Milan S. Ďurica

Opravdivý vedecký prínos k dôležitej téme

Walter Brandmüller: Holocaust in der Slowakei und katholische Kirche [Holokaust na Slovensku a Katolícka cirkev]. Neustadt an der Aisch : Verlag Ph. C. W. Schmidt, 2003.

Literatúra o prenasledovaní občanov židovskej národnosti či náboženstva vo všetkých európskych štátoch, ktoré sa nachádzali počas druhej svetovej vojny pod priamym vplyvom Hitlerovej Veľkonemeckej ríše, už dávno presiahla svojím počtom možnosť náležitého prístupu a hodnotenia zo strany jednotlivého záujemcu. Z globálneho hľadiska ide určite nie o tisíce, ale o desaťtisíce najrozličnejších titulov v nespočetných svetových i menej známych jazykoch. Preto vážni historici sú nútení obmedziť svoje výskumy na monografické témy s čo najužšie vymedzeným teritoriálnym, prípadne aj chronologickým rozsahom. Iba takýmto metodologickým prístupom sa dá prehĺbiť výskum a dopracovať sa k novým, objektívnejším poznatkom tejto problematiky.
Najnovším príkladom takéhoto podujatia je štúdia prof. Waltera Brandmüllera Holocaust in der Slowakei und katholische Kirche (Holokaust na Slovensku a Katolícka cirkev - Verlag Ph. C. W. Schmidt, Neustadt an der Aisch, 2003). Kniha je pozoruhodná už aj preto, lebo ide o prvého nemeckého historika, ktorý sa venuje dôkladnému monografickému spracovaniu tejto témy. Jeho výhodou je už sám fakt, že nemá nijaký osobitný vzťah ani k prvej Slovenskej republike ako politickému subjektu, na ktorého území a v rámci ktorého právneho systému sa odohrával predmet jeho štúdie, ani k časti slovenských občanov, ktorá ním bola tragicky postihnutá. Táto subjektívna pozícia spolu s už vyše polstoročným časovým odstupom citeľne uľahčili autorovi prístup k delikátnej téme. Jeho ďalšou priam závideniahodnou výhodou bolo aj to, že zo svojej funkcie prezidenta Pápežského komitétu historických vied mal prístup aj k doposiaľ ešte neotvorenej časti novších fondov Tajného vatikánskeho archívu.
V úvode W. Brandtmüller upresňuje, prečo sa venoval práve tejto téme. Konštatuje, že ani v novšej literatúre (D. J. GOLDHAGEN, A. BOHMANN, R. HILBERG) nenachádzal uspokojivú odpoveď na otázku, ako mohlo dojsť k prenasledovaniu Židov v takom majoritne katolíckom štáte, akým bola Slovenská republika. Možno ho v tom podujatí motivovala aj skromná knižočka, ktorú nedávno v Taliansku publikovala dvojica autorov Ingrid GRAZIANO a István EÖRDÖGH: Josef (sic!) Tiso e la questione ebraica in Slovacchia (Cosenza 2002), ktorá nepriniesla nič nového na túto tému, ale aj u nepredpojatého historika vzbudila dojem čechoslovakistickej, proti slovenským snahám o samostatnosť zaujatej koncepcie. Autor si bol vedomý, že bez znalosti slovenského jazyka by nebol mohol náležite vyhodnotiť slovenské dokumenty a iné pramene, preto si pozval k spolupráci prof. Emíliu Hrabovcovú z Východoeurópskeho inštitútu Univerzity vo Viedni, ktorej vynikajúcu kompetenciu v otázkach novších cirkevných dejín Slovenska hodnotí s vysokým uznaním.
V prvej časti svojej štúdie (s. 13 – 24) autor predkladá čitateľovi veľmi stručný, ale solídne fundovaný pohľad na všeobecnú spoločensko-politickú situáciu na Slovensku až po prvé zákony a nariadenia, ktoré obmedzovali občianske slobody Židov. V druhej časti (s. 25 – 54) skúma postoje predstaviteľov Katolíckej cirkvi na Slovensku voči týmto opatreniam, aby potom v tretej, najobsažnejšej časti (s. 55 – 113) poukázal na systematické sledovanie protižidovských opatrení na Slovensku zo strany Svätej stolice, ktorá sa všetkými možnými spôsobmi usilovala ovplyvniť slovenskú vládu aj prezidenta Tisa, aby zastavili, alebo aspoň podstatne zmiernili tieto opatrenia, odporujúce prirodzenému zákonu, kresťanským mravom, aj ústave Slovenskej republiky.
