František Kľuska

Reflexia k dvom výročiam
Naše nádeje, sklamania a perspektívy

Po vojenskej porážke nacizmu zasiahol aj našu vlasť - ďalší ideovo bludný a spoločensky deštruktívny systém - komunizmus. Šíril sa rýchlo a skazonosne ako epidémia, ktorá postihnutých vháňa do rozsiahlej beznádeje. Beznádej spôsobovali určité skazonosný rozmach akcelerujúce prvky ideológie i praxe hlásateľov komunizmu, a to najmä: ateistická neviazaná morálka, agresivita a bezohľadnosť, rafinovanosť, centrálne diktátorský a konšpiratívne organizovaná moc. Komunistické strany a jej organizačné aparáty i členské bunky vznikali ako na drakovi, ktorému stále pribúdajú pažravé hlavy. Aj mnohí jedinci sa pretekali v politickej agresivite - napríklad ak sudca niekoho odsúdil na doživotie, prokurátor žiadal pre odsúdeného trest smrti. Pokračoval nový, časovo i priestorovo rozsiahlejší druh holokaustu - hromadné ničenie všetkého a všetkých, čo sa politicky nepridali alebo dobrovoľne nepodrobili. Ba likvidovaní boli aj tí, čo sa pridali - ale z mocenských dôvodov sa stali pre mocnejších nepohodlní. Čestní i odborne perspektívni a pre spoločnosť užitoční pracovníci boli aj v našej vlasti označení za nepriateľov štátu či triednych nepriateľov, a to len pre určité svetonázorové presvedčenie a nekompromisné zásadné politické postoje. Vykonštruovanými obžalobami, pomocou falošných svedkov a dokumentov boli odsúdení na smrť alebo na veľa rokov do najťažších lágrov. Podobne tisíce iných, aj bez súdneho procesu a možnosti obhajoby - len na základe rôznych pseudodôvodov, či anonymných neoverených udaní a v rozpore s osobnými slobodami (zaručenými a aj našou komunistickou vládou formálne ratifikovanými, medzinárodnými chartami ľudských práv) - boli rafinovanými a nezákonnými povolávajúcimi vojenskými rozkazmi nasadení do vojenských táborov nútených prác, respektíve pomocných technických práporov (VTNP - PTP). Protizákonné rozhodnutia boli vykonané za účelom izolácie, trvalého obmedzenia a postupnej likvidácie tých, čo nesúhlasili so zločineckým politickým režimom. Nastalo obdobie násilnej kolektivizácie, ateizácie a týranie. Na našu zem doľahla studená hmla nerešpektovania všeobecných platných zákonov. O rozmeroch uvedenej beznádeje existuje faktografická, i keď neúplná, literatúra, napr.: Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989 (editori F. Mikloško a iní); Pétépáci alebo Černí baroni úplně jinak (J. Bílek);...; rôzne zborníky z konferencií na uvedenú tematiku a iné. Aj u nás komunistický systém predstavoval jeden veľký (do podrobností rafinovane organizovaný) žalár, v ktorom mocipáni zbavili občanov nielen vlastníckych a osobných práv, ale chceli ovládať aj ich myslenie, konanie, identitu človeka. Všetky priesečníky a smerovky ľudského šťastia komunizmus zdeformoval, zničil alebo odstránil.
