál DS bol síce nevýrazný, ale svojim postojom ovplyvnila nerozhodnutých voličov, ktorí sa podpísali pod neočakávaný volebný výsledok SDKÚ. Eduard Kukan sa rovnako môže opierať o podporu masovo-komunikačných prostriedkov, ktoré sú až na malé výnimky priaznivo naklonené súčasnej vládnej koalícii. V druhom kole je otázna podpora Strany maďarskej koalície, ktorá v prípade Kukanovho postupu do druhého kola môže svojim voličom odporučiť, aby sa volieb nezúčastnili. SMK má voči Kukanovi výhrady pre jeho postoje v súvislosti s tzv. krajanským zákonom. Výsledok Kukanovej volebnej kampane zrejme ovplyvní potenciál jeho protikadidátov. Všeobecne sa očakáva vyrovnaný priebeh volieb. V prípade, ak by do druhého kola postúpil spolu s Vladimírom Mečiarom alebo Rudolfom Schusterom, môže počítať s istou podporou ostatných koaličných strán. Otázne bude, ktoré politické strany, prípadne ich voliči podporia Kukanovho protikandidáta a či ich bude viac ako sympatizantov vládnej koalície, zúčastnených na prezidentských voľbách.
Vladimír Mečiar sa môže opierať o podporu Ľudovej strany HZDS, ktorej predsedá od jej založenia. Mečiarov potenciál je však väčší, čo potvrdzuje aj výsledok predchádzajúcich prezidetnských volieb. Čiastočne oslovuje rovnakú skupinu voličov ako Ivan Gašparovič. V prípade postupu do druhého kola pravdepodobne môže počítať s ich podporou, aj keby Ján Slota alebo Ivan Gašparočvič jednoznačne neodporučili svojim voličom, aby podporili Vladimíra Mečiara v druhom kole prezidentských volieb. Z hľadiska mobilizácie voličského potenciálu opozičných strán by bolo pre V. Mečiara výhodnejšie, aby postúpil do druhého kola spolu s E. Kukanom. Voliči KSS, SNS a čiastočne aj Smeru (najmä skupina voličov, ktorá v predchádzajúcich voľbách podporovala HZDS) by skôr podporili Vladimíra Mečiara ako Eduarda Kukana, ktorý je priamo spojený s charakterom Dzurindovej hospodárskej a sociálnej politiky. Paradoxne, Mečiarove šance na zvolenie by boli pravdepodobne väčšie v prípade, ak by do druhého kola postúpil spolu s Rudolfom Schusterom. R. Schuster nemôže počítať s podporu koalície ako pri predchádzajúcich prezidentských voľbách, keďže v poslednom období sa kriticky vyhraňoval voči vládnej koalícii a do parlamentu vrátil viacero zákonov, ktoré boli pre vládnu koalíciu kľúčové. Navyše spojil prvé kolo prezidentských volieb s referendom, čím si rozhodne nezískal dôveru koaličných strán, médií ani voličov koalície. Vladimír Mečiar je typickým opozičným kandidátom, pôsobí však konsenzuálne a oproti R. Schusterovi môžu jeho umiernené postoje pôsobiť pozitívne aj na voličov vládnej koalície. To však neznamená, že ho budú ochotní podporiť vo voľbách. V prípade Mečiarovho postupu do druhého kola spolu s úradujúcim prezidentom by sa nemusela proti predsedovi ĽS – HZDS rozpútať taká diskreditačná kampaň, akú môže očakávať v prípade konfrontácie s Eduardom Kukanom v druhom kole. Navyše, Vladimír Mečiar môže proti R. Schusterovi operovať takmer päťročnou podporou, ktorej sa tešila Dzurindova koalícia, pričom Schuster radikálne zmenil rétoriku až v posledných mesiacoch svojho funkčného obdobia. Vladimír Mečiar sa pritom môže opierať o svoj podiel na vzniku samostatnej Slovenskej republiky a charakter sociálno-ekonomickej politiky, ktorá vychádza z ľudových, národno-demokratických a kresťansko-sociálnych myšlienok.