Pozoruhodné sú Brandmüllerove zistenia v druhej časti tejto práce, že medzi slovenskými katolíkmi skutočne bolo cítiť určitú neľúbosť voči židovským spoluobčanom. Ale zdôrazňuje, že to nemalo nič spoločného ani s rasistickými predsudkami, ani s náboženským protižidovstvom. Bol to následok toho, že židovskí občania zaujímali nepomerne vysoké kvóty vo vlastníctve a v riadení kľúčových podnikateľských, finančných a obchodných firiem, ako aj v lukratívnych slobodných povolaniach. Napríklad zo 60 pracovníkov Národnej banky bolo 42 nekatolíkov a ponajviac židov. Popri tom zavážila aj ich predtým promaďarská a neskôr pročeská, Slovákom nežičlivá orientácia. To priznával vo svojich hláseniach aj ináč skôr Prahe naklonený diplomatický zástupca Svätej stolice v Bratislave Msgr. Giuseppe Burzio (1901–1966).
Táto neľúbosť však neprekážala katolíckym biskupom, kňazom a širokým vrstvám veriaceho ľudu, aby nesúhlasili s nespravodlivým zaobchádzaním so svojimi židovskými spoluobčanmi a aby im pomáhali a chránili ich, ako len mohli. Brandmüller zaregistroval, že už vo februári 1939 – teda hneď po prvých protižidovských opatreniach česko-slovenskej vlády v Prahe a slovenskej autonómnej vlády v Bratislave – katolícka Bohoslovecká fakulta v Bratislave organizovala cyklus verejných prednášok o aktuálnych otázkach, ktorý uviedol prof. Alexander Spesz (1889 – 1967) témou „Rasizmus ako kritérium morálky“. Jeho prednáška vyznela v zmysle jednoznačného odsúdenia rasizmu pre jeho nezlúčiteľnosť s kresťanskou mravnou náukou. Z mnohých ďalších faktov autor zisťuje, že slovenský katolicizmus sa jasne dištancoval od národnosocialistických teórií protižidovského rasizmu.
Ešte v máji 1940 Hitlerovi agenti Bezpečnostnej služby hlásili do Berlína, že kresťanská tradícia u Slovákov sa prejavuje ako prvok odporu proti národnému socializmu a kresťanské cirkvi sú v tom prekážkou, ktorú Nemci nemôžu ignorovať. Situácia sa v tomto ohľade podstatne zhoršila po tvrdom zásahu Hitlera do vnútorných záležitosti Slovenskej republiky 28. júla 1940, keď Hitler nanútil Tisovi odvolať Dr. Ferdinanda Ďurčanského, ktorý bol titulárom ministerstva vnútra aj ministerstva zahraničných vecí, a vymenovať Alexandra Macha za ministra vnútra, kým ministerstvo zahraničia prevzal predseda vlády prof. Vojtech Tuka. Tým sa dostala najväčšia časť výkonnej moci prakticky výlučne do rúk týchto dvoch pronemeckých a radikálne orientovaných ministrov. To malo za následok, že slovenská vláda 9. septembra 1941 vydala nariadenie, ktoré bolo takmer vernou kópiou hitlerovských „norimberských zákonov“. Nebolo vôbec predložené na diskusiu v parlamente, ani prezident republiky ho nikdy nepodpísal. Zodpovednosť zaň tým prevzal na seba predseda vlády Tuka. Toto nariadenie však zmocňovalo vládu urobiť všetky možné opatrenia na eliminovanie Židov zo slovenského ekonomického i kultúrneho života.
Brandmüller konštatuje, že až po zverejnení tohto vládneho dokumentu slovenskí biskupi sa rozhodli kolektívne prejaviť svoj protest. Aj pod vplyvom diplomatického zástupcu Svätej stolice G. Burzia 7. októbra 1941, teda mesiac po jeho zverejnení, slovenskí biskupi na spoločnej schôdzke pripravili memorandum adresované predsedovi vlády. V memorande zdôrazňovali, že nemajú úmysel miešať sa do čisto politických vecí, ale musia pozvihnúť svoj hlas proti tým paragrafom vládneho nariadenia, ktoré diskriminujú občanov židovskej národnosti, ktorí boli prijatí do Katolíckej cirkvi, preto majú byť pokladaní vo všetkom za slovenských občanov katolíckeho náboženstva. Upozorňovali predsedu vlády, že ideológia tzv. rasizmu je nezlučiteľná s kresťanskou náukou o podstatnej rovnosti všetkých ľudí. Preto žiadali predsedu vlády, aby toto nariadenie bolo zmenené podľa zásad katolíckej náuky. A kým sa to stane, žiadali prezidenta republiky, ktorému § 255 priznával právo udeliť osobné výnimky spod platnosti toho nariadenia, aby tieto výnimky udelil všetkým žiadateľom, ktorí sú príslušníkmi Katolíckej cirkvi.
