Jozef M. Rydlo

Kultúrou robíme politiku

Ak by bolo Slovensko štátom s dlhoročnou štátnou tradíciou ako Maďarsko, Poľsko, Česko či Rakúsko, dnes by sme slávili štátny sviatok našej republiky v Slovenskom národnom divadle a boli by tu s nami: prezident republiky, predseda Národnej rady, predseda vlády, predseda Ústavného súdu, zástupcovia zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, poslanci, ministri a sudcovia, kandidáti na úrad prezidenta republiky, predstavitelia ozbrojených síl, predstavitelia diplomatického zboru, predseda Národnej banky Slovenska, predseda Konferencie biskupov Slovenska, generálny biskup Evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku, hlavný rabín veriacich Židov, predseda Matice slovenskej, predseda Slovenskej akadémie vied, predstavitelia všetkých politických strán a hnutí, hospodárskych a odborových zväzov, kultúrnych, najmä spisovateľských a umeleckých spolkov a združení…
Slováci sú však posledným európskym národom, ktorý sa štátne emancipoval: sme starý národ a máme mladý štát, v ktorom vládnu tí, ktorí ho nechceli…
Slovenky, Slováci!
Dnes si pripamätúvame 65. výročie najpamätnejšieho dňa našich národných dejín – 14. marec, ktorému predchádzali 19. september 1848, 30. október 1918, 6. október 1938 a ktorému nasledovali 18. apríl 1947, 30. október 1968, 30. december 1977, 16. november 1989, 17. júl 1992 a napokon 1. január 1993.
Slovensko je opäť slobodným štátom, samostatnou republikou, lebo väčšina Slovákov si konečne uvedomila pravdivosť Štúrových slov, ktorý už pred pol druha storočím svojim rovesníkom vštepoval do mysle, že na to, „aby sme mohli obsadiť a zaujať miesto, aké nám podľa našich síl a schopností patrí, musíme sa raz navždy vymaniť spod neznesiteľného cudzieho jarma a získať si štátnu samostatnosť, lebo národ, ktorý je v otroctve, ruky má poviazané, ducha stiesneného a naveky ho ohrozuje nebezpečenstvo, že prvej či neskoršie zahynie“.
14. marca sa splnil sen všetkých poctivých Sloveniek a Slovákov ísť „verní sebe, svorne napred“ samostatným svojským životom slovenským.
Som rád, že sme sa dožili čias, keď sa konkrétne napĺňa zmysel slovenských dejín, ktorým nie je nič inšie než „túžba po spravodlivosti“.
„Dejiny dajú sa prekrúcať, ale samé nesfalšujú sa nikdy“, napísal vo svojom románe Svet na Trasovisku Jozef Cíger-Hronský, niekdajší doživotný správca Matice slovenskej, ktorého ľudská zloba, prízrak komunizmu a strata slovenskej štátnej samostatnosti vyhnali na jar roku 1945 do exilu, aby neskôr zložil svoje kosti v ďalekej Argentíne.
Tieto dejiny nás stavajú pred závažnú, ale nadmieru dôležitú zodpovednosť. Všetci si uvedomujeme, že nastávajúce týždne, mesiace a roky budú pre národy integrujúce sa v Európskej únii výsostne rozhodujúce. Podpísaním prístupových zmlúv v Aténach sa rokovania Európskej únie s kandidátskymi krajinami zavŕšili. 1. mája 2004 sa Slovensko stane jedným z 25 členov Európskej únie, o niekoľko týždňov nato prebehnú voľby do Europarlamentu. Ale rozšírenie Európskej únie nie je takým jednoznačným procesom, ako nám ho politické špičky nášho štátu a mienkotvorné médiá v našom štáte predstavovali i predstavujú.
