Ján Urbánek

Vršek

Počul som o jednej starej žene. Žila na Cetune, na kopanici, vysoko pod Veľkou Javorinou. Upracovaná stará žena odmietala natrvalo žiť dolu v meste v pohodlí a opatere rodiny. Dôvod mala jednoduchý a pádny. V meste by nemohla vyjsť na svoj Vršek, rozhliadnuť sa z neho a z videného načerpať síl, aby i ďalej mohla ľahko niesť ťažký život. Možno to bola práve ona, ktorú v myjavskom kroji namaľoval Martin Benka ako jednu zo strážkyň Slovenska.
Aby upracovaná stará mama mohla žiť, musela z času na čas vyjsť na svoj Vršek, rozhliadnuť sa po Javorine, Myjavskej pahorkatine, Považí a Považskom Inovci na obzore. Aký to bol Vršek, že bez neho nemohla žiť? Aká to bola krajina, ktorú tak naliehavo musela vidieť? Čo sa to dialo so starou ženou, že sa z Vŕšku vracala mocnejšia, akoby mladšia? Nehovorila o tom. Akoby bolo zbytočné rozmazávať do hmlistých slov to, čo bolo každodenne vidieť ako na dlani. Zaujímavé a výrečné mlčanie, mlčanie, ktoré hovorí o limitoch jazyka, o tom, že videná skutočnosť spravidla presahuje jeho výrazové možnosti. Jednoduchá žena vedela, že dívať sa a vidieť je niečo iné, ako hovoriť. Akoby čítala R. Quardiniho, ktorý vraví, že ”to najživšie je povedané obrazmi. Obrazy sú spoľahlivé, ale sebe vlastným spôsobom. Nemožno ich previesť do pojmov, ale musí sa s nimi zaobchádzať tak, ako to vyžadujú, pozerať, cítiť, žiť v nich” (R. Quardini, Prijať sám seba, Dobrá kniha, Trnava 2001).
Múdra stará žena vedela, že je rozdiel medzi obrazom a slovom, že slovo ”zeleň” je bezfarebné, že slovo ”diaľka” neleží ďalej ako ”blízkosť”, že slovo ”včera” neminulo, že slovo ”dnes” netrvá. Tušila, že slová žijú inak, iným rytmom, v inom priestore ako krajina, na ktorú sa dívala a z videného naberala chuť a silu do ťažkého života.
Aký to bol Vršek, aká to bola krajinu okolo neho? Vršek bol výnimočne obyčajný a krajina okolo neho bola taká istá. Všetko tu bolo výnimočné i obyčajné naraz, vážne i ľahké, ako hra či báseň, obe tak blízke liturgii. Nečudo, že všade naokolo bolo cítiť dačo z nedele.
Či napokon nekonáme všetci podobne ako ženička z kopaníc? Vo sviatočné dni chodievame na túry. Vystupujeme na svoje vŕšky nabrať síl pre obyčajný ľudský život v celej jeho výnimočnosti.
Pápež Ján Pavol II. počas návštevy v Novom Sacze po omši slúženej v krajine pod otvoreným nebom opisoval cestu na Pieniny, vŕšok po vŕšku. Zástupy zarezonovali, pochopili, o čom je reč a pridali sa. Nahlas menovali vrchy a vŕšky tak, ako nasledujú po tejto ceste. Všetci vedeli, že je to vážna reč. Vážna, ale o čom?

Ján Kollár
Mnohí sa zo svojich vŕškov dívajú mlčky. Iní vravia o videnom, o tom, čo tam videli a zažili. Slovenská poézia i próza pozná veľa takýchto impresií. O dačom sa však spravidla mlčí. Chýba reflexia vizuálneho zážitku. Nezvykne sa vravieť o samotnom dívaní sa, o tom, čo robia naše oči a s nimi i naša duša, keď sa spolu dívajú na svoju krajinu. O tom sa spravidla mlčí, ale nemlčí sa vždy. Základy tejto zanedbávanej reflexie položil Ján Kollár vo svojom cestopise, kde píše: ”V povazě mé přirozenosti to vězí, že kde jen mohu, všudy na nejvyšší punkt postaviti se snažím, abych odtud rázem nejprve celost a pak částky prohlednutí a tím predběžný úplný obraz v mysli o každém předmětu udělati a dlouho v paměti zachovati mohl” (Spisy Jána Kollára, díl třetí, cestopis první, Praha, I., L. Kober, 1862).