Napriek tomu však už 25. marca 1942 boli zo Slovenska vypravené prvé transporty mladých práceschopných Židov do území bývalého Poľska, okupovaných Nemeckou ríšou. Tento fakt, spolu s veľmi drsným zaobchádzaním s tými mladými ľuďmi, protiprávne vytrhnutými z rodinných zväzkov a brutálne deportovanými do neznáma, vyvolal veľmi negatívnu reakciu v širokých vrstvách slovenských občanov. Iba nepatrná menšina radikálne orientovaných sympatizantov s národným socializmom schvaľovala takéto „riešenie židovskej otázky“, zatiaľ čo prezident Tiso uvažoval o svojej demisii. Jeho politickí priatelia ho však od toho odradili, a to aj na prosby niektorých židovských činiteľov, lebo bolo jasné, že v prípade Tisovej demisie by sa stal prezidentom Tuka, ktorý práve týmito opatreniami dokázal svoje radikálne protižidovské zámery.
Na podnet nitrianskeho biskupa Dr. Karola Kmeťka (1875 – 1948) – ktorý bol bezprostredným cirkevným nadriadeným kňaza Tisu – pohotovo sa zišla konferencia biskupov a vydala k tomu svoje verejné stanovisko, ktoré uverejnili Katolícke noviny 26. apríla 1942. Minister A. Mach najprv zakázal publikovať toto vyhlásenie. Iba po intervencii biskupov u prezidenta Tisu sa Mach uspokojil s vypustením jednej vety, ktorú pokladal za príliš tvrdú, v čom biskupi ustúpili. Biskupi vyhlásili, že uznávajú právo štátu obmedziť škodlivý vplyv Židov na ekonomickom a na etickom poli verejného života, ale jasne zdôraznili, že pritom nesmie byť narušený platný právny poriadok, ani Božie zákony.
Transporty Židov bez ohľadu na vek či na zdravotné podmienky jednotlivých osôb však pokračovali. Keď potom 15. mája 1942 Slovenský snem odhlasoval zákon, ktorým bolo vysťahovanuie Židov legalizované, Burzio vyjadril vo svojej správe do Vatikánu veľké sklamanie, lebo aj časť poslancov-kňazov hlasovala za prijatie toho zákona, kým niektorí z nich za zdržali hlasovania. Brandmüller však na základe preštudovaných dokumentov konštatuje, že Burzio nehodnotil správne danú mocenskú situáciu, lebo v skutočnosti ten zákon znamenal múdro maskovaný odpor, ktorým obmedzoval dosah vládneho nariadenia z roku 1941. Zmenil totiž rasistickú definíciu pojmu Žid, ktorý sa už nevzťahoval na pokrstených židov, ani na ich blízkych príbuzných a sankcionoval aj výnimky, ktoré Židia bez ohľadu na ich náboženskú príslušnosť dostali od prezidenta republiky alebo od niektorých oprávnených ministrov. Tým umožnil legálnu ochranu mnohých Židov pred násilným vysťahovaním.
Za bezprostredný účinok tohto zákona možno pokladať pozastavenie vysídľovania Židov, pretože nemecký vyslanec v Bratislave Hans Elard Ludin už 26. júna 1942 hlásil do Berlína, že odsun Židov zo Slovenska sa dostal na mŕtvy bod, lebo pod cirkevným vplyvom a pre korupciu jednotlivých úradníkov asi 35 tisíc Židov dostalo osobitné preukazy, na základe ktorých nemohli byť vysídlení. Vyslanec pritom dodal, že v širokých kruhoch slovenského ľudu je vysťahovanie Židov veľmi nepopulárne.
Autorovej pozornosti neušla ani správa o tvrdých slovách prezidenta Tisu, ktoré mal vysloviť v povestnom prejave 16. augusta 1942 v Holíči. Pozastavuje sa však kriticky pri tej správe, ktorú hlásil Burzio do Ríma, lebo ju nachádza v protive s tým, aký postoj sústavne zaujímal k Tiso k židovskej otázke, za ktorý ho vždy kritizovali Hitlerovi agenti vo svojich hláseniach do Berlína. Referuje aj o intervencii biskupa Kmeťka, ktorý sa 13. augusta 1942 sťažoval proti deportáciám Židov priamo u predsedu vlády Tuku, ale odpoveď dostal až 4. marca 1943, keď deportácie boli už od 25. júna 1942 zastavené, s výnimkou dvoch menších tansportov, ktoré sa ešte uskutočnili v septembri. A v tej odpovedi Tuka vyčítal katolíckemu kléru, že sa nikdy tak horlivo nezastával záujmov slovenského ľudu, ako sa teraz zastáva Židov, a to v mnohých prípadoch aj nepokrstených.
