Pavol Strauss

O európskom zjednotení – pred polstoročím

“Môj otec pracuje doteraz, aj ja pracujem” (Jn 5, 17). Pád komunizmu otvára pred nami spätný pohľad na typický spôsob myslenia a konania modernej civilizácie, najmä európskej, ktorá umožnila vznik komunizmu. Je to civilizácia, ktorá sa popri nepochybných úspechoch v mnohých oblastiach dopustila obrovského množstva chýb a násilností voči človeku, ktorého vykorisťovala mnohými spôsobmi. Civilizácia, ktorá sa odieva do štruktúr sily a politického a kultúrneho útlaku (predovšetkým prostriedkami sociálnej komunikácie), aby celému ľudstvu vnútila podobné omyly a svojvoľnosť.
Ako ináč vysvetliť stále sa zväčšujúcu priepasť medzi bohatým Severom a stále chudobnejším Juhom? Kto za to nesie zodpovednosť? Zodpovedný je človek; ľudia, ideológie, filozofické systémy. Povedal by som, že zodpovednosť za to nesie boj proti Bohu, systematické ničenie všetkého toho, čo je kresťanské; boj, ktorý vo veľkej miere už tri storočia dominuje v myslení a v živote Západu. Marxistický kolektivizmus nie je ničím iným než “horším vydaním” tohto programu. Môžeme povedať, že podobný program odhaľuje dnes celú svoju nebezpečnosť, ale zároveň aj celú svoju slabosť.
(Ján Pavol II, Prekročiť prah nádeje)


V septembri a v októbri 1946 bol MUDr. Pavol Strauss, primár chirurgického oddelenia nemocnice v Skalici, na študijnom pobyte na chirurgickej klinike u profesora Dr. A. Brunnera v Zürichu. Z tohto pobytu vznikla knižočka cestopisných čŕt či esejí, ktorú r. 1947 vydalo Vydavateľstvo Verbum v Košiciach (dávno sa prosí jej reedícia). V tejto knižke sa Strauss pokúsil zachytiť, čo sa v švajčiarskom prostredí, ktoré nezažilo hrôzy 2. svetovej vojny, “robí a rodí v mysli človeka, ktorý prežil vojnu a iné hrôzy pokrokového storočia v našich zemepisných šírkach. Je to teda kaleidoskop vnútra. Malý, reflektujúci, snový a meditatívny záber. Chce tlmočiť presvedčenie o istých prírodných, duševných a kultúrnych blízkostiach a o našich podobných možnostiach”.
Keď sa po dlhých desaťročiach rozčesnutia Európy na dve nepriateľské zoskupenia dostáva na program dňa úloha nášho včlenenia do zjednocujúcej sa Európy, bude podnetné a poučné poznať, ako – tesne po vojne – uvažoval o Európe a o európskom zjednotení Pavol Strauss, aké nádeje s ním spájal i aké obavy v ňom vyvolávalo, a hlavne: na akých princípoch považoval za nevyhnutné položiť základy novej Európy, ak má spoločný európsky dom byť spoľahlivým Domovom národov, “vlasťou duší”.

(Prvý silný dojem)

