Stanislav Hvozdík

Toho všetkého je na Slovensku dosť

Nad zdrojmi a prostriedkami rozvoja Slovenska


Slovenská republika v roku 1989 získala príležitosť vyvíjať sa ako demokratická krajina. Okrem známej Churchilovej sentencie o tom, že nič lepšie sa ako demokracia nenašlo, uvádzajú sa aj dva rozličné názory na jej udržanie a rozvoj. Jeden názor tvrdí, že demoracia sa uskutočňuje ľahko, sama od seba a druhý, že rozvoj demokracie je veľmi pracný proces. Stúpencov prvého tvrdenia sme mohli rozpoznať podľa rečí ako vtáka po perí. V komunálnej politike v čase enormného zadlžovania miest sme mohli počúvať, ako nás presvedčovali, že celý svet je zadĺžený, čoho sa báť. Netreba sa báť, veď ten majetok z mesta nikto neodnesie.
Vo veľkej politike je to zase lobizmus, ktorý udržuje politické osobnosti v defenzíve a frustráciách a bráni, aby sa presadilo koncepčnejšie politické myslenie. Koncepčné myslenie je myslenie, ktoré sa neobáva povedať, že každá minca má dve strany a na tomto základe určiť jej skutočnú cenu. Aký je rozvoj demokracie pracný proces, zisťujeme každodenne, ale zdá sa, že nevieme z toho vyvodiť závery.
Nakoniec je tu ešte skutočnosť, že sa rozlišujú viaceré druhy paradigiem demokracie, ktoré odlišne chápu povahu ľudského subjektu. Demokracia liberálna, zdôrazňujúca vonkajškové práva pre človeka, postmodernisticky chápaná demokracia, zdôrazňujúca právo na rôzne výklady pravdy, kresťanská demokracia, s dôrazom na osobnú povahu ľudského subjektu. Treba si pripomenúť obdobie začiatku deväťdesiatych rokov, kedy vznikala prvá kresťanská strana. Noviny boli plné útokov a dôvodili, že takej strany netreba, pretože kresťania majú byť rozptýlení po všetkých stranách a duchom svojej miernosti prispievať k porozumeniu. Rozptyľovať kresťanov po všetkých stranách sa darí doteraz a duch miernosti v spoločnosti chýba.
Na Slovensku spolu s postkomunistickými krajinami sme zakúsili, ako je ťažko žiť bez demoracie. Neurobili sme ale dostatočnú analýzu toho, ako sa stalo, že sme prišli o demokraciu. Najmä v súvislosti s komplexným prehodnotením chýb európskej politiky. Len tak je možné, že mnoho návštevníkov zo Západu nás síce ľutuje, že sme museli žiť v nedemokratických pomeroch, ale zároveň to považuje za znak nejakej našej nedostatočnosti, chyby, že sa nám to stalo. Akoby sme mali problémy so zdrojmi svojho rozvoja. Západný človek zabúda na svoj podiel na tomto stave. Adorno a Hokheimer (J. Grondlin l993) oprávnene považujú za zdroj vzniku obidvoch obludných systémov minulého storočia, fašizmu a komunizmu, panracionalizmus ako rozpad sveta prežívaného. Obidva systémy podľa týchto filozofov znamenajú vrcholný dôsledok rozpadu sveta prežívaného. Na začiatku bola hrdosť na technológie a z nich vyplývajúcu silu a moc. Vývoj technológií sa stotožnil s vývojom všeobecne a človek sa redukoval na tento vývoj, ktorý zdôrazňoval iba výkon a odtrhol ľudské konanie od bytia.
To sa mohlo stať preto, lebo predtým sa urobilo veľa, aby sa spochybnilo kresťanstvo. Podobne, ako sa to robí dnes. Kresťanstvo učí disponovať sebou s ohľadom na hodnoty. Obnovuje tak osobnú hodnotu ľudského subjektu. Aj virtualitu dnešnej doby, ktorá je odvodená od technológií, môžeme považovať za veľké riziko rozpadu sveta prežívaného. Následne s odosobnením ľudskej subjektivity a epidémiami dezintegrovaných osobností. Dôkazy o tom, že už dochádza k odosobneniu ľudskej subjektivity, môžeme pozorovať na takých krajných udalostiach, akými je napríklad impulzívne zabíjanie ľudí nočnými strelcami, strieľaním v školách, prípadom kanibalizmu v Nemecku a ďalšími udalosťami, ktoré nezriedka prinášajú správy zatiaľ skôr zo západného sveta.