Keď však Nemci koncom roka 1942 začali opäť s deportáciami Židov z rozličných štátov, ktoré boli pod ich kontrolou, aj na Slovensku minister vnútra A. Mach vo svojom verejnom prejave 7. februára 1943 vyhlásil, že „príde marec, príde apríl a bude sa pokračovať s vyvážaním všetkých Židov bez ohľadu na akékoľvek výnimky“.
Tento jeho prejav vyvolal pochopiteľne veľké obavy u Židov. Aj cirkevné kruhy pohotovo reagovali na tieto vyhrážky. Reprezentant Svätej stolice hneď intervenoval u prezidenta Tisu, ktorý ho však upokojoval tým, že Machove výroky nemožno vždy brať vážne. Ale už 17. februára nitriansky biskup Kmeťko odoslal predsedovi vlády Tukovi list, podpísaný všetkými slovenskými biskupmi, v ktorom s poukázaním na ten verejný prejav Macha pripomínali vláde, že každý pokrstený je členom Katolíckej cirkvi bez ohľadu na svoj pôvod, národnosť alebo náboženstvo, ktoré predtým vyznával, a preto žiadajú vládu, aby sa na pokrstených Židov nevzťahovali žiadne antisemitské opatrenia štátu.
Prišiel apríl, aj máj, ale k žiadnej deportácii Židov na Slovensku viac nedošlo. Slovenskí biskupi sa totiž zišli 12. marca 1943 a vydali pastiersky list, ktorým zaujali zásadné stanovisko proti akejkoľvek diskriminácii menšinových občanov štátu. Napriek Machovmu pokusu zcenzurovať tento list a prekaziť jeho verejné čítanie v kostoloch, list bol v nedeľu 21. marca čítaný vo všetkých katolíckych kostoloch na Slovensku. Ba aj rozhlasová stanice v Prešove v rámci svojho programu nedeľnej sv. omše sprístupnila text pastierskeho listu všetkým svojim poslucháčom. A 26. marca ho uverejnili aj Katolícke noviny, ktoré vtedy boli najrozšírenejším periodickým časopisom na Slovensku. Okrem toho biskupi z tej istej schôdzky poslali memorandum adresované „Vysokej vláde Slovenskej republiky“, v ktorom varovali vládu slovami: „Ako hlásatelia a strážcovia nielen zjaveného, ale aj prirodzeného zákona Božieho, považujeme za svoju povinnosť oznámiť vysokej Vláde, že dľa nášho presvedčenia takéto opatrenie sa protiví zákonu Božiemu. Preto zdvíhame svoje varovné slovo a predkladáme vysokej Vláde, aby od zmieneného úmyslu ráčila odstúpiť a nájsť také riešenie, ktoré sa neprotiví zákonu
Božiemu.“ Z memoranda jednoznačne vyplýva, že katolícki biskupi sa nezastávali iba pokrstených veriacich, ale všetkých židovských občanov bez výnimky, ako to Brandmüller dokazuje pozornou analýzou tak tohto pastierskeho listu, ako aj predošlých biskupmi vydaných dokumentov. Iba pripúšťa, že dokumenty biskupov z roku 1941 a 1942 boli formulované vzhľadom na nie celkom jasnú objektívnu situáciu menej jasným tónom, zatiaľ čo tento ich tretí verejný prejav nenecháva v nepredpojatom čitateľovi pochybnosť o ich jednoznačnom odsúdení všetkých protiprávnych opatrení proti Židom, bez ohľadu na to, či boli pokrstení alebo nie.
V tejto súvislosti ušla autorovi recenzovanej knihy aj malá nepresnosť: uvádza totiž ako pozoruhodný fakt, že prezident Tiso ako farár v Bánovciach „den Hirtenbrief verlesen ließ“ (dal prečítať pastiersky list – s. 40)). Podľa hodnovernej informácie, ktorú som získal od jedného z vtedajších kaplánov tej farnosti však pastiersky list čítal z kazateľnice sám Tiso. Potvrdzuje to aj správa G. Burzia do Vatikánu zo dňa 10. apríla 1943 (ADSS, zv. 9, dok.147, s. 246).