Základným predpokladom úspešnej politiky slovenských národne orientovaných politických síl je zásadné pochopenie roly štátu v našom národnom ústrojenstve. Ak do chvíle, čo sme svoj vlastný štát nemali, zápas o jeho znovunadobudnutie dávalo zmysel politickým snahám len slovenským exulantom, ktorí, povedané Danteho slovami, „zanechali všetko, čo ľúbili s najvrelejším citom“ a v emigrácii okusovali „jak chutí chlieb z cudzích rúk“ a „ako sa stúpa po schodoch, kde si nevítaný“, a po páde komunistickej totality aj raison d’etre napríklad znovuobnovenej Slovenskej národnej strane, dnes, keď je Slovensko opäť samostatné, pluralitné, buduje slovenskú demokraciu a stalo sa jedným zo subjektov medzinárodného práva, štát je inštrument na zveľadenie dobrobytu jeho občanov a obyvateľov, štát však nie je a nemôže byť prostriedkom na rozkrádanie a kupčenie s národným imaním vytvoreným generáciami, stroj na hmotné a duchovné ožobračovanie nášho národa.
Základnou normou politiky slovenských národne orientovaných politických síl má byť sebavedomá zásada: „Kultúrou robíme politiku!“ Áno, v nerovnom zápase Dávida s Goliášom Slovensko má v súčasnosti len chabú šancu stať sa priemyselnou, poľnohospodárskou, obchodnou či finančnou veľmocou. Slovensko má však predpoklady na to, aby sa stalo veľmocou Ducha. Kultúra, vzdelanosť a veda sa musia stať prioritami národnej politiky slovenského štátu – len vtedy, keď budú Slovenky a Slováci patriť medzi najkvalifikovanejších obyvateľov Európskej únie a výrobok s označením MADE IN SLOVAKIA bude mať cveng kvality a vysokú daň z pridanej hodnoty, naši občania nebudú odkázaní hľadať skyvu chleba za morom a prijímať podradnú rolu námedzného robotníka tak, ako to bolo bežné pred pol druha storočím takmer vo všetkých okoliciach nášho zotročovaného Slovenska a ako je to, žiaľ, neraz aj dnes..
Slovenské národne orientované politické sily musia požadovať vytvoriť na Slovensku podmienky pre kultúrnu a duchovnú činnosť zodpovedajúcu potrebám slovenského občana v 21. storočí. Veď je hanbou, ak táto vláda nevie zabezpečiť pre slovenskú, kresťanstvom inšpirovanú kultúru ani len zlomok toho, čo zločinecký komunistický režim poskytoval na kultúrne vyžitie „socialistického“ človeka. Vraj niet peňazí… – povedané slovami ministra financií – Pán minister, náš štát nie je chudobný, náš štát je vykradnutý!
Áno, integrálnou súčasťou kultúrnej politiky slovenských národne orientovaných politických síl je fundamentálna požiadavka striktne dodržiavať jazykový zákon a rešpektovať štátny jazyk nielen na jazykovo zmiešaných územiach, ale aj v médiách. Pôvodný český film s Vlastom Burianom, Helenou Růžičkovou či Vlastimilom Brodským prekladať do slovenčiny by bolo výsmechom, je však neprípustné, aby televízne kanály so slovenskou licenciou slovenského diváka doslova „štopali“ treťotriednymi americkými i neamerickými seriálmi a „trilermi“ v českom pretlmočení…
Záchrana, obrana a pestovanie národnej kultúry musí byť nielen záležitosťou rozumu, ale predovšetkým srdca a príkazom dňa. Aby početne malý národ, ktorý sa v Európe politicky emancipoval ako posledný, prežil, musí predovšetkým ostať verný sebe, svojmu jazyku, svojim tradíciám, svojej identite. Len zdravý, sebavedomý a kultúrne vyspelý národ môže priniesť viditeľný a hmatateľný príspevok do bohatej klenotnice európskej mnohokultúrnosti. Slovensko nesmie podceňovať nebezpečenstvo škodlivého kultúrneho imperializmu, ktorému je vystavené. Ersatz-kultúra, ba pakultúra či kontrakultúra, ktorá k nám prichádza z cudziny, vedie našich ľudí k povedomiu menejcennosti, k nedôvere vo vlastné sily a k všeobecnej malátnosti ducha.
