Ferdinand Klinda

Antiamerikanizmus ako móda?

Ochrancovia nášho priateľstva s USA sú prekvapení: voči krajine s vrcholnou technickou vyspelosťou, ktorá trikrát prispela k nášmu oslobodeniu (od habsburského žalára národov, nacizmu a komunizmu) a ku blahobytu ktorej sa upínali a ďalej upínajú nádeje našich vysťahovalcov, sa odrazu objavujú animozity. Časť našich elitárov je zdesená, lebo čoraz otvorenejšie prejavy odporu voči ich jedine správnym názorom nepochádzajú iba od ”babiek a dedkov demokratov”, či ľudí s nižším vzdelaním a neinformovaných (sociologička O. Gyárfásová), ba ani od tých, ktorým názor vtlačil a hlboko zasial komunizmus (historik D. Kováč). Spisovateľa M. Hvoreckého pobúril rastúci antiamerikanizmus u mládeže, hoci ho zľahčujúco kvalifikuje ako príťažlivý módny postoj byť proti (publikované v TV Oku č. 9).
Divím sa, že vo vzdelaní týchto vyplašených pozorovateľov absentuje poznanie kauzality. Lekári aj právnici vedia, že treba starostlivo rozlišovať príčiny od následkov a ani veriaci ľudia si nemyslia, že postoje voči USA sú nadprirodzeným vnuknutím. Za príčinami vzniku čohosi vždy stoja udalosti, spôsobené konaním a rozhodovaním ľudí. Nikdy to nespôsobujú ”...temné sily, ale ľudia, a každý z nich má svoje meno, adresu a tvár” (B. Brecht). Historici, pri troche dobrej vôle, ich vedia presne pomenovať. Okrem poznania dejinných súvislostí a konkrétnych reálií, ktoré, pravda, nemusia byť každému známe, však takmer všetci ľudia, bez rozdielu rás, národností a náboženstiev vlastnia mravný imperatív, ktorý v nich vzbudzuje empatiu a našťastie často aj potrebu aktívne pomôcť ukrivdeným, utláčaným, znevýhodňovaným, zotročeným, okradnutým, urážaným, ubiedeným. Takto zmýšľajúcich nenájdeme iba na Slovensku, ale na celom svete.
Nepochybne, práve v čase hrozby vojny, ktorá môže rozkrútiť ďalšiu špirálu násilia, uvedomenie si ”kolaterálnych škôd” (vojenský predstaviteľ NATO takto cynicky bagatelizoval civilné obete ako ”vedľajšie škody”!) vyvoláva všeobecný odpor voči potencionálnemu agresorovi. Tento postoj miliónov ľudí posilňujú prominentné osobnosti vedy a umenia, cirkví, filmu a športu na celom svete, v samotnej Amerike, aj u nás. Ich hlas je významom nemerateľný s našimi vojnovými roztlieskavačmi, či s politikmi, ktorí z dôvodu svojej malosti a zakomplexovanosti majú priam životnú potrebu prisluhovať veľkým. Protivojnové postoje väčšiny našich ľudí nie sú ničím výnimočným, a nemožno ich spájať ani s komunizmom, ani s fašizmom, či s inými v prípade potreby pohotovo vyťahovanými nálepkami. Po desaťročiach rozličných totalít je celkom prirodzené, že ľudia sa demokraticky domáhajú spolurozhodovania o osude svojom, svojich detí a svojej krajiny. Servilita a prekrucovanie pojmov u nás zrejme nemá hraníc, keď sa účelovo spochybňuje dokonca základný akt priamej demokracie: R. Mátéffy, spolupracovník Konzervatívneho inštitútu v Domine napríklad tvrdí, celkom nekonzervatívne, že ”referendum je nesystémovým, áno, aj nedemokratickým prvkom”!
Krivda plodí nenávisť a vyvoláva túžbu odplaty, ktorá zase nepostihne vinníkov, ale nevinných. Netreba sa diviť, že tých, ktorí majú dôvod cítiť sa ukrivdenými, pribúda. História Ameriky tým, žiaľ, oplýva. Heslo Ami go home nie je dnešného dáta. Je aktuálne od čias, kedy USA anektovali vyše tretiny (!) pôvodne mexického územia. USA získali temer dvadsať miliónov španielsky hovoriacich ľudí, (ktorí sa tam neprisťahovali dobrovoľne), čím sa vytvorili problémy, ktoré dodnes nie sú vyriešené (napríklad niet národnostného školstva a iných zábezpek identity). Havajské ostrovy, konštitučnú monarchiu s dvoma parlamentými komorami, jednoducho okupovali, potom zriadili námornú základňu (Pearl Harbour) tisíce kilometrov od vlastného územia. Podobne ostrov Guam a početné ďalšie tichomorské ostrovy (tzv. americká Samoa). Medzitým vykynožovali Indiánov, pôvodných obyvateľov Ameriky, a tých, čo prežili, deportovali do rezervácií, kde ich ukazujú ako folklórne spestrenie krajiny. Státisíce afrických černochov deportovali, previezli cez oceán a zotročili. Aj dnes ešte, dlho po ich zrovnoprávnení, sedí nenávisť hlboko v podvedomí a z času na čas dochádza k výbuchom rasizmu z oboch strán. Mocenské zásahy do stredoamerických štátov, a do karibskej oblasti, nátlak, vraždy prominentov, korupcia, aj intervencie vojenského či podvratného charakteru, sa stali bežným programom amerických vlád 20. storočia.