Svet prežívaný umožňuje pochopiť, čo sa deje v druhom človeku a nakoniec aj v sebe samom a objavované hodnoty prežívať, uskutočňovať ich vo vzťahu k iným, v dialógu a nežiť ich iba ako príležitosti pre zaujatie pozícií. Normalizátori všetkých čias takto vytŕčali pred sebou tú najvykričanejšiu hodnotu a v mene nej vnucovali spoločnosti svoje devijované postoje. Naše dejiny malého národa sú bohaté na postavy normalizátorov. Nielen v minulosti smerom na východ, ale aj v súčasnosti sa objavujú iniciátori, ktorí nám nanucujú niečo, čo od nás ani nikto nežiadal.
Oproti tomu kresťanstvo cez ponuky mravného náhľadu do vývoja obnovovalo ľudský subjekt a jeho osobnú povahu. Virtualizmus môže byť tým vírusom, ktorý depersonalizuje ľudský subjekt a jeho spôsobilosť disponovať sebou s ohľadom na žité hodnoty. Naproti tomu disponovať sebou iba v rozmeroch situácií, náhod, čudných príležitostí, to je rezignácia na právo tvoriť nové obsahy svojej existencie. Touto cestou išli všetci aktívni a pasívni tvorcovia totalít.
Veľké dejinné príležitostí sa vyznačujú predovšetkým dynamikou skúšky. Či človek pochopí nové príležitosť mravného náhľadu, ktorý je vo svojej podstate založený na dekalógu, alebo sa dá zlákať iba výzvou odskúšať si nové technológie a redukovať všetko na organizačno-administratívne rámce s explóziou predpisov, pravidiel, príkazov a zákazov, ktoré sa predraďujú hodnotám. Zdá sa, že súčasný proces zjednocovania Európy má veľmi veľa znakov podľahnutia pokušeniu a je na slovenskej verejnosti a politike, aby pomáhala tým osobnostiam, ktoré majú predpoklady obstáť v tejto dejinnej skúške.
Je to riziko, na ktoré poukázal nepriamo aj J. Patočka (1990) v knihe s príznačným názvom Európa a doba poeurópska. Píše, že sú dve tradície európskeho poznávania: demokritovska a platónska. Demokrativská podriaďuje duševný život cieľu poznávať svet, zákonitosti vonkajšieho sveta. Platónska zase približovať človeka svetu idei, ktorú je síce ťažko dosiahnuť, ale cestou za nimi sa človek formuje k lepšiemu , k hodnotám, poznáva svoj duševný život. Medzi týmito dvomi tradíciami je veľké napätie a iba metafyzika, a to metafyzika jediná hodna tohto mena, kresťanská, ako uvádza J. Patočka, môže sprostredkovať medzi nimi porozumenie. Virtualita môže byť náhradou duševného života, sveta prežívaného, skúsenostného a prejavom, že prerazila iba tá prvá tradícia, v nejakej deformovanej podobe. Niežeby Demokritos nevnímal svet duševna, to skôr jeho nepochopenie a očarenie človeka technológiami a odmietnutie vlastného náboženského rozmeru spôsobilo túto deformáciu. Svoju činnosť človek takto odtrhol od svojho bytia.
Odmietanie náboženského rozmeru v človeku odmietaním čo iba len zmienky o Bohu v európských dokumentoch je dôkazom, že zmienené napätie je v európskom kultúrnom a životnom priestore prítomné a Slovensko či chce, alebo nie, ocitá sa v jeho súradniciach. Spochybňovaním poslednej návštevy Sv. Otca na Slovensku sa niektoré kruhy aj identifikovali. Panracionalizmus znova pôsobí.