Na národnej kultúre malý národ nešetrí. Jeho vláda musí nájsť na kultúru finančné prostriedky – a keď to jej minister financií nevie, má demokraticky odísť, aby kultúra zostala. Je dôležité aj to, aby sa pri rozdeľovaní prostriedkov vyčlenených na kultúrne dobrá uplatňovali správne a objektívne kritériá, aby sa zohľadňovala taká činnosť, ktorá vychádza zo slovenských národných, kresťanstvom inšpirovaných koreňov. Slovenské národne orientované politické sily sú si vedomé, že kultúrne pole je permanentným bojiskom o dušu národa.
V rokoch 2. svetovej vojny, keď sa Európa zmietala v kŕčoch najväčšieho vojnového konfliktu v ľudských dejinách, prvá Slovenská republika nevedela účinnejšie odporovať zverstvám mocností vedúcich vojnu – Shoa zostane nepremlčateľným zločinom proti ľudskosti –, vedela však vo vojnových podmienkach udržať takú úroveň slovenskej koruny, že ju volali „dunajským dolárom“, pričom jej parita sa s rozdielom niekoľkých stotín rovnala švajčiarskemu franku. Slovenská republika vedela venovať veľkú pozornosť nielen hospodárstvu, ale aj kultúrno-výchovnej práci. Vychádzali časopisy, vydávali sa knihy, ktoré mali na zreteli trvácne etické i estetické hodnoty. Svoju činnosť, neraz s podporou štátu vykonávali Matica slovenská, Spolok sv. Vojtecha, Tranoscius, Slovenská liga, Jednota sv. Cyrila a Metoda, Katolícka jednota žien, Živena, Hlinkova mládež, Združenie katolíckej mládeže, Združenie evanjelickej mládeže atď. Ich pôsobením vyrastali na Slovensku ľudia vedomí si spoločného dobra, ľudských i národných práv. Niektoré z týchto spolkov jestvujú aj dnes, ale osoby, ktoré stoja na ich čele, si asi neuvedomujú, že žijeme v 3. tisícročí a že potreby slovenského človeka sú dnes iné, než boli pred niekoľkými desaťročiami či v 19. storočí. Tu sa žiada dôkladné „aggiornamento“, na to sú však potrební noví ľudia, ľudia s víziou. Niet pochybnosti, že Slovensko takých ľudí má, ibaže im neposkytuje príležitosť uplatniť ich schopnosti.
Málokto si dnes v našej spoločnosti uvedomuje, že najakútnejšou otázkou slovenskej kultúry je jej sceľovanie. Od krachu červenej totality nás delí temer pol druha desaťročia, od agónie Česko-Slovenska a obnovenia Slovenskej republiky uplynulo už vyše jedenásť rokov, ale v slovenskom kultúrnom kontexte sa len pomaly zapĺňa tabula rasa, ktorú po sebe zanechali komunistickí vykonávači moci. Na svoje miesto, ba na svoj návrat do našej národnej kultúry ešte stále čaká nejeden kľúčový, zo slovenských koreňov vyrastajúci odborník, vedec, literát, umelec, kňaz, historik, politik, ekonóm, ktorý „hnaný žitia nevôľou“ ocitol sa v krážoch vyhnanstva, na beženeckých chodníkoch, v emigrácii.
Slovensko nie je ani také rozsiahle, ani také bohaté, aby si domáci slovenskí vzdelanci mohli dovoľovať prepych nebrať na vedomie výsledky, ku ktorým dospeli ich kolegovia v zahraničí. Napriek tomu pri skúmaní našej minulosti, predovšetkým našich národných dejín, dochádzalo k najhrubším deformáciám. Ich výsledkom je, že v súčasnosti drvivá väčšina Sloveniek a Slovákov nemá ani objektívne, ani primerané vedomosti o dejinách, o minulosti svojho národa. Ak aj Slováci nestratili historické povedomie a si po polstoročí znova uvedomujú, že musia – povedané slovami Ľudovíta Štúra – „obsadiť a zaujať miesto, aké im podľa ich síl a schopností patrí“, chýba im zmysel pre dejiny, ktorý majú zabudovaný vo svojich génoch nielen veľké národy ako Taliani, Francúzi alebo Poliaci či Rusi, ale aj menšie a malé národy ako Maďari, Nóri, či Gréci alebo Appenzellčania, Berňania alebo Vaudčania či Tičínčania vo Švajčiarsku. Vzťah k dejinám nemožno nadekrétovať, možno ho len zaštepiť a pestovať, a to je program nie pre jedno pokolenie, lež pre generácie.
