Mária Andiová

Krivdy nestrpel, slovenský ľud miloval

Život a dielo Ondreja CABANA


Každý Komjatičan vie, že Ondrej Caban bol človek odhodlaný pre svoj slovenský národ urobiť všetko, aby nezabudol, z akých koreňov pochádza. Veľa ľudí v dedine oslovil a oni odovzdávali jeho slová ďalej. Takým bol aj Silvester Podhorec, miestny učiteľ, ktorý dlhé roky zbieral o ňom materiály a snažil sa o zachovanie jeho pamiatky. Komjatičania majú k Ondrejovi Cabanovi patričnú úctu. Námestie bolo pomenované jeho menom. Na budovu farského úradu, kde pôsobil, Spolok sv. Vojtecha umiestnil pamätnú tabuľu. Okolie kostola sv. Alžbety zdobí jeho busta. Jeho pozostatky odpočívajú na cintoríne pri vchode do kostola sv. Petra a Pavla. Denne možno vidieť desiatky ľudí, ako sa zastavujú pri jeho hrobe.
Narodil sa 7. decembra 1813 v obci Selce pri Banskej Bystrici. Jeho otec Martin Caban pracoval ako krajový povozník a je zaujímavé, že ovládal niekoľko cudzích rečí. Stal sa národne uvedomelým Slovákom, predplácal si slovenské noviny a časopisy.
Ľudovú školu a gymnázium Ondrej navštevoval v Banskej Bystrici. Potom pokračoval v štúdiách v Leviciach a v Ostrihome. Katolícku teológiu začal študovať v roku 1828 v Trnave. Tu v prostredí seminára duchovne dozrieval a zároveň sa upevňovalo jeho kňazské povolanie vedúce k službe. Už počas štúdií sa snažil písať básne, ale aj kratšiu prózu. V školách bol usilovný, patril medzi najšikovnejších žiakov. V roku 1834 úspešne ukončil teologické štúdium, ale keďže nespĺňal kánonický vek potrebný pre prijatie presbyterátu, musel na kňazskú vysviacku čakať 2,5 roka. Tento čas využil osvojovaním si vedomostí z oblasti cudzích jazykov a civilného práva.
22. február 1837 bol v Ostrihome ordinovaný za kňaza. Po vysviacke sa dostal za kaplána do Komjatíc. Je to slovenská dedina ležiaca asi 20 km od Nitry, kde pôsobil 7 rokov. V piatom roku svojho pôsobenia Ondrej Caban v diele-kronike pod názvom Memorabilia Parochiae Komjáth sub Andrea Czaban ab anno Domini 1844 píše: „Za obdobie piatich rokov, čo som tu pomocným kňazom (t. j. kaplánom), som sa v každodennom živote presvedčil, s akými ťažkosťami a biedami sa budú stretať komjatickí farári.“ Po siedmich rokoch sa stal 2. mája 1844 komjatickým farárom a bol ním až do svojej smrti. Právom teda možno o ňom hovoriť ako o komjatickom národovcovi.
V roku 1847 sa zúčastnil v Čachticiach schôdzky literárneho spolku „Tatrín“. Pracoval v sekcii pod vedením Ľudovíta Štúra spolu s Eugenom Geromettom, Jozefom Sčasným, Martinom Hattalom. Ako tatrínsky vyslanec spolu s Holčekom u Kráľovskej rady v Budíne požadoval národné práva Slovákov.
10. mája 1848 na schôdze ľudu v Nitre prejavil svoje názory. Verejne pranieroval praktiky maďarizácie a vystríhal pred zneužitím „bratstva“ v nitrianskej župe. Žiadal tu, aby sa v Nitrianskej stolici úradovalo po slovensky, lebo Slováci sú tu vo väčšine. Malo to pre Cabana neblahé následky. Krátko nato ho čakalo na fare v Komjaticiach rozhodnutie o zatknutí.