Iskierka nádeje práve pred 50-timi rokmi predsa len prišla. Písal sa z politického hľadiska v značnej miere prelomový - rok 1953. Piateho marca zomrel čelný diktátor s prívlastkom generalissimus J. V. Stalin. A v priebehu niekoľkých dní potom zomreli aj niektorí spoludiktátori v iných štátoch, u nás 14. 3. 1953 K. Gottwald. Očakávala sa i prišla amnestia a všeobecný politický odmäk. Z ruských i našich gulagov vracali sa domov tí, ktorých organizmus ešte nezlyhal, ktorých však tváre boli tak znivočené, že ich spravidla ani vlastní rodičia či iní príbuzní nepoznávali. Politická zmena však nebola ani úplná ani trvalá. Vtedy sme ešte neboli natoľko skúsení a vnímaví, aby sme celkom pochopili naše sklamanie, drastickú skutočnosť: zomrel Stalin, ale zostal stalinizmus. Zostali jeho menší i väčší ideologickí či praktickí prisluhovači, ktorých ovládal i natrvalo sa zmocnil démon súhlasu. Boli už psychicky tak zmanipulovaní, že stratili schopnosť či vôľu priznať si omyly a urobiť patričný záver z omylov. Celkom ich ovládala totalitná mentalita. Nič podivné. Napríklad aj filmová režisérka Leni Riefenstahlová (ktorá z poverenia A. Hitlera robila film o zjazde jeho strany Triumf vôle) - pri plnom vedomí a schopnosti sebareflexie - neprejavila ľútosť, ani slovo odsúdenia nacistického režimu; vyslovila len spomienku, že bola smutná, keď zomrel A. Hitler a s ním aj sen o tretej ríši. Podobne napríklad aj ideológ Alexej Čepička, ktorý ako Gottwaldov zať (a bývalý nevojak) získal hodnosť generála i funkciu ministra, tak zrástol s komunistickým hnutím, že aj určitý tajný archív z ťaženia proti Cirkvi nasťahoval do priestorov ministerstva národnej obrany, ktorému šéfoval. I keď s niektorými personálnymi zmenami, ale v nezmenenej hlavnej línii - aj po roku 1953 pokračovala u nás devastácia duše človeka i ducha národa. Politický sekretariát ÚV KSČ napríklad formálne zrušil (zaiste aj pod medzinárodným tlakom) 21. 4. 1954 útvary VTNP - PTP, no napriek tomu v nich držal ešte 31. 12. 1954 veľmi veľa ich príslušníkov a veľa z nich bolo prepustených až v novembri 1955. Pritom treba zdôrazniť, že príslušné diskriminačné poznámky v ich vojenských knižkách zostali (neplatil ”výmaz z trestu”!), naďalej pôsobili ako negatívny dokument o ich politickom profile u zamestnávateľov, ktorí na svojich osobitných oddeleniach vojenské knižky uchovávali pre politické účely. Plnili funkciu výkričníka a mali trvalý negatívny (až po november 1989) dopad v zamestnaní. Bránili nám i našim príbuzným prístup k vyšším stupňom škôl alebo k ich dokončeniu, k voľbe zamestnania primeraného odborným schopnostiam a osobnostným predpokladom.
Nacistami prenasledovaní a ich vdovy či príbuzní mali za komunizmu rôzne výhody, osobitné dôchodky, uprednostnené deti do vyšších škôl...., ale príslušníci VTNP - PTP trpeli ďalej 40 rokov!
Diskriminácia, agresia a rafinovanosť zasahovala aj rýdzo náboženskú oblasť. Po stroskotaní komunistami organizovanej ”katolíckej akcie”, po nevydarenej snahe vytvoriť národnú cirkev atď. - zakladali rôzne úrady pre veci cirkevné a iné kontrolné orgány pre písomnú a inú osobnú činnosť politicky ”nespoľahlivých”. Tieto tendencie - v záujme oslabenia a likvidácie náboženských aktivít a ich nositeľov - pokračovali aj po roku 1989 všade tam, kde vo vedúcich funkciách zostali či znovu sa ujali komunisti. Napríklad v STV bola síce povolená, resp. zriadená redakcia duchovného života, ale podliehala direktívne ustanovenému šéfovi, ktorý sa v náboženských otázkach nevyznal a ani sa netajil svojím ateizmom. Je zarážajúce, že síce propagácia myšlienok nacistickej totality je trestná, ale zatiaľ u nás nie je trestná propagácia komunistickej totality, hoci obe totality majú spoločného menovateľa. Ba čo viac - dnešní komunisti dostávajú priestor v médiách na svoju propagáciu. Nechcú sa čestne pozerať na svoju minulosť, ani prejaviť ľútosť, dokonca popierajú evidentne preukázané minulé zločiny komunizmu. Narušené zdravie, postih osobnej cti a rôzne psychické traumy nik nám už nemôže odškodniť - avšak kompetentní mali by rozhodnúť aspoň o určitej finančnej jednorazovej náhrade všeobecnej ujmy aj pre bývalých príslušníkov VTNP - PTP tak ako napríklad aj v roku 2002 už rozhodli pre väčšinu postihnutých iných spoločensko-politických kategórií. Podľa skoncipovaného návrhu zákona stačila by na to jedna pätina ceny Duckého zmeniek.
Aké sú naše perspektívy? Vidím jednu analógiu, historickú paralelu. Keď sa indiánsky kmeň Duwamish dozvedel, že vláda USA chce kúpiť ich krajinu, poslal roku 1854 prezidentovi USA rozsiahle posolstvo, v ktorom sú obsiahnuté aj takéto či podobné pozoruhodné nasledovné tvrdenia. Naša zem je nám matkou; sme súčasťou našej zeme a ona je súčasťou nás. Každá ihlička borovice, lúčne kvety sú našimi sestrami. Hrebene skál, orol, srnec i rieky hasiace náš smäd sú našimi bratmi. Vzduch nám dáva prvý dych i prijíma náš posledný výdych. V jasnej vode jazier sa odráža minulosť nášho národa. Všetko je tak prepojené ako krv, ktorá prúdi v našich žilách a ktorá nás všetkých spája. Všetko tvorí určitú rodinu. Tak milujeme našu zem ako novorodenec tlkot matkinho srdca. Ublíženie zemi je neúctou voči jej Stvoriteľovi. Jestvuje len jeden Boh, pre všetkých, pre belochov aj pre Indiánov. Všetci sme bratia. Aj vy milujte našu zem tak ako my a ako Boh miluje nás všetkých.