Návod je teda daný. Treba ísť len po vytýčenej ceste. Je to zložitá, ale slobodná cesta, pretože je vytýčená ”naší přirozeností”. Náš pohľad celkom prirodzene kĺže od celku k častiam a naopak. V tomto prostom procese je však niečo zdvojené. Dívame sa na krajinu a zároveň sa v našej mysli vytvára jej obraz. Tento sa vytvára podľa našej prirodzenosti. Naše oči kĺžu po krajine slobodne, dívajú sa na to, na čo chcú. Z nespočetného množstva vecí, ktoré sa nášmu pohľadu ponúkajú, vyberieme si iba niektoré, ktoré sú pre nás významné, zaujímavé. A tak sa v našej mysli formuje obraz krajiny vytvorený našou prirodzenosťou. Niečo ako príbuznosť, príbuznosť medzi človekom a krajinou prebleskuje v tomto dialógu. A možno je to práve tento záblesk, táto iskra, čo nás priťahuje na Vršek, vystúpiť a vidieť.

Oheň
Selma Lagerlöfová píše, že ”Värmlanďania mali aj v tých najhorších časoch kohosi, kto nikdy nesklamal. Bol to oheň. Blkotal v kozube za zimných večerov. Okrášlil, zútulnil aj tú najmenšiu kolibu. Žartoval s ľuďmi v dome, prskal, fučal, akoby sa smial. Vedel viac, ako len zahrievať a variť. Vedel osloviť ľudskú dušu. ”Rob ako ja, blč, svieť, hraj a hrej”. A duša poslúchla a začala aj ona blčať, svietiť, hriať a hrať sa. Ožila a bola veselá, mala chuť žiť chudobný a ťažký život. Toľko Selma Lagerlöfová v poviedke ”Löwenskoldov prsteň” (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1975).
Nie je to aj s našou krajinou takto nejako? Nemáme i my na Slovensku niekoho, kto nikdy nesklamal? Bola to predsa slovenská krajina, kvôli ktorej chodila stará mama spod Javoriny na svoj Vršek. Nečudo, že sa tam cítila ako doma. Tam jej duša počúvla výzvu: Rob ako ja, blč, svieť, hraj sa a hrej. Ako vraví L. Hanus - ”Srdce s krajom sa tu stretlo” (Spomienky na Ferka Skyčáka, Lúč, Bratislava 2001). Začala rezonovať s videným a bola schopná žiť veselo ťažký život. Začala tušiť svoje meno, tušiť, kým vlastne je.
S krajinou je to tak nejako ako s ohňom v spomínanej poviedke. Je to tak, ale nielen tak. Je to viac. Rezonancia s ohňom je podobná nápevu pre jeden hlas. Dialóg s krajinou je však podobný symfónii. Vnímavá a pozorná ľudská duša sa zo svojho Vŕšku rozletí na všetky strany naraz. Rozletí sa od celku k častiam a naspäť. Zaletí do diaľky, na horizont, aby sa vzápätí vrátila do blízkosti. Čoskoro zbadá, že sa jej pohľad súčasne pohybuje i po osi času, od trvania k prchavému okamihu a naspäť. Ako kyvadlo chodí zároveň aj medzi prírodou a kultúrou. Očarenej duši začne sa mariť, že je deň sviatočný - nedeľa a ona, že je doma. Cíti niečo ako identitu, takmer s istotou tuší, že je uhnetená z rovnakej hliny ako krajina, na ktorú sa díva. Tuší, že i meno má s ňou rovnaké. Začne sa zahrievať, hrať sa a hriať, rozvraví sa. Rozvravená však narazí na limity jazyka. Zistí, že syntax jazyka je iná ako syntax očí, že nie všetko, čo z Vŕšku vidí, sa dá verne pretlmočiť do jazyka. Potvrdí skúsenosť H. Arendtovej, ktorá vraví: ”Nič z toho, čo vidíme alebo počujeme, alebo čoho sa dotýkame, nemôže byť vyjadrené slovami, ktoré by sa rovnali tomu, čo je dané zmyslom”. (Život ducha, Aurora, Praha 2001). Naraziac na tento limit, nemá ľudská duša na Vŕšku inú možnosť, ako sa rozvravieť v rovine pod a aj nad jazykom, vo sférach, do ktorých tento nezasahuje. Dialóg na Vŕšku, dialóg so svojou krajinou sa musí viesť naplno, vo všetkých jej dimenziách. Akákoľvek redukcia je neprípustná.