… Človek, preživší vojnu, prechod frontu, okupáciu, vraždy, popravy, krv, nenávisť, podzemný boj, úklady, komplikácie osudov, podlosť ľudskú v nebezpečenstve, krásu hrdinského priateľstva, rodinné a osobné tragédie, nálety, bombardovania, dobývania miest a pozícií, biedu, nebezpečenstvo, hlad a vyčerpanosť, podobá sa človeku po ťažkej, vážnej chorobe. Niečo je v ňom iné ako v druhom, ktorý to všetko nepozná. V jeho vnútornej stavbe niečo sa preskupilo. Bez dôkladnej analýzy, a niekedy vari ani tak nie, nie je vždy jasné, či sa v ňom niečo stratilo a zlomilo, či v ňom niečo vyhaslo a navždy sa zakrylo a zatvorilo, alebo či doňho prišlo, pribudlo dačo. Nevie sa, či sa zmenil odbúraním niečoho, alebo prínosom. Isté je, že sa zmenil. (…)
A tak sa teda náš človek, pomazaný vojnou, stretá so švajčiarskym, ktorého nervy a ktorého verejný i súkromný život a štandard, a to v celom sociálnom rozvrstvení, cez vojnu prinútene stiahli opasok ak o jednu, dve dierky. V nás ešte žijú spomienky na hrôzy a okraje možnosti bytia, trochu síce vyblednuté, ale ľahko oživiteľné. V našich srdciach ešte ležia bombami dotrhané deti a strachom vystydnuté oči úbohých – i pri pohľade na krásy alpských ľadovcov a jazier, i pri sledovaní neporušeného a ustáleného toku hospodárskeho a spoločenského života dedín a miest.
Tu je všetko na mieste, kam patrí. Z toľkej usporiadanosti máš od začiatku dojem, že je tu zakatalogizované každé steblo trávy a každý lístok.
Ďalší každodenný poznatok: svedomitosť a dôkladnosť, ktorou sa tu vyznačuje každý výkon, a vážnosť, s ktorou sa každá práca koná. Každý ma sebavedomie práce. Každý vie, že jeho práca je potrebná a významná. Preto sa každý sústreďuje na svoje dielo a snaží sa ho vykonať čím lepšie, čím dokonalejšie. Každý… Kam sa len obrátiš, či je to dielňa alebo kancelária, či je to stavba alebo univerzitná klinika, všetko a každý je na svojom mieste a zastáva ho stopercentne podľa svojich schopností.
Tento ideálny postoj k práci, túto oddanosť a lásku k dielu nemožno hodnotiť vyššie než pojmom svätej svedomitosti.
Áno, svätá svedomitosť. Naschvál to tak volám. Lebo dajaký šarvanec, posadnutý geniálnym lajdáctvom, mohol by namietať, že je to národ, ktorý má tvorivý um nie v hlave, ale v zadnici. Opak je pravda. Pri všetkej pokojnosti a dôstojnosti pracujúcich – napr. na rozdiel od amerického pracovného hurhaju – je tu toľko rozvahy a bystrého úsudku, toľko vždy vecných a odborných znalostí a toľko pracovného rozmachu, že si musia vynútiť obdiv každého.

(Budova spoločnej Európy)

