Socha pre maďaróna (1)
Mýty a legendy okolo života a smrti Petöfiho

Bratislava, hlavné mesto Slovenskej republiky, podnes nemá nijakú sochársku výzdobu, ktorá by symbolizovala samostatnú slovenskú štátnosť a slovenské historické osobnosti, ktoré sa o ňu zaslúžili. Zato však má priamo pred Slovenským národným múzeom na pylóne luxemburského kocúra, symbolizujúceho bývalý český ”spoločný štát” a priamo v parku Prezidentského paláca aj sochu Márie Terézie, symbolizujúcu bývalý rakúsky štát. Ďalšiu vraj chcú habsburskí monarchisti v Bratislave postaviť priamo pri Bratislavskom hrade!
Na dnešnom Hviezdoslavovom námestí oproti divadlu stál od roku 1877 pomník slávnemu bratislavskému rodákovi, hudobnému skladateľovi J.N. Hummelovi od viedenského sochára a bratislavského rodáka V. Tilgnera. Maďarskí šovinisti, ktorí v rámci prvého miléniového ošiaľu ( druhý maďarský ”miléniový” ošiaľ sa opakoval v roku 2000, nevedno podľa akých výpočtov a akého kalendára) od roku 1900 intenzívne značkovali nemaďarské územia bývalého Uhorska maďarskými a maďarónskymi symbolmi (ako dnes znova značkujú územie Slovenska stepnými supmi - ”turulmi” a sochami Vajka - Štefana I.!), dali sochu Hummela odstrániť a na jej mieste inštalovali v rokoch 1905-1911 secesnú cintorínovú sochu slovenského renegáta a ultramaďaróna Alexandra Petroviča, alias ”Sándora Petöfiho” od židovského sochára V. Rauscha - Radnaiho. Po páde Uhorska bol tento symbol veľkomaďarskej spupnosti odstránený a za komunistov bol provokatívne znova inštalovaný v petržalskom Sade Janka Kráľa - toho Janka Kráľa, ktorého chceli maďarskí honvédi v roku 1849 obesiť! Dnes chcú maďarónske živly v správe mesta túto sochu znova inštalovať priamo v centre Bratislavy - v Medickej záhrade.
Treba pripomenúť, že slovenský renegát a ultramaďarón Petrovič - ”Petöfi” pre Slovensko, pre Slovákov a pre Bratislavu nikdy nič dobré nevykonal, iba im vo svojom zúrivom maďarónstve zo všetkých síl škodil! Preto budeme na pokračovanie uverejňovať citáty z originálnych maďarských diel a periodík, ktoré nám v preklade poskytol náš čitateľ Árpád Holló a ktoré z pohľadu maďarských autorov najlepšie charakterizujú dielo, charakter a konanie renegáta Petroviča. Uverejňujeme ich v nádeji, že sa občania Bratislavy a celej SR spamätajú a zabránia tejto najnovšej maďarónskej provokácii.



Je už najmenej sto rokov známe, že Petöfi v roku 1849 nepadol v boji v Sedmohradsku (lebo nikdy so zbraňou v ruke nebojoval a bol iba pisárom veliteľa honvédov generála Bema), ale vzdal sa Rusom, prežil väčšinu svojho života v dedine Barguzino pri Bajkalskom jazere ako manžel-bigamista s dcérou miestneho poštmajstra a tam je aj pochovaný. Napriek tomu sa v Maďarsku až dodnes húževnato vymýšľajú a opakujú komické mýty a legendy o jeho ”hrdinskej smrti” - také mýty totiž najlepšie vyhovujú pestovaniu ufňukaného, ale agresívneho maďarského nacionalizmu, ktorý sa ako čert kríža bojí poznania a uznania historickej pravdy.
Aj preto súčasný maďarský literárny historik István Margócsy predkladá čitateľom v súvislosti so životom ”Sándora Petöfiho”) ďalej iba S. P., alebo P.) aj takéto otázky a informácie:
- kde vlastne S.P. umrel a umrel vôbec? (!)
- kto a kde ho vlastne videl?
- znázorňovanie jeho osoby maďarskými výtvarníkmi malo často mýtické podoby - napríklad S. P.ako hrdina Siegfried, kúpajúci sa v krvi šarkana, či dokonca S. P. ako Ježiš Kristus!
- obľúbené využívanie básní P. na vybičovanie maďarského ultranacionalizmu - napríklad titulku básne P. ”Na nohy, Maďari!” na názov oficiálneho časopisu Veľkomaďarského hnutia v roku 1938, básne ”Rozsudok” vo fašistickom časopise ”Stráž národa” v r. 1943, alebo básne ”Maďar je znova Maďarom” v časopise ”Irodalmi Újság” v r. 1956. (Dielo ”Jöjjön el a te országod…” 1988, s. 3 - 7)
Legendy o S. P. však hnevali seriózne maďarské osobnosti už pred storočím. Tak napríklad spisovateľ a básnik Mór Jókai v slávnostnom prejave pri jeho soche v Pešti už v roku 1882 vyhlásil, že S. P. ”Daroval svoju šabľu komusi inému a že bitku (v ktorej podľa maďarských legiend ”hrdinsky padol”) sledoval (zo strechy miestnej krčmy) bez zbrane”. (P.S.Összes müvei, 1892, zv.I.)
O živote a charaktere S. P. sa výstižne vyjadril aj literárny historik Zsolt Beöthy: ”Ťažko sa dokázal zmestiť do medzí riadneho života. Bol aj vojakom, ale v jeho biednom tuláctve ho nevedeli ovládnuť ani ľudia, ani jeho vlastný osud.” (A magyar irodalom kistükre 1896, str.131-183)
Iní maďarskí autori boli však k S. P. ešte vecnejší. Napríklad spisovateľ Sándor Bródy takto: ”Bol raz jeden maďarský (?) človek, chudobný potulný študent, nevzdelaný vojačik…” (Új idök, 30. júla 1899). A spisovateľ Endre Ady v roku 1910 takto: ”Už po celé desaťročia prebieha v Maďarsku okolo Petöfiho hnusná komédia. Protiľudoví páni a sluhovia veľkých pánov prichádzajú pred nás s Petöfim a navyše aj tí, ktorí sa Petöfimu najviac hnusili …”
a básnik Ödön Jakab takto: ”Vo februári 1844 v Tokaji … kuľhal od Debrecína k Pešti mladík, ktorého najhodnotnejším oblečením bol biedny sivý plášť. Kto ho uvidel, veru ani nepomyslel, že tento otrhanec … je Sándor Petöfi, najmaďarskejší básnik všetkých čias.” (Budapesti Szemle,1911,s. 408-416)
K slovám básnika Jakaba sa hádam žiada doplniť iba toľko, že kto naozaj poznal ”Sándora Petöfiho”, tomu by ani vo sne nebolo napadlo, že je naozaj maďarský a nieto ešte najmaďarskejší. Nuž, ale tak to už chodí s renegátmi - človek nikdy nevie, za koho a za čo sa budú vyhlasovať v budúcnosti!
(Pokračovanie v budúcom čísle)