Popravení a umučení žalujú súčasníkov!

Nie, nejde o omyl v titule článku! Známy nemecký vedec Otto Hahn, ktorý sa pričinil o to, že atómový výskum v hitlerovskom Nemecku sa oneskoroval, raz povedal, že individuálny odpor človeka v totalitnom režime je kladením hlavy na klát pod katovu sekeru. Preto je dnes ťažké obviňovať generácie pred nami, že dopustili toľké krutosti komunistického režimu, ktorý bol aj našim parlamentom uznaný za zločinecký. Nešlo o dopustenie, ale o nanútenie, pretože u nás na Slovensku v prvých poloslobodných voľbách po vojne zvíťazila túžba po slobode a demokracii, vyjadrená 62-percentným víťazstvom Demokratickej strany a totálnou porážkou komunistov! Ďalší vývin osudov Slovenska po odbúraní aj posledných akých - takých možností samostatného rozhodovania tzv. Pražskými dohodami, sa odvíjal iba v pražskej komunistickej réžii a jej slovenských boľševických pätolízačov.
Avšak ak dnes v demokratickom reime nevyužívame všetky možnosti, ktoré nám naše zákony dávajú a neodsudzujeme zlo napáchané v minulosti, nenazývame veci pravým menom a dovoľujeme, aby sa potomkovia zločincov, alebo dokonca reprezentanti starého režimu podieľali na moci a delení národného majetku. Je to aj naša chyba, prejav zbabelosti a ľahostajnosti, ako viditeľného znaku morálneho úpadku. Tí, čo im na pozostalých a obetiach totalitných režimov záleží, budú aj po storočí žiadať satisfakciu a nás falošná postkomunistická propaganda bude proti ním huckať. Ale namiesto toho je potrebné, aby sme práve tak živili pamiatku na prenasledovaných a umučených bratov aj my, aby nám nikto nevybielil našu históriu a nezašantročil pamiatku na našich rodných bratov - mučeníkov. Hádam nám to zatiaľ v tomto štáte nikto nezakazuje, iba naša ľahostajnosť a pohodlnosť!
Preto si na úvod zopakujme suchú štatistiku a cez ňu si oživme v pamäti a pripomeňme najmä príslušníkom mladších generácií, skutočnú dobu temna i absencie ľudskosti v našich dejinách. Krátko po Novembri 1989, kedy sa ešte o zločinoch komunizmu hlasno hovorilo, bola uverejnená táto federálna štatistika o obetiach triednej, ideologickej a politickej nenávisti, zostavená na základe údajov, získaných z archívov ministerstiev spravodlivosti a vnútra a doplnená aj údajmi zo Štátneho ústredného archívu SR. Podľa nej v rokoch 1948 - 1967 z politických dôvodov bolo prenasledovaných a odsúdených celkove v ČSR - 451 000 osôb, z toho zo Slovenska - 146 000 ľudí. Nasleduje táto smutná špecifikácia:
1948 - 1952 ľudovým súdom odsúdení: ČSR - 27 000, SR - 8 600.
1953 - 1967 štátnym súdom odsúdení: ČSR - 70.770, SR - 25 700.
1952 - 1967 za politické delikty odsúdení: ČSR - 38.000, SR - 12 000.
Pri kolektivizácii poľnohospodárstva odsúdených alebo internovaných roľníkov: ČSR - 35 000, SR - 11 400.
Z politických dôvodov uväznených živnostníkov a do tábora nútených prác bolo poslaných na prevýchovu: ČSR - 186 000, SR - 61 300.
Do tzv. pomocných technických práporov zaradených: ČSR - 118 000, SR - 39 800.
V rokoch 1948 - 1967 zastrelených, ubitých k smrti pri výsluchoch, vo výkone trestu zavraždených mužov a žien: ČSR - 14 726, SR - 4 100.
Zastrelení pri úteku cez hranice: ČSR - 295, SR - 115.
Popravení (i žena): ČSR - 242, SR - 51.
Akcia B - násilne vysťahované rodiny: ČSR - 2 022.
Internovaní kňazi, rehoľníci a rehoľné sestry: ČSR - 583.
Vylúčení zo škôl vysokoškoláci a stredoškoláci: ČSR - 1 500.
Ak budeme vychádzať z toho, že každý z tých 451 000 našich spoluobčanov mali iba troch blízkych, ktorí taktiež boli postihnutí, prídeme k výsledku - takmer 2 milióny občanov bývalej ČSFR bolo z politických dôvodov prenasledovaných a poškodených.
Považovali sme za potrebné touto prísnou faktografiou uviesť list, ktorý sme dostali do redakcie. Je to list, ktorý sa týka jednej z tých 115 justičných vrážd na Slovensku a jednej z tých desiatok tisíc zničených rodín a ľudských osudov, ktoré si vyžiadal komunistický rituál triedneho boja a politickej nenávisti.