Možno práve toto je zmysel Benkových strážcov a strážkyň Slovenska. Stoja na svojich Vŕškoch a strážia čistotu a hĺbku dialógu ľudí so svojou krajinou. Sú na stráži pred každou redukciou a splytšením tohto dialógu. Starajú sa o to, aby ľudské duše na svojich Vŕškoch začali blčať, hriať a hrať sa.

Diaľka a blízkosť
Keď vystúpime na svoj Vršek, získame odstup od detailov. Detaily sa nestratia zo zorného poľa, prestanú však v ňom dominovať. Spolu s nimi sa v zornom poli ocitne i diaľka v podobe horizontu ohraničujúceho zorné pole. Hoci nášmu zraku nestojí nič v ceste, hoci diaľka je transparentná, ďalej nevidíme. Diaľka však žije z rozdielu, presnejšie diaľka, to je rozdiel. Nikdy by nebola diaľkou, keby nejestvovala blízkosť. Nikdy by sme ju nevideli, nerozoznali, keby nebolo rozdielu medzi ňou a blízkosťou, keby sme nemohli odtrhnúť od horizontu zrak a nechať ho skĺznuť do blízkosti miesta, z ktorého sa dívame. Tu náš zrak narazí na inú hranicu, na detaily, za ktoré neprenikne, ďalej už prosto nevidno. Tu v blízkosti je všetko iné ako v diaľke. No aj blízkosť je rozdiel. Nebolo by blízkosti, keby nebolo diaľky. Keby sme nemohli odpútať zrak od blízkosti a nechať ho - podľa jeho prirodzenosti - kĺzať k horizontu, nevedeli by sme, čo je blízkosť. A tak zo svojho Vŕšku vidíme diaľku i blízkosť naraz, sú odlíšené, ale tesne a neoddeliteľne prepletené.
Toto všetko vidieť je ľahká vec, oči sú pre tento kyvadlový pohyb ako stvorené. Keby sa prestali takto pohybovať, asi by prestali vidieť. Jazyku sa však o tomto ťažko vraví. Jeho syntax akoby bola iná. Jazyk musí klásť slovo po slove, jedno za druhým, do lineárneho sledu. Inak nevie. Ťažko sa mu preto presne hovorí o veciach, o procesoch, ktoré sa dejú naraz súčasne, najmä ak zložitá súčasnosť je podstatnou vlastnosťou týchto dejov.
Keď naše oči podľa svojej prirodzenosti kĺžu od blízkosti do diaľky, vidíme to, čo videl Ján Kollár. Vidíme to, čo ho motivovalo, aby všade vystupoval ”na nejvyšší punkt”. Ako náš zrak opúšťa horizont a vracia sa do blízkosti, vidíme, ako sa celky rozpadajú na časti. Pohorie v diaľke sa javí ako celok, monolit. Pohorie, ktoré leží bližšie, je už zreteľne štruktúrované. Vidieť, ako je zložené z častí, rozoznáme jednotlivé doliny, chrbty, stráne. Les v diaľke je homogénnou masou. V lese, ktorý je bližšie, rozoznáme, ako je zložený z jednotlivých stromov. V lese, ktorý je celkom blízko, vidíme len jednotlivé stromy, les sa nám zo zorného poľa stráca. Mesto v diaľke, to je jednoduchá silueta. Mesto v blízkosti, to sú i jednotlivé štvrte, ulice, domy. Keď sa náš pohľad začne vracať do diaľky, uvidíme opačný proces, časti sa skladajú do celkov, celky dominujú. Vidíme, ako sa jednotlivé stromy zlievajú do lesa, ako domy skladajú mesto, ako sa doliny a chrbty spájajú do pohoria. Ako náš pohľad - podľa svojej prirodzenosti - osciluje medzi diaľkou a blízkosťou, vidíme každý jav v jeho konkrétnej podobe. Vidíme ho z dvoch strán naraz, ako celok i ako časť súčasne. Táto dvojznačnosť, táto konkrétnosť je jednou z podstatných čŕt krajiny pred nami. Naše oči sa od nej už neodtrhnú, pretože tušíme príbuznosť.