Slovensko so svojou kresťanskou pamäťou a do značnej miery aj prítomnosťou sa musí učiť nahliadnuť do morálnych súvislostí v kontextoch, v ktorých muselo žiť a v kontextoch, v ktorých žije, a teraz po získaní štátnosti túto úlohu musí plniť s novou zodpovednosťou. Malý národ sa ohrozuje vo svojej podstate, ak sa vzdáva v nejakej forme občianskeho, spoločenského, kultúrneho, či politického života svojho práva nahliadať do morálnych súvislostí a vydávať o tejto svojej schopnosti svedectvo. To je proces, ktorý súvisí s námahou rozvíjať demokraciu a tento proces je potrebné obnovovať, pretože je jedným zo zdrojov vývoja.
Komunizmus bol spoločenský systém, ale to, že sa mu nepodľahlo celkom, je aj dôkaz o tom, že kvalitu života mnoho ľudí žilo napriek politicky nežičlivým politickým pomerom. Zaiste istina kresťanstva tu zohrávala veľkú úlohu. Preto prilehavejšie by bolo hovoriť po páde totality o obnovovacích procesoch ako o transformačnom procese, ktorý naviac, v dejnách európskych transformačných procesov má to neslávne prvenstvo, že nezačal obnovou právneho stavu v celej šírke problémov, ale prerozdeľovaním majetku a budovaním vlastníctva bez toho, aby bolo presvedčivo spojené so schopnosťami, tvorivosťou a mravnosťou.
Žiaľ, transformačný proces so svojim východiskami, ktoré neboli sformulované na Slovensku, sa podobá hraciemu automatu. Príčinlivosť a tvorivosť človeka nie sú v dostatočnej miere atribútmi pracovného úspechu. Psychologickou podstatou hracieho automatu je, že občasnými, väčšími či menšími výhrami, ktoré sú zabudované tak, aby sa objavili v tom pásme, v ktorom hracia zaujatosť začína vyhasínať, sa udržuje záujem o hru. Mnoho televíznych programov je napríklad postavených na báze hier a výhier, ktoré udržujú u desaťtisícov divákov nádej, že aj oni môžu kdesi a akosi vyhrať.
Ale nielen o tom je život.
Namiesto obnovy spoločnosti, jej inštitúcií, právneho systému, ktorý bol pokrútený totalitou, sa začalo v pochybnom procese privatizácie zakladať pochybné vlastníctvo.
Obnova mala pomôcť objaviť skutočne potrebné zdroje ľudského a spoločenského vývinu. Aj v súčasnosti akoby tu bola snaha venovať pozornosť iba mládežníckym generáciám a snaha rozbiť kontinuitu medzi generáciami, ktorá je nevyhnutná pre zdravý vývoj spoločenstva. Akoby tu bola snaha o obnovu Nitscheho vízie, že evolúcia smeruje k nadčloveku, ktorý je nad hodnotami, ktoré boli zjavené v dekalógu Stvoriteľom. Záplava noriem a predpisov, to nie je iba dôsledok agendy v EÚ, ale aj dôsledok absencie hodnôt. Naviac transformačný proces prebieha aj v celoeurópskom meradle a zdá sa, že sa transformuje spoločnosť opierajúca sa o hodnoty na spoločnosť opierajúcu sa o informácie . Vynára sa akási informačná spoločnosť. To sú výzvy pre kresťanské obsahy v kultúre, verejnosti a politike, aby tvorili vlastné trendy.
Demokraciu treba pracne každodenne potvrdzovať. To znamená poznať skutočné zdroje svojho osobného vývinu a spoločenského vývoja a využívať demokratický priestor na obhajobu týchto zdrojov . Prispievať k zveľaďovaniu demokratického priestoru. Slovensko nie celkom vedome prehodnocuje zdroje svojho vývinu. Každá minca má dve strany. Niektorí slovenskí politici zvyknú ukazovať občanovi iba tú lesklejšiu, krajšiu stranu mince, hoci občan žije tú odvrátenú, menej peknú stránku mince. Skutočná osobnosť v politike nevylučuje zo svojich príležitostí možnosť ukázať obidve stránky mince a pomôcť odhadnúť jej skutočnú cenu, a to aj pokiaľ ide o vstup do EÚ, či pokiaľ ide o predaj plynárenského priemyslu, elekrární, budovanie automobiliek na Slovensku a podobne. Nakoniec sa môže zdať, aspoň podľa toho, ako sa rýchlo zabúda na totalitu a ako sa ťažko obnovujú hodnoty a ako sa zdôrazňuje a ideologizuje konkurencia, že pád totality tu nebol pre absenciu slobody a iných hodnôt, ale preto, že sme nemali dosť príležitostí na konkurenciu.
