Teodor Križka

Dva mlynské kamene

Priveľa sa toho udeje za dva týždne. Ťažko sa i len esencia z týchto udalostí vtesná do niekoľkých riadkov. Za pokus to predsa len stojí.
Kto vie alebo aspoň tuší, ako ťažko sa rodia a tobôž v ľudskej spoločnosti uplatňujú aké-také normy, koľko námahy a obety, neraz tej najvyššej, bolo treba, aby sme sa ako ľudstvo navzájom nezničili, musí cítiť obavu nad vývinom tohto času. Veľa čestných ľudí už rezignovalo na akúkoľvek angažovanosť, vypína televízory, prestáva čítať noviny, usiluje sa vytvoriť akýsi ostrov pozitívnej deviácie vo svojom okolí. Mnohí sa utiekajú k modlitbe, k štúdiu Sv. písma, pracujú na záchrane sveta vysielaním prosieb k Bohu.
To všetko je dobré.
Ale aby sme vedeli Bohu obetovať správne, musíme správne rozlišovať. To isté platí o prosbe. Predstavme si situáciu, že matka amerického vojaka, príslušníka okupačnej jednotky v Iraku, prosí nebeského Otca o to, aby mu pod nohami nevybuchla napr. nášľapná mína. Zatiaľ jej syn s nervami vybičovanými do krajnosti pozoruje na stráži ulicu okolo kasární a pod psychickým tlakom v strachu o svoj život vystrelí na človeka, ktorý neuposlúchol jeho pokyn a neukázal, čo nesie v príručnej batožine. Náhodný okoloidúci hynie. A o pár domov ďalej sa práve matka nebohého modlí k Bohu za zdravie svojho syna tak odhodlane bojujúceho proti okupantom.
V jedinom okamihu sa stretnú dve modlitby, dve prosby, dva záujmy, dva materinské city. Vari je Boh národnosťou Američan, aby stál na jednej strane? Alebo zachová pri živote černocha preto, lebo prišiel na tanku vyrobenom v štáte so židovsko-kresťanskou tradíciou?
Božia spravodlivosť je iná, lebo na rozdiel od našej ľudskej je absolútna.
Píšem to preto, lebo sa desím predstavy, že ktosi si tak veľmi želá zrážku civilizácií a že v tejto zrážke, ako nakoniec v každom chaose, človek stráca zmysel pre absolútno a stáva sa egoistom brániacim svoj holý život.
Naše médiá nás denne kŕmia komentármi o zlých moslimských fundamentalistoch, ktorí upierajú práva ženám, rúcajú kultúrne pamiatky po iných náboženstvách, nenávidia Ameriku, šíria terorizmus. Naopak, Amerika a Európa, najmä USA a Veľká Británia, sú v mediálnom svete vrcholom ľudského vzopätia, zákonnosti, prosperity, demokracie. Spúšťame na pol žrde zástavy na znak súcitu s dvomi stovkami obetí výbuchov v Španielsku, zabúdajúc, že Španielsko vari najrazantnejšie podporilo neospravedlniteľnú vojnu proti Iraku, v ktorom sa podľa správ pod americkým tútorstvom predsedom dočasnej vlády stal komunista.
Nie, nezrážajú sa civilizácie. To iba peniaze už nadobudli takú koncentráciu, že sa vymykajú spod kontroly a valcujú štáty, režimy, ideológie i náboženstvá. Pohŕdajú kultúrou, pohŕdajú zákonmi vykúpenými krvou, pohŕdajú demokraciou, ktorú samé nastoľujú zbraňami. Ba pohŕdajú zmluvou ľudstva s Bohom.
Kedysi, keď toto všetko nebolo vôbec také evidentné, som na tomto mieste napísal o obave, že sa kresťania stanú rukojemníkmi tohto tlaku. Dostávame sa totiž medzi dva mlynské kamene. Buď vyjdeme do ulíc a povieme ako naivný, ale nepokazený chlapec, že kráľ je nahý, že sa nedá donekonečna udržiavať vysokú životnú úroveň na úkor dvoch tretín sveta, že každý národ má právo na sebaurčenie, každá kultúra na dôstojný vývin, alebo požehnáme zbraniam, ktoré pod vlajkou boja s terorizmom rozpútajú nekonečný krvavý zápas každého proti každému po celej planéte...