Po zaznamenaní aj viacerých konkrétnych prípadov, ako sa slovenskí biskupi, ale aj rehoľníci mužských a ženských kongregácií a mnohí katolícki laici osobne angažovali za záchranu svojich židovských spoluobčanov, prof. Braumüller takto zhrňuje výsledok druhej časti svojej štúdie: „Na záver treba teda konštatovať, že napriek tomu, že sa následkom politických daností stále viac zúžovali možnosti konania pre hierarchiu, kňazstvo a aktívne katolícke sily, a napriek tomu, že sa tým vystavovali nebezpečenstvám, zo strany slovenského katolicizmu bolo v prospech Židov učinené všetko, čo bolo za daných okolností možné.“ (S. 54)
V tretej časti štúdie sa autor venuje otázke, ako reagovala Svätá stolica na prenasledovanie Židov na Slovensku. Vychádza logicky z analýzy postoja pápeža a jeho Štátneho sekretariátu voči prezidentovi Slovenskej republiky Jozefovi Tisovi, ktorý bol katolíckym kňazom. Brandmüller podáva stručné, ale podstatne dostačujúce biografické údaje o osobe Dr. Jozefa Tisu a jeho politickej kariéry, pričom preberá charakteristiku prof. J. Hoenscha: „Štátny prezident nešetril slovnými uznaniami voči Nemeckej ríši a jej Führerovi, predsa však sa starostlivo vyhýbal tomu, aby podporoval totalitárne opatrenia“. (S. 56 – 57). Potom dôkladne analyzuje postoje Štátneho sekretariátu Pia XII. voči Tisovi, hlavne po tom, čo bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, a to najmä v súvislosti s riešením židovskej otázky. V tejto časti autor prináša mnohé v bežnej literatúre celkom neznáme fakty, ktoré mal možnosť zistiť v doposiaľ neprístupných fondoch Tajného vatikánskeho archívu. Tieto nové poznatky dovoľujú oveľa hlbší pohľad a presnejšiu rekonštrukciu toho, čo a ako sa to naozaj udialo.
Tak sa napríklad dozvedáme, že v chúlostivej otázke či dať, alebo nedať Tisovi ako kňazovi súhlas na prijatie najvyšších štátnych funkcií postavil už aj pápeža Pia XI. do nerozhodnej pozície. Keď mu nitriansky biskup Karol Kmeťko podľa vtedy platného kanonického práva oznámil, že Dr. Jozef Tiso bol vymenovaný za predsedu autonómnej vlády Slovenskej krajiny a požiadal o dovolenie, alebo zákaz zo strany pápeža, Pius XI. prikázal svojmu štátnemu sekretárovi, ktorým bol kardinál Eugenio Pacelli (1876 – 1958), aby odpovedal, že sa to môže iba vziať na vedomie ako fait accompli. (S. 58). To nám dáva ľahšie pochopiť, prečo Pacelli, keď sa stal pápežom Piom XII., podobne sa necítil dať jasný súhlas, ale ani zakázať, aby Tiso prijal zvolenie za prezidenta republiky. Išlo totiž o problém, pre ktorý nebolo možné nájsť precedens v dejinách Cirkvi.
V tejto súvislosti autor udáva, že na osobný list predsedu vlády a dočasnej hlavy štátu Slovenskej trepubliky, ktorým sa 28. augusta 1939 obrátil na pápeža Pia XII. sa vo Vatikáne rozhodli nedať žiadnu odpoveď. (S. 60). Podopiera to poznámkou s odkazom, na archívny dokument AAEESS, Cecoslov. Pos. 152 prot 6749/39, datovanou 27. septembra 1939, v ktorom našiel nepodpísaný záznam Msgr. Tardiniho. Z iných prameňov však vieme, že pápež už 8. septembra 1939 prijal na osobitnej audiencii v Castel Gandolfo pomocného biskupa Michala Buzalku (1885 – 1961), ktorý mu ten Tisov list osobne odovzdal, a na ktorý mu pápež dal ústnu odpoveď pre Tisu. Preto to nemuselo znamenať „sehr reservierte Haltung gegenüber dem Präsidenten“ (veľmi rezervovaný postoj voči prezidentovi – s. 60), ale mohol to byť jednoduchý záznam, že po ústnej odpovedi pápeža už nebolo treba pripravovať písomnú odpoveď.
