S Michaelom Novakom o Cirkvi a liberalizme

Tomasz Dostatni, OP pripravil rozhovor so známym americkým politológom, teológom. ekonómom a profesorom American Enterprisen Institut vo Washingtone, ktorého podstatnú časť prinášame.

Vo svojich knihách a prednáškach často opakujete, že hlavne v dnešnej dobe je dôležitá reflexia o vzťahu cirkvi k liberalizmu. Tvrdíte, že cirkev a liberalizmus viac vecí spája ako rozdeľuje. Môžete to bližšie vysvetliť?
Aby som toto presvedčenie zdôvodnil, mali by sme predovšetkým dobre rozlišovať medzi filozofiou liberalizmu a inštitúciami, ktoré by sme mohli označiť za liberálne. Tie majú ekonomický, politický, alebo kultúrny charakter a zabezpečujú slobodu a pravú dôstojnosť ľudskej osoby. Tieto inštitúcie sa počas niekoľkých posledných storočí postupne vyvíjali. Niektoré ľudské práva, ktoré zaisťujú napríklad právo na náboženskú slobodu, slobodu vyznania, tak ako ho poznáme v Spojených štátoch, majú svoj pôvod už v biblii, v hodnotovom systéme židovskej a pozdejšie aj v kresťanskej pospolitosti. Tieto názory alebo ideje boli potom veriacimi, často nevedomky transponované do neskorších historických období. Na tento základ neskoršie nadväzuje najčastejšie laické, niekedy dokonca i ateistické filozofie liberalizmu.
Je ale mnoho rôznych liberalizmov, lebo ide o veľmi komplikovaný pojem. Človek, ktorý akceptuje liberálne inštitúcie zaisťujúce slobodu, vôbec nemusí a ani nikdy nemusel zároveň akceptovať tiež filozofiu liberalizmu. Vždy som sa snažil vysvetliť, že rôzne liberálne zákony, ktoré sa týkajú dodržiavania práv menšín a jednotlivcov a rovnako samotný pojem ”práv človeka”, sú založené skôr na náboženskom chápaní človeka, ako na nejakej špecifickej filozofii. Liberálne inštitúcie, dôležité pre vytváranie ekonomického poriadku i príslušného kultúrneho modelu, majú lepší základ v biblickom chápaní človeka než vo filozofii liberalizmu.
Cirkev tu existovala skôr ako všetky tieto inštitúcie. Preto bola často stotožňovaná s ”ancien režime”. Dnes to už však neplatí. Stále viac je jasnejšie, že i cirkev sa dynamický vyvíja. Na svojej ceste dejinami skúma a hodnotí všetky spoločenské systémy a posudzuje ich predovšetkým podľa ich praxe. Pápeži vo svojich encyklikách postupom času uznali prínos a hodnotu právnych inštitúcií, dôležitosť mechanizmov, ktoré zabezpečujú rovnováhu záujmov v spoločnosti, hodnotu demokracie ako takej, tvorivosti a úspešnosti slobodného trhu v podnikaní a plurality v oblasti kultúry. Cirkev uznáva všetky tieto prvky, lebo slúžia ľudskej dôstojnosti. Neakceptuje však liberálnu filozofiu a liberálne inštitúcie chápe v omnoho hlbšom kontexte ako samotná filozofia liberalizmu.

Mohli by ste ešte konkrétnejšie poukázať, v čom spočíva hlavný rozdiel medzi liberálnou filozofiou a ideológiou a liberálnymi inštitúciami?
Uvediem niekoľko príkladov. Ústava Spojených štátov amerických viac ako z teórie vyrástla zo života a skúsenosti jednoduchého amerického ľudu a fungovala veľmi dobre. Liberalistické teórie sa objavili až pozdejšie. Napríklad teórie Johna Stuarta Milla až päťdesiat rokov po vyhlásení americkej Ústavy. Jeho teória je založená na povrchnom a falošnom projekte slobody. Mill hovorí, že sloboda je ideou jednoduchou a absolútnou. To však nie je tak. Existuje tiež falošná sloboda: sloboda konať, čo sa človeku páči, čo je sloboda dieťaťa, sloboda predkresťanská. Existuje však tiež sloboda dospelého človeka: sloboda konať, čo má človek konať. Ľudia sú jediné bytosti stvorené na boží obraz, ktoré musia konať múdro a zodpovedne pred Bohom. Sloboda nie je ľubovôľa. Nie je tak isto slobodou absolútnou: slobodu možno porovnávať tiež so spravodlivosťou, rozumnosťou a inými cnosťami.
Mill chápe slobodu úplne plošne. Veľká časť intelektuálov a právnikov chápe Milla vážne - tí potom kazia americké inštitúcie. Mohol by som vám uviesť mnoho príkladov.