Po roku 1989 sa ľudia spontánne zriekli oficiálneho názoru, že zdrojom spoločenského rozvoja je triedny boj, triedna nenávisť ako hnacia sila dejín. Táto doktrína deformovala základné kultúrne formy, akými sú napríklad práca, sloboda, rodina, vlastníctvo, politická moc a ďalšie. Je o tom veľa dokladov .
To, čo si dosť dobre neuvedomujeme, že sa znova podsúva ako hnací motor rozvoja spoločnosti, je ideologizovane chápaná súperivosť, rivalizácia, ideiolgizovaná konkurencia. Trhovým správaním sa ospravedlňujú arogancia, bezohľadnosť, tunelovanie. Pozrime sa na druhú stránku mince. Ideologizovaná konkurencia mení prirodzené podmienky súťaživosti na zápas, ktorého hnacou silou je pud sebazáchovy, ktorý je viacej spojený s úzkosťou, rozpoltenosťou medzi nutnosťou prežiť a svedomím. Nepomáha to potrebnému vzťahu medzi kapitálom a potrebnou tvorivosťou, skutočnou podnikavosťou. Demonštrovanie luxusu bez protiváhy spoločenskej užitočnosti majiteľa bohatstva, je symptómom tohto problému, problému, ktorý rozpoznáva aj Evanjelium v známom podobenstve, že ľahšie prejde ťava uchom ihly ako boháč do kráľovstva nebeského. Ideologizácia konkurencie je príkladom tej druhej stránky mince z mnohých mincí, o ktorých by sa malo hovoriť. Ideologizovaná konkurencia znamená, že ľudia ospravedlňujú jednanie, s ktorým by ináč nesúhlasili, nutnosťou prežiť. Okrem toho takáto klíma priťahuje ľudí so značne rozpadnutým zážitkovým svetom. Pre tých ľudí nie je ťažké hovoriť o metóde šoku v aplikácii na spoločnosť. Ľudia začínajú byť manipulovaní sociotechnikami.
Vo verejnosti západného sveta je táto odvrátená stránka problematiky aj konkurencie diskutovaná. Súvisí s tým, ako chápať zisk v ekonomike, jeho zdroje, ľudské zdroje a modely života, ktoré zakladá. Na vážnosť problematiky poukazuje napríklad aj správa odborníkov z "lisabonskej skupiny", ktorí v publikácii s príznačným názvom "Hranice a limity konkurencie " (1996) upozorňujú na problém.
Medzi dôsledkami ideoligizovanej konkurencie uvádzajú: Technológie a inštrumenty sa nadradujú ľuďom. Prioritou sa stáva iba krátkodobý zisk, ktorý nezakladá dlhodobý a rovnomerný vývoj spoločnosti. Nadmerná konkurencia prehlbuje rozdiely medzi krajinami a regiónmi. Prehlbuje rozdiely medzi chudobnými a bohatými. Konkurencia chápaná ako všeliek stavia jedných ľudí proti druhým. Ideologizovaná konkurencia prispieva k nárastu individuálnej a skupinovej agresivity. Oslabuje spoločenský dialóg a solidaritu. Vážne znižuje účinnosť spoločenských inštitúcií.
Toho všetkého je na Slovensku dosť.
Osobitným problémom je aj mobing, vylučovanie tvorivých ľudí z pracovných kolektívov samotnou pracovnou skupinou . už v školách nebývalý nárast šikanovania a násilia v spoločnosti signalizuje, že tu k takejto ideologizácii konkurencie prišlo. Tieto prejavy sú na Slovensku výrazne prítomné. Ťažko fungujúce inštitúcie. Ich neustála zmena pripomína správanie sa včiel, ktoré ak majú v kožúšku klieštika, opúšťajú úľ v nádeji, že klieštik tam zostane. Častá zmena podôb slovenských inštitúcií neodstráni klieštika v kožúšku verejného života na Slovensku. Iba dôsledné poukazovanie na obidve stránky mincí môže pomôcť. A to či už ide o privatizačné projekty, alebo či ide o celospoločenské rozhodnutia, napríklad privatizácia zdravotníctva, ktoré má tiež dve stránky mince. Kvalitná verejná mienka sa ťažko vytvorí bez dialógu o dvoch stránkach mincí. Je to príležitosť chápať politiku po novom.