Rudolf Schuster, podobne ako Vladimír Mečiar váhal so svojou kandidatúrou v prezidentských voľbách. Napriek tomu prijatie kandidatúry nikoho neprekvapilo. Dlhší čas si pripravoval pôdu na svoju volebnú kampaň a využíva (zneužíva) výhody svojej funkcie v prospech vlastnej prezidentskej kampane. Objektívne treba povedať, že rovnako by konali aj ostatní kandidáti, ak by mali takúto príležitosť. Schuster spojil konanie referenda s prvým kolom volieb, čím chce upriamiť pozornosť na svoj záujem pôsobiť v prezidentskom úrade aj v ďalšom volebnom období. Odhliadnuc od technicko-organizačných problémov, spojenie referenda s prvým kolom volieb zvýši účasť občanov na všeľudovom hlasovaní. Rudolf Schuster spojením týchto dvoch udalostí tak akoby vyslal signál nespokojným voličom a strategicky spája myšlienku konania referenda (nespokojnosť s vládou) s vlastnou prezidentskou kandiatúrou. Pred zverejnením kandidatúry bol Rudolf Schuster doslova outsiderom prezidentských volieb, čo spôsobilo jeho miestami komické pôsobenie v prezidentskom úrade. Niekoľko týždňov pred samotným hlasovaním sa jeho preferencie pohybovali v rozpätí 15 až 20 %, čím sa dostal na tretie, prípadne druhé miesto v poradí jednotlivých uchádzačov o prezidentský úrad. Popularita R. Schustera ako prezidentského kandidáta sa opiera predovšetkým o podporu Smeru a čiastočne KSS. V prvom i druhom prípade je však otázna mobilizácia voličov týchto strán, keďže voliči Smeru nepristupujú k iným ako parlamentným voľbám disciplinovane (ich pozornosť púta predovšetkým Róbert Fico) a podpora KSS je postavená na nostalgii a nespokojnosti so súčasným spoločenským poriadkom. Voliči KSS vyjavujú svojim hlasovaním istú formu vzdoru a preto reformovaný komunista nemôže automaticky počítať s ich podporou. Otázna je Schusterova podpora (v druhom kole prezidentských volieb) zo stany Jána Slotu, ktorý sa niekoľkokrát pochvalne vyjadril na Schusterovu adresu. R. Schuster pritom zastával výrazne odlišné postoje v zahranično-politickej oblasti, napríklad v súvislosti s vojnou v Iraku, ako národné strany. Zahranično-politické témy budú postupne získavať významné postavenie i v slovenskej politike. Schusterova kandidatúra v každom prípade zamieša karty v prostredí slovenskej politiky, ktorá sa vyznačuje absolútne neprincipiálnymi postojmi.
