Tomáš Hoštacký

Nad ”Pokušením moci”

Prečítal som knihu známeho slovenského spisovateľa a publicistu ”Pokušenie moci” (Vydavateľstvo Pozsony / Pressburg / Bratislava). Siahol som po nej s veľkým záujmom, aj očakávaním. Mala byť akousi sumarizáciou prvých dvoch rokov existencie samostatnej Slovenskej republiky a obdobia bezprostredne pred rozdelením. Pohľadom do zákulisia. Pohľadom ”skúseného spisovateľa a novinára”, ako je nazvaný v poznámke svojho kolegu, spisovateľa na prebale knihy. Bola. Dozvedel som sa z nej veľa. Ešte viac pochopil.
Hneď prvá kapitola začína rozchodom autora knihy s vtedajším predsedom parlamentu, pretože nesúhlasil s praktikami vtedajšieho vládneho hnutia. Menovite to bol prípad poslanca Gauliedera, ktorý sa stal katalyzátorom jeho odchodu. Kvôli tomuto prípadu intervenovala 11. februára 1997 u predsedu parlamentu predsedníčka Bundestagu Rita Sussmuthová: ” ... a po prípade Gaulieder sme stratili všetky ilúzie, že súčasná parlamentná väčšina svoje správanie zmení.” (str.23)
Ďalej píše autor knihy: ”V marci 1997 som bol na súkromnej návšteve v USA (vtedy som už v NR SR nepracoval) a vo Washingtone som sa stretol (13. marca 1997) s členmi Kongresu USA Richardom Luggarom a Alfonsom D´Amatom (D´Amato bol jedným zo signatárov listu I. Gašparovičovi.) Ani jeden sa nesnažil zakryť svoje pobúrenie, najmä R. Luggar sa vyjadroval rázne, až radikálne. Povedal, že ´USA a ich západní spojenci investovali do pádu Berlínskeho múru miliardy dolárov a teraz im vrtošivý vidiecky diktátor nebude mariť plány ...´
Nemusel som sa pýtať, koho mal na mysli, keď hovoril o vrtošivom vidieckom diktátorovi.
Luggar potom vzal pero a na kus papiera nakreslil hranice budúcej aliancie NATO: Poľsko, Českú republiku a Maďarsko. Slovensko nakreslil ako nôž vrazený do tela aliancie. Bol až nediplomaticky rozčúlený. Spýtal sa ma, či si myslím, že Slovensko zostane ako koridor z Moskvy cez Ukrajinu až do Viedne, či to politici a generáli pripustia. Povedal mi, že ani budúci seržant vojenskej akadémie by nedopustil, aby Slovensko zostalo v zemi nikoho.” (str.23)
Tento slovník je nám dôverne známy. Až príliš pripomína Brežnevovu doktrínu o obmedzenej suverenite vtedajších socialistických krajín. Z titulu doktríny Brežnev tiež konštatoval, že ”na západe máme spoločné hranice”. Vtedajší socialistickí novinári mali odvahu vyjadriť rozhorčenie nad tým, že na rozdiel od nášho presvedčenia, že so Sovietskym máme hranice na východe, dozvedáme sa, že je to naopak a naša spoločná hranica je západná. Nuž okrem toho, že sa naša hranica presunula zo západu na východ a zisťujeme, že máme spoločnú hranicu so Spojenými štátmi, je rozdiel medzi Luggarom a Brežnevom už len jeden, a to ten, že Brežnev sa vyjadroval uhladenejšie a viac sa staral o to, aby jeho reč mala ”zakónnyj vid i tolk”.
Skúsenému novinárovi, autorovi knihy, táto dikcia nepripomenula nič. A tu som začal objavovať, že aj schopnosť zabúdať je užitočným výstrojom novinárskej odbornosti.
Je zrejmé, že americký seržant má dosť ”demokratických” prostriedkov na to, aby sa postaral o naše vytriezvenie, ale od renomovaného a ”skúseného” žurnalistu by bolo azda treba čakať, že bude nazývať veci pravými menami. Prax, pravda, ukazuje, že nazývanie vecí pravými menami je možné čakať skôr od žurnalistu neskúseného.
Teda ”diktátor” prekážal Luggarovi? Nemajú vari Spojené štáty dosť spojencov na celom svete, kde sú demokratické princípy neznámym pojmom, alebo sa aspoň bezohľadne porušujú?