Aj my sme predsa takíto. Aj indivíduum, aj časť celku, súčasť spoločenstva. A to naraz. Jestvujeme - akoby medzi dvomi pólmi. Veľmi rozdielnymi, až protikladnými, ale neoddeliteľnými. Nečudo, že v krajine komponovanej na rovnakom princípe, sa cítime ako doma. Niet divu, že chodíme na svoj Vršek vidieť a zažiť túto príbuznosť. Slovami L. Hanusa: ”Štruktúrovaná jednota človeka objavuje štruktúrovanú jednotu sveta” (Spomienky na Ferka Skyčáka, Lúč, Bratislava 2001).

Trvanie a okamih
Z Vŕšku vidno ako na dlani i čas, čas konkrétny v celej jeho rozmanitosti. Čas diaľky je celkom iný ako čas, čo plynie v blízkosti. Dva úplne iné, ale neoddeliteľne prepletené časy spolu vytvárajú čas konkrétny. Horizont, to je priam stelesnenie trvania. Tento čas zobrazil Van Goyen na svojich plátnach. Jedno z nich máme i v našej galérii. Koľkokrát vystúpime na svoj Vršek, toľkokrát uvidíme tú istú dôverne známu siluetu na horizonte. Tú istú, ktorú videli generácie našich predkov a tú istú, ktorú uvidia generácie našich potomkov. Na horizonte vidno čas, ktorý je trvaním. Trvanie je však rozdielom. Trvanie, sídliace v diaľke, by nebolo trvaním, keby nebolo blízkosti plnej zmeny a pominuteľnosti. Nemennosť horizontu žije z tohto rozdielu. Je jednou stranou mince.
Zrak, ktorý sa vracia od nemenného horizontu do blízkosti, vidí stále viac zmien, vidí, ako sa čas mení. Čas v blízkosti netrvá, ale prudko plynie, všetko strhávajúc. Stromy pučia a vädnú, voda tečie, vietor veje, ľudia prichádzajú a odchádzajú. Všade pominuteľnosť, všade prchavý, neulapiteľný okamih, ktorý tak fascinoval impresionistov. No aj okamih je rozdielom, nebolo by ho, nevšimli by sme si ho, keby nebolo trvania v diaľke. Preto zreteľne uvidíme okamih, až keď odtrhneme zrak od blízkosti a uprieme ho na horizont v diaľke.
Ako náš pohľad osciluje medzi diaľkou a blízkosťou, zazrieme dačo z podstaty krajiny. Všetko, čo ju tvorí, má dve tváre, trvá i míňa sa naraz. Všetko tu jestvuje medzi dvomi pólmi, medzi trvaním a pominuteľnosťou. Všetko, čo z Vŕšku vidíme, sa sčasti míňa a sčasti trvá, presne podľa svojej prirodzenosti. Inak trvá a inak sa míňa pohorie, inak čas, inak les, inak rieka. Všetko tu má svoj konkrétny, reálny čas. Vyzerá to tak, ako keby Bergsonov pojem ”durée réelle” mal široké pole pôsobnosti, od diaľky až po blízkosť. Keď sa nám z Vŕšku podarí vidieť toto, naše oči sa už neodtrhnú. Opäť zazrú čosi z príbuznosti, ktorá spája človeka s krajinou. Uvidia, že i ľudský čas má podobnú štruktúru, trvá i plynie.

Príroda a kultúra
V diaľke na horizonte vidno, ako sa stretávajú sféry. Pevná zemská kôra sa dotýka atmosféry. Keby sme stáli kdesi na pobreží mora, videli by sme tento kontakt kompletný. Videli by sme, ako sa dotýkajú atmosféra, hydrosféra, litosféra. Túto fascinujúcu štruktúru diaľky veľakrát zobrazil už spomínaný Van Goyen. V diaľke vidíme trvácny, takmer nehybný anorganický základ krajiny. Je to existenčný základ, na ktorom spočíva všetko ostatné, život, kultúra. V diaľke vidno krajinu takú, aká bola na počiatku. Život sa tam dá iba tušiť, nie vidieť. Je viac iba možný ako reálny. O kultúre, o človeku to platí v miere ešte väčšej.