Základným predpokladom pozitívnej percepcie národných dejín a národnej kultúry je úroveň ich poznania. Žiaľ, napriek tomu, že na Slovensku je úctyhodný počet profesionálnych historikov, literátov i umelcov, sústavné obmedzovanie slobody bádania, myslenia a umeleckej tvorby a zásadné znemožňovanie vzájomnej výmeny vedeckých poznatkov a kultúrnych hodnôt v uplynulých desaťročiach spôsobili, že celkový obraz slovenských dejín a slovenskej kultúry nie je dodnes ani úplný, ani objektívny, lež stále poplatný marxisticko-leninistickej interpretácii histórie, jedinej filozofickej koncepcii, ktorú komunistický systém moci pripúšťal a pestoval, pretože ju považoval za vedecký svetový názor.
Štúdiu slovenských národných dejín a tvorbe slovenských kultúrnych hodnôt sa však nevenovali len historici a kultúrni tvorcovia na Slovensku, ale aj tí, ktorých nežičlivosť domoviny primäla odísť do dobrovoľného vyhnanstva a hľadať obživu v cudzine. Nebolo a nie je ich mnoho, ich prínos je však nezanedbateľný, pretože sa zvyčajne venovali spracúvaniu tých námetov a problémov, ktoré na Slovensku boli buď tabu, buď zakázané alebo neboli v politickom záujme. Výsledky tejto tvorby verejnosť na Slovensku i odborníci zväčša nepoznajú, alebo len veľmi málo, pretože ich publikácie patrili donedávna medzi prohibitnú literatúru, ktorej štúdium a šírenie podliehalo paragrafom trestného zákonníka. A keď ju aj poznajú, tak ju buď prekrúcajú, alebo ignorujú, pretože ich marxisticko-leninská minulosť ich v ich dialektike stále splnomocňuje na mocenský monopol pravdy a jediný, nespochybniteľný, dokonca „vedecký“, rozumej inkvizičný výklad minulosti.
Slovenská kultúra je len jedna, nedeliteľná. Ak tu až do nedávna boli jej dva varianty, domáci a zahraničný, tak to nebol výsledok prirodzeného rastu, ale iba výsledok nenormálnych a nešťastných pomerov, keď kultúra, ako všetko ostatné, bola zapriahnutá do služieb cudzej komunistickej ideológie, ktorá často úplne znetvorila jej ľudský charakter. A ak ju niekto ešte i dnes vedome nielen delí, lež vydeľuje na „domácu“ a „zahraničnú“, koná tak vedome proti celistvosti našej kultúry a ju falšuje, lebo v rokoch, keď sa nad Slovenskom vznášalo strašidlo komunizmu, najmä v rokoch päťdesiatych i v rokoch „normalizácie“ – povedané aj slovami historika Františka Vnuka – autentickú slovenskú kultúru vytvárali slovenskí umelci a vedci len v diaspore.
Je poburujúce konštatovať, že v slovenskom civilizačnom priestore akoby aj poldruha desaťročia po „zamatovej revolúcii“ platila inkvizičná anatéma komunistického kulturtrégra, ktorú nad dielami slovenských exulantov vyniesol ešte v roku 1970 Ivan Kusý: „Takéto práce súvisia s našou socialistickou literatúrou len jazykom – je to iná kultúra, iná literatúra... treba s ňou bojovať ako s nepriateľskou”. Kedy sa títo a ďalší slovenskí spisovatelia stanú nielen teoreticky ale aj fakticky samozrejmou súčasťou slovenského písomníctva?
