Augustín Marián Húska

Vznik štátu (6)

Maďarsko, ako sused s najdlhšou stykovou hranicou a zároveň s najdlhšie trvajúcou (tisícročnou) hegemoniálnou pozíciou Maďarov v slovenskom priestore, patrí medzi susedov, ktorí stále udržujú v sebe pocit krivdy zo saint-germainského a triannoského rozdelenia starého Uhorska. Maďarsko napriek svojej relatívnej malosti a slabosti je viruletne iridentistický prvok v stredoeurópskom priestore, lebo má územné nároky voči všetkým svojim susedom (iba svoj nárok na časť Rakúska v podobe Burgenlandu dôsledne utajuje). Maďarsko svoje územné ”krivdy” chce v súčasných demokratických podmienkach riešiť dosiahnutím etnickej územnej autonómie ako prípravný krok na príhodné ”opätomné spojenie s maďarskou otčinou”. Aby maďarská vláda ostala v pozadí, tak síce proklamuje právo zahraničných Maďarov na ”maďarský pas”, ale inak uvádza, že nemá priame územné nároky, len sa cíti vládou ”všetkých Maďarov”. Viac odkryto fungujú zahraničné maďarské lobbystické centrály, vrátane Svetového kongresu Maďarov, ktoré veľmi intenzívne pestujú citlivosť zahraničia na ”krivdy” spôsobené Veľkouhorsku po Trianone a Saint Germaine, čakajúc na ”príhodnú chvíľu”. V terajšom štádiu však Maďarsko riadi v ”priľahlom zahraničí” forsírovanú maďarizáciu a pestuje ducha plíživej iridenty.
Nemohli sme zabudnúť na ”čerstvý” podraz, ktorý nám spôsobila maďarská vláda vypovedaním zmluvy o výstavbe vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros a pokusom zabrániť Slovensku využívanie dunajskej kynetickej energie. Pritom osihotené vodné dielo Gabčíkovo už prinajmenšom dva razy ochránilo maďarské podunavie pred katastrofickými záplavami. Posledné výčiny Orbánovej vlády (exteritoriálny zákon o zahraničných Maďaroch, a vyhlasovanie, že budú usilovať o poľsko-maďarské susedstvo) ukazujú, že máme do roboty s akýmsi genetickým hegemoniálnym syndrómom. Na vonkajšok sa Maďarsko správalo vlažne k úsiliu o slovenskú štátnosť a v duchu tichého koordinovania s českou politickou scénou upozorňovalo, že sa slovenskej štátnosti bojí. V tajnosti Maďarsko ako vyše deväťmiliónový štát dúfa, že samostatné päťmiliónové Slovensko bude ťažšie odolávať tlaku Maďarov.
Slovenská politika musí voči slovenským spoluobčanom maďarskej národnosti byť korektná, partnerská, ale zásadová. Občania juhu Slovenska, ktorí sú maďarskej národnosti, musia cíťiť blahodarnosť lojality voči Slovensku práve v tom, že v úsilí o konjunktúru Slovenska musí byť zahrnuté úsilie o konjunkturálny rozvoj aj južného Slovenska.. Súčasťou našej politiky voči Maďarsku musí byť pevný postoj voči iredentizmu, ale so záujmom udržať rovnocenné partnerské vzťahy s južným súsedom.
Nuž Maďarsko je doslova osudovým susedom Slovenska a geopolitický vyžaduje z našej strany nepanikársku, nehisterizujúcu, trpezlivú, ale neochvejnú politiku obrany štátnych záujmov a neoddeliteľnou súčasťou týchto štátnych záujmov je aj územná integrita Slovenska.
Zhrnujúc naše ”susedské” (bezprostredné medzinárodné) okolie dalo sa v r. 1992 povedať, že najmenej sú ohrozujúcimi naši susedia na severe a východe. To potvrdzuje zložitú geopolitickú situáciu Slovenska, ktorá bola takouto po celé dovtedajšie dvadsiate storočie.
