Ladislav Lysák

Akí sme – v porovnaní s inými - pred vstupom do Európskej únie?

Významný národohospodár profesor Ing. Jozef Mihálik, DrSc. sa najnovšie predstavuje odbornej i širokej verejnosti vskutku pozoruhodným dielom “Medzinárodná komparácia sociálno-ekonomického rozvoja a konvergencia SR s EÚ.“
V úvode knihy autor prízvukuje, že komplexná komparácia (benchmarking) Slovenskej republiky so štandardom úrovne ekonomického a sociálneho rozvoja iných štátov by mala predstavovať základný prístup pri úvahách o riešení ekonomických a sociálnych problémov. Tomuto prístupu prisudzuje všeobecnú platnosť a v celej práci sa ním riadi. Vysoko erudovaný ekonóm sa nemôže uspokojiť a zotrvávať pri monitoringu a komparácii faktov, nech by boli akokoľvek významné. Preto zákonite hľadá endogénne a exogénne príčiny a súvislosti hospodárskeho a sociálneho vývoja, najmä štátov v regióne strednej a východnej Európy na prelome storočí s náročným zámerom: nájsť spôsob, ako by bolo možné vo vývoji SR extrahovať chaotickosť pri zmenách vládnucich garnitúr a zmenšiť neopodstatnený priepastný rozdiel vo výkonnosti ekonomiky a životnom štandarde drvivej väčšiny Slovákov v porovnateľných štátoch EÚ.
Menej tradičnou formou aplikácie angažovanej ekonomiky a štýlom „za“ a „proti“ koncentruje autor pozornosť na vývoj v Slovenskej republike od roku 1998 a jeho komparácia našich výsledkov s vývojom v ďalších kandidátskych štátoch, v samotnej Európskej únii a vo svete určite zaujme akademickú obec, študentov, podnikateľov a veľa môže povedať všetkým, ktorí chcú poznať hlbšie súvislosti a príčiny terajšieho stavu i naše vyhliadky do budúcnosti.
Jedným z hlavných poznatkov v tejto knihe je dokumentácia silnejúcej zhody ekonómov i časti politikov v názoroch o potrebe seriózneho prehodnotenia transformačných procesov v tranzitívnych štátoch. Stupňuje sa kritika tzv. Washingtonského konsenzu, spočívajúceho na troch hlavných princípoch: liberalizovať ekonomiku do najvyššej možnej miery, čo najrýchlejšie privatizovať všetko čo sa dá, uplatňovať reštriktívnu fiškálnu a monetárnu politiku.
Tento princíp sa v európskom priestore kriticky prehodnocuje. Silnie príklon k prehodnoteniu doteraz nedoceňovanej váhy ideí, štátu a priorizácii spoločenských hodnôt ako sú tolerancia, solidarita, pravda, spravodlivosť, demokracia, sloboda, voľný trh, viera, rodina, vlastenectvo, zachovanie tradičných hodnôt národa, upevňovanie spoločných európskych hodnôt, rešpektovanie hodnotovej orientácie všetkých sociálnych segmentov spoločnosti atď. Viaceré z týchto spoločenských hodnôt Konvent o budúcnosti Európy pretlmočil do návrhu ústavy Európskej únie.
Hľadanie efektívnejších ciest rozvoja, ktoré by viedli k trvalo udržateľnému ekonomickému rastu a zvyšovaniu životného štandardu väčšiny obyvateľstva nie je doteraz uspokojivé. Nové prístupy by mali byť výsledkom exaktných stratégií smerujúcich k zvyšovaniu výkonnosti ekonomických komplexov predovšetkým na báze intelektuálneho rozvoja ľudí a vedomostnej ekonomiky. V Slovenskej republike, kde sa ľudským zdrojom (na rozdiel od susedných štátov) nevenuje náležitá pozornosť je práve tento prístup veľmi aktuálny.
I stručne uvedené skutočnosti z práce prof. Mihálika potvrdzujú príbuznosť s naším presvedčením o potrebe hľadania takej metodológie hospodárskej a sociálnej politiky, ktorá bude budovaná na princípoch integrácie do spoločnej hospodárskej a sociálnej, prípadne i bezpečnostnej politiky Európskej únie, ktorá si vyžaduje korekcie ideového rámca pre potrebné zmeny. Obsahom zmien v prvej dekáde/dekádach nášho storočia by mohla byť orientácia na trvalo udržateľný rozvoj v súlade s koncepciou v tejto oblasti, ktorú zvolila OSN v miléniovej a ďalších koncepciách a EÚ na Lisabonskom summite (2001). Pritom by sa malo posilňovať úsilie k budovaniu Slovenskej republiky ako sociálne orientovaného štátu v súlade s koncepciou EÚ budovať sociálnu Európu
Východiskom z doteraz neprekonaných zmätkov a nepriaznivého položenia slovenskej reality by, podľa Mihálika, mohla byť dlhodobá vízia a stratégia rozvoja. Pripomína, že je jednoduchšie konštatovať, že náklady reforiem rastú s časom a preto nepriamo sa prihovárať za šokovú terapiu s katastrofálnymi dôsledkami na sociálnu sféru, než uskutočňovať reformu v súlade s možnosťami a podmienkami v štáte, ktorá by zabezpečila sociálnu únosnosť reformy.