Pre slovenské národne orientované politické sily je kresťanský svetonáhľad integrálnou súčasťou nášho národného povedomia a naopak: kresťanský svetonáhľad Sloveniek a Slovákov je bez slovenskosti neúplný. Kresťanstvo je spojené so začiatkami našich dejín, je vytrvalým a nerozlučným sprievodcom našej dávnej i nedávnej minulosti a musí byť aktívnym činiteľom aj našej prítomnosti. Ako to krásne povedal Ján Pavol II:
„Kto by chcel vytrhnúť kresťanskú vieru z kultúry a zo života slovenského národa, nemohol by pochopiť jeho dejiny, od tých najstarších až po dnešné. Nechýbali pritom ťažké skúšky. Veľa ráz musel slovenský národ bojovať o samotné prežitie: stačí si pomyslieť na tatársky vpád, na dlhé obsadenie Turkami, na nástrahy, ktoré číhali na samotnú totožnosť národa. No v každej ťažkosti slovenský národ nachádzal vo viere silu odolať s neochvejnou vytrvalosťou.“
Kedysi sa o Cirkvi (bez konfesionálnych kvalifikatív) hovorilo ako o strážkyni a ochrankyni nášho cyrilometodského dedičstva, ktoré je nielen duchovné, ale aj kultúrne, ba civilizačné. Boľševizmus zahnal Cirkev do katakomb a do ilegality, alebo ju spútal do múrov kostola.
Dnes je však na Slovensku úplná náboženská sloboda. Slovenské národne orientované politické sily preto Cirkev vyzývajú, aby vyšla z náboženskej ulity, zbavila sa syndrómu strachu a segregácie a zaujala úlohu, ktorá jej v slovenskom národe tradične patrí. Cirkev, opäť bez konfesionálnych kvalifikatív, má vehementnejšie brániť duchovné hodnoty národa a má dôslednejšie pomáhať spolkom i politickým stranám, ktoré bránia dušu národa „pred ohnivým drakom“ liberalizmu, materializmu, kapitalizmu a iných bludov, ktoré k nám prichádzajú pod rúškom modernizmu, demokracie či trhového hospodárstva.
Cirkev sa predsa nemôže nezastať príslušníkov slovenského národa, občanov slovenského štátu bez rozdielu rasy, náboženstva či politickej príslušnosti, pred novodobým vykorisťovaním človeka človekom, pľundrovaním slovenského hospodárstva, rozpredávaním národného majetku, veď je spoluzodpovedná nielen za duchovné, ale aj za hmotné blaho Božieho ľudu.
Záverom mi dovoľte niekoľko závažných slov na aktuálnu a zároveň akútnu tému Slováci a Európa, Slovenská republika a Európska únia.
Eufória zmocňujúca sa Slovenska pri vstupe do Európskej únie a do NATO sa podobá nadšeniu, s akým sa kedysi budovali päťročnice, schvaľovala normalizácia alebo zatracovala zradná emigrácia či Charta '77. Ak totalitný režim ľudovej demokracie mocensky znemožňoval akúkoľvek diskusiu, režim súčasnej slovenskej demokracie neumožňuje prakticky nijakú normálnu diskusiu na tému našej integrácie do euroatlantických štruktúr. Slovenská spoločnosť je postavená pred hotovú vec: Extra Europa, non est vita et si est, non est ita. (Mimo Európy niet života a keď je, nie je taký.) Úloha malých národov v euro-atlantických štruktúrach je zredukovaná na pozíciu štatistov, ktorí v rámci prístupových rokovaní mali jediné privilégium: predbiehať sa v spĺňaní podmienok o uzatváraní dohôd...