Jednotlivci a národy sa ohradili od iných železnou obručou neprístupnosti a nepriestupnosti. Duchovia si zo svojej rôznorodosti urobili smrteľné dýky nonkonformizmu a podmaniteľskej dobyvačnosti.
A pritom sú to jedovaté a chorobné pomýlenosti. Rastliny sú nižšie diferencované, a koľká pestrosť a úžasná bohatosť variácií tu harmonicky spolunažíva! Predstavme si tú životnú pohromu, keby na svete chcela byť len jedna rastlina. Predstavme si, že by celý svet pokrývala iba tráva alebo – čo by si zaslúžil – pŕhľava. Predstavme si analógiu u ľudí.
Rozdielnosti a hranice boli dané na to, aby sa ľudia a národy dopĺňali, aby si vzájomne nahrádzali to, čo im chybuje; aby staviteľ postavil umelcovi, robotníkovi a politikovi dom; aby mu zas oni vyrábali duševné a telesné potreby a v usporiadanom spoločenskom živote zabezpečovali pokojnú a radostnú prácu.
Národy majú medzi sebou hranice, ako dravé zvery v zverincoch majú železné mreže. Bez nich by sa vzájomne poničili. A keď sa z nich občas vyslobodia a vniknú do cudzej klietky, podlávia, čo im príde pod pazúry. Ale keby odpadli železné mreže a skutočná sloboda sa rozložila medzi nimi, bolo by ako v raji. Čaro a krása hranice a vyhranenia ich druhov by nezmizli, ale lev a baránok by chodili vedľa seba. A Pán Boh by nemusel hrať neustále prísneho krotiteľa.
Čo teda? Kde je chyba? Čo s hranicami? Do Švajčiarska sme prišli lietadlom. Zobrali sme doňho domácu atmosféru a vystúpili sme zahalení do nej. Zhora sa hranice zdali niečím nepodstatným. Vrchy a jazierka vyzerali rovnako tu i tam. A keď sme videli švajčiarskych roľníkov, kým nezačali hovoriť, skoro sme mysleli, že sme v Liptove. A tie isté dojmy si si priniesol z Nórska. Zem stvárni ľudí podobne. Robia to isté, chcú to isté, majú tie isté rodinné a iné súkromné radosti a starosti. Načo teda tie strašné ťažkosti, ktoré sa robia – nielen dnes, už dávno – v styku národov?
Ako môžu byť hranice kliatbou, tak môžu byť i požehnaním – napr. v Švajčiarsku. Cez ne neprešiel nijaký choroboplodný politický farbistý bacil, ani vojna. Raz spoznanú líniu statočnosti a kresťanskosti si zachovali neporušenú, a svojím kantonálnym zriadením by mohli byť vzorom európskym národom.
Lebo Európa nie je za nami, lež pred nami. Európa nie je ani zemediel, skôr idea. Európa nedohrala svoju úlohu. Ešte ju má len začať hrať. To, čo bolo doteraz, bolo prvé dejstvo. Skončilo fiaskom, pretože zradila svoj základ, svoju kresťanskú postať. Byť Európanom, znamená priznať sa k určitej duchovnej rase. A kým sa neuskutoční to, že všetky národy európske odložia hranice medzi sebou a spoločne začnú budovať novú európsku kultúru a mravnosť, dovtedy potrvajú konvulzie terajšej bezradnosti. (Podč. J.R.)
Kde je kľúč k tejto možnosti?
Vidím ho v probléme samourčenia jednotlivca. Skoro o ňom nepočuť. Iba právo samourčenia národov sa občas vábivo ozýva svetom. Ale základ spoločnosti je človek a v konečnom dôsledku je spoločnosť pre človeka.
Nie korbáč Kantovho kategorického imperatívu alebo iné korbáče potrebuje človek, ale právo duchovného samourčenia. A jedine ono v spojení s vypestovaným zmyslom pre povinnosť zaručí možnosť vytvorenia osobnosti nového Európana, človeka.
To je pre ľudskú spoločnosť významnejšie než technické zdokonalenie leteckých strojov z 800 na 1.000 hodinovú kilometrovú rýchlosť.
A najlepšia cesta v tomto smere je ujasniť si európsky cieľ. Prvý krok v tomto poznaní je pokorné: mea culpa.

(Vlasť duší)

…Preto v tomto najhrboľatejšom kútiku srdca Európy bol a je každý doma, počnúc vedeckou elitou, narodenou tu a inde, napr. Scheuchzer, Kocher, Einstein, cez vrcholy poézie a humanitného vojvodstva. napr. Romain Rolland, Rilke, Spitteler, Albert Schweitzer, až po celú gardu ruských revolucionárov. Tu je doma ruský anarchista Kropotkin tak ako antropozofický básnik Steffen, fyziognomik a básnik Lavater a pedagóg Pestalozzi a ženevský občan J. J. Rousseau práve tak ako neurológ Monakov, Nietzsche a práve tak ako jeho vyváženie Peter Lippert; maďarský endokrinológ Verzár je tu vo vážnosti ako Slovák, profesor Aurel Stodola, ktorého ostatné cenné svetonáhľadové dielo, na Slovensku nepoznané, je tu rozpredané.
Zwingli a Nikolaus von der Flue, Lenin a Dunant, Gessner a František Salezský, Jung a Bleuler, Hindemith a veľký friebourgský biskup Besson – to je Švajčiarsko.
Tu je tak málo miesta navonok, a také protichodné svety sa tu pomestili a pomestia. Prečo? Lebo väčšina ľudí od týchto veľkých po tých malých žije v záhrade vlastnej vážnej tvorivosti. A vo svete možnosti, ktorý obýva každý tvorivý človek, je toľko nestvárneného priestoru, toľko úloh, ktoré čakajú, že človek nemôže naraziť na iného človeka. Keď sa schopnosti ľudské zhusťujú v úrodný vytrvalý dážď, nemôžu sa vybíjať v osobných a politických búrkach; kde sa slúži Duchu, nemôže sa obetovať molochu krvi a rozbroja.
Príroda je večne v postoji darkyne. I človeku je postoj dávania, postoj otvorenej ruky a srdca jedine priliehavý; veď je prirodzený. Najviac dostáva človek, keď smie dávať. Až vtedy bude svet svetom, keď sa toto stane samozrejmým, keď vykliesnime zo seba prales a jeho morálku. A až vtedy bude možný onen všesvetový štát, svetové Švajčiarsko, ktorého hymnou by mohol byť zbor IX. symfónie Beethovenovej: “Buďte objaté, milióny”, a heslom každého človeka by mohli byť obmenené slová Charlesa Huysmansa: Všade som doma, kde môžem dobre tvoriť a dobre sa modliť.
Miluj a miluj svoje, a všade budeš doma!