Lisabonská skupina odborníkov poukazuje na to, že konkurencia nie je všeliek na všetko. Žiaľ, niektoré politické strany na Slovensku takto konkurenciu chápu. Nevnímajú spoločenstvo ľudí, a už vôbec nie národ ako personalizačný proces, ktorý môže mať aj ovdrátenú podobu depersonalizácie s dôsledkami rozpadu sveta prežívaného. Veď enormný nárast kriminality, zjavnej a skrytej, rozpady rodín, zlyhanie mládeže je znakom, že tento rozpad hrozí. Na druhej strane treba s obdivom pozerať na širokú vrstvu verejnosti, ktorá je vystavená veľkému transformačnému tlaku a ktorá si zachováva mnohokrát vďaka náboženstvu, zmyslu pre hodnoty svoju integritu napriek kritickým stavom. Odvrátenou stránkou transformácie je nerovnomerné rozloženie a nerovnomerné rozdelenie jej dopadov na všetkých.
Hľadanie zdrojov vlastného vývoja na Slovensku prebieha v širšom kontexte, teraz azda už aj celoeurópskom. Tento je poznačený zápasom o človeka, a to v rámci rôznych teoretických prúdov, nasmerovaní, zápasov o ovplyvnenie jeho názoru a jeho životnej koncepcie. Význam týchto prúdov spočíva v tom, že zakladajú bázu životnej filozofie ľudí, ich sociálne zameranie, vzťahy k druhým ľuďom, ovplyvňujú ich adjustačné procesy a celý ich osobnostný profil.
Už začiatkom deväťdesiatych rokov sme to mohli pozorovať cez heslá, ktorými začala byť formovaná táto spoločnosť. Spomeňme si na takéto výzvy: vlastníctvo vychová ľudí, každý sa musí postarať o seba sám, musíme padnúť až na dno, najnovšie heslo, ľudia si budú vzdelanie vážiť, ak za neho budú platiť.
Pozrime sa na odvrátenú stranu tejto mince.
Už v tridsiatych rokoch minulého storočia psychologička K. Horneyová napísla, že kultúrne formy nie sú ani dobré ani zlé, ale ak sú deformované ľudské potreby, tak sú deformované aj kultúrne formy. Podobne sa o kultúrnych formách vyjadril aj Ján Pavol II. Teda aj vlastníctvo, vzdelanie, a to aj ako kultúrna forma, zabezpečujúca kontiuum kultúry. Rodina, povaha zodpovednosti, súťaživosť a ďalšie. K. Horneyová uvádza, že je to rodinná výchova, kde sa zakladá zdravý vývoj ľudských potrieb. Ani si neuvedomujeme, ako tieto heslá signalizujú, že sa tu znova nahrádza rodinné pôsobenie rôznymi sociotechnikami, ktoré ľudí kontrolujú a nerozvíjajú. Ako sa výchova chce zase vidieť mimo rodinu. Rozpad rodinného života je dôležitým psycholgickým symptómom rozpadu sveta prežívaného, pretože ten vždy nejako súvisí s rodinou. Potom prichádzajú už iba heslá zla, ako to, že vlastníctvo vychová ľudí.
Je tu priestor pre kresťanskú politiku. Tá sa môže oprieť o sociálne encykliny, filozofiu personalizmu a vnímavosť pre každodennú životnú situáciu, v ktorej ľudia žijú.
V dnešnej dobe, kedy sa človek znova obracia na vedu s nesprávnou motiváciou, ktorá je charakterizovaná bezhraničnou dôverou v možnosti ľudského poznania, a to aj dôverou, že riešiť aj problémy jeho vnútorného duševného sveta, jeho osobného šťastia, spôsobilosť konštruovať svoj zmysel života, často mimo hodnôt. Preto sme svedkami toho, ako často býva sklamaný, stráca optimizmus a dôveru v seba. Chce celkom priľnúť k tej či onej teórii, aby žila v ňom a za neho. Nakoniec v mene teórie, ktorú si neosvojil, ale ktorej podľahol, si nárokuje zmocňovať sa svedomia iných ľudí. Toto nie je fikcia, ale je to možný vstup niektorých teórií do politiky, ktorá im môže prepožičať moc a konceptualizovať človeka iba pre svoje ciele. Preto je dôležité hovoriť o dvoch stranách mince, objektivizovať zdroje spoločenského rozvoja.