Roku 1849 bol nútený zachrániť sa útekom pred maďarskými žandármi z komjatickej fary. Kým maďarskí vojaci robili prehliadku na fare, Komjatičania Cabana viezli v susáku (debna na múku), ktorý bol na voze zahádzaný trusom. Po prehliadke, ktorú urobili vojaci na fare, zostala pamiatka. Dvere, vedúce do kancelárie, boli na dvoch miestach prebodnuté. Caban utiekol do Viedne a zastával úrad vojenského kaplána medzi Chorvátmi v táborovej nemocnici v Luxemburgu. Zaujímavosťou je, že plat za túto službu venoval vdovám.
Po utíchnutí revolučných rokov sa Ondrej Caban vrátil z Viedne naspäť do Komjatíc – do svojej fary. Roku 1850 dal obnoviť kostol sv. Petra a Pavla .
Niekoľko rokov trpel na pľúcne ochorenia. Dôsledkom toho dňa 22. februára 1860 (v deň svojej presbyterskej konsekrácie) pod vplyvom choroby sa vzdal úradu komjatického farára. Zostal však v Komjaticiach. Ostrihomský arcibiskup prijal jeho rezignáciu. 25. apríla 1860 napísal testament. V testamente sa našiel aj tento nápis, ktorý si Caban zložil, a ktorý sa stal podkladom pre jeho náhrobný nápis: O Ježiši Najmilejší! Popraj oslávenie, Hriechov odpuštenie Czaban Ondrejovi, Tvojmu kňazovi, Vernému sluhovi, Ktorý (....) svojho veku Skonal (....) roku.
V apríli 1860 v „Slovenských Novinách“ č.48 uverejnili povesť o Cabanovej smrti. Z posledných síl si prečítal hneď v úvode Hodžovu báseň v „Priateľovi školy“ . Nato poslal dňa 31. apríla 1860 na uverejnenie verše, že ešte žije, že je „Telo vysušené, bok ho bolí ľavý, ale duch jeho je ešte bystrý, ziravý.“ Avšak kým táto báseň prišla do redakcie, Ondrej Caban už skutočne zomrel, a to na ochorenie pľúc, pravdepodobne na tuberkulózu, 2. mája 1860 v Komjaticiach vo veku nedožitých 47 rokov.
Ondrej Caban sa zameraním svojich diel zaraďuje do plejády autorov moralizovanej prózy Radlinského skupiny 19. storočia. V porovnaní s J. Palárikom, A. Radlinským, M. Chlebákom alebo M. Chrástekom sa jeho meno zriedkavo priamo objavovalo v slovenských periodikách a aj to, čo od neho vyšlo tlačou, bývalo zväčša neregistrované, alebo označené skratkami.
Slovo „národný buditeľ“, ako ho mnohí nazývali, nám lepšie pomôže pochopiť nasledovný úryvok z úvodníka prvého čísla Priateľ školy a literatúry (1859), ktorého autorom je Andrej Radlinský: „Hej, veru čas je, bratia drahí! Aby sme sa už raz zo sna prebrali, oči si pretreli a povstali ako duchovní vodcovia, vzdelávatelia, šľachtitelia nášho ľudu slovenského, v nevedomosti, poverčivosti, nevzdelanosti toľme pohrúženého – my, ktorí sme v tých porobských predpotopných časoch, kde Slovák ani za človeka nebol považovaný, kde za Slováka sa vydávať, práva národnosti brániť, znamenalo zločin páchať – my, ktorí sme vtedy tak rázne a odvážne za osvetu a vzdelanosť ľudu, najmä na tatrínskych zhromaždeniach vystupovali, už proti tej stohlavej hydre pekelnej pijanstva, ktorá ľud náš morila a morí, mečom živého slova, na obidve strany, ostrým, v križiackych pochodoch spolkov kresťanskej striezlivosti do boja tiahli! . . .“ Činnosťou národného buditeľa je teda kriesiť morálku, vzdelanosť, kultúru, úprimnú vieru a istú národnú hrdosť.