Rozveďte širšie tieto dva spôsoby chápania slobody. Aké to má dôsledky pre život spoločnosti aj pre cirkev?
Najprv by som sa tohto problému dotkol z hľadiska spoločenského a politického. James Madison, autor našej ústavy vždy pripomínal, že ľud, ktorý by nebol schopný ovládať svoje vášne, a ktorého reprezentanti nie sú vo svojom súkromí schopní panovať sami nad sebou, taký ľud by nebol schopný vládnuť ani vo svojej republike.
Aby mohla vzniknúť slobodná spoločnosť zvrchovaných občanov, musia byť ľudia ochotní vziať na seba zodpovednosť, za veci verejné. Nemôžu všetko zvaľovať na parlament alebo prezidenta. Musia byť aktívni. Väčšina z nich však dáva prednosť občianskej pasivite. Ľudia ale majú prirodzený sklon sa zodpovednosti a kritike zo strany druhých skôr vyhýbať. Chovajú sa ako deti. Avšak sloboda predpokladá aktivitu. Naša dôstojnosť je hlavne v našich činoch. Prínos Jána Pavla II. ako filozofa je medziiným vo formulácii týchto myšlienok v jeho spise Osoba a čin. V tomto zmysle je Ján Pavol II skutočne pápežom slobody. Kritériom našej slobody je teda naša zodpovednosť, ktorá rozhoduje o úrovni našej ľudskosti. Nie je ľahké byť slobodnou ženou, alebo slobodným mužom, ľahšie je nechať sa zotročiť.
Moji prarodičia žili v slovenských Tatrách. Ich povinnosť ako kresťanov a lojálnych občanov by sa dala zhrnúť do troch bodov: modli sa, plať dane a poslúchaj vrchnosť. Avšak ich potomkovia v Amerike sú zodpovední za omnoho viac vecí. Musia omnoho viac uvažovať, akú aktivitu vyvíjať, komu a ako pomáhať. Musia brať na seba zodpovednosť za politické rozhodnutia, pozorne sledovať, ako sa politické strany chovajú, z času na čas i v tejto oblasti vyvíjať vlastnú iniciatívu. Liberálna spoločnosť, v ktorej žijú potomci mojich prarodičov je omnoho viac náročnejšia, vyžaduje ďaleko viac aktivity, ako museli vynakladať ich predkovia. Títo boli možno šťastnejší, rozhodne však neboli slobodnejší.

Čo z toho teda vyplýva pre cirkev? Prečo sa podľa vás v minulosti tak obávala liberalizmu?
Domnievam sa, že dôvody boli dva. Prvým dôvodom bola celkom oprávnená nedôvera k filozofii liberalizmu. Táto filozofia predkladá falošnú teóriu o človeku, spoločnosti, o Bohu, ktorého chápe ako tyrana a preto odmieta jeho ideu. Druhý dôvod súvisí zo strachom ľudí zo slobody. Hovoria, že ju chcú, keď ju však dostanú, tak o ňu nestoja. I mnohí ľudia v cirkvi sa boja slobodných ľudí, lebo zo slobodnými ľuďmi nemôžeme manipulovať ako s figúrkami. Vychovať slobodných ľudí je veľmi obtiažne. Hlavne rodičia poznajú tento problém. Je ľahšie deťom prikazovať, čo majú robiť. Tieto sa môžu naučiť počúvať vaše príkazy, avšak nikdy sa nenaučia byť slobodnými, samostatnými ľuďmi, robiť múdre rozhodnutia a preberať na seba zodpovednosť. Súčasne im ale nemôžete nechať úplnú voľnosť, chcete ich predsa chrániť pred zlom. S podobnými problémami sa stretávajú tiež predstavení kláštorov, šéfovia firiem a vôbec ľudí na vedúcich miestach. Nechať svojím podriadeným voľnosť, umožniť im, aby oni sami na seba vzali zodpovednosť, znamená pustiť z ruky povrázky, na ktorých ich vodíme. Ľudia sa prestanú chovať ako figúrky, začínajú konať na vlastnú päsť, musia napraviť chyby, ktorých sa dopúšťajú, len oni sú zodpovední za všetky svoje konania. Žiť v slobodnej spoločnosti je zo začiatku omnoho ťažšie. Ak ale sloboda funguje, je to požehnaný poriadok, v Amerike hovoríme o požehnaných daroch slobody.
Perspektívy č.7/ 1994
preložil Ladislav Schmidt