Teraz prejdem ku nášmu vnímaniu medzinárodného veľmocenského okolia okolo roku 1992 a to najmä a predovšetkým svetovej superveľmoci USA, a európskych veľmoci Veľkej Británie, Francúzska , Nemecka a napokon aj Ruska. Slovensko má to šťastie, že nie je susedom žiadnej veľmoci, ale je rozhodne v geopolitických pásmach (sférach veľmocenského záujmu a vplyvu) týchto veľmocí. Ako sme teda vnímali možné reagovanie týchto veľmocí na slovenské štátotvorne snaženie? Vzdialenejšie veľmoci s rastúcimi, ale zároveň vzájomne konkurujúcimi záujmami sú predovšetkým: globálna superveľmoc Spojené štáty, kryštalizujúce súštátie Európskej únie a v nej pôsobiacej ”veľkej trojky (Nemecka, Francúzsko a Veľkej Británie) a zoslabená i vysilená Ruská federácia. Predovšetkým USA sme v roku 1992 vnímali ako nespochybniteľnú jednotku v rangu moci a ekonomického potenciálu a vedeli sme, že aj vďaka dobre fungujúcej pročeskej lobby v USA by USA radi zachovali štátne status quo v strednej Európe. Vedeli sme však, že americkí politici sú informovaní o slovenských politických ambíciách a že budú nás posudzovať v USA najmä podľa toho, ako sa v emancipačnom zápase budeme kultivovane správať. Naše predsavzatie ísť za štátnym cieľom, ale výhradne mäkkými prostriedkami, mohlo nám zaistiť určitú neutrálnu pozíciu USA pri česko-slovenských rokovaniach. Pokiaľ ide o štruktúru Západnej Európy, museli sme taktiež rátať s tým, že Veľká Británia je viac prajná českým záujmov a že Francúzsko zaujme asi poloneutrálnu vyčkávaciu pozíciu. Čerstvo zjednotené Nemecko so svojou hypotékou nacistickej minulosti muselo byť veľmi diskrétne a opatrné, ale s ohľadom na česko-nemeckú historickú animozitu je slovenskému štátotvornému úsiliu prajne, i keď mĺkvo naklonené. Vedeli sme však, že hoci Zbigniew Brzezinski opakovane nazval EÚ iba protektorátom Spojených štátov, predsa v najbližšom desaťročí sa rozpúta delikátny zápas o podobu EÚ. Prebehne štrukturálny zápas o to, či EÚ bude mať podobu federácie s potlačenou pozíciou národných štátov v nej, alebo podobu konfederácie ako subsidiárne vyváženého súručenstva národných štátov. Tak či tak delikátne, ale nie menej reálne ekonomické súperenie medzi EÚ a USA bude pokračovať a v ňom sa bude kryštalizovať vzájomné ovplyvňovanie Európy a Ameriky. Dodatočne nám to potvrdilo rozhodnutie EÚ z Nice, ktoré v r. 2000 stanovilo za cieľ do desať rokov stať sa najsilnejšou ekonomikou sveta.
USA sú od r. 1989 neochvejne svetovou jednotkou, musia však rátať s tým, že ich globalizačné zisky zanechávajú u porazených ťažké dôsledky. Ak globalizácia povedie ku koncentrácii ziskov (do superziskov superveľmoci), tak na druhej strane rovnice musí vznikať ”superstrata” tých, ktorí sú takou alebo onakou mierou vazalskými kontrapartnermi globalizovaného trhu. Práve globalizácia ukazuje, že v svetovej ekonomike musí byť úmera medzi ziskom a stratou, lebo aj v reálnej ekonomike platí, že zväčšenie tzv. negentropie na jednej strane vedie k zväčšeniu tzv. entropie na druhej strane. To, čo na globalizovanom trhu získa víťaz trhovej transakcie, musí zaknihovať ako stratu porazený v trhovej transakcii. Totiž druhou stránkou víťaznej mince svetového policajta je skutočnosť, že po vyhranej prvej svetovej studenej vojne dobyl svet, ktorý čím je modernejší, tým je vlastnícky kontrastnejší a v ktorom zreťazená globalizačná previazanosť trhov vedie k najvyššej zraniteľnsti najmä kapitálových trhov, kde vládne šialenstvo svetovej derivátovej špekulácie. Stále väčší masív svetového disponibilného kapitálu už sa menej zaujíma o dlhodobé zisky z investovania, a o to viac sa zaujíma o krátkodobé špekulačné zisky na trhoch ”cenín”, ktoré získava z rozdielu pohybu kurzov. Ako povedal nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku Maurice Allain, svetové burzy cenných papierov a ich tzv.derivátové trhy sa stávajú novodobými kasínami, kde sa realizujú naozaj bezpracné ”nadzisky” úspešných a straty neúspešných. Špekulačné búrky v týchto ”kasínach” objektívne ohrozujú nielen ostatný globalizujúci sa svet, ale aj epicentrum tohoto sveta - USA. Prasknutie tzv.