V tomto svetle analyzuje autor funkčnosť neoliberálneho modelu, s ktorým prišla nová vláda po voľbách 1998, na ozdravenie ekonomiky a jeho dlhodobé dôsledky na sociálnu sféru. Problémy dlhodobej koncepcie a stratégie neboli ani predošlou ani novou vládou zvládnuté. Možno povedať, že jednou z hlavných príčin vzniku, pretrvávania a prehlbovania problémov transformácie je absencia dlhodobej vízie a stratégie ekonomického a sociálneho rozvoja.
Ak by stratégia a koncepcie boli k dispozícii (a hlavne: boli akceptované relevantnými štátnymi, lokálnymi i mimovládnymi inštitúciami Slovenska – pozn. L.L.), mohlo sa predísť mnohým chybám a problémom, ktoré počas transformácie v SR vznikali, riešili sa, a ďalej sa riešia prevažne na ad hoc prístupoch. Spravidla na základe odporúčaní a príkazov medzinárodných inštitúcií.
Jedným z kľúčových problémov Slovenskej republiky je to, že sa po každej zmene vlády od základov mení hospodárska stratégia (napr. prerušením budovania diaľničnej siete). Mihálik konštatuje, že napriek vytrvalému volaniu po vypracovaní dlhodobej stratégie, dosiaľ chýbala a ďalej chýba dlhodobá vízia a stratégia ekonomického a sociálneho rozvoja, ktorá by pomohla rezortom, podnikom a inštitúciám, zákonodarcom, politikom a manažmentom lepšie odhadnúť rozvojové trendy v slovenskej ekonomike so zreteľom na širšie medzinárodné pohyby v globalizácii a zmeny v prístupoch k modelom (ciest) v ďalšom vývoji v rámci krajiny a regiónov.
Mihálik opodstatnene konštatuje, že bez odsúhlasenej (a podľa nášho názoru rozhodujúcimi silami nášho štátu kontinuálne akceptovanej) stratégie sa môže stáť a „aj sa stáva, že sa berie všetko, čo sa Slovensku vnucuje. Počnúc od montáže káblov, cez kompletovanie dielcov, prenechanie obchodnej siete obchodným reťazcom, predaj majoritných podielov veľkých bánk zahraničným kupcom, odstúpenie manažérskych kompetencií zahraničným minoritným akcionárom v strategických podnikoch alebo šitie odevov za nízku cenu práce vo mzde“.
Štát by mal napríklad rozhodnúť, že pre Slovensko je perspektívne a výhodné pokračovať v exporte energie a nie neuváženými rozhodnutiami rozdávať verejné prísľuby o odstavovaní funkčných jadrových elektrárni a spochybniť tým aj energetickú bezpečnosť štátu. V stratégii dlhodobého rozvoja nejde o to, aby podniky budoval štát, ale o to, aby štát vytváral podmienky na formovanie a rozvoj aktivít transnacionálnych podnikov vlastnej krajiny v zahraničí. Problém je v tom, že na úrovni vládneho manažmentu nebolo dostatku vôle k vypracovaniu dlhodobej stratégie, ktorá by predstavovala ťažiskový dokument v orientácii hospodárskej a sociálnej politike na dlhšie obdobie. Vývoj ukazuje, že uplatňovanie súbehu alternatív a komplementárnych politík nenahradzuje dlhodobú stratégiu ekonomického a sociálneho rozvoja, môže tvoriť iba jej súčasť.
Uvedená monografia profesora Mihálika je príznačná závažnosťou a aktuálnosťou skúmanej problematiky, vysokou odbornou úrovňou, bohatým faktografickým materiálom, logickou štruktúrou i príťažlivým štýlom. Je výrazným obohatením literatúry venovanej vývoju a integračným ambíciám Slovenskej republiky v prvých dekádach 21. storočia. Nesporne je prínosom pre ekonomickú teóriu ale rovnako tak je podnetná pre ďalšiu odbornú i širokú zaangažovanú verejnosť.