Václav Havel, ”hrdina zamatovej revolúcie”, bol za prezidenta zvolený jednomyseľne, alebo, ako sa hovorievalo, jednohlasne, len raz, a to komunistickým parlamentom, pričom celé ”revolučné” vedenie úporne bojovalo za to, aby sa voľba zverila práve tomuto zdiskreditovanému parlamentu a aby sa prezident nevolil ľudovým hlasovaním. Hrozilo totiž, že by sa prezidentom mohol stať Dubček. V nasledujúcich voľbách už nebolo komunistickej mašinérie a zvolený bol za prezidenta zase ”jednohlasne”, a to tak, že sa pre ten ”jeden” hlas museli voľby zmanipulovať drastickou elimináciou rozhodujúceho hlasu, fingovaným obvinením a zatvorením poslanca, aby sa nemohol zúčastniť hlasovania. ”Symbol demokracie”, Havel, sa stal prezidentom na základe nezákonného podvodu a bol tak vlastne doslova malým, dosadeným ”vidieckym diktátorom”.
Nebolo však počuť, že by takýto druh praktizovania ”demokracie” prekážal kongresmanovi Luggarovi, alebo že by intervenovala Rita Sussmuthová, a nie je ani známe, že by takáto demokracia vyvolala prehodnocovanie postoja NATO alebo EÚ k uvedenej krajine.
Prípad Gaulieder bol prípadom svojho druhu a jeho interpretácia by si mohla v dôsledku našich medzier v zákone vyžadovať separátne štúdium. Neviem odkiaľ pochádzala autorita a kompetencia Rity Sussmuthovej na jeho zodpovedné posúdenie a tvorenie záverov, keď aj u našich právnických kapacít bolo toľko rozdielnych názorov na jeho riešenie. V krajine Rity Sussmuthovej poslanec, ktorý sa rozíde s klubom svojej strany, odchádza s úplnou samozrejmosťou z parlamentu. Je to len logický postup. Program určitej strany presvedčil voliča, a ten odovzdáva svoj hlas, čím zaväzuje potenciálneho poslanca, aby plnil tento program. Ak sa poslanec rozíde s programom tejto strany, je otázkou jeho cti a poslaneckej morálky vystúpiť z jej klubu, a teda automaticky aj z parlamentu, ináč sa dopúšťa podvodu voči svojmu voličovi. Takto to funguje všade, len u nás je takýto postup porušením demokracie a predmetom intervencií.
Teoreticky je možný aj iný pohľad. Poslanec v priebehu výkonu svojho mandátu nadobudol presvedčenie, že jeho strana neplní svoj program. Strana teda oklamala voliča a on bude jeho záujmy brániť ”na vlastnú päsť”. Vyjadrenia samých poslancov opúšťajúcich klub vtedajšieho vládneho hnutia boli však veľmi poučné. Národná obroda z 2. mája 1994 priniesla rozhovor Júliusa Gembického s premiérom Jozefom Moravčíkomi, ktorý sa rozišiel so svojím hnutím veľmi podobným spôsobom a založil na pôde parlamentu novú stranu. Tento rozhovor bol klasickým prípadom:
”V poslednom prieskume verejnej mienky však až 45 percent opýtaných zastávalo názor, že v predčasných voľbách opäť zvíťazí HZDS ...
- O tom, že HZDS dosiahne najväčší počet hlasov vo voľbách, som presvedčený aj ja. Zrejme aj väčšina z nás. Je to veľmi pravdepodobné, a toto sa asi nepodarí zmeniť. To prirodzene neznamená, že sympatizujem s HZDS.
Čo preto konkrétne robíte, aby sa preferencie zmenili? Čo ste to za predsedu, keď si netrúfate vyhrať voľby?
- Nie, túto povinnosť nezvládneme. ...
Toľko teda poslanec. Neodchádzal v záujme voliča. Mienka voliča mu bola ľahostajná, a že by sa s ním stotožňovala, s tým ani nepočítal. Nečakal, že mu volič dá za pravdu. Interpretácia autora knihy je však nasledovná: ”Moravčíkova vláda doplatila na ”vlastnú demokratickú podstatu” a na to, že sa správala citlivo a zdržanlivo.(str. 338) Teda s výhrou vlastnej strany Moravčík nepočítal. Ale treba súhlasiť s tým, že keby sa zriekol ”vlastnej demokratickej podstaty”, a bol by zabránil voľbám, mohol sedieť v kresle predsedu vlády doteraz.
Osobne som počul hovoriť istého poslanca v spomínanom čase o ponuke nemalej finančnej odmeny, ktorú by mohol získať za vystúpenie z klubu strany, za ktorú bol zvolený. Nežiadalo sa od neho ani to, aby o tom nehovoril. Mal len sľúbiť, že neprezradí konkrétnu osobu, ktorá s ním o tom rokovala. To dodržal. Túto výpoveď sa nepokúšam posunúť do polohy svedectva. V týchto súvislostiach o konkrétne prípady ani nejde. Nezvratným faktom však zostáva, že naša interpretácia zákona priestor na ”zmeny presvedčenia” tohto druhu poskytuje. V prípade praxe zaužitej v ostatných európskych štátoch je možnosť takejto ponuky obmedzená, lebo poslanec svojím odchodom z klubu strany odchádza z parlamentu a prestáva byť zaujímavý ako potenciálny parlamentný faktor.