Vedení hospodárskym, a teda aj politickým záujmom, bez začervenania sa nad nerešpektovaním vlastnej Deklarácie práv a slobôd, podporovali a vyzbrojovali diktátorov v boji proti susedným krajinám i vlastnému ľudu na celom svete: Pol Pota proti Číne, Ngo Dinh Diema proti Severnému Vietnamu, Bin Ladina proti Sovietskemu zväzu, šaha Pahleviho proti obyvateľom, Saddama Husseina proti Iránu, Noriegu, Pinocheta, afrických samovládcov atď, atď. Každého z nich najprv využili, potom nechali padnúť, čím ešte rozmnožili rady svojich nepriateľov. Všetky tieto nemorálne a medzinárodnému právu sa priečiace činy zapríčinili nesčíselné ľudské obete, biedu a nešťastie. Majú ich obete za to milovať? Stáli početné intervenčné vojny v strednej Amerike, Afrike, Ázii, naposledy v Juhoslávii, v konečnom efekte za to? Kto mal z nich, okrem zbrojárskej lobby, osoh? Taktika zničenia zeme, potom pomoci (americkými firmami) a následného zadĺženia prostredníctvom Svetovej banky je veľmi priehľadný manéver, ktorý nevidia len zaslepení.
Možno si vážne myslieť, že rodiny a pozostalí z ”kolaterálnych škôd” sa uspokoja s potravinovými balíčkami a nebudú v srdciach živiť odvetu, niektorí aj za cenu obete vlastného života, ako sme čoraz častejšie svedkami? Iba pätina svetovej populácie pozná kresťanskú zásadu milovať blížneho, ale len zriedka ju praktizovala. Ostatné štyri pätiny na vlastnej koži od kresťanov skusujú pravý opak. Akú morálnu a medzinárodnoprávnu váhu má arogantné vyhlásenie, že veto v Rade Bezpečnosti (právo každého stáleho člena BR, ktoré USA v minulosti opakovane využili), budú Američania vnímať ako nepriateľský akt? A čo si treba myslieť o integrite štátneho reprezentanta, ktorý nielen otvorene zasahuje do volebného procesu cudzej krajiny (pravda, nielen slovenskej), ale potom si ešte pochvaľuje, ako dobre sa to vyplatilo!
Súdnym ľuďom, najmä Japoncom, sa darmo vysvetľuje ”dobrodenie” z vôbec prvého zhodenia atómových bômb v Hirošime a Nagasaki, ani z nedávneho použitia uránových striel v Juhoslávii. Humanistov nemožno získať na svoju stranu odmietnutím pripojiť sa k svetovému zákazu najšpinavšej vojnovej techniky- nášľapných mín, ani enviromentalistov bojkotovaním Kyótskeho protokolu o čistote ovzdušia – v mene svojej ekonomickej prosperity.
Vo svojej mocenskej zaslepenosti si americké vlády zrejme nikdy nepoložili otázku, prečo vo svete nevzniká nenávisť napríklad voči územne väčšej a nemenej blahobytnej Kanade, či oproti miliardovej Indii, alebo technicky a spoločensky prinajmenej rovnako vyspelým Škandinávcom. Hlavným dôvodom animozity voči USA teda nebude akási závisť, ale očividne nešťastné stereotypy imperiálneho správania sa, povýšenectvo a nerešpektovanie práv a identity iných. Bostonský arcibiskup, kardinál B. Law v otvorenom liste prezidentovi Bushovi to vyjadril celkom lapidárne: ”Sme cieľom terorizmu, pretože vo veľkej časti sveta naša vláda ochraňuje diktatúry, otroctvo a vykorisťovanie človeka...Nenávidia nás, lebo naša vláda upiera práva ľuďom tretieho sveta, po ktorého prírodných zdrojoch dychtí náš mnohonárodný priemysel.”
Pri súčasných protiamerických náladách nejde o žiadnu módu, iba o oživenie latentného stavu svetového znepokojenia, ktoré bolo vyprovokované súčasnou hrozbou vojny v Iraku. Svetová mienka podobne reaguje na všetky akty agresie a rozpínavosti. Tak ako voľakedy na Napoleonovu politiku (hoci sa spočiatku zdala ako rovná, slobodná a bratská), v minulom storočí na dvoch európskych diktátorov, ktorí chceli svojimi zločineckými systémami ovládnuť svet, aj na otrokárske praktiky niekdajších koloniálnym veľmocí, ktorých rozpad bol potom vítanou príležitosťou pre expanziu severoamerických záujmov, či globalizačné ciele Svetovej banky.