špekulačných kapitálových bublín v r. 1999 až 2002 však ukazuje, že bankrotujú aj obrovské americké globálne koncerny (uvediem len najznámejšie krachujúce firmy ENRON, WorldCom, Global Crossing, Tyko International, K-mart, Qwest, Halliburton, Adelphia Communications, Arthur Anderson Consalting a ďalšie). Tieto špekulatívne krachy amerických gigantov, vrátane auditových gigantov, však musí ako stratu znášať aj verejnosť amerických ďaňových poplatníkov a štátne financie USA, takže je aj vo verejnom záujme samotných USA, aby sa začalo kontrolné regulovanie špekulatívnych derivátových trhov. My však - zo slovenského pohľadu - musíme vnímať aj dlhodobý kladný prínos USA. USA - v porovnaní s totalitnými ašpirantmi predstavuje pre nás svetové vývojové plus, a to najmä vtedy a dovtedy, dokedy si urdží status parlamentnej demokracie. Totiž USA sú demokraticky konštituovanou krajinou, ale ich veľmocenský syndróm hrozí v kríze prerásť z paralamentno-prezidenskej krajiny do lobbysticko-manipulatívnej až oligarchickej krajiny. Ostáva kriticky veriť, že prerastanie obranného atlantického súručenstva do vonkajškovo intervenujúceho spoločenstva nebude uponáhľané a že vnútorné sebazdokonaľovacie sily Ameriky budú sa samy brániť vlastnej rozpínavej vulgarizácii a barbarizácii. Kybernetické modely, ktoré sme simulačne prehrávali na vedeckých seminároch ešte pred rokom 1989, nám ukázali, že nijaká veľmoc nemôže obísť rovnicu vzájomnej závislosti medzi negentropiou tých , ktorí sú víťazmi trhu a entropiou tých, ktorí sú na trhu porazení. Neoliberalizmus má totiž sklon meniť svetové trhy do podoby ”lovného priestoru” z čias raného liberalizmu. Evolučné plus oproti ”netrhu” je však v tom, že trh má byť priestorom hľadania ekvivalencie medzi odberateľským a dodavateľským poľom trhu. Akonáhle trh upadá do podoby ”lovného priestoru”, tak obchod partnerov sa meni na zápas rivalov, ktorí sa nechcú vzájomne podeliť o tzv. kladný synergický efekt (deľba zisku v trhovej transakcii medzi odberateľom a dodávateľom). Novodobý trh by nemal byť bojiskom, kde sú víťazi a porazení , ale by mal byť rozdelením výhod z kooperácie odberateľov a dodávateľov.
Naše ocenenie rizík a výhod veľmocenského okolia v roku 1992 nám neskôr v roku 1999 a 2000 potvrdili aj niektoré predstihové sanačné opatrenia amerických strategických kruhov. V roku 1999 a 2000 sme boli svedkami toho, že za účasti kapitálových a finančných elít USA sa v New Yorku precvičovali scenáre ako zvládnuť krach svetových finančných trhov, pretože sa už tak praktici ako vedci zhodli na tom, že moderná svetová i americká ekonomika je vysoko zraniteľná práve v dôsledku tzv. špekulatívnych bublín na prehriatych derivátových (ceninových) trhoch a že môže v nej nastať krach (explozívneho alebo implozívneho charakteru), ktorému nebude vedieť čeliť ani kapitálový potenciál svetovej superveľmoci. Takto súčasný prevažujúci odborný názor vlastne potvrdil naše modely súvzťažnosti ekonomickej negentropie a entropie, ktoré sme pre analytické poznávanie robili na vedeckých seminároch. Takzvanou osvetou v šírení vedeckého riadenia sme prebojúvali už v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch ideu obnovenia trhu, lebo ”plánovaco-dirigistický netrh” štátu nevedel nahradiť pružnosť trhu po celé obdobie ”výstavby” socialistickej ekonomiky. Pritom sme zároveň vedeli, že ak ”socialistické netrhy” sú spiatočnícky nedokonalé, tak to ešte neznačí, že aj v pokrokových moderných trhoch by sa nemohli objavovať spiatočnícke atavizmy v podobe vratných praktík z raných trhov tzv. voľnej súťaže. Na základe poznatkov najmodernejších svetových trhových analytikov sme vedeli, že moderné trhy sú stále ohrozované monopolistickými a oligopolistickými deformáciami. Preto aj súčasné moderné trhy nie sú dokonalé a zahrnujú trvalú tendenciu k uzurpačnej degenerácii.
Naša a vôbec európska skúsenosť z ”trhovej transformácie” v rokoch 1990-1992 nás dodatočne presviedčala, že zápas o ”lepší svet” sa neskončil, ale že ho budeme musieť viesť novými prostriedkami tzv. mäkkých interakcií (nenásilných interakcií) a tzv. mäkkých koalícií menších práve preto, že svoje medzinárodné prostredie si nemôže žiaden štát a spoločnosť vybrať - je existenčne vrastený do reálneho medzinárodného prostredia. Vieme, ako sa správali európske mocnosti (Španielsko, Francúzsko a Británia) na feudálnych trhoch a ako sa správala Británia, Nemecko a USA na merkantilných i na kapitalistických trhoch. USA v neskorom a globalizovanom kapitalizme musia čeliť nielen súťažiacim veľmocenským partnerom (EÚ, Japonsku, Rusku a Číne), ale i frustrovanému Tretiemu svetu, kde najmä islamský fundamentalizmus sa uchyľuje k protiúderom cez tzv. koordinovaný globálny terorizmus.