Nehovorme teda, že je to práve prípad Gaulieder. Prípad Gaulieder však vyvoláva ešte množstvo iných, principiálnych otázok. Má hnutie morálne právo zaplniť túto zákonnú medzeru vo vlastnej réžii? Je to otázka dohody na pôde hnutia? Názory sa určite môžu rozchádzať. Zákon je zákon a hnutie musí rešpektovať aj jeho nedokonalosť. Možný je len jeden z týchto názorov. Poslanec však bude vidieť ponúknutú dohodu pri svojom zaradení na kandidátku tiež len z jedného z dvoch uvedených stanovísk. Ak je presvedčený o tom, že má hnutie na takúto dohodu právo a prijme ju, mal by ju samozrejme v rámci vlastných morálnych kritérií aj dodržať. Ak je toho názoru, že ponúknutá dohoda je nemorálna a v rozpore so zákonom, mal by ju odmietnuť alebo aj verejne pranierovať a zainteresovať zákonné prostriedky na odstránenie praktík, ktoré za nezákonné a nemorálne považuje. Nie je svedectvom o morálnej výške poslanca takúto ponuku akceptovať a tváriť sa ako obeť pri jej realizácii. Ak mu poslanecké kreslo za tento ”podvod” stojí, je viac komplicom strany, ako jej obeťou. Vedomý špekulatívny bianco podpis, nedatovaný, splnomocňuje aj na doplnenie dátumu.
Ako je možné, že naša odborná žurnalistika nerozobrala všetky tieto aspekty a pripustila, aby cudzia štátna príslušníčka prichádzala s kompetentnými posudkami? Pripustila by Rita Sussmuthová, aby hocikto zo Slovenska alebo z hociktorého iného štátu prišiel s napomínaním vo veci, ktoré nie je ľahko jednoznačne riešiť ani legislatívnym expertom v jej krajine? Náš žurnalista však prijme názor Rity ako autoritu, ktorá má právo posúdiť najintímnejšie problémy našej politiky.
Za takejto žurnalistickej podpory je úplne zbytočné horekovať nad absenciou politikov príslušného formátu: ”Žiaľ, nemali sme politikov typu M. R. Štefánika, J. Papánka, P. Osuského, M. Hodžu, V. Clementisa či A. Dubčeka. Aj preto sme na mnohých medzinárodných fórach prehrávali.” (str. 261)
Skôr by bola namieste otázka ”prečo” nemáme politikov. Ale výber vymenovaných politických osobností, ktoré by mali tvoriť líniu slovenskej politiky, je vlastne aj odpoveďou na túto otázku a je ďalším svedectvom o slovenskej žurnalistike. Aká je vlastne kontinuita utvoreného radu? Štefánik bol skutočne impozantnou postavou európskej alebo, ak chcete, i svetovej politiky. Napriek tomu, že uviedol Masaryka na medzinárodnú scénu, zdôrazňoval sa však jeho podiel na utvorení štátu len na Slovensku. V Česku len štatisticky. Masaryk sa neunúval ani zúčastniť sa na jeho pohrebe. Je notoricky známe, že v ”Prahe pre neho miesto nevidel” a v Bratislave s ním počítal na ”drobnú úradnícku prácu”. Prečo sa nepočítalo s jeho medzinárodnou autoritou, ktorá bola a stále mohla byť novému štátu taká prospešná? Prečo sme teda nemali Štefánika, keď sme ho najviac potrebovali? Nie je v našej kompetencii hovoriť o atentáte, ale politický atentát na Štefánika bol dokonaný už dávno pred jeho návratom.
A prečo sme nemali Dubčeka? Ale veď Dubčeka sme predsa mali. Lenže zase akýsi podobný scenár: Najprv politická likvidácia (”... Pavel Tigrid znemožnil vystúpiť Alexandrovi Dubčekovi na Václavskom námestí v Prahe a doslova ho vytlačil z Balkóna: vystúpil len V. Havel a niektorí politici-disidenti.” (str. 131)) a neskôr ”zomrel za záhadných okolností, keď ho Slovensko najviac potrebovalo.” (str. 52) Teoreticky sa nedá vylúčiť ani možnosť, že Dubček mohol byť odstránený z tých istých ”humanitných” dôvodov ako naše zbrojárske závody. ”Spoločný” štát bol však usporiadaný tak, že všetok materiál, ktorý sa týkal osudov našich kľúčových osobností, uviazol nenávratne v pražských archívoch.