Tak ako prvá Slovenská republika, ani druhá Slovenská republika nemôže existovať bez ohľadu na geopolitické súradnice Slovenska a svoj ekonomický potenciál, ktoré určujú, že Slovensko musí byť vo všetkých tých zoskupeniach, kde sú aj jeho susedia: keďže na neutralitu zabezpečujúcu politickú samostatnosť nemáme ani vôľu, ani peniaze, ani možnosti, tak ak chceme čo najdlhšie (pre)žiť ako samostatný národ, nemôžeme sa neintegrovať, čo znamená vzdať sa podstatnej časti štátnej suverenity.
Tohoročné, neúprosne sa blížiace voľby do Európskeho parlamentu budú bezpochyby najvýznamnejšou politickou udalosťou v najnovších dejinách integrujúcej sa Európy.
Slovenské národne orientované politické sily sa musia na tieto európske voľby dokonale pripraviť a v nich uspieť — nielen preto, že to budú prvé eurovoľby, na ktorých sa Slovensko zúčastní, ale predovšetkým preto, aby sa do Európskeho parlamentu dostali takí slovenskí europoslanci, ktorí – spolupracujúc s reprezentantmi ďalších malých európskych národov – budú v ňom dôstojne zastupovať, predvídavo presadzovať a dôsledne brániť predovšetkým národno-štátne záujmy Slovenska a kresťanské tradície európskych národov.
Slovenské národne orientované politické sily v týchto voľbách uspejú len vtedy, ak sa budú vedieť spojiť, vytvoria jeden šík a nebudú výťahom opotrebovaných, ošúchaných a voličom bridiacich sa politikárov, ale namiesto nich postavia vzdelaných, rozhľadených, cudzie reči ovládajúcich a sveta skúsených kandidátov, ktorí nemilujú národ slovenský do posledného haliera, čo z neho môžu vyťažiť, ale ktorých schopnosť, bezúhonnosť a národné cítenie osloví čo najširšie spektrum slovenských voličov. Slovensko musí do Európskeho parlamentu vyslať takých zástupcov, ktorí za misu šošovice nezapredajú záujem slovenského národa, lež na šachovnici mocenských záujmov budú dôsledne a čestne zastávať a prebojovávať národné záujmy Slovenskej republiky a kresťanskú tvár Európy.
Na Slovensku, na rozdiel od iných krajín, je diskusia o európskej integrácii priehľadne manipulovanou výmenou názorov o tom, či bude komisárov 15 alebo 25, či budú všetci rovnoprávni a či len „druhoprávni“, aký koeficient hlasov bude mať Slovensko, či mu 14 europoslancov vyhovuje atď. Nikto si však nekladie ani len technickú otázku, či slovenskí kandidáti aktívne ovládajú 2-3 svetové reči, ovládajú mentalitu rozhodujúcich západoeurópskych národov i štátov a prax rôznych euroštruktúr. A všetko sa končí peknoduchými rečami o čerpaní many bruselskej z fondov európskych, ktoré zaujímajú ponajviac novinárov, profesionálnych názorotvorcov, prípadne národohospodárov a, pochopiteľne, ašpirujúcich vševedov-politikov.
Diskusia o integrujúcej sa Európe, o Slovensku v Európskej únii, o jeho a jej budúcnosti má byť o niečom inom: o hodnotách prameniacich v judeo-kresťanskej civilizácii, hodnotách Ducha, ktoré sú základom všetkého. Chceme Európu – chrám Ducha, alebo Európu – burzu mamony? Európu – ochrankyňu civilizácie života, alebo Európu – šíriteľku civilizácie smrti? Európsky národ, alebo Európu národov? Chceme Európu kresťanstvom inšpirovaných štátnikov De Gasperiho, Schumana, Adenauera, alebo Európu marxizmom-leninizmom-maoizmom poznačených politikov? Chceme Európsku úniu, čo bude rešpektovať našu slovenskú individualitu, alebo sa opäť uspokojíme s rolou podnájomníka vo svojej vlastnej krajine?
Globalizácia je všeobecný trend, o ktorom vieme, prečo, ako, kde i akými prostriedkami vzniká, nevieme však, ako skončí, pretože nerešpektuje prirodzený zákon.