(Rilke a Rusko)

Večne cestujúci, vždy len a len človek, mal Rilke jedinú domovinu – tvorbu. A Rusko, ktoré tak miloval a kde hľadal a našiel Boha, uznával za svoju jedinú vlasť, lebo tam v nedohľadnej diaľke prírodnej krajiny a krajiny duše ruského človeka, našiel také rozmery, že všetko zvieravé vlastí s úzkymi hranicami sa posunulo doďaleka; tam bol človek ustavične vo vlasti, akosi nevychádzal z nej, nemohol vypadnúť z hniezda, z tepla učupenosti. Tu sa naučil milovať človeka a život, hoci pôsobil bolesť a utrpenie, alebo práve preto. Tu sa naučil prikývnuť životu a zobrať ho na plecia, i keby bol akýkoľvek ťažký a príšerný. A tu spoznal večný zákon tvorivého života: “Len jedna cesta vedie od vrúcnosti k veľkosti: obeta.”
Tu, v šírave ruskej duše spočíva jedna polovica dúhy jeho diela, kým druhá jej strana a tvorivé a životné dovŕšenie ležia v úzkom, hlbokom údolí Rhôny, v švajčiarskej zemi.
“Studenbuch”, vzniknuvší zväčša na ceste hore Volgou, je korigovanie vlastného postoja k Bohu, ktorého si vyhrabáva spoza drobností životných, spod predmetov, až osobne zažiari v básnikovi, v kráse lásky jeho mníšskej všeobjímajúcej chudoby. (…)

Rusko mu darovalo ľudské bratstvo a Boha - “a v predsieni Jeho mena žil dlho na kolenách”. Boh mu je jasným a temným, zjavným a skrytým, ustavičným apostrofovaným tajomstvom prítomnosti vo všetkom. O poslednej švajčiarskej perióde píše sám: “Skoro nikdy by si ma nepočula volať Ho po mene, jestvuje neopísateľná diskrétnosť medzi nami, a tam, kde kedysi panovala blízkosť a prenikanie, vypínajú sa nové diaľky, ako v atóme, ktorý chápe nová veda tiež ako vesmír v malom. Pochopiteľné uchodí, zmení sa, namiesto vlastníctva naučí sa človek vzťahu a vzniká bezmennosť, ktorá zas musí začať u Boha, aby bola dokonalá a bez výhovorky. Citový zážitok ustupuje za nekonečnú slasť voči všetkému citeľnému.”