Ak pred cca 150 rokmi tak rozhodne a zásadne sa obhajoval ľud žijúci v divočine, o čo ešte výraznejšie a kvalifikovanejšie u nás (keď nešlo či nejde o kúpu, ale o krádeže; nielen o zem, ale aj o myslenie človeka a ducha národa) - dnes má obhajovať svoje práva ľud, ktorý sa nazýva kultúrny. Ide nám predsa o veľmi vážne veci, o odstránenie ťažkých previnení a chýb minulosti, o zbavenie sa súčasných rozmanitých neduhov, ktoré devastujú našu spoločnosť. Naše (ne)sľubné perspektívy budú závisieť najmä od toho, či a ako budú (ne)dodržiavané napríklad všeobecne platné zásady: legislatívne - Treba poznať ústavné a všeobecné i špecifické (dotýkajúce sa pertraktovanej problematiky) zákonné práva i podmienky a mať schopnosť (vlastnú či sprostredkovanú) aplikovať ich náležite pre danú, resp. riadenú skupinu ľudí.. Argumentačné - Vyčerpávajúco a prehľadne dokumentovať všetky dôvody za i proti (vrátane porovnateľných prípadov), a to bez obsahových a formálnych nedostatkov. Metodické vzhľadom na postup a spôsob činnosti - Treba objektívne diagnostikovať a analyzovať stav vecí, správne formulovať problémy a navrhnúť stratégiu a štrukturálne alternatívne postupy a možnosti sekvenčného či paralelného riešenia. Nezanedbávať varovné spoločenské signály a prijímať dobré nápady akékoľvek a od kohokoľvek (bez ohľadu na to, z akého tábora prichádzajú). Proti spoločnému nepriateľovi (pestovateľom duchovnej a materiálnej korupcie...) treba vytvoriť jednotný spoločný obranný šík, v ktorom osobné drobné nezhody musia stáť bokom. Nevytvárať konflikty; ale ani neobchádzať konfliktové situácie, ktoré treba riešiť. Konať jasne, rozhodne a zásadovo (nepripúšťať neodôvodnené kompromisy); nezveličovať (bezdôvodne neextrapolovať) výroky len preto, že ich hovorí nesympatický jedinec. Efektívne - využívať čas, finančné i materiálne prostriedky (dotácia a iné; rešpektovať úsporné opatrenia) a osobitne schopnosti ľudí (do vedenia - za lídrov - skupín i celku postaviť, resp. voliť osvedčených pracovníkov, ktorých skutky i slová smerujú k želaným cieľom). Dodržiavať princípy demokracie a plurality (vyvarovať sa chýb straníckej diktatúry), etiky či morálky a správnej motivácie. Dbať o personálnu následnosť - Postarať sa o kontinuitu, vychovávať následníkov, odovzdávať všetko dobré nasledujúcim generáciám; dedičstvo našej histórie, náš životný údel a zmysel nech zostane ako naše posolstvo. Odporúčaniahodné sú azda aj nasledovné konkrétne zásady. Nemožno urobiť hrubú čiaru za ľudským svedomím; hrubá čiara predstavuje stratu myslenia, popretie možnosti diagnózy; obchádzanie minulosti znamená stratu identity. Treba rozlišovať v zmysle plurality ateistu od bojovného antiteistu. s ktorým je takmer nemožný dialóg. Treba vynaložiť úsilie, aby napríklad v Úrade pamäti národa a v podobných inštitúciách nepracovali takí, čo sa v minulosti pričinili o rôzne ideové a iné deformácie a stratili dôveru čestných ľudí.
Sú tu zosumarizované aj niektoré podstatné zásady, ktoré sa nás dotýkajú. Niekomu môžu sa zdať ako elementárne, denne sa však presviedčame o ich žalostnej absencii. Ukazuje sa, že reintegračný osobný proces je najťažšie riešiteľným problémom. Pociťujeme istý druh ochladzovania všeobecného humanizmu, etiky spoločenských vzťahov. Spoločnosť (ktorú znepokojujú resty minulosti) chce ovládať aj ďalší moderný nebezpečný drak - je ním bezmantinelový, bezcitný liberalizmus. Naďalej stále máme čomu čeliť.
František Kľuska