Keď odtrhneme zrak od diaľky, budovanej takmer nehybnými anorganickými sférami, a necháme ho skĺznuť do blízkosti, všetko sa zmení. Uvidíme, ako krajina začne ožívať, ako sa zaľudní. Do popredia sa dostane pohyblivejšia živá príroda. No nielen to. Zorné pole ovládne kultúra, človek a výsledky jeho práce. Kultivovaná pôda, kultivované lesy, obrábané polia, lúky, sady, záhrady, ľudské sídla, dediny a mestá. To všetko ovládne naše pole sústredené do blízkosti. Všade vidno dotyk ľudskej ruky, všade ľudské dielo. Príroda nezmizla, je len kultivovaná ľudskou rukou. Kultivovaná však do tej miery, až by sme mohli upadnúť do omylu a všade vidieť iba kultúru, absolutizovať dotyk ľudskej ruky, preceniť prácu. Krajina by sa nám mohla zdať len ako ľudské dielo. Nie je to tak a je to vidieť. Stačí odtrhnúť zrak od blízkosti a uprieť ho na horizont.
Toto všetko sa dá vidieť, pretože náš zrak sa pohybuje medzi dvomi pólmi, medzi diaľkou a blízkosťou, medzi anorganickou prírodou, ktorá je existenčným základom všetkého, a kultúrou, ktorá všetkému dáva (môže a má dávať) zmysel. A naše oči majú dôvod, aby sa neodtrhli. Zasa zazrú niečo z ľudskej prirodzenosti. Aj ľudské bytie je predsa rovnako štruktúrované, aj ono jestvuje medzi dvomi pólmi, medzi prírodou a kultúrou. V prvom póle je existenčne zakorenené. V druhom hľadá a tvorí zmysel svojho bytia.
V slovenskej krajine je veľa privilegovaných miest, kde vidno ako sa príroda plní zmyslom, a ako je zmysel pevne zakotvený v prírode. A tak na svojom Vŕšku sme svedkami procesu ako krok po kroku. ”Štruktúrovaná jednota človeka objavuje štruktúrovanú jednotu sveta”.

Roháčske plesá
Roháčske plesá ležia v Západných Tatrách. Sú to glaciálne, ľadovcové jazerá. V beztokovej depresii, ktorú vyhĺbil ľadovec v dobe ľadovej, sa dnes - v poľadovej dobe, v miernej klíme po roztopení ľadovca - hromadí voda zo zrážok a roztopeného snehu. Od tých dávnych čias, keď sa ľadovec roztopil, sa tu málo zmenilo. Krásna vysokohorská krajina je málo reliktná, je dobre zachovanou pamiatkou na ľadovú dobu. Keď sa tu objavil človek, jeho duša zarezonovala, stretla sa s krajinou. Odvtedy sa o nich rozlieha povesť. Vraví o tom, že voda plies nie je obyčajná, že sú to slzy matky, ktorá ich vyplakala v žiali za svojimi mŕtvymi synmi (A. Habovštiak, Ovečky pod Rozsutcom). Čistá, hlboká a tichá voda plies sa stala symbolom ubolenej materskej lásky. Pokiaľ sa nikto zmysluplne do plies nezahľadel, bola v nich iba voda. Ktosi veľmi múdry sa tu spontánne vydal v stopách sv. Tomáša. Zrejme vedel, že: ”Syntéza tomášovská je príroda posvätná, sakrálna. Príroda, ale milosťou dvihnutá a posvätená. Milosť, ale pôsobiaca cez posvätenie prírody” (L. Hanus, Spomienky na Ferka Skyčáka, Lúč, Bratislava, 2001). V momente, keď sa duša s krajinou stretla, keď sa začala zahrievať a hriať, stali sa plesá symbolom. Začali bez jediného slova rozprávať o nevysloviteľnom, o tom, čo je mimo jazyka, jasne však toto ”ineffabile” zviditeľňujúc.
Iba povesť vie rozprávať o zmysle Roháčskych plies. Nevie ho však vyrozprávať celý. Nevie to, pretože sa to nedá. Uväznená v jazyku vie ho iba naznačiť a predovšetkým ukázať, kde ho máme hľadať, kam ísť, aby sme ho zazreli. Nestačí preto povesť si iba vypočuť, či v knihe prečítať. To je len úvod k povesti, pretože táto sa nenachádzala celá v texte, ale sídli aj v tichu pod ním a v inom tichu nad ním. Treba preto poslúchnuť a ísť tam, kam povesť mieri, do ticha Roháčov. Treba nielen čítať, ale aj hľadieť a vidieť. Vidieť to, čo môže byť v knihách iba naznačené. Stíchnuť, dívať sa, aby sme porozumeli, čo pod prahom reči rozpráva jazero. Krása, velebné ticho a majestát vysokohorskej krajiny je prostredím, ktoré dáva tušiť zmysel materskej lásky.