(Syntéza vedy, filozofie, umenia a viery)

Časy a mravy sa menia. I mravy prírodovedeckého myslenia podliehajú premenám. Svätostánky mechanicko-materialistickej prírodnej vedy s jej predstavami molekulárnej nárazovej teórie stoja zaprášené už len v učebných skriniach dejín a k terajšiemu bontónu patrí harmonizácia prírodnej vedy s filozofiou. Hegel povedal o filozofii toto: “Keď zo života ľudí vymizne schopnosť spájania a keď protiva stratí svoj životný účinok a protiúčinok, a keď sa obe stanú samostatnými, vzkrsne potreba filozofie.” (…)
A zatiaľ, čo sa v hĺbke hmoty otvárajú nové svety, biológia sa ani zďaleka nestačí adaptovať rozmachu a rozletu fyziky. Pokuľháva ďaleko za ňou. A duchova sa tríbia. Kým čiastka mysliteľov a vedcov odmieta zaoberanie sa alebo pripúšťanie nášmu zmyslovému chápaniu nedostupnej, resp. “neprístupnej skutočnosti” ako nevedecké a metafyzické, iní odmietajú zas túto pštrosiu politiku a smelo sa priznávajú k “tajomnému”. A to nie sú tí najmenší.
Ale vidíme ešte jeden úkaz, a ten je úžasne krásny a obšťastňujúci pre budúcnosť, zbližovanie prírodných vied a filozofie na jednej strane a umenia na druhej. A hviezda ich stretnutia nám kynie ako obnovený Betlehem.
Prírodovedecké myslenie, ktoré sa zlučuje s výdobytkami myšlienkového sveta, je rozhodne oplodnené intuitívnym uchopením a letom sily a krásy tónov, slova a farieb. Všetko si zaberá. A umenie sa stáva vedeckým analytičnosťou a ponáraním sa do problematiky nielen sociálneho bytia, ale i do nášho bytia esenciálneho a vykutávaním tajného života a vravy i hmotného sveta.
V hudbe, vo všeľudských syntézach veľkých symfonických diel, v iskrivom etose najodhmotnenejšieho ľudského prejavu, kde sa človek, zasa veriaci a milujúci, najviac stretá s neznámymi priestormi, dotýkajú sa veda, myslenie a umenie.
Všetci veľkí, úprimní a spravodliví vedeckí duchovia prídu na konci každého snaženia na to, že “duch tiahne nahor”, že je teda “mens naturaliter christiana”.
Na vrcholky týchto poznaní sa dôjde po všetkých úprimných okľukách. A tu je zas viera. Ostatné schody vedy a umenia vedú k nej. A v človeku sa tieto schody odzrkadľujú ako pokora a bratskosť.
Všetky neviditeľné, i budúce srdcia vekov vibrujú okolo magnetického pólu Lásky.

(Kameň úrazu)