Načo sú nám teda politické osobnosti? Stredná časť radu osobností slovenskej politiky zase pripomína pieseň, v ktorej oklamaný milenec žiada od Pána Boha test pre milú, ale taký, ”aby sa jej nič nestalo”. Bolo by dobré položiť si otázku, čo urobili tieto osobnosti pre Slovensko. Investovali svoje schopnosti do služby Benešovým intrigám, resp. idei proletárskeho internacionalizmu a sami sa stali obeťami ani nie svojej politiky, ale jednoducho svojej služby. Hodža bol po celý svoj aktívny politický život Benešovým nástrojom a výdatne mu pomáhal zabrániť realizácii štátneho usporiadania spravodlivejšieho voči Slovákom, ktoré by napokon bolo napomohlo aj spoľahlivosti a odolnosti celku. A skúsme sa pozrieť, ako Beneš hodnotil službu svojho verného služobníka, slovenského ”politického velikána”: ”Stěžoval si, že je neuvěřitelné, s čím vším se na něj chodilo. Hodža, který chtěl, aby urovnával spory mezi okresními hejtmany na Slovensku, jindy žádal, aby ihned povolal k sobě ministry, když se mezi sebou hádali. Proč? V Právu lidu vyšel článek proti ministrovi dr. Černému. To měl urovnat president republiky. Tak si představoval Hodža vládnutí.” (viď Prokop Drtina: Československo můj osud, Svazek první, Kniha I, str. 184-5). Keď sa stal Benešovi nepotrebným, venoval sa roztrpčený Hodža v exile teoretickým úvahám o Benešovej vierolomnosti, ktoré boli vlastne len sumarizáciou jeho politickej prehry. Neskoro, ale predsa. Nie je našou úlohou súdiť jeho politické kroky. Nech odpočíva v pokoji na martinskom cintoríne, kde sa vrátili jeho telesné pozostatky. Vyslovujem to so všetkou pietou. Ak však to má byť typ slovenského politika, máme dosť takých politikov aj dnes.
Podobne Clementis. Je to tragédia človeka oddaného fixnej politickej idei. Kritizoval Štúra, že ”nechápal nádhernú dialektiku dejín”. Napokon ho tí, pre ktorých prestal vidieť záujem národa v prospech proletárskeho internacionalizmu, obvinili z ”buržoázneho nacionalizmu” a popravili. Ale pokiaľ sa tento údel netýkal jeho samého, a táto mašinéria už pracovala, obhajoval jej bezúhonnosť na pôde OSN a s bezhraničnou vierou odmietol varovania pred svojím návratom. Áno, tragédia osobnosti oddanej bezvýhradne idei, ktorá sa ukázala byť falošná.
Nesúďme. Majme úctu k obetiam. Ale takto určiť chrbtovú kosť národnej politiky, to je naozaj len svedectvo o súčasnej úbohosti slovenského povedomia a žurnalistiky. Spomenúť sa môže len ten, kto bojoval tak, že ”neublížil” cudzím, len sebe.
Táto niť sa vinie všetkým, čo sa tomuto národu nejako prihovára:
”Nebolo jednoduché pochopiť, prečo sa federácia rozpadá a republika sa delí na dve časti, keď v Európe prebiehali silné integračné procesy” (s.43)
Takáto logika na novinárskej úrovni už prekračuje hranice fantázie. S touto otázkou k nám teda prichádzali aj európski a svetoví úradníci, funkcionári, politici. Ale aj základné vzdelanie by malo stačiť na pochopenie sterilnosti otázky. Aj na elementárnej fyzike vás naučia, že v silnom gravitačnom poli sa slabšie gravitačné sily rušia. Na dráhe v blízkosti Jupitera, kde by sme s ohľadom na usporiadanie slnečnej sústavy očakávali planétu, sa pohybujú rozptýlené asteroidy. Planéty tam niet. Silná Jupiterova príťažlivosť ju rozdrobila.