Je to jav, ktorý v prvej polovici XX storočia identifikoval J. Maritain (1947) a v druhej polovici minulého storočia J. Patočka (1990) a môžeme ho identifikovať dnes aj v európskom priestore. Ale nielen v ňom. Aj u nás na Slovensku. Nemôžeme sa vyhovárať, že nám stále niekto zle robí. Máme trvať na politikoch, ktorých nevyprodukuje sociálne inžinierstvo, či sociotechniky ovplyvňovania verejnej mienky, ale prejavená osobnosť.
J. Maritain píše o " meštiackom liberalizme". Aj dnes môžeme pozorovať tento jav, a to na Slovensku v hojných prejavoch. Meštiacky liberalizmus sa uzatvára do "meštiackeho dobrého svedomia", popierajúc akúkoľvek vinu. Tento liberalizmus odmieta rovnako kresťanstvo ako aj komunizmus. Chce meniť svet iba prostriedkami technickými, len tlakom zvonku. Maritain konštatuje, že tento človek dáva prednosť pred láskou právnym fikciám a pred bytím psychologickým fikciám. Čo iné je "dobré svedomie" tých, ktorí vytunelovali desiatky podnikov a pripravili ľudí o prácu. To sú tí, ktorí hľadajú prostredie, ktoré by im prepožičalo imidž, pretože nie sú sami sebou.
Vývoj potvrdil krízami XX storočia Maritainov predpokad, že ak človek bude utváraný iba prostriedkami sociálnymi, vonkajškovými, po určitom čase, keď pominie stará istina kresťanstva, dospeje k pýche na výrobu, techniku a zisky. Dnešná virtualizácia sveta nesie tieto znaky. Podobne J . Patočka konštatuje, že politická moc nie je zásadným spôsobom závislá iba od hospodárskoobjektívnych faktorov , ale od vedomia celej situácie a morálnych koeficientov.
Vedomie celej situácie je aj vedomie kritérií pre trvalý a rovnomerný rozvoj, ktoré neobsahujú iba miery ekonomického zisku a prírodných zásob, ale aj miery zakladania modelu života ľudí, formovania vedomia vo vzťahu k hodnotám a výberu životného spôsobu. Sú to miery zinštitucionalizovaných riešení problémov, ktoré sa opierajú o hodnoty, ktoré nie sú zrelativizované. Je to vedomie stavu morálnej sféry a celkového životného priestoru . (F. Piontek, 2002).
Rozpad prežívaného sveta v dôsledku panracionalizmu má rozpoznateľné súradnice do vnútra európskej, ale aj slovenskej spoločnosti, ale tiež v kontextoch svetovej politiky. Prejavom tohto úniku iba do vonkajšieho sveta je aj zvyšujúci sa trend u ľudí javiť sa ako obeť, hoci objektívne na to nemajú dôvod. Nadčlovek malomeštiackeho liberalizmu, popierajúci akúkoľvek vinu, stráca spôsobilosť sebazlepšenia. Pre každú spoločnosť je tento človek nebezpečný. Svoje stavy existenčnej frustrácie, ktorej sa nemôže vyhnúť, môže dekompenzovať únikom do roly obete, alebo môže mať potrebu niekoho zachraňovať. V role európskeho politika aj menšiny s nadštandardnými právami.
Absencia lásky a jej náhrada právnymi fikciami, odtrhnutie ľudského konania od bytia a jeho náhrada psychologickými fikciami vracajú nakoniec človeka k boju o podivné práva, ktoré často súvisia s kultúrou smrti. Tento človek, hoci sa nasýtil všetkým, čím len chcel, ostal nenasýtený, pretože odmietol svoj náboženský rozmer. V snahe zachrániť sa pred existencionálnym prázdnom sa môže vrhnúť do roly záchrancu čohokoľvek a v politike to môžu byť aj naozaj chybné ciele, napríklad záchrana historicky prekonaných politických foriem, napríklad uhorskej monarchie.