Smrť je najľahšie pochopená spravodlivosť.
Lež “smrť zaživa” je súčasne najnepochopiteľnejšia pre svet. A tou je hriech, rozdvojenie usmernenia sŕdc a duchov, odpad a odklon od Boha, možnosť čierneho a bieleho života, credo v diablovu podkovu hmoty.
Rozhodné šialenstvo vždy len triezveho rozumu sa snaží urobiť zo životnej riavy betónové koryto. Keby sa to, pravda, mohlo podariť, život duchovný by sa však chytro udusil v rôsolovitom hustnutí nudy. Myslím, že životný elán slavianskych národov a rozžhavenosť všetkých východnejších sŕdc a duší i v otázke všeobjímajúcej bratskosti a sociálnej spravodlivosti i náboženskej integrácie pomôžu ešte v mnohom nevládnejším srdciam národov západných.
Život nie je kostra rozumu, oblečená mäsom úplne pochopiteľných spoločenských vzťahov, riadená a vybíjaná drôtikom z centrály, či už z vodcovskej alebo demokratickejšej. Životný hnus z toho našiel si napríklad paradigmu v pekelnej erupcii nacizmu s jej klamne nastrojenou príkrasou pohanského mýtu. Zabsolutizovaný a na entú povyšovaný rozum je ostrý jed, leptavá žeravina, ktorá môže spôsobiť samootravu a popáliť blízke i ďaleké okolie. (…)
Krajné rozumárstvo je ničivé, je kyselina, je oheň. A to badám na mnohých ľuďoch vo Švajčiarsku; pri všetkej poriadnosti a statočnosti voľačo z nich chybuje, voľačo je preč, niečo, čo tu určite bolo a muselo byť, niečo hrejivého, niečo možného, niečo nevypočitateľného. I rodina, i žena, i dieťa, i každý z nás potrebuje človeka, človeka celého, teplého, dakedy i prudkého, a nie matematickú rovnicu, ktorá vždy vychádza.
Pri spomínanej priamočiarosti a statočnosti je jedine správne a konzekventné, že prílišné rozumárstvo vedie často cez most výlučného záujmu o pozemský a individuálny život k značnému usmerneniu na hmotné interesy. Seba klame najviac, kto verí iba v hodnotu rozumu, a predsa sa nestará hlavne o vlastné hmotné dobro. A z tohto postoja zmaterializovanosti vyviera ďalšie: krajná vypočítavosť. Rozumom a záujmovosťou riadený život je brzdou normálneho citového a duševného rozkvitania. A preto vidíme, že reakciou na manželstvá, uzavreté len podľa rozumových a záujmových noriem, je množstvo švajčiarskych rozvodov alebo v rozlúčení žijúcich manželstiev.
Táto trhlina sa tiahne všetkými sociálnymi vrstvami, okrem horského, roľníckeho obyvateľstva. A iba tu, v pomerne chudobných horských krajoch, vyvažuje sa bezdetnosť alebo málodetnosť. (…)
Dnes, keď sa svet zas pokúša stmeľovať, treba sa síce ponajviac zaostrovať na pozitívne hodnoty. Ale myslím, že ich je vo Švajčiarsku toľko, že smelo možno obnažiť i nie celkom zdravé miesta. To môže pomôcť vyhojiť ich a tým, ktorí sa chcú na Švajčiarsku priučiť, to môže pomôcť k tomu, aby sa im vyhli.
Báchorka o novom svete je pravda. Každé ráno každým východom slnka začína nový svet. Neustále máme pred sebou možnosť nového.
Lebo i hviezda pekla zapadá. Lebo i lákavá hviezda zla raz môže nevyjsť a nové rána, čisté ako detské oči, môžu byť celkom novým začiatkom.

(Cesta lásky do ríše pravdy)

… Čo si myslí dnešný herec v divadle života v roli diváka?
Všetky úlohy sú dnes ťažké a riskantné, od oživených tieňov dejín počnúc, až po anonymného hluchonemého.
A potom: Národy a jednotlivci sú ešte po ostatnej príšernej vojne a po jej sprievodných zjavoch zozverštenia a duševného spustnutia úžasne vyčerpaní, vymorení ako po ťažkej chorobe, ktorá ich previedla popri priepasti najsmrtiacejšieho zániku. Ťažko sa však zotavuje skúšané a oslabené ľudstvo, lebo namiesto pokoja a pokojnej nálady letoviska – akým by mal alebo mohol byť svet po vojne – a namiesto záživnej potravy istoty, potrebnej na rekreáciu, a namiesto roborancií potešiteľných výhľadov spomínaný rekonvalescent dostáva opak.
Vždy, keď začína nové obdobie dejín, ľudia majú pocit, že sa dejiny skončili, dovŕšili. V istom zmysle aj majú pravdu.
Vždy, keď sa začína nové obdobie dejín, dáva sa ľudstvo do pohybu do nových končín, do nových kontinentov. Smer terajšej expedície ide do nových priestorov atómu a do nebezpečných dobrodružstiev a dravostí atómových jadier.
Keď je niečo hotové, prichádza morálny “kocúr”. Nikdy sa nedá ľudskými schopnosťami vyplniť alebo stvárniť dielo doby tak, aby neostali medzery, nevyužité možnosti alebo nespoznané danosti. A tak sa ľudstvo s veľmi miešanými citmi – pravdaže, zaslúženými – a so značne zlým svedomím odoberá od minulosti a nastupuje cestu do novej doby za veľmi pochybných mravných auspícií.
Ponaučenie naivného diváka: Čínsky múr je vari jediné dielo ľudských rúk na zemi, ktoré by i z mesiaca bolo možno vidieť ako čiaru. Keby sa zo všetkých nevinne zomretých ľudí z celých ľudských dejín urobila hŕba, bol by z toho vyšší vrch ako najvyššie hory.
Kolumbus má pravdu: ak sa nepustíme na plavbu za novými svetadielmi ľudskej duše, opravdivosti a statočnosti, nedôjdeme k rovnováhe, potrebnej na zvládnutie rozostúpenej hmoty.
Ak nepoužijeme jedinú bránu, ktorá vedie cez všetky čínske múry okolo nás a v nás k novej zemi našej duše a nášho srdca; ak nepoužijeme Lásku ako jedinú bránu do Ríše Pravdy, ktorá vládze vyvážiť mravne nezodpovedný tanec smrti zbesnených rozpútaných atómov – môže sa ľahko stať, že nás jedného dňa pohltia ich temer kozmické priepasti.
Vzbura sŕdc, dielo lásky – je jediný kľúč pre bránu v čínskom múre; a viera, otvorené Credo in unum Deum – je ostatné lano, na ktorom možno visieť nad priepasťou života.