Ani na Zemi predmety nepriskakujú k sebe, lebo na ne pôsobí oveľa intenzívnejšia gravitačná energia Zeme. Ak sa teda objavila integračná tendencia Európy, aký musí byť nevyhnutný dôsledok? Uvoľnenie všetkých bilaterálnych zväzkov v prospech dominantnej sily. A sama Európa nám hlása, že sa štátne zväzky budú uvoľňovať a budú sa tvoriť ”euroregióny”. Prečo sa teda tí istí ľudia tvárili tak nechápavo a naši prominentní novinári s nimi, keď sa ich vízia začínala realizovať? Náš fosílny útvar, v ktorom ”sa Slováci právom hnevali, že dôležité miesta v diplomacii, v zahraničnom obchode, vo vysokej politike a pod., obsadzujú Česi”(str. 43), mal pretrvať, aby Česi obsadili všetky dôležité miesta aj v európskych štruktúrach, aby sa tento stav zabetónoval na večné časy. Takouto predintegráciou napomôcť zjednoteniu Európy mala možnosť ktorákoľvek krajina, ktorá sa tak pozastavovala nad naším rozchodom. Mohla predsa prenechať rozhodovanie a reprezentáciu svojej krajiny ktorejkoľvek susednej krajine a takým spôsobom by nakoniec mohla ”zjednotenú” Európu tvoriť jediná krajina. Také pokusy tu boli pomerne nedávno a nezdá sa, že by to tým, ktorí sa tak čudovali nášmu rozchodu, bolo nejako vyhovovalo. Skončilo to svetovou vojnou.
A ďalej čítame: ”Na oboch stranách rieky Moravy zostali zrazu tisícky rozpačitých ľudí, rozdelené rodiny, narušené priateľstvá, popretŕhané zväzky či už osobné alebo hospodárske, spoločenské alebo kultúrne. Bol to predsa len šok.” (s. 44)
Takéto sentimentálne výlevy sa medzi ľudom naozaj tiež vyskytovali. ”My tam máme známych a to sú takí dobrí ľudia ...”, bolo počuť prostých ľudí, ktorí nemali ani tušenia, načo je štát. Keď však takéto konštatovanie nájdete u známeho a uznávaného novinára, činného v najvyššej politike, je to oveľa väčší šok ako samo rozdelenie federácie. Čo má spoločné kultúrny rozchod s apokalypticky ladenou víziou ”rozdelných rodín, popretŕhaných zväzkov kultúrnych, hospodárskych”? Asi len toľko, že sa ďalej môžu rozvíjať už na zdravom základe.
A citujme ďalej: ”Na druhej strane sa nedala potlačiť nostalgia za spoločným štátom s Čechmi: počas tých sedemdesiat rokov si oba národy predsa len zvykli, ...”. (str. 78) Nemohol som si pri tomto konštatovaní nespomenúť na jeden osobný zážitok z Moskvy. Bolo to už v čase ”perestrojky”. Miestna sprievodkyňa hovorila o tom, čo bolo ináč všeobecne známe, že v ich bytoch žijú viaceré rodiny spoločne. ”Je tendencia,” vysvetľovala, ”poskytnúť každej rodine samostatný byt. Obyvatelia to však odmietajú, že oni si už tak zvykli, ...”.
Ak náhodou žijete v spoločnom byte s inou rodinou, celkom určite by ste napľuli, alebo by ste aspoň mali chuť napľuť do tváre každému obyvateľovi samostatného bytu, ktorý by k vám prišiel s otázkou ”prečo” (”... prišiel do parlamentu redaktor francúzskeho denníka Le Monde S. Kaufmann, ktorý sa pýtal, či bude rozdelenie legitímne, ...” – str. 76) alebo s napomenutím, že vy ste vinní za ”rozdelenie” (”R. Hacker na stretnutiach s I. Gašparovičom viackrát upozorňoval , že podľa mienky amerických novín (pravdaže aj niektorých politikov) nesú vinu za rozdelenie federácie Slováci, ...” – str. 37). Tento pocit vás ovládne, pravda, len dovtedy, kým ste si na spoločný byt ”nezvykli” ...
Aký to bol zvyk, a strata čoho bola dôvodom k ”nostalgii”, dočítate sa aj v tejto knihe samej: ”...na druhej strane sa na oboch stranách živil pocit krivdy, Česi tvrdili, že doplácajú na Slovensko a naopak, Slováci sa právom hnevali, že dôležité miesta v diplomacii, v zahraničnom obchode, vo vysokej politike a pod. obsadzujú Česi. Česi zase mali pocit, že Slováci sú nevďační a pod.” (str. 43).
V čom sa tento popis líši od popisu situácie viacerých rodín v jednom byte? A okrem toho zabudol autor v tejto súvislosti doplniť, čo by bolo na tomto mieste viac ako náležité, ako nás tí na dôležitých miestach v diplomacii a inde – samozrejme aj za naše peniaze – reprezentovali. Spomenul však príklad na inom mieste. ”... vyjadrenia typu bývalej veľvyslankyne vo Washingtone A. Klímovej, že Slováci majú vrodený antisemitizmus”. (str. 114).