Povesť nás nabáda urobiť to, k čomu nás vedie i Biblia vo svojich podobenstvách. Upozorňuje nás, že treba v nej pozorne čítať, aby sme textom poučení - poučení o jeho limitoch - odtrhli od neho oči - teda žiadne ”sola scriptura” - a upreli ich na to, o čom text hovorí, na svet okolo nás. Treba, aby videli a chápali, že sa tu, tu v krajine takmer všade prekračujú hranice vysloviteľného, že vari každé miesto sa môže stať symbolom, oným ”ineffarible”, že genius loci je prítomný - prinajmenšom potenciálne - všade.
Pre toto - aj pre toto - sa chodí na Vršek. Láka nás to vystúpiť a vidieť ako na dlani div a zažiť, ako sa nám takmer ľudským hlasom prihovára príroda, a to aj tá úplne nemá, tá neživá. Dívame sa do čistej vody plesa a ono nám pohľad vracia, akoby sa z neho dívala na nás čiasi tvár. Sme vtiahnutí do tichého zmysluplného rozhovoru. Cítime príbuznosť, duša sa nám začína zahrievať, hriať a hrať sa.

Božia muka
Stavbička tak malá, že menšia sotva môže byť. Takmer pohltená v okolitej prírode. Spätosť kultúry a prírody je očividná. No nielen spätosť, ale i rozdiel je zrejmý. Nenápadná stavbička kultivuje priestor i čas okolo seba, dáva im zmysel. Je to niečo, čo príroda nepozná, no čomu sa vôbec nevzpiera, akoby na to čakala.
Každý, kto sa pozorne započúval do hlasov zvonov, vie, že sa tu dejú dve veci naraz. Hlas zvonov, oznamujúc svoje posolstvo, sa rozlieha doďaleka. Zároveň ten istý hlas zvoláva ľudí zďaleka k sebe (R. Quardini: O posvátných znameních, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1992). Podobným spôsobom i božia muka vnáša do okolitého priestoru poriadok a zmysel. Pritiahne náš pohľad do intimity miesta malého ako dlaň, aby ho vzápätí poslala kamsi na horizont. Nestojí zabudnutá kdesi na kraji sveta, ale stojí presne na krížnych cestách, tam, kde sa cesty zbiehajú i rozbiehajú súčasne. Chodievajú tadiaľ ľudia do lesa, na pole, do dediny, do mesta a naspäť. Chodievajú popri nej púte, kráčajú ďaleko i ďalej a potom sa vracajú. To, čo vyzeralo ako bezrozmerný bod, je súčasťou rozľahlej siete. Z krajiny sa stratil chaos. Božia muka okolitý priestor skultivovala, dala mu súradnice, je jasné, odkiaľ a kam cesty idú.
Božia muka ukazuje dve tváre času naraz, pominuteľnosť i trvanie. Málokde ako práve na božích mukách vidno zub času tak zreteľne. Narušená statika, opadaná omietka, poškodené alebo ukradnuté plastiky, vyblednuté obrazy. Nezriedka už nevidno skoro nič, len náznak stopy. Iba tieň niečoho, čo tu dakedy bolo. Iba tieň, ale tieň pevný ako skala. Keby sa stavbička nerozpadávala, keby na nej tak nemilosrdne nepracoval zub času, asi by sme si nevšimli, že toto všetko sa deje na pozadí niečoho, čo trvá.
Božia muka nás odkazuje ísť ďalej, až do cieľa púšte. Je súčasťou rozľahlej a hustej siete ciest. Táto sieť ”za onoho času” skultivovala náš európsky priestor, vtlačiac mu poriadok a zmysel. Podobá sa akejsi nosnej kostre, ktorá trvá od počiatkov našej kultúry. Chatrná božia muka je súčasťou tejto nosnej kostry, zúčastňuje sa na jej trvaní. Rozdiel a spätosť medzi pominuteľnosťou a trvaním je práve u tak chátrajúcich objektov, akými božie muky bývajú, veľmi zreteľný.