(Kameň uholný)

…Tak to vyzerá pre toho, pre koho sú oči len výrastkom mozgu a triezveho rozumu.
Prídeš, zanecháš za sebou menšiu alebo väčšiu kôpku činov alebo výkonov, a odídeš. Basta.
Prosím. Komu to stačí, nech si poslúži. Lež v otázke ľahostajnosti voči najpodstatnejším problémom bytia ťažko rozoznať strach od tuposti a neproblematičnosť od sebaklamu.
Ako ďaleko prišiel ten, kto si i po mnohých stratách a osobných utrpeniach zachoval jasné čelo vnímavosti, túhu po pravde a františkánsku náklonnosť srdca voči všetkému, čo žije.
Pri pohľade zďaleka je svet prázdna a ligotavá hviezda. Pri väčšom zväčšení sa stáva zaujímavým, pestrým a sviežim mraveniskom ľudstva. Pri ešte väčšom priblížení je “údolím tieňov smrti”. A pri ešte väčšom zaostrení sa stáva zasa scénou Božej Láskavosti a večnej Prezieravosti, s príchodmi a odchodmi, stvorenými tak, že sú len prechodmi a nastúpeniami, a práve viditeľná scéna sveta je len jedna z nekonečne možných dramatických situácií a obrazov na otáčavom javisku Prozreteľnosti.
V tomto divadle nejestvuje odoberanie sa, faktickejšie je stretnutie. Každé ukončenie je súčasne začiatok niečoho.
Hviezdy ešte nie sú výkričníkmi Nekonečna a slnko nie je jeho pečiatkou.
To, čo je podstatné, je za nimi, v nich a medzi nimi – tak ako i medzi nami.
Život je len osvetlená noc, prechodný sen o Nekonečne alebo i sen Nekonečna, kúsok peny z nepochopiteľných búrok Absolútna.
Naše noci sa ustavične prinavracajú; sú čierne slnká dní bez šťastia.
A záchranný pás v Božom mori sú iba Láska a Dobrota. Nemôžeme utiecť. Alebo sa v ňom utopíme, alebo sa zdanlivo zachránime a dostaneme na tvrdé brehy ďalšieho hľadania a nepriznaných túžob.
Hľadáme? Čo?
Jedni vedu, iní prácu, tretí zabudnutie, iní opojenie, ďalší iné.
Všetko hľadanie je však len priznaný alebo nepriznaný lov za šťastím.
A kľúč k nemu? Len dobrý človek môže byť ozaj šťastný. Tým je vyznačená cesta.
Najvyššia forma šťastia, dakedy však veľmi ťažká, je nájdené šťastie Pravdy.
Všetky šťastia sú pominuteľné a dajú sa ťažko udržať ako guľky živého striebra.
Len raz uchytené šťastie Pravdy je ozaj oporou. Lebo Pravda je Kristus. A Kristus je osou sveta.
A v Kristovi sa zhrnúvajú všetky návraty.

(Pripravil Július Rybák)