Ďalším veľmi dôležitým Brandmüllerovým zistením je fakt, že začiatkom októbra 1939 maďarský vyslanec pri Svätej stolici informoval Tardiniho, že Tiso rečnil l. októbra v Trenčíne a pritom vraj povedal, že Cirkev v štáte je iba natoľko oprávnená, nakoľko slúži štátu. Cirkev je vraj iba nástrojom národa tak, ako je ním štát. Štátny sekretár kardinál Maglione však vedel, že Maďari si robia nárok na územie Slovenska, preto iba opatrne nariadil, aby sa vec dôkladne preskúmala dôverným dotazom u Tisovho biskupa. Biskup Kmeťko mohol hneď odpovedať, lebo aj sám sa po tom prejave obrátil na Tisa, či to, čo aj jemu ktosi oznámil, zodpovedá pravde. Tiso mu vysvetlil, že zdôrazňoval iba to, že Cirkev, podobne ako štát, má slúžiť spáse národa v zmysle teologickej zásady „sacramenta propter homines“ (sviatosti sú pre ľudí). Tento fakt dokazuje, že slovenská samostatnosť prekážala nielen niektorým vplyvným českým a maďarským kňazom v Ríme, ktorí sa usilovali v tom zmysle lobovať vo Vatikáne, ale že maďarská vláda na tento cieľ zneužívala aj svoj diplomatický kanál k Svätej stolici. Nepatrí totiž do kompetencie diplomatického reprezentanta, aby sa oficiálne zaoberal otázkami cudzieho štátu.
Záznam o tom, že Tisov telegram prezidentovi ZSSR Kalininovi pri príležitosti 22. výročia Októbrovej revolúcie vo Vatikáne pokladali za faux pas, (s. 61) historika musí iba prekvapiť. Veď vo Vatikáne vedeli, že ZSSR v septembri 1939 uznal Slovenskú republiku de facto et de iure a hneď prebiehali prípravy na zriadenie normálnych diplomatických zastúpení medzi obidvomi štátmi. V takejto situácii prezident malého a nového štátu mal nielen plné právo, ale aj striktnú protokolárnu povinnosť telegramom gratulovať hlave najväčšej veľmoci, ktorá ho uznávala za partnera. Bolo predsa najvyšším záujmom Slovenskej republiky, aby v medziach možnosti vyvážila exkluzívny vzťah k druhej európskej veľmoci, ktorou bola takisto pohanská Nemecká ríša. Tým sa Tiso iba dokázal zodpovedným štátnikom, ktorý vedel prísne rozlišovať medzi povinnosťami a právami svojho kňazského stavu a medzi úlohami, ktoré mu pripadli ako hlave štátu. Treba povedať, že v tomto bol obozretnejší ako jeho biskup, ktorý žiadal v Ríme osúhlas, aby mohol vymenovať Tisa za dómskeho prepošta alebo za kanonika svojej katedrály. (S. 61). Veď Tiso sa už dávno predtým zriekol aj titulu pápežského komorníka. Kardinál Maglione vyslovil svoje pochopenie pre veľké ťažkosti, aké Tiso musí prekonávať vo svojom úrade za danej politickej situácie a akým vplyvom je vystavený. Preto neradil biskupovi Kmeťkovi, aby mu za týchto okolností udeľoval cirkevné hodnosti.
Na základe obsiahlej syntézy dokumentov o vzťahoch medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou, ktorú v roku 1945 zostavil vtedajší pracovník na Štátnom sekretariáte, neskorší významný pápežský diplomat a kardinál Msgr. Corrado Bafile, náš autor píše, že vzhľadom na spomenuté Tisovi nepriaznivé správy, ktoré došli do Vatikánu, nemožno sa čudovať, že po jeho zvolení za prezidenta republiky nedostal žiadne blahoželanie zo strany Svätej stolice. (S. 63). Ale z dokumentov, uložených v Slovenskom národnom archíve v Bratislave a zo svedectva vyslanca pri Svätej stolici Karola Sidora bezpečne vieme, že opak toho je pravdou. Prezidentovi Tisovi k zvoleniu za prezidenta Slovenskej republiky blahoželal osobne, a to najvyšším protokolárnym spôsobom, totiž vlastnoručne podpísaným kaligrafickým latinským listom sám pápež Pius XII. Facsimile tohto dokumentu uverejnil Sidor vo svojich spomienkach. (Karol SIDOR: Šesť rokov pri Vatikáne. Scranton, Pa., 1947, s. 63 – 66). Pre historika je to klasický príklad na to, že nemožno sa spoliehať na jeden, čo aj najautentickejší a zdanlivo úplne spoľahlivý dokument bez toho, žeby sme si jeho jednotlivé obsahy nepreverili konfrontovaním s inými prameňmi.