Činorodosť je želaný jav a je jedným zo zdrojov rozvoja. Aby neviedla k totalite technológií a ich nadvláde nad človekom, ako sa stalo v XX storočí a k rozpadu sveta prežívaného, je treba sa vrátiť k tým myšlienkam, ktoré síce boli vyslovené v pravý čas, ale neboli uvedené do života. Je to celé dedičstvo filozofie personalizmu, osobitne Maritainov kresťanský humanizmus a M. Blondel so svojím bádaním o ľudskej činorodosti. Sú zlé skúsenosti s človekom, ktorý uniká iba do vonkajškového sveta. Preberá z neho významy a pomenovania, zrieka sa možnosti rozvíjať svoju spôsobilosť rozumieť významom vecí a ľudí. . Ako uvádza M. Blondel (Š. Polakovič, 1943), aby "metafyzicky nezlyhal". Pretože v tom prípade sa objavuje už spomínané napätie dvoch prúdov európskeho poznávania . Tento konflikt a jeho nesprávne riešenie je jedným zo zdrojov panracionalizmu a pádov v európskej politike.
Zisťujeme spolu s Blondelom, že svoje konanie nemôžme uzavrieť iba do vonkajšieho sveta, pretože v povahe ľudského konania je obsiahnutá túžba nášho bytia po nekonečne. Človek môže rozpoznať tuto skutočnosť. Zisťuje, že jeho snaženie v konečnom dôsledku má zmysel iba v kontextoch tejto túžby. Činorodosť európskeho sveta má viacej znakov úniku do vonkajškového sveta ako znakov jeho prepojenia na vnútorný svet človeka. Odpor ku kresťanstvu, napríklad bránením zmienky o Bohu v európskej ústave, signalizuje aj možné budúce správania a konflikty. Môže sťažovať porozumenie nielen vo vnútri Európy, ale aj vo vonkajších súvislostiach. Kresťanstvo naučilo človeka, že sa nemusí obávať stretnutia so Stvoriteľom vo svojom vedomí. Je tu vykúpenie a očakávanie spásy. Na odlišný prístup v orientálnej mentalite poukazuje K. Horneyová (1979), keď uvádza, že orientálny človek sa obáva toho stretnutia so stvoriteľom vo vedomí, v obave, že by ho poškvrnil svojím vedomým, odmieta toto vedomie. Prenáša svoj záujem na podvedomie, preto je tak bohatý na meditatívne tradície, ale je tu aj problém, málo kultivovaného prístupu k vedomiu a všetkému, čo s tým súvisí. Skúsenosť kresťanstva s vedomým ako prejavom personalizácie, môže byť zaujímavá aj pre orientálnu mentalitu pri jej snahe prijať civilizačné zdroje bez toho, aby sa dostali do protirečivého vzťahu s kultúrou. Iracionalita v oriente a panracionalizmus na západe, môžu brániť zdravému dialógu medzi dvomi svetovými náboženstvami.
Slovensko vstupuje do tohto polarizovaného európskeho priestoru. Pri objektivizovaní vlastných zdrojov rozvoja treba si ujasniť, ako je táto problematika vyjadrená v európskom rozmere. Už nestačí neustále sa sťažovať, ako nám ktosi chce zle. Musíme objavovať prúdy v európskom myslení, cez ktoré môžeme rozpoznávať aj vlastné zdroje rozvoja a rezervy v celoeurópskom rozvoji.
Aká je vlastne naša kognitívna mentalita?Aj od nej závisí, aké informácie si budeme v novom celoeurópskom priestore vyberať. Problém súvisí s našimi podmienkami národného vývoja, keď v našej histórii nebolo veľa príležitostí prejavovať vlastné reflexie smerom navonok, do sociálneho priestoru. Skôr často tu bola tendencia tlaku k defenzivite a racionalitám zúženým na prežitie, než na podmienky plného sebareflektovania a konania, ktoré by neviselo iba na krehkých príležitostiach sveta, v ktorom sme žili ako cudzinci, hoci tam bol aj náš domov. To môže spôsobovať problémy so vzájomným porozumením, čomu dosvedčuje už príslovečná nejednotnosť Slovákov. Porozumenie ide viacej s reflexívnosťou, spôsobilosťou reflektovať svoje stavy a pocity, zážitky a tiež rozpoznávať tieto stavy u iných a prejaviť si ich navzájom, ako aj do širšieho sociálneho priestoru, ako je priestor rodiny, či najbližšej komunity. Rozpoznávať ich v tomto priestore. Ak sme chceli prežiť, museli sme byť často až neosobní. Veľa sa tým strácalo z reflexivity a tým aj príležitosti porozumieť inému a sebe.