Hospodárska a politická integrácia Európy vyvoláva obavy v jej malých národoch preto, lebo tieto ju dávajú do súvisu s globalizáciou, ktorá na hospodárskom poli prebieha dnes na celom svete, a sú tlaky previesť tento model amerického „svetového poriadku“ aj na iných poliach.
Málokto si však uvedomuje, že myšlienka európskej integrácie je staršia než myšlienka americkej globalizácie. Nosná myšlienka európskej integrácie spočíva v spolupráci európskych národov na spoločnej budúcnosti Európy, vychádzajúcej zo judeo-kresťanských koreňov, kým americký model globalizácie sa zakladá na princípe nezáväzného svetoobčianstva.
Ekonomicky, politicky a intelektuálne zjednotená Európa sa stáva svetovou veľmocou, ktorá, keď sa bude môcť oprieť o vlastnú menu a o vlastný obranný systém, bude ľahšie odolávať nielen tlakom Spojených štátov amerických, ale aj iných, dnes len zárodočných veľmocí.
Európska integrácia nie je v záujme amerického „svetového poriadku“, pretože Európania nestratili zmysel pre kresťanský pojem bonum comune, t. j. spoločného dobra, ktorý odkresťančený liberalizmus nepozná. Nie je preto prekvapivé, ak by v Európe vznikali lokálne, umelo vyvolávané konflikty inšpirované USA, ktorých cieľom nebude nič inšie ako brzdiť emancipáciu Európy.
V Európe je integrácia historickou nevyhnutnosťou a štát, akým je Slovenská republika, ktorý je čo do počtu obyvateľstva i rozlohou priemerným európskym štátom, nemôže a nesmie chýbať v spoločenstve európskych štátov, v Európskej únii, pretože slovenský národ (podobne ako iné európske národy) vznikal a rástol spolu s Európou – ako o tom svedčia všetky kľúčové dokumenty našej národnej histórie, Žiadosti z meruôsmych rokov, Memorandum, preambuly ústav prvej i druhej Slovenskej republiky.
V nastávajúcich časoch slovenské národne orientované politické sily musia byť veľmi obozretné, aby záujmy nášho národa ako aj záujmy ostatných európskych národov neboli obetované na oltár eurofederalistickej demagógie a aby tiež dokázali, že projekt Európy národov možno obhájiť.
Slovenské národne orientované politické sily musia bojovať aj na úrovni Európskej únie, aby sme znova dali zmysel vytvoreniu skutočnej Európy, pretože duchovné a kultúrne základy Európy, Európy národov, ktoré sa vytvárali počas dlhých stáročí, sa dnes nachádzajú vo vážnom ohrození.
Pretože sme Slováci, sme Európania, pretože sme Európania, chceme zostať Slovákmi! Slovenské národne orientované politické sily opäť pripomínajú všetkým Slovenkám a Slovákom, doma aj v zahraničí, že jestvuje len jedna jediná slovenská kultúra, tak ako jestvuje len jedna jediná slovenská reč, jeden jediný slovenský národ – historicky vzniknuté spoločenstvo ľudí so spoločným jazykom, územím, hospodárstvom, históriou, kultúrou a psychikou Slovákmi sme sa narodili, Slovákmi sme a Slovákmi chceme aj zostať. A ako ‚vyprávjajú‘ na Záhorí: „Nesceme nic, enem co nám patrí.“
Pred osemdesiatimi rokmi, roku 1922, v Zürichu prominentný francúzsky spisovateľ Paul Valéry povedal: „Považoval by som za európske všetky tie národy, ktoré kolobeh dejín vystavil trom vplyvom… Prvým je Rím, večný model organizovanej a stabilnej moci, druhým je kresťanstvo, ktoré žilo a postupne dosiahlo hlbinu svedomia, a napokon prínos Grécka je to, čo najväčšmi charakterizuje našu civilizáciu: vďačíme mu za disciplínu Ducha, vďačíme mu za spôsob myslenia, ktoré sa snaží všetko vzťahovať na človeka, na úplného človeka.“
Pretože zmyslom slovenských dejín nie je nič inšie ako „túžba po spravodlivosti“, Slovensko má budúcnosť, len ak si zachová Ducha a Európska únia má budúcnosť len vtedy, ak tohto Ducha bude nielen rešpektovať, ale aj zveľaďovať.
