Martina Kollárová

Zaspieva orgován

Volanie

Z tmy si prišiel.
Celkom nečakane.
V jedno ráno, keď padali
mrazy.

Chceli ti vravieť menom,
ale Boh ťa poznačil svojím.

Kráčaš, vedený akousi túžbou.
Nad hlavou znamenie:
nebo - zem?
Hviezda, či kríž,
či trápenie?

Raz sa z tvojich dlaní žobrák napije.
Raz v tvojich rukách malomocný nájde oporu...

Ale ty nevieš. Ešte netušíš veľkosť Boha,
vo svojom bytí.
“Načo?” Bytostne vyčítavo chceš zakričať,
ty, Pánov pomazaný!
Pomazaný krvou, slzami a bolesťou Golgoty!
Ty, čo si vytryskol z prázdneho bytia!

Povolal ťa z tmy, lebo potreboval
pohladiť umierajúceho.
A teraz si.

V jedno ráno, keď napadnú mrazy,
objímeš chlad sveta
teplom svojich horúcich sĺz.

A pochopíš
a svet ťa nazve
bláznom.


Krížová

Nikdy som nevidela anjela.
Mĺkve sú hroby v jeseni.
Moja tvár zdá sa zmenená,
no úbohú dušu nemení.

Čas umiera mi na dlani.
Už nie som dieťa.
Závoj plátna matný, fialový -
zrána doňho, duša, zaviniem ťa.

Neplač! Horúce máš oči...
Veď vždy sa rodia nové rána.
Pre ich rosu zatlač noci,
a už nebuď, duša, uplakaná.

Tak i túžby prenechajme deťom,
keď ich slzy budú trpko horúce.
A na všetko zabudni – krása patrí kvetom,
zabudni na bolesť, zabudni na srdce...


Pascha

Pánov prechod zdobia krvavé ruže.
Matky plačú, padá hlina z neba.
Čože nám, Všemohúci, treba?
Kus ľadu na modrinu na čele.

Bolestné prázdno – milosrdný Bože!
Vraj si ty pozdrav vesmíru!
Vraj si ty stvoril bolesť, čo nás reže,
že trpíme...

Nie si smelý, keď nám dávaš umrieť.
Bojíš sa človečieho života?
Či ohňa, čo v nás zavše blikotá?
Či beznádeje ľudskej, čo nadobúda
časom na sile?
Či čoho, Bože, čo ti je také nemilé?

Tvoj prechod je dnes krv a smútok.
Do farby nezábudok
smrť vlieva prsty mramoru.

Tak zbohom buď sám so sebou, Večný,
končí sa ľudskej špiny púť...
Zbohom, ty Milosrdný, Jediný a Láska!
Nad hviezdami tíško
zbohom buď.


Novembrová
(pamiatke básnika a kňaza Paľa Ušáka Olivu)

Kvetmi ovenčím tvoju pamiatku,
duša bledá.
Prsty dažďa hladia mĺkve sviece.
Tiché verše smútok šepce...
Tak plače nebo,
tak plačú zosnulí.
Rituál smútku, večný obraz:
kvety, sviece, novembrový dážď...
Skrehnuté obrázky na duši porátaš
len veľmi ťažko, veľmi náročne.
Družičky majú šaty sviatočné
a biele mašle vo vlasoch.

Umierať mladý v bledých snoch
a umierať mladý skutočne...

Aspoň kvetmi ovenčím tvoje sny,
na hrudách zeme ich dosníš snáď.
Život je trochu zmenený
a ťažko mať ho taký rád.

Preťažko v mĺkvej spomienke.


Balady večerné

Závojové ruky spomienok.
Mĺkva prázdnota.
Sedíš ticho, v kúte hľadíš do tmy.
Chceš sa modliť, no nevieš,
kto si.

Balady večerné,
balady smutných očí.
Dva smútky z nich tečú
do hlbokej noci.
Balady večerné zaspieva
orgován.

Na okenných tabuliach zráža sa chlad.
Tak celkom zvláštne vie mať Boh rád,
tak celkom tajomne vie zavše milovať.
Dopíjaš posledné dúšky trpkej chuti.
Už ani mraky nádej nevezmú ti...
Všetko sa zmení, keď povždy
ostane rovnaké a isté –
krvavé zraky na uschnutom liste.

Na večer zaznejú
balady mútnych očí
a dva smútky z nich stečú
do krvavej noci.
Balady potichu dospieva
orgován.

Hľa, tvoja budúcnosť!
Hľa, to tvoj kríž!
Do spevu duše posielaš výkriky,
dusivé vzdychy mŕtvych kvetov
zavesíš na nebo:
Premenu! Bože, stvor vo mne srdce
celkom nové!...
Raz dve oči na smrť choré
položím na oltár...
Prijmi, ó Svätý, skromný dar –
slepotu moju!

V nej balady večerné,
balady mŕtvych očí,
z nich dva smútky stečené
do priepasti noci
k tomu ti položím.

A orgován zaspieva,
vo fialovom tmavom rúchu
dokončí moju modlitbu.
V kajúcom, biednom duchu
zrazu viem, kto som.

Vďaka za balady večerné.


Dnes

nepoznám kroky
karmínových hviezd,
dnes nechcem poznať rozorvanosť
túžob.
Dnes sa mi nedá milovať trúchlivosť.
Dnes nie.

Na obzore horia krídla plameniakov,
tie vtáky letia kamsi za more.
Nesú tam sny pre deti opustené,
nesú tam slnko – je choré...

Moje slnko z karneolu zažiari tam
ako kométa.
Duša si nájde srdcia malé,
iskričky zo sĺz uletia...

Maličkí, Boží, najbiednejší z biednych,
“... čokoľvek ste im urobili...”
Otvorí sa nebo pod strapcom prosieb
detských očí.
Len srdce im rozkrájať
a byť dlho v noci
i hladným, i núdznym,
i smutným snáď...
A byť im všetkým a mať ich rád.

A možno miliónkrát chcieť zabudnúť,
a miliónkrát chcieť odísť späť,
do karmínových hviezd
a k teplým jesenným dňom,
k sladkým poliam chleba,
domov k matke, ktorej pomôcť treba...

Len vrátiť sa prosto, kde som vyrastala,
kde som hľadala odpovede a tisíce otázok
kde miatlo moju dušu.

Nemožné!

Človek žije, aby strácal snáď
a nachádza, aby vedel dať.

A tak sú tie oči stále tu
a nemôcť vymazať ich.
Ruky načahujú sa, otvárajú dlane...
V ich biede spíš ty,
môj opustený Pane.

Sú zúfalí, sú hriešni, spustlí snáď
a je ťažké mať ich takých rád.
A ťažké je dať im svoje týždne, dni.
No oni sú núdzni, slabí, chudobní...

Dnes im chceš dať srdce – hoci nevieš,
čo s ním urobia,
a zajtra oči – ťaživé obrazy
do krvi zabolia,
medzitým nájsť im kúsok chleba
a každý deň zložiť Slnko z neba...

Otváram oči, som doma.
Na obzore slnko potichu zapadlo.
A niet plameniakov, ani mora.
Len bezbranné hviezdy sa v slová
premenili:

“Ja som bol v hriešnych, zúfalých...
Ja som bol, čokoľvek ste urobili...”