Horšie je, ak malý národ si netrúfa, alebo nenájde spôsob vyjadrovať pravdu. Napríklad cez umenie, čomu by politika, ktorá môže byť pre danú chvíľu limitovaná, mala pomáhať, aby sa takto vyrovnali deficity. Žiaľ, normalizátori často sedia na postoch, na ktorých by mali sedieť osobnosti. Potom sa hovorí to, čo chcú počuť silnejší. Symptómom takéhoto vývoja je skutočnosť, že sa objavujú časté situácie, kedy je treba voliť menšie zlo a zabúda sa potom, ako vyzerá dobro a zápas oň. Rozpadá sa potom aj politika, cit pre mieru. Strácajú sa zo života témy personalizácie, akými sú spôsobilosť riešiť dilemy medzi zmyslom života a životnými absurditami, rozlišovať to, čo je životné, od toho, čo smeruje ku kultúre smrti, stráca sa zmysel pre obetavosť a uprednostňuje momentálny úžitok. Za misu šošovice sa predávajú hodnoty, niečo na spôsob legendy o predaji veľkomoravskej ríše za bieleho koňa. Potom sa ocitáme v situáciách, kedy jedna polovica politickej reprezentácie zachraňovala národ istým spôsobom, aby po nie dlhom čase druhá polovica politickej reprezentácie zachraňovala národ úplne opačným spôsobom ako prvá. Čo by nemuselo byť zle, ak by nelikvidovala tú prvú polovicu národnej politickej reprezentácie. To bolo vždy pokušenie pre normalizátorov. .
Zdrojom rozvoja spoločnosti je ľudská osoba a zmysel Slovákov pre kresťanstvo nám umožňoval nielen prežiť biologicky, ale prežiť s vedomím vlastného zmyslu, zakotvenosti, idendity, a to na malom životnom priestore. Teraz, keď sa nám otvára väčší európsky priestor, aj keď v mnohom iba fiktívne, treba túto skúsenosť obnovovania vlastného subjektu dimenziami ľudskej osoby sprostredkovať aj Európe, pretože v globalizujúcom sa svete sa stráca človek so svojím hermeneutickým predpokladom rozpoznávať zmysel života . Je vystavený tlaku prijať význam vecí, ako sú určené iba zvonku, technologicky, bez účasti ľudského bytia. Kresťanská tradícia v nás zachovala spôsobilosť neuzatvárať sa do časnosti, ktorá nebola pre nás ako národ priaznivá a nútila nás transcendovať svoje konanie ponad obmedzenia. Transformačný proces masívne položil dôraz na vlastníctvo a málo ho spájal s ľudskou kvalitou. Treba sa nám učiť byť a vlastniť tak, aby sme túžbu po nekonečne neuzatvárali do toho " mať", ale aby ono bolo materiálnym predpokladom na lepšie bytie.

Literatúra.
J. Grondlin : Racionalizacja świata prezeźyvanego u Habermansa .in Świat przeźywany. Paňnstwowy Instytut wydawniczy.Warzsawa, 1993
K. Horneyová: Nerwica a rozwoj czlowieka. Trudna droga do samorealizacji. BMW. Varzsawa, 1979
Granice konkurencji . Poltext, Warzsawa, 1996
J. Maritain : Kresťanský hmanizmus. Univerzum , Praha, 1947
J. Patočka: Erópa a doba poeurópska . Lidove noviny ,Praha ,1990 .
Š.Polakovič. Úvod do Blondelizmu. Matica slovenská, Martin ,1943
F. Piontek:Kapital ludzki w procesie glbalizacji a w zrownowaźónym rozwoju, Wisla, 2002.