Pri hodnotení šancí ostatných kandidátoch na zvolenie prezidenta nie sú zaujímavé ani tak úvahy o ich reálnych možnostiach osloviť voličov, ako skôr úvahy o tom, v prospech ktorého kandidáta zo silnej trojice by sa mohli vzdať ešte pred prvým kolom, prípadne po zverejnení jeho výsledkov. Ivan Gašparovič sa po ohlásení kandidatúry Vladimíra Mečiara posunul na štvrté miesto v poradí a jeho šance na postup do druhého kola sa výrazne znížili. Jeho kandidatúra je od tejto chvíle vecou osobnej prezentácie a zviditeľnenia Hnutia za demokraciu, ktoré založil pred poslednými parlamentnými voľbami. Ak by chcel skomplikovať prezidentskú kandidatúru Vladimíra Mečiara, vzdal by sa kandidatúry ešte pred prvým kolom prezidentských volieb v prospech Rudolfa Schustera. Takýto postup by bol hrubozrnne účelový, je však reálny po Gašparovičovom nepostúpení do druhého kola, ak by doň postúpil Vladimír Mečiar spolu s Rudolfom Schusterom. V prípade kandidátov Františka Mikoška a Martina Bútoru možno takmer s istotou vylúčiť, že by odporučili svojim voličom podporovať iného kandidáta a sami sa vzdali možnosti uchádzať o prezidentský úrad ešte pred prvým kolom volieb. František Mikloško v prezidentských voľbách zo začiatku vystupoval ako sebavedomý politik so šancou na dobrý výsledok, v konečnom dôsledku však pôsobí v polohe nositeľa myšlienok kresťanskej demokracie. Predčasným odstúpením z boja o prezidentský úrad by naštrbil svoj imidž intelektuála v politike, pre ktorého nie je volebný úspech najdôležitejšou kategóriou politického života. V druhom kole prevdepodobne odporučí svojim voličom, aby podporili Eduarda Kukana, hoci ide o liberála, ktorý sa prispôsobil bývalému režimu pre vlastný kariérny postup. Prípadná podpora Vladimíra Mečiara by bola veľkým politickým prekvapením, aj keď treba povedať, že by išlo o akt historického zmierenia a prejav kryštalizácie politického spektra v línii konzervativizmus, liberalizmus, sociálna demokracia.
Kandidát Martin Bútora celkom určite potiahne prezidentskú kampaň až do konca, hoci jemu i jeho okoliu musí byť jasné, že do druhého kola nepostúpi. Tento kandidát je určený ako istá alternatíva pre voličov, ktorých volebné správanie je poznačené rezíduami čechoslovakizmu a zároveň je alternatívou pre voličov SMK, ktorí nie sú spokojní s kandidatúrou Eduarda Kukana. Podpora Františka Mikloška zo strany SMK môže zvýšiť počet ním získaných hlasov, no celkom určite nebude kopírovať percentuálny podiel maďarských voličov. V druhom kole Bútora pravdepodobne odporučí svojim voličom, aby podporili súčasného ministra zahraničných vecí, čim sa skončí hra na nestranného intelektuála. Spomedzi kandidátov, ktorí majú menšiu šancu na úspech, sa ešte pred prvým kolom volieb môže vzdať Ľubo Roman. Po prvé, pôsobí ako predseda Bratislavského VÚC a v tejto funkcii ho čakajú ešte dva roky nedokončenej práce. Po druhé, súčasťou účelového spojenectva SDKÚ a ANO, ktoré naraz prehlasujú KDH a SMK vo vláde môže byť aj Romanovo vzdanie sa kandidatúry v prospech Eduarda Kukana. Výrazná sebaprezentácia a bezobsažnosť Romanovej kampane vyvoláva dojem, akoby vzišla z rovnakej dielne. Navyše je príliš masívna a nákladná. Manažérom s ANO musí byť zrejmé, že takto vynaložené prostriedky nie sú celkom efektívne. Ak by bola zmyslom kampane popularizácia jedného kandidáta a následné vzdanie sa v prospech politika s väčšou šancou na úspech, potom by to zásadným spôsobom menilo situáciu.
Výsledok prezidentských volieb ovplyvnia podobne ako zostavenie vlády po posledných parlamentných voľbách najmä politické dohody medzi politickými stranami. Ide o dôsledok partiokratizácie spoločensko-politického systému na Slovensku, ktorá sa v posledných rokoch výrazne posilňuje. Volebná kampaň nemá jednoznačného favorita. Rozdiely medzi prvými dvoma alebo tromi kandidátmi nebudú výrazné. Na doterajšom priebehu kampane sú zaujímavé dva momenty. Prvý, že viacero kandidátov tak na strane koalície ako aj opozície oslovujú rovnakú skupinu voličov. Druhý, že preferenčne najsilnejšia politická strana – Smer – napostavila vlastného kandidáta, aby následne pre neho hľadala podporu. Doterajší priebeh kampane zároveň poukazuje na kalkulovanie relevantných aktérov, pričom sa posilňuje význam politického marketingu pred hodnotovou politikou.