Božia muka odkazuje naše oči, aby sa upreli do diaľky, kde sídli trvanie a vzápätí ich priťahuje k sebe, na nepatrný kúsok zeme ovládaný pominuteľnosťou. Zakorenená v zemi však ukazuje i inde, kamsi hore a potom naspäť, dolu. Ukazuje kamsi hore, kam sa dá dívať, ale kam nemožno ísť. Dívať sa dá, ale nedá sa celkom jasne vidieť. V tomto smere oči iba ťažko niečo rozoznávajú, skôr tušia ako vidia. Božia muka tak pred človekom otvára okno do transcendentna, celkom podľa jeho prirodzenosti. Aby však začal aspoň tušiť, čo vidí, musí odtrhnúť zrak a nechať ho skĺznuť opäť na zem. A tak zoči-voči božej muke sa môže človeku ľahko stať, že sa bude musieť neustále - podľa svojej prirodzenosti - rozhodovať, čo to vlastne tuší, či takmer vidí. Môže sa mu zdať, že muka ukazuje kamsi do prázdna, že Boh je synonymom neprítomnosti a človek synonymom samoty. Vzápätí sa nám môže zdať, že Boh je plnosťou, a že - povedané slovami M. Bubera - nemožno ho nájsť ani hľadať, pretože niet veci, kde by nebol prítomný. V oboch prípadoch je transcendentno v krajine prítomné, takmer uzemnené, takmer viditeľné, ale takmer nevysloviteľné.
A tak ľudská duša sa pred božou mukou začne zahrievať a hrať sa. Začne sa hrať vážnu hru o ľudskej slobode, opatrne sa dotýkajúc oboch pólov, medzi ktorými sa nachádza. Túto prastarú hru zrejme poznali i naše ľudové rozprávky. Chudobný človek kráčal sám nocou, celkom sám. Zrazu zazrel čudnú stvoru v bielej plachte zaodetú, akoby tam bola i nebola. Bola to pokorná kmotra každého človeka - Smrť. Keďže ustala, požiadala chudobného človeka, aby ju na chrbte odniesol, že sa mu odmení. Len nesmie stonať, že je mu ťažká. I vzal ju chudák na chrbát a niesol. Po prvom kroku oťažela, až sa mu nohy podlomili. ”Človeče, či som ti ťažká?” spytuje sa smrť. ”Ach nie”, odpovedal človek. A v tej chvíli bola ľahká ako pierko. A tak to išlo dokola, raz ťažká, raz ľahká, presne podľa slobodnej vôle chudobného človeka. A napokon sa Smrť ozvala: ”Mňa si niesol človeče, a vidíš, že i mňa uniesť vládzeš” (P. Dobšinský, Smrť kmotra a zázračný lekár, Prostonárodné slovenské povesti III, Tatran, Bratislava 1966).
A tak sú v našej krajine hojne roztrúsené miesta, kde sa priam patrí začať rozhovor podobný rozhovoru Jóba s Bohom.

Ja a Ty
A tak spontánne - podľa svoje prirodzenosti - vystupujeme na svoj Vršek. Oči sa nám rozletia naraz na všetky strany. Zadívajú sa na krajinu a už sa neodtrhnú. Neodtrhnú sa preto, lebo nielenže vidia, ale začína sa im i mariť. A práve tu, na hranici videného a tušeného, sa ľudská duša začne zahrievať, hriať a hrať sa, pretože začína tušiť zmysel skrytý v stretnutí s krajinou.
Na svojom Vŕšku cítime pevnú pôdu pod nohami. Ale iba chvíľu. Po chvíli zneistieme. Dívame sa na krajinu, to je isté. Nedíva sa z nej však zároveň ktosi i na nás? Veľmi mnohí túto skúsenosť zažili. Mnohí o nej i písali. Peter Lippert ju opísal takto: ”A časom dívalo sa na mňa z jasnosti poludnia čosi ako tvár, vážna a zďaleka, a predsa akoby ku mne zameraná..” (P. Lippert, Človek Jób hovorí s Bohom, Lúč, Bratislava, 2002). Prihovárame sa krajine vôkol nás presvedčení, že načúva. Ale nepočuť čoskoro povedané opäť slovami P. Lipperta ”...ďaleký, tichý, podivuhodne sa vnucujúci tón, ako keby na nás ktosi volal”?
