Jozef M. Rydlo

Aby národ žil...
Oslavy 14. marca v Bratislave

Dňa 14. marca 2003 sme si v Bratislave pripomenuli 64. výročie vzniku Slovenskej republiky. Na slávnostnom podujatí, ktoré v zasadacej miestnosti Únie žien Slovenska zorganizovala Hlinkova spoločnosť a Spoločnosť na obranu práv ľudských a národných, sa zúčastnilo niekoľko stoviek ľudí. Popri kultúrnom programe odzneli významné príhovory, ktoré uverejníme v nasledujúcom čísle. Dnes publikujeme príspevok Jozefa M. Rydla, predsedu ÚSS.

V roku 1952 do Slobodného Slovenska, jediných slobodných slovenských novín, ktoré v tých časoch v Európe vychádzali a ktoré po rozvrátení 1. Slovenskej republiky založil Slovenský revolučný odboj, prvá exilná organizácia bojujúca za obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti, knieža slovenských básnikov Rudolf Dilong napísal:
Ťažko nám padne volať do hluchého sveta: Sme Slováci, chceme svoj štát! Prečo? Pred kým máme neustále padať na kolená a prosiť za odpustenie viny, že sme príslušníkmi slovenského národa? Koho máme my donekonečna molestovať, aby sa zmiloval nad nami, že sme Slovákmi a chceme na jednom kúštičku zemegule žiť? Tých máme prosiť, ktorým je ľahostajnejšie naše právo na slobodu, ako naša bieda a utrpenie? Ak veríme, že po premožení červeného Antikrista nastane kráľovstvo Božie na zemi, stane sa tak istotne bez zásluhy lotrov a kupcov s národmi. Kráľovstvo Božie nie je pre lotrov!
O niekoľko rokov neskôr, pri príležitosti 10. výročia potupnej popravy prvého slovenského prezidenta Jozefa Tisu, tento eminentný predstaviteľ slobodnej slovenskej kultúry v argentínskom exile vyjadril postoj slovenského vzdelanca k ideálu štátnej samostatnosti svojej zotročenej vlasti:
Vo vývine svetových udalostí a v etapách časových odstupov vidíme akou bola a ostáva slovenská pravda doma i v zahraničí a aký je pevný a nemeniteľný dosah jej platnosti na prestole triumfu i v ponížení žalára, zotročenia aj vyhnanstva.
Sme živí svedkovia vzniku, slávy i zániku slovenskej slobody. Nás možno zaznávať, nevšímať si nás, odmietať, ako to robia nežičlivci slovenskej nezávislosti... Nás možno pozabíjať, my sa môžeme pominúť, ale vydali sme svedectvo o pravde, ktoré nemožno zabiť ani v nás, ani v budúcich slovenských pokoleniach. ...
Slovenská republika už jestvovala, jestvuje v nás a jestvovať bude po nás. Ani náš nepriateľ, čo by nás chcel mať v područí a zakríknutých, ani vonkajší, ani domáci záškodníci nedocielia to, aby do našich národných temnôt nevkrádal sa záblesk tohto faktu, že tu raz bola slovenská nezávislosť a Boh dá i v budúcnosti bude. ...
Máme pred sebou slovenský ideál, aby národ žil, bojoval za svoje bytie, mal slobodu a samostatnosť. Aby podľa Božích i svojich prirodzených práv bol národom ako každý iný na svete.
Nech je týmto krédom každá naša slovenská oslava. Nech to nikdy nie je rozháranosť, bezradnosť, neistota, žiaľ a plač za tým, čo sme stratili, ale nech je to vždy náš vlastný a smelý pohľad na to, čo sme mali, a na to, čo chceme mať.
Prorocké slová františkánskeho barda z Oravy sú výzvou na zamyslenie. Najmä pre moju generáciu, ktorá sa rodila po vojne a v čase ich vzniku žila vo väčšine bezstarostným detstvom, na okraji vzmáhajúceho sa komunistického teroru. Čo pre nás, po rokoch skúšok dospievania a zápasov na prahu 21. storočia, môžu znamenať takéto výnimočné slová?