”Som najstaršia dcéra politických väzňov Pavla Valenta, narodeného 27. 7. 1914 a Margity Valentovej, rod. Dankovej, narodenej 26. 4. 1921. Mojich rodičov zatkli v Bratislave 14. januára 1952, kde sme vtedy bývali. Boli sme tri deti: Gita, Helenka a Peter.
Keď súčasní právnici preštudovali trestné spisy mojich rodičov, zhrozili sa nad právnickou naivitou, ako aj zlodušstvom komunistickej justície. V podstate išlo o napomáhanie k úteku za hranice môjmu ujovi a krstnému otcovi Vojtechovi Dankovi. Za tento ”zločin” boli moji rodičia obžalovaní z napomáhania nepriateľom nášho zriadenia k úteku za hranice, čo bolo ďalej kvalifikované za pokus ´zničiť a rozvrátiť ľudovodemokratické štátne zriadenie a napomôcť v príprave III. svetovej vojny´ a boli odsúdení na kruté tresty: môj otecko na trest smrti a rozsudok bol vykonaný na Pankráci v Prahe 28. marca 1953 o 5,35 hod. ráno, mamička na doživotie, čo jej neskôr bolo zmenené na 25 rokov žalára. Z väzenia sa dostala 29. januára 1959. Okrem mojich rodičov boli zatknutí aj ujo Imrich Danko a starý otec Gabriel Danko. Človeku ide mráz po chrbte, keď si uvedomí že za útek príbuzného za hranice obesia otca rodiny a zničia celú veľkú rodinu. To nebol súd, ale obyčajná vražda. Po novom procese v roku 1969 vyniesli oslobodzujúci rozsudok, avšak môj otecko bol už mŕtvy.
Boli to hrozné 50. roky! Dnes sa všetko akosi podozrivo zakrýva pláštikom zabudnutia a nespomínania. Tí, čo bičovali, žalárovali si vynucujú, aby sa o slovenskom mučeníctve nehovorilo. Dobre by sa im spalo, keby mučeníci nespomínali.
Po ´nežnej revolúcii´ som pátrala, kde je otecko pochovaný, aby som po toľkých rokoch mohla aspoň položiť kytičku kvetov na jeho hrob. Dňa 15. apríla 1992 na cintoríne v Ďábliciach pri Prahe som u vedúceho cintorína zistila, že všetky údaje o pochovaných na cintoríne boli zničené a nič sa už o tom nedozviem. Cintorín, kde boli pochovaní popravení politickí väzni, bol vtedy neudržiavaný a hroby boli prepadnuté iba s číslami, bez mien. Pekne si tí komunisti zahladzovali stopy!
Moja mamička Margita Valentová sa 20. októbra 1994 osobne zúčastnila na filmovaní priamo na mieste žalárovania v Leopoldove. Žila v presvedčení, že raz sa celý slovenský národ dozvie, ako sa zaobchádzalo vo väzniciach s politickými väzňami. Ale bohužiaľ, realita je iná! Nahrávka štúdia ALEF sa mala použiť do filmu Papierové hlavy, ale nestalo sa tak. Údajne sa osvietil film. Podobne historik Dušan Kováč v Kronike Slovenska, II. diel vôbec neuvádza, že bola založená Konfederácia politických väzňov, že títo ľudia veľmi trpeli, podobne ako aj ich rodiny. V Kronike nie je uvedená ani jedna fotografia z Jáchymovska a Příbramska, kde boli nasadení politickí väzni na otrocké práce v ťažkých podmienkach pri dolovaní uránovej rudy. Teraz som už na dôchodku a zisťujem, že sa u nás v podstate nič nezmenilo. Čudná doba nastala! Kedy vlastne príde spravodlivosť?
Hádam sa predsa len čosi zmenilo. Zmenil sa systém a i tento list môže byť uverejnený. V porovnaní s 50. rokmi je to neporovnateľný pokrok. Pribúda nám síce bezdomovcov, žobrákov, rastie počet nezamestnaných a samovrážd, ale mnohí hovoria, že i ten najposlednejší žobrák je slobodnejší, než mukl, resp. politický väzeň v Jáchymove alebo vo Valdiciach. V tomto zmysle nakoniec vyznieva aj záver listu:
Najväčšou mojou udalosťou bol pre mňa deň 5. novembra 2000, kedy Zväz protikomunistického odboja a politickí väzni, ktorí prežili, odhalili mojej rodine Valentovej i rodine Dankovej pamätnú tabuľu na budove Obecného úradu v Ladomierskej vieske pri Žiari nad Hronom. Sv. omšu koncelebroval otec biskup a politický väzeň Peter Dubovský, SJ, spolu s miestnym kňazom dekanom zo Žiaru nad Hronom. Sv. omša za môjho otecka sa bude konať 28. marca 2003 v Lovči.