A ďalej: ”Médiá prinášali správy o nespravodlivých rozhodnutiach, ktoré boli pre Slovensko nevýhodné: ”rozdelenie” Československých aerolínií, ktoré sa najprv sprivatizovali a potom sa nemohli deliť – čiže celé pripadli Čechom, podobne spoločná námorná flotila alebo nevýhodné delenie spoločných zahraničných podnikov a vyslanectiev. Rovnako tak išlo o delenie financií Štátnej banky československej, vrátenie Bojnického oltára, slovenského zlata v Prahe a pod....” (str. 224).
A na inom mieste: ”Výroba zbraní a špeciálnej techniky patrila medzi najdôležitejšie odvetvia slovenského ťažkého priemyslu. Keď Václava Havla zvolili za prezidenta ČSFR, navrhol zrušiť výrobu zbraní, pretože zbrane vraždia a sú nehumánne. Bolo možné pochopiť Havla – humanistu, ťažko však bolo pochopiť a akceptovať Havla – politika: vražedné zbrane predsa vyrába aj USA, Rusko, Nemecko, Francúzsko, Izrael či neutrálne Fínsko a tieto krajiny pohotovo obsadili trh, ktorý sme my museli opustiť.”(s. 45)
Na takýto záver je naozaj treba žurnalistickú slepotu. S otvorenými očami by autor totiž až príliš dobre chápal Havla – politika. Chápať ho ako humanistu v tomto prípade znamená len urážku pre Havla samého a degradovanie jeho intelektu na úroveň naivného rojka. Jeho humanizmus siahal len po zbrane slovenské, výroba ktorých sa humanizovala tak, že sa presunula do Česka. Tam už Havlovi – humanistovi neprekážala. Ale politický ťah to bol skvelý, dobre zacielený ťah zbavený všetkej sentimentality o ”rozdelených rodinách a popretŕhaných zväzkoch”, o ktorej sníva ešte stále neprebudený Slovák.
Z toho vyplýva už len jedna jediná otázka: prečo sa ten štát nazýval spoločným štátom, keď o všetkom tomto mali možnosť rozhodnúť Česi? Aj o majetok, ktorý patril výlučne nám, ako napríklad spomenuté slovenské zlato alebo Bojnický oltár, sme museli ponížene prosiť, a to, či z neho niečo ešte uvidíme, záviselo len od ich láskavosti a ľubovôle. A napokon nám láskavo poskytli možnosť získať vlastný majetok ”výhodnou kúpou” alebo ”výmenou”.
Pre nás to bol štát ”spoločný”, oni ho považovali za ”svoj”, neskrývali to a delenie len odkrylo skutočnosť, že si to mysleli právom. Ukázalo sa, že všetky inštitúcie boli ”české” a zostali české, spoločné bolo len ich financovanie.
Inak v celom svete vyvolal pokojný rozchod týchto dvoch národov prekvapenie a obdiv. Je o tom dosť konštatovaní aj v knihe, o ktorej hovoríme. Ale tandem protagonistov tohto pokojného rozchodu, Klaus – Mečiar, bol zlý, ”tvrdohlavosť Mečiarovej i Klausovej vlády: ...” (str. 82) spôsobila svojou zhoršenie vzťahov. Autorovi by bolo treba povedať, že u sebavedomejšieho národa by pri takomto ”delení” bol krvavý konflikt neodvratný. Pre Čechov mali ”nadštandardné” vzťahy význam, pokiaľ boli jednostranné. Ak by mali znamenať rovnaké možnosti zo strany Slovenska, končila všetka ohľaduplnosť a sentimentalita.
Nechcem tým samozrejme vysloviť ľútosť nad tým, že ku krvavému deleniu naozaj neprišlo.
Lenže tu sa nachádza aj kameň úrazu.