Podobne sa mi nevidí prijateľnou mienka, že Slovensko požiadalo o zavedenie diplomatických vzťahov so Svätou stolicou až listom predsedu vlády Tisu pápežovi Piovi XII. zo dňa 28. augusta 1939. Podľa vyslanca Sidora a podľa slovenských dokumentov vláda Slovenskej republiky požiadala Svätú stolicu o zriadenie obojstranných diplomatických zastúpení osobitným listom už 2. mája 1939. Dňa 5. júna 1939 Štátny sekretariát Jeho Svätosti odpovedal Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky v Bratislave dokumentom číslo 2045, ktorým oznamoval, že „Svätá stolica dáva rada svoj súhlas k osobe Jeho Excelencie pána poslanca a bývalého ministra Karola Sidora, ktorý je určený, aby zastupoval Slovensko u Svätej Stolice ako mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister.“ (SIDOR, c.d., s. 4). Je teda ťažko chápať, ako mohol Msgr. Tardini ešte po 28. auguste 1939 pochybovať o tom, či Bratislava vôbec požiadala o zriadenie diplomatických vzťahov so Svätou stolicou. Vylučuje to aj logika faktov: veď Pius XII. už 5. júla 1939 nielen protokolárne prijal Tisove poverovacie listiny od vyslanca Karola Sidora, ale sa 25. júla 1939 za vyslanie prijatého slovenského vyslanca a splnomocneného ministra Slovenskej republiky aj poďakoval osobitným listom, adresovanom „Milému synovi Jozefovi Tisovi, Predsedovi slovenskej vlády a Najvyššiemu správcovi Slovenskej Republiky“. (SIDOR, s. 32-33). Tu sa nemožno ubrániť dojmu, že Msgr. Domenico Tardini bol tou osobou, ktorá v sa blízkom okolí pápeža usilovala presadiť nezvyklo diskriminačné postoje voči obnovenej slovenskej štátnosti. Bolo to iste z jeho iniciatívy, ako zodpovedného za „zahraničnú politiku“ v Štátnom sekretariáte, že po zrušení nunciatúry v Prahe sa Vatikán obracal vo veciach týkajúcich sa Slovenska najprv na nuncia v Budapešti a potom na nuncia v Berlíne, kam bol po návrate z Prahy hneď vyslaný radca pražskej nunciatúry a posledný jej chargé d’affaires Msgr. Raffaele Forni. A keď prišla na pretras otázka nunciatúry v Bratislave, Tardini zaujal stanovisko, že sa tam vyšle práve Forni, aby pod vedením nuncia v Berlíne, ktorým bol Msgr. Cesare Orsenigo, viedol ako chargé d’affaires nunciatúru v Bratislave. (S. 65). Toto sa však neuskutočnilo pravdepodobne následkom intervencie slovenského jezuitu, bývalého rektora Pápežského orientálneho inštitútu P. Vendelína Javorku (1882 – 1966), ktorý pre svoje celkom osobitné poslanie mal veľkú dôveru samého pápeža. Jeho list Tardinimu zo dňa 16. novembra 1939, v ktorom poukázal na to, že takýto postup zo strany Svätej stolice by vzbudil na Slovensku i vo svete dojem, že Vatikán pokladá Slovensko za súčasť Nemeckej ríše, čo by malo veľmi nepriaznivé následky na ustálenie vzťahov medzi cirkvou a štátom v Slovenskej republike. Preto bolo rozhodnuté zriadiť nunciatúru v Bratislave a vyslať tam Msgr. G. Burzia, aj keď bez úradného titulu nuncia, iba ako chargé d’affaires. (S. 65 – 67). Toto rozhodnutie kardinál Maglione oficiálne oznámil oznámil vyslancovi Sidorovi 27. janára 1940 s tým, že Burzio dôjde do Bratislavy koncom februára alebo začiatkom marca. Komusi sa však ešte podarilo odsunúť obsadenie nunciatúry v Bratislave o ďalšie tri mesiace, takže Msgr. Burzio došiel do Bratislavy až 9. júna 1940. Tu asi bude treba hľadať najhlbšiu príčinu aj neskorších neústretových postojov Štátneho sekretariátu voči osobe prezidenta Tisu a voči Slovenskej republike. Bezpochyby však k tomu potom prispievali aj správy Msgr. Burziu, ktorý od roku 1935 tri roky pôsobil na nunciatúre v Prahe, a teda bol zvyknutý posudzovať situáciu podľa smerníc svojho šéfa nuncia Rittera. Aj v Bratislave neprestával sa dôverne stýkať s ľuďmi, ktorý oplakávali zánik niekdajšieho česko-slovenského štátu. Toto vysvetľuje tón niektorých správ, ktoré pravidelne posielal do Vatikánu. Preto tie správy vyžadujú veľmi pozorný kritický rozbor.