A tak na Vŕšku dochádza k stretnutiu. Rozpriada sa tu rozhovor. Obaja účastníci, človek i krajina, majú vlastné mená, mená s veľkým písmenom na začiatku. Je to preto rozhovor v plnom slova zmysle, rozhovor Ja - Ty. Takýto rozhovor sa môže odohrávať v troch rovinách. Vraví o tom M. Buber v knihe ”Já a Ty” (Mladá fronta, Praha 1969). Rozhovor sa môže odohrávať v spoločenstve ľudí, v rovine, kde jazyk je doma. Rozhovor typu Ja-Ty však nie je viazaný iba na túto rovinu, môže prebiehať rovnako pod ako aj nad rečou. Dívam sa do očí psa, s ktorým žijem po boku mnoho rokov. O čom rozprávajú tieto oči upreté na mňa? Som oslovený, nástojčivo oslovený, ja sám, nikto iný. Oslovený, ale oslovený mimo reči, pod ňou. Nemusí to byť blízke zviera, môže to byť strom, či iná živá bytosť, čo nás dokáže takto osloviť. Ba nemusí to byť ani bytosť živá, pretože aj neživé veci vedia pri stretnutí rozprávať takýmto spôsobom. Neraz stačí sa len pozorne zadívať do vysokohorského plesa.
Pri stretnutí s krajinou bývame však v privilegovaných chvíľach oslovovaní sponad horného prahu reči. Aj odtiaľto sa nám ktosi prihovára. Toto oslovenie plodí síce reč, no zároveň ju ďaleko presahuje. Takto oslovení začíname koktať. Je to málo i veľa, pretože ”... žiaden jazyk nebude nikdy schopný opakovať to, čo dokáže vyjadriť koktanie” (M. Buber).
Na svoj Vršek vystupujeme kvôli samote i kvôli stretnutiu, kvôli tichu i kvôli rozhovoru. Nechodíme tam stretnúť a porozprávať sa s ľuďmi. Chceme tam byť sami, v tichu od ľudských rečí. Chodíme tam kvôli tichu, v ktorom však počuť šelest vánku, šelest taký tichý a nástojčivý, že nie sme si istí, či sa nám to iba vánok prihovára. Chodíme tam kvôli stretnutiu s inými bytosťami, kvôli rozhovoru pod a nad prahom reči. Vystupujeme na svoj Vršek s nádejou hraničiacou s istotou, že sa nám tam bude mariť dačo presahujúce bezprostredne videnú skutočnosť, dačo, čo je skutočnejšie. Zahrnutí do širokých, nedohľadných súvislostí, zažijeme tak dačo z metafyziky nedele.

Lapis refugii
Na mnohých našich Vŕškoch sa rozlieha ticho sviatku. Priezračný, čistý vzduch je tu dokonale imúnny voči chorobám reči, voči pandémii, ktorá zachvátila jej slová. Sem nedolieha neartikulovaný rev masmédií. Na Vŕšku sa preto scvrknuté, anonymné bytie moderného workoholika môže zhlboka nadýchnuť a podľa dávno zabudnutej prirodzenosti rozletieť sa na všetky strany. Začne žiť, rozprávajúc sa so svojou krajinou pod i nad prahom reči. Dialóg bez konca, ale nie bez smeru. Vlastné mená sa v ňom vyjasňujú, napĺňajú obsahom a významom. Na počiatku iba tušená identita sa tu kryštalizuje. A tak pozorne sa dívajúc na vlastnú krajinu, začíname zreteľnejšie rozoznávať vlastné meno, meno tak podobné s jej menom, že si pripadáme ako uhnetení z jej zeme. Zahľadení na svoju krajinu začíname správne čítať Kollárove slová: ”Stůj noho, posvátná místa jsou kamkoliv kráčíš”. Nečítame ich ako básnickú nadsádzku, ale ako prosté konštatovanie faktu, ako keď čítame správu o stave počasia. Prosto je to tak. Nerozostavil Martin Benka svojich strážcov a strážkyne po slovenských Vŕškoch, aby tam strážili túto schopnosť človeka, schopnosť stretnúť sa v zmysluplnom rozhovore so svojou krajinou?