Úder na ”dvojičky” svetového obchodného centra v New Yorku 11. 9. 2001 ukázal, že aj globálna superveľmoc - USA - je zraniteľná. Dokonca takou mierou, akou bude rásť americká pacifikácia globálnej situácie, takou mierou budú fundamentalistickí šialenci hľadať projekty tzv. úderu znenazdania. USA preskúšavajú a vylepšujú svoju rolu ”svetového policajta” , či ”globálnej pružnej predstihovej intervencie silou” a zároveň zaisťujú si operačné predpolia tam, kde sa očakávajú strategické zásoby surovín pre XXI. storočie. Vidno to na operáciách USA v Somálsku, na Blízkom východe, v Afganistane, Kazachstane a čiastočne i na Kaukaze. USA sú samé v štádiu osvojovania si globálneho hegemoniálneho postavenia na svetových trhoch a treba dúfať, že aj v podmienkach kapitalistického neoliberalizmu uchovajú si demokratický kritický sebakorektív. Dovolím si tu citovať veľmi výstižné slová Jozefa Bátoru o novej koncepcii ”bezpečnosti domoviny” (homeland security), ktorou USA chcú vlastne rozšíriť suverenitu USA na celý glóbus, miesto toho, aby pomáhali - partnersky s ostatnými štátmi - vytvoriť nový pojem bezpečnostno-politickej koncepcie tzv. ľudskej bezpečnosti (human security). Bátora hovorí : ”Kontrast medzi bezpečnosťou domoviny a ľudskou bezpečnosťou je jasný, kým v prvom prípade ide o ochranu občanov určitého štátu vojenskými prostriedkami na globálnej báze a len tam, kde sú ohrozené záujmy týchto občanov a tohoto štátu, druhá koncepcia vychádza z predpokladu, že bezpečnosť je výsledkom vzájomného rešpektu, ktorá sa nedá zabezpečiť na báze individuálnych štátov či národov” (citované zo SME 13. 9. 2002).
Práve tak vzbudzuje malú dôveru koncepcia Bushovej administratívy vyňať občanov USA spod pôsobnosti Medzinárodného trestného tribunálu. To pripomína exteritoriálnu beztrestnosť, ktorú mali vojaci rímskeho cisárstva. Všetci, aj jednotlivci, aj spoločnosti, aj štáty majú evolučne fixovaný pud sebectva (pud sebazáchovy), ale to nesmie prerásť do hrozby ostatnému svetu. Máme doslova existenčný záujem, aby sa upevňoval demokratický charakter USA a aby vyžarovanie úspechu americkej demokracie na svet pomáhalo rozvoju moderačných (zmierňovacích, zušľachťovacích) politík v celom svete.
Treba uznať, že USA svojou pozíciou svetovej superveľmoci pôsobia nielen ako urýchľovač uzurpačných syndrómov (ako vrodeného egoizmu každej mocnosti), ale aj ako moderátor, t. j. ako zmierňovač tradične po stáročia súperiacich európskych veľmocí. Treba, aby sme si uvedomili tento pozitívny vklad USA najmä v Európe, oceňovali ho a podporovali ho. Mali by sme sa snažiť o využitie moderujúcej prednosti americkej demokracie pri obhajovaní novozrodených slovenských štátnych záujmov. Historická opatrnosť nám však velí, aby sme v rámci programovania domáceho ”krizis manažmentu” rátali aj s tým, že radikálni fundamentalisti a jastrabi aj v USA sú ohrozením demokracie v USA. Atentát na štátnu budovu v Oklahoma City a ”antraxová” aféra nás presviedčajú, že hrozba degenerácie moci do barbarizmu a vulgarizácie je všadeprítomná.
Ašpirácie ”jastrabov” sú kalkulovateľným rizikom každej modernej spoločnosti. Georgy Soros mal pravdu, keď povedal, že po páde komunizmu je jedinou hrozbou kapitalizmu kapitalizmus sám. V našej geopolitickej kalkulácii musíme hľadať medzinárodné spojenectvo a partnerstvo najmä so samotnou americkou a západnou demokraciou, ale tak, aby sme pomáhali meniť subkontinentálnu štruktúru EÚ na kontinentálnu Európu, vrátane prosperujúceho Ruska Musíme medzinárodne robiť všetko pre to, aby úspech a prosperita nekončili ani na naších západných, ani na našich východných, ani na naších južných a ani na naších severných hraniciach. Toto sme si uvedomovali a toto sme si ctili v medzinárodných súvislotiach aj v čase politických rokovaní o riešení slovensko-českého vyrovnania vyzdvihnutím partnersky akceptovaných suverénnych štátov z panciera unitárnej federácie.
(Pokračovanie v budúcom čísle)