S nárastom vojenskej sily a sebavedomia veľmocí sa vzmáha aj ich strata súdnosti pre mieru vecí a pre sebakontrolu. Arogancia vnucovania vlastných názorov a bezohľadnosť presadzovania svojej vôle sa natoľko stupňujú, že dochádza k opovrhovaniu právnymi i morálnymi pravidlami, porušovaniu vlastných zásad v minulosti proklamovaných, medzištátnych dohovorov, dokonca k fumigovaniu medzinárodných organizácií. Zásada rímskych cisárov spred 2000 rokov ”oderunt, neque timerunt” (môžu ma nenávidieť, len nech sa ma boja !) sa obnovuje vo vrcholnom období každej veľkej ríše, história učí, že tesne pred jej pádom. Ľahkomyseľná aktualizácia takéhoto postoja v súčasných medzinárodných vzťahoch môže viesť k zániku celého (možno iba západného) sveta.
V období neohraničenej informatizácie už nemožno tak ľahko ovládať ľudí a celé národy ako voľakedy. Istú časť možno kúpiť, časť zastrašiť, časť si podmaniť. Isto jestvuje aj zopár milovníkov a bigotných obdivovateľov všetkého totalitného a mocného. To sú tie 2,8% našich bezpodmienečných zástancov vojny proti Iraku.
Je impozantné, že napriek postupnému zbedačovaniu jednoduchých ľudí, ich rastúcej nedôvere k štátnym predstaviteľom a inštitúciám, ich existenčnému zneisteniu a mediálnemu manipulovaniu, vedia vo svojej naprostej prevahe počúvať svedomie a prejaviť postoj proti útočnej vojne. Vládnymi lokajmi obávané a odsudzované protiamerické postoje sa u nás javia ako ”kolaterálny efekt” vojnového štvania. Zastávam názor, že tzv. antiamerikanizmus je nesprávny a zjednodušujúci pejoratívny pojem: v skutočnosti je to odmietnutie amerického hegemonizmu, ktorý sa presadzuje rozličnými, aj odsúdeniahodnými prostriedkami. Netýka sa americkej krajiny, občanov, štátu, kultúry a vedy, týka sa tých, ktorí neoprávnene bažia po svetovláde na úkor iných.
Napriek všetkej tragike súčasných udalostí a z nich vyplývajúceho napätia vzniká aj nechcený kultúrny ”kolaterálny efekt”, ktorý práve pri formovaní životných ideálov mladej slovenskej generácie prináša potešiteľný korektív. Popri uvedomení si existencionálnych dosahov súčasnej americkej politiky si mladí začínajú uvedomovať aj jej ničivé kultúrne vplyvy. Sociologička Gyárfásová je prekvapená, že mladí konečne vnímajú aj niečo iné než McDonalda, žuvačky a Hollywood ako hlavné znaky amerického spôsobu života, že im na naplnenie ich túžob nestačí internet a značkové oblečenie. Žije vo vzduchoprázdne? Verím, že práve ňou kritizované postoje mladej generácie sú nádejným začiatkom procesu hierarchizácie hodnôt a povedú k odmietnutiu ďalších gýčových a demoralizujúcich importovaných produktov duchovného suterénu. Tak ako vznikol odpor k voľakedajšej záplave sovietskych ideologizujúcich filmov, tak sa napokon prejedia aj brutálne krváky, horory, fikcie, stupídne reklamné šoty a iné prostriedky komerčného ohlupovania, v ktorých sa ešte aj smiech odohráva na povel a ktoré dnes priam zaplavujú vysielacie časy našich televízií. Bude smutným dôsledkom, keď sa s týmto odmietnutím zvezú aj skutočné hodnoty amerického umenia, nielen filmového.
Senátor J. William Fulbright, bezúhonný americký vlastenec, svoju pozoruhodnú a varovnú knihu ”The Arrogance of Power”(1966) venuje hodnoteniu početných amerických intervencií a vojen vo svete. V závere knihy píše: ”Chceme sa považovať za priateľa, radcu a vzor pre všetkých na svete, ktorí túžia po slobode a chcú našu pomoc, alebo chceme vykonávať úlohu božieho anjela pomsty a samozvaného misionára? Ja chcem vidieť svoju vlasť v postavení spolucítiaceho priateľa ľudskosti, a nie jej prísneho a spupného mentora. Ak sa nám podarí pôsobiť v tomto zmysle, premôžeme aroganciu moci. To by možno znamenalo zriecť sa určitej bojovej slávy. Ale je to cena hodná odmeny: tou bude šťastie Ameriky a mier vo svete.”