Brandmüller vyhodnocuje Burziove správy a porovnáva ich obsah s inými vatikánskymi dokumentmi, aby ich náležite doplnil, alebo upravil. Tým poskytuje veľmi presnú rekonštrukciu postupného vývoja vládnych a zákonných opatrení, ktorými boli obmedzované hospodárske i občianske práva Židov na Slovensku, ako aj potom v niektorých mesiacoch roka 1942 prevádzané brutálne vyvážanie najväčšej časti židovského obyvateľstva do Nemeckom obsadených území bývalého Poľska. Na rozdiel od väčšiny autorov, ktorí sa doposiaľ zaoberali touto témou, tu nachádzame nielen objektívne zachytené všetko, čo sa na Slovensku udialo v rámci „riešenia židovskej otázky“, ale aj svedomité záznamy o tom, ako sa cirkevná hierarchia, svetský i rehoľný klérus, aj väčšia časť členov vlády Slovenskej republiky, podporovaných prezidentom Tisom, ako aj nespočetní katolícki laici usilovali zabrániť nespravodlivé opatrenia, alebo aspoň zmierniť ich dopad na čo možno najväčšiu časť postihnutých osôb. Takisto tu nachádzame doposiaľ najúplnejší prehľad toho, čo systematicky a naliehavo s tými istými zámermi podnikala Svätá stolica, či už prostredníctvom svojho diplomatického zástupcu v Bratislave, často aj bezprostredne u vyslanca Karola Sidora, ktorého Štátny sekretariát aj v mene pápeža Pia XII. opätovne požiadal, aby bezodkladne odišiel do Bratislavy a tam predložil vláde i prezidentovi jeho žiaľ nad páchanými násilnosťami a jeho dôrazné naliehania, aby sa v neprávostiach nepokračovalo, s realistickou doložkou, že ak je to nemožné, aby sa aspoň prejavila snaha priblížiť spôsob a mieru tých opatrení k tomu, čo vyžaduje kresťanské svedomie.
Na záver autor konštatuje, že Svätá stolica naozaj urobila všetko, čo bolo v jej možnostiach, aby zachránila slovenských Židov od hroziacej katastrofy, aj keď sa jej to iba čiastočne podarilo dosiahnutím zastavenia ich vysídľovania už v roku 1942 a potom prekazením už takmer znovu započatého vysídľovania na jar 1943, čím však podstatne prispela k záchrame približne jednej tretiny Židov na Slovensku. Tým, čo vyčítajú pápežovi, či nemohol v tejto veci vykonať viac a účinnejšie zakročovať, odpovedá otázkou: Aké mocenské prostriedky stáli k dispozícii Svätej stolici a ako konkrétne možnosti konania mal vtedy pápež? A potom dôkladne analyzuje konkrétnu situáciu Svätej stolice v konkrétnych okolnostiach zúriacej svetovej vojny a konkrétnych postojov rozličných mocenských faktorov voči Svätej stolici a voči pápežovi.
Kto sa oboznámil s obsahom tejto štúdie, nemôže nesúhlasiť so zakončujúcimi vetami autora: „Je už načase, aby sa aj na opisovanie a posudzovanie oných hrozných udalostí aplikovali metodologické zásady vážnej historickej vedy. Kto ešte aj naďalej ináč postupuje, vystravuje sa podozreniu, že má záujem na niečom inom než na poznaní historickej pravdy.“
Treba však ešte upozorniť na dôležitú časť tejto knihy, ktorú autor skromne tituluje ako Príloha. Práve v snahe sprístupniť čitateľovi nielen presné odkazy na dokumentáciu, s ktorou pracoval, prof. Brandmüller sa pripojuje k tomu doposiaľ ešte relatívne skromnému počtu historikov, ktorí pri svojej rozprave reprodukujú ex integro hlavné dokumenty k danej téme. V tomto prípade však ide o mimoriadny prínos k heuristickej základni, lebo autor reprodukuje doposiaľ málo známe, alebo celkom neprístupné dokumenty, čiastočne aj vo faksimile, a to v pôvodnom jazyku s pripojeným nemeckým prekladom. Tým urobil historikom i všetkým záujemcom osobitne vzácnu službu.
Ako každé ľudské dielo, aj táto vzácna kniha vykazuje niekoľko drobných nedopatrení: preklepové chyby, najmä pri niektorých cudzích vlastných menách, pár nie celkom presných technických výrazov v texte, a hlavne v Mennom a miestnom registri (s. 207 – 215), ktorý vyžaduje dôkladnú revíziu. Prajem autorovi, aby ich mohol v želaných nasledujúcich vydaniach odstrániť, lebo takéto vynikajúce dielo si zasluhuje aj čo najväčšiu starostlivosť v drobných veciach, v ktorých spočíva dokonalosť.