Mečiar, na rozdiel od iných ”politikov”, rozumel českej reči, ktorá napokon nebola podávaná v nijakých kryptogramoch: ”Centralizovaný český štát, alebo rozchod.” Tomuto odkazu nerozumel len politický analfabet. Z českej strany bol tento postoj úplne prirodzený a zrozumiteľný. Mečiar si pôvodne tiež robil ilúzie o tom, že Čechov ”dokope” do rovnoprávneho štátneho zväzku. Ale keďže bol politicky gramotnejší ako naši ostatní politici, pochopil. A prijal výzvu. Ako je možné, že za kultúrny rozchod, ktorý prijal s údivom a ocenil celý kultúrny svet, sa Mečiarovi na domácej scéne neušlo ani slovo uznania. Každý národ má tendenciu predstavovať osobnosti, ktoré zohrali nejakú úlohu v jeho histórii, skôr v krajších farbách a zamlčiavať ich prípadné nedostatky, aj v prípade, že ide o vážne defekty. V istom časopise objavil priateľ článok o J. A. Komenskom, kde sa hovorilo o jeho negatívnych vlastnostiach a intrigánstve. Keď to spomenul svojmu známemu, pracovníkovi SAV, dostal odpoveď, že sa o tom vie, ale nie je tendencia narúšať idealizovanú predstavu o ”učiteľovi národov”. Bill Bryson píše vo svojom, mierne humornom cestopise o Amerike, že by bol dejepis zaujímavejší, keby sa bol dozvedel, že ”Thomas Jefferson” si držal čiernu otrokyňu, aby mu pomáhala vyrovnávať sa so sexuálnym napätím a Ulysses S. Grant bol beznádejný opilec, ktorý bez pádu nevedel zapnúť svoj vlastný rázporok”. O Mečiarovi by sme všetky takéto ”pikantérie” nepochybne vedeli. O to by sa naša žurnalistika s oduševnením postarala.
Ale ak sa už teraz nedelia ľudia na ”dobrých a zlých”, ako to autor knihy vyčíta Mečiarovej garnitúre, kde bol Mečiar pri udeľovaní medailí pri príležitosti desiateho výročia vzniku SR, pri ktorom nás politici, aj tí, ktorí boli proti jej vzniku, tak ubezpečovali, ako dokázali, že sme schopní mať vlastný štát? Je tomu teda treba rozumieť tak, že Dančiak, Feldek a tí ďalší majú väčšie zásluhy na vzniku Slovenskej republiky ako Mečiar?
Ale, vcelku vzaté, Mečiar napokon dopadol napokon veľmi dobre. Zaslúžil sa o dôstojný rozchod a ustanovenie štátu. A za to tento národ, ”zvyknutý” na cudzie obydlia, ”vešia”.
Nie je mojou úlohou obhajovať tu Mečiara, ani nejde o návrh, aby sa prípadné prešľapy hociktorého politika zamlčiavali. Slovenská žurnalistika si však osvojila tón patologickej nenávisti tých, ktorí sa cítia ukrátení o stiesnenú spoločnú izbu, na ktorú ”si už zvykli”.
Autor spomína niektorých poslancov, ktorí ”za všetkým videli konšpiráciu”. Ale skúsme sa započúvať, čo na jednom posedení u nás hovorí rakúsky minister zahraničných vecí: ”Súčasne Alois Mock upozornil, že energeticky sebestačné Slovensko nie je zaujímavý odberateľ elektrickej energie, ktorej je na západe nadbytok, a preto veľké elektrárenské lobby budú – pod rúškom ochrany životného prostredia a cez nastrčených ”zelených” politikov, bojovať proti atómovým elektrárňam.” (str. 112-3)
Videli sme a vidíme, že nehovoril o nijakých imaginárnych tendenciách.
”Ani poľnohospodársky samostačné Slovensko nie je zaujímavý odberateľ ...” a rad takýchto parafráz by mohol pokračovať a pokračovať ...
Nehovorme teda o konšpirácii, ale je jasné, že v politický altruizmus verí len Slovák. Len u nás je všeobecná viera, že každá krajina a celá Európa sa nevie dočkať toho, ako nám bude pomáhať. A za prísľub ”pomoci” zlikviduje Slovák všetko, čím by mohol sám zabezpečiť vlastnú existenciu.
A tu je už otázka privatizácie.
V knihe sa na veľa miestach spomína Mečiarova ”privatizačná rabovačka”. Vo všetkých médiách sa stal Mečiar synonymom privatizačného rozkrádania. Nuž k rabovačke treba len poznamenať, že bola, je, pokračuje a ešte bude pokračovať, dokedy sa nevypredá všetok majetok tejto republiky. Len v súčasnosti sa už rabovačka opäť nazýva ”privatizácia”. Nie je celkom bezdôvodné tušenie, že aj Mečiarovi by sa bolo priznalo viac ”demokratickosti”, keby bol prejavil viac ochoty rozdeliť sa aj so zahraničnými ”záujemcami”?
Privatizácia je totiž rabovačka už vo svojej najhlbšej podstate. Je to len vyvlastňovanie spoločného majetku. Je to znárodnenie v opačnom smere, ale niet rozdielu v nemorálnosti operácie. Znamená zbaviť niekoho majetku a priznať ho niekomu inému. Ponúka sa hneď otázka, akým právom. Odpoveď nie je nijaká. Ani právo nijaké. Už na počiatku privatizačného rozkradnutia ohlásil Klaus, že nepozná ”špinavé” peniaze a vtedy už bolo viac ako jasné, o čo ide.