Keď si dnes pripamätúvame 65. výročie nepochybne najpamätnejšieho dňa našich národných dejín – 14. marec, myslíme na tých, čo od čias nášho národného obrodenia udržiavali myšlienku slovenskej národnej individuality, ktorá prerástla do štátnej samostatnosti Slovenska: počnúc slovenskými jakobínmi, cez Antona Bernoláka, Ľudovíta Štúra, Štefana Moysesa s Karolom Kuzmánym, Andreja Hlinku, Milana Rastislava Štefánika, Ferdinanda Ďurčanského, Jozefa Tisa, Štefana Romana, Františka Fugu, Alexandra Dubčeka, po Vladimíra Mečiara a Michala Kováča. A dnešným vládcom Slovenska pripomíname slová prvého slovenského prezidenta, napísané 18. apríla 1947 o 3. hodine ráno, krátko pred jeho potupnou popravou:
„Odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: Za Boha a národ - vždy, všade a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný Boží príkaz, ktorý ako prirodzený zákon Boh stvoril a do národa a každého jeho príslušníka vštepil.“
Keď si pripamätúvame 65. výročie vzniku prvej Slovenskej republiky, pripamätúvame si chvíľu, keď náš národ vstal zmŕtvych. 14. marec je dátum, keď sa zrodil štát slovenského národa, národa ktorého jestvovanie a individualitu spochybňovali jeho mocnejší susedia, štát neznámeho národa, národa ktorého existenciu skrývali, popierali a potierali najprv Maďari, potom Česi, štát národa, ktorý etnickým čistením mal utonúť najprv v mori maďarskom, potom v mori českom a napokon v mori socialistickom. Keď si jeden národ založí svoj vlastný štát, svoju Republiku, je to nespochybniteľne veľká chvíľa jeho dejín. Vznik a dejstvovanie prvej Slovenskej republiky si zasluhuje úctu a rešpekt, takú istú úctu a rešpekt ako vznik a dejstvovanie iných národných štátov. S odôvodnením, že politický režim prvej Slovenskej republiky nebol demokratický, že nerešpektoval ľudské a občianske práva a mal také či onaké chyby a nedostatky, nás naši odporcovia nútia, aby sme vlastný štát hanili, odsudzovali, ba odmietali. Odmietali štát zároveň s jeho režimom! Dnes, v podmienkach relatívneho mieru, ako možno nebrať na vedomie, že politické režimy sa menia a štáty ostávajú? Politický režim tvorí meniaca sa väčšina tej či onej chvíle, nikdy však nereprezentuje národ v jeho celku, štát však patrí národu v jeho celistvosti. Niet pochybností o tom, že časom, keď pominie ideologická mätež dneška a ošiaľ z moci, také charakteristické pre postkomunistickú občiansku spoločnosť na Slovensku i okolo neho, Slováci sa zo svojich dejín nielen poučia, ale budú na ne hrdí, lebo vedia, že národ bez minulosti, je národom bez budúcnosti.
Francúzsku trvalo sto rokov, kým sa povestný 14. júl stal štátnym sviatkom Francúzskej republiky, nuž oprávnene veríme, že raz sa i 14. marec stane štátnym sviatkom nášho slovenského štátu.
Nech žije naša obnovená Republika!
Nech žije Slovensko!
Jozef M. Rydlo
člen Slovenského ústavu,
predseda Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska

Prejav odznel na slávnostnej akadémii pri príležitosti 65. výročia vyhlásenia štátnej samostatnosti Slovenska, ktorú dňa 13. 3. 2004 usporiadali v Bratislave Slovenská organizácia na ochranu práv ľudských a národných, Spoločnosť Andreja Hlinku, Zväz protikomunistického odboja a 1. MO Matice slovenskej v Bratislave