Slová Rudolfa Dilonga zostávajú svedectvom o viere a nádeji jednej generácie. Sú svedectvom o sne, ktorý uskutočnilo jedno pokolenie. Naša povojnová generácia takto jasne formulovaný program nemala a nemá. Aj desiate výročie obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti po páde komunistickej diktatúry nás zastihlo v bezradnosti údivu, ako sa komunisti bez štipky slušnosti a taktu ujímajú najvyšších ústavných funkcií.
Fraška s klasifikáciou komunistického systému v slovenskom parlamente, v ktorej komunizmus nebol v konečnom dôsledku odsúdený ako zločinný, nemusí znamenať, že takým v skutku nebol. Nepodliehajme klamom. Tento fakt zostáva hanbou našej povojnovej generácie. Vedomie, že stáročia utvárané prostredie kultúry, krajiny a ľudských obydlí možno zničiť za tri-štyri desaťročia, vnuká predstavu o niečom diabolskom. V zrkadle storočí človek najnižšie klesol v komunistovi; dosiahol svojho dna, stal sa naozajstnou spodinou spoločnosti – ľudského rodu. Ono frázovité človek-komunista možno chápať spätne ako človek-beštia, vykonávateľ týchto diabolských programov. (Nestačí, že význam členstva v komunistickej strane sa zľahčuje na úroveň členstva v športovom klube alebo spolku záhradkárov.) Každý člen komunistickej strany zostáva potenciálnym zločincom. Tu je čiastočné vysvetlenie situácie v postkomunistických krajinách.
Päť mesiacov po druhej svetovej vojne medzinárodné tribunály súdili nacistických zločincov. Na tých komunistických sa nedostalo ani po piatich, ba ani po desiatich rokoch. Akoby platili Napoleonove slová, že kolektívne zločiny nezaťažujú nikoho. (!) Tieto zločiny zostanú hanbou európskej civilizácie, ktorá nenašla dosť vôle a síl očistiť sa. Smutné a tragické finále tisícročia pre národy, ktoré museli napriek výstrahám a varovaniam múdrych mužov prejsť touto hrôzostrašnou genocídou. Táto zjavná neochota odhaľovať a odsúdiť zločinnosť ateistickej komunistickej ideológie odkrýva v konštelácii európskej politiky nový význam a cenu zásluh nekompromisným odporcom komunizmu, akým bol aj prezident 1. Slovenskej republiky. Nové tisícročie si tak vynúti nový pohľad na hrdinov protikomunistického zápasu, keď ich prorocké výzvy, varovania a postoje nadobúdajú nový rozmer.
Umytí, dažďom vypratí,
vrátili sme sa cintorínom.
Kto naše krivdy zaplatí
pokojom, chlebom a vínom?
– pýta sa Valentín Beniak v najtragickejšej básni slovenskej literatúry.
Aké by bolo Slovensko ušetrené prízraku červenej posadnutosti?
Či človek nájde k sebe cestu, záleží aj od nášho úsilia. Pred nami čnie gigantická úloha návratu k autentickým koreňom 14. marca, návratu ku kresťanským koreňom našej národnej existencie, ktorej elementárnou podmienkou je deboľševizácia Slovenska. Verím, že nastupujúce generácie našich dcér a synov budú mať dostatok síl na desaťročia zápasov, ako to preukázali uskutočňovatelia sna básnika ”stratenej slovenskej slobody” Rudolfa Dilonga — aby sa naplno rozozvučali slová, na ktorých znenie si dnešné Slovensko stále nezvyklo: slovenská pravda, slovenská sloboda a slovenská oslava.
V mene Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska — od svojho založenia v Clevelande roku 1956 na slobodnej pôde americkej symbolickej strážkyne tejto slovenskej pravdy a neochvejnej hlásateľky tejto slovenskej slobody — mám česť pozdraviť dnes túto slovenskú oslavu 14. marca, toto 64. pripamätúvanie najpamätnejšieho sviatku slovenského národa, ktorý chce zostať európskym národom aj v zjednocujúcej sa Európe, pretože len jednota zvrchovaných národov je zárukou jej budúcnosti.