Ale keď za ”najzlodejskejšej” vlády bolo vyhlásené referendum s požiadavkou, aby sa pri odkupovaní majetku preukazoval pôvod finančného zdroja, boli to práve médiá s vtedajšou ”bezúhonnou” opozíciou, - teda garnitúrou, ktorá riadi ”privatizáciu” dnes, - kto spustil horúčkovitú kampaň za to, aby sa takéto referendum ignorovalo. Národ ”pochopil”, aké by bolo také preukazovanie pôvodu finančných zdrojov škodlivé, a ”mečiarovské” referendum s výsmechom ignoroval. Čo na tom, že sa tým národ vysmial sám sebe? Veď tým dal jasne najavo, že mu je jeho majetok ľahostajný. Akým právom sa teda pozastavoval potom nad jeho rozoberaním? Po takomto signále sa dá len konštatovať, že Mečiarova vláda svoje možnosti využila málo. Na základe čoho sa žiada dnes od Mečiara, aby preukázal pôvod sumy, ktorá je v porovnaní s čiastkami, o ktoré sa v tejto ”privatizácii” hrá, smiešnym prepitným?
Podobne to bolo s druhým referendom, ktoré malo zabrániť výpredaju strategického majetku. Dnešná vládnuca garnitúra, vtedy ešte v opozícii, sa k tomuto referendu zachovala rovnako, s rovnakým výsledkom. Argument znel: škoda peňazí na referendum, je predsa jasné, že je v záujme krajiny strategický majetok si udržať a nijaká vláda naň z princípu nesiahne. Dnes je už väčšina majetku, ktorý sme nazývali ”strategický”, sprivatizovaná. Je síce ”sprivatizovaná” tak, že je zase prevažne v štátnych rukách, ale už v cudzích, takže je podmienka privatizácie ”navýsosť” splnená.
Dnes už ide o poslednú časť strategického majetku. Počuli sme šéfa vládnej politickej strany ANO, ktorý sa tiež nezabúda pochváliť svojou žurnalistickou kvalifikáciou, ubezpečiť nás: ”Veď privatizácia plynovodu nič nezmení. Tie rúry nikto nevezme! Tie tam zostanú!”
Nemohol som si pritom nespomenúť na príhodu zo zapadnutého kúta chudobnej africkej krajiny, ktorú mi kedysi vyrozprával priateľ. Poštár spreneveril peniaze. Nedoručoval, nechával si. Bola to udalosť, o ktorej sa medzi obyvateľstvom viedli diskusie. Jeden z Francúzov, ktorí radi zosmiešňovali svojich bývalých ”poddaných”, prehovoril – aby priateľa ”pobavil” – k svojmu sluhovi, úbohému miestnemu analfabetovi: ”Ale veď on za to postavil dom. A ten dom tam je!” Úbožiak sa zamyslel a odpovedá: ”Máte pravdu, patron!”
My však už nemusíme cestovať do Afriky, aby sme si mohli vypočuť takúto argumentáciu. Tentokrát na náš účet. Tak sa nám prihovárajú tí, ktorí nám sľúbili ”zabezpečenie blahobytu”. Najprv samozrejme pre seba, my počkáme. Nuž, je pravda, rúry nám iste vďačne nechá ten, komu nasmerujeme peniaze, ktoré po nich pretekajú. Načo by mu rúry boli? Jemu stačí čistá, vyhladená biela košeľa, kravata a čo najväčšie vrecko. A médiá na túto ”múdrosť” unisono odpovedajú: ”Máte pravdu, patron.”
Autorovi knihy nemožno uprieť určité veľmi jemné náznaky pokusov o objektívnosť. Ale napokon z toho vyšlo len to, že nie politika, ale úbohosť našej žurnalistiky je našou trvalou bolesťou. Totálna absencia politického myslenia. Politika krajiny je len vysvedčením žurnalistiky. Dnes už totiž politikov nevolia voliči, ale médiá.
Na záver sa ponúka už len citovať dialóg Voskovca a Wericha z hry Pěst na oko. Ide o tlač za vtedajšej mníchovskej krízy, ale na historických súvislostiach nezáleží.
- Naše sila jest průměru.
- Co?
- Průměru je naše sila, to nemám ze sebe, to mám z novin a ze seriózních novin.
- No, pisatel článku byl patrně podprůměrný, takže i na tom průměru, jaksi, vydělal.
...
- Měli sme se poddat dřív než bude pozdě:
- Co to kecáte?
- No, já to říkám částečně z blbosti, částečně za cizí peníze ...
Podobnosť čisto náhodná?

Tomáš Hoštacký