Caban plne spĺňal posolstvo literárneho prejavu súčasníkov v ľudovoosvetovej práci ako literárny autor. Jeho činnosť v literatúre sa viac koncentrovala na posledné roky života (1857-1860), kedy v čase svojej nevyliečiteľnej choroby napísal a uverejnil niekoľko diel analytického a programového rázu, ktoré sú zjavne súhrnom jeho celoživotného myslenia.
Z mladších rokov pochádza jeho preklad Prostonárodnó vichovoslovi čili paedagogia populárna od opáta a ostrihomského kanonika Štefana Majera, ktorý vyšiel v Budíne (1847) anonymne. Sám Štefan Majer ho vyzval, aby preložil jeho pedagogické dielo do slovenčiny, ako o tom hovorí Caban vo svojom predhovore k prekladu tohto diela.
Samotná literárna tvorba vychádzala z jeho programového charakteru. Túto tendenciu v sebe nesie aj prvá veľká Cabanova próza Prechádzka po slovenských počiatočných školách. Je fingovanou prechádzkou či cestopisom autora s priateľom po Slovensku, aby spoznali aktuálny stav vtedajšieho školstva.
Cabanovým dielom, v ktorom dominantné postavenie majú už stavebné prvky poviedky, je próza Jako sä úžernosť pomstieva. Charakter poviedky má aj próza Slovák! varuj sä náruživého vkladania do lotérie. Z Cabanových článkov, ktoré sú analýzami národnej a sociálnej skutočnosti, je zaujímavým príspevkom Voľačo o charakterističných vadách našeho ľudu, a o jeho jediných proti nim prostriedkoch. Pohľad autora Cabana do psychiky slovenského drobného človeka je neľútostný, ale pritom neopúšťajúci realistickú základňu. Bol presvedčený, že život národa závisí od prebudenia sa národného povedomia v ľudových vrstvách. Dielami humorno-poučného rázu sú Cabanove krátke príspevky v Priateľovi školy a literatúry – Dialog I. a Dialog II. a jeho pokračovanie Dialogy zo života. Próza Raňajšia rozprávka dvoch súsedkýň je náhodnou besedou žien o potrebnosti školy, o výhodách, ale aj o nevýhodách z ich hľadiska, a je teda pomerne statického charakteru.
Medzi ďalšie Cabanove diela patria: Divný závet čili testament ; Meno Ježiš je najmocnejšie a vzývanie Jeho najzaslúženejšie; Povzbudenie ku skutkom kajúcim a milosrdným; Púť do Nitry a čudné tam videnie ; Dopisy od Nitry a od Nových Zámkov , Nečo o výžive a zaopatrení nižšieho kňaztva ; O láske k blížnemu; Aký je stav nekajúceho hriešnika
Ondrej Caban, keď sa stal farárom v Komjaticiach, písal v latinskom jazyku povinnú históriu svojej farnosti pod názvom Memorabilia Parochiae Komjáth sub Andrea Czaban ab anno Domini 1844 – Pamäti komjatickej farnosti z čias Ondreja Cabana od roku 1844.

Zaujímavou a pomerne nepreskúmanou vecou je zborník Cabanových prác: Codex Czabanianus A.. Obsahuje zbierku Cabanových poviedok z Ponitria. Uvedené je aj to, odkiaľ dané poviedky pochádzajú. Sú tu poviedky ako „Divné jedlo“, „Zázrační zámek“, „Popeluša“, „Zlatí kľúč“, „Belzebub“ a i. V jeseni roku 1859 poslal Caban Pavlovi Dobšinskému určité množstvo týchto zozbieraných povestí a Dobšinský ich nazval „Sbierka Cabanova“. Niektoré z nich boli uverejnené v V. zväzku Dobšinského Prostonárodných povestí.
Zachovali SA tiež listy z Cabanovej pozostalosti, ktoré on napísal alebo mu boli adresované (J. M. Hurbanom, J. Mallým). Napísal tiež prózu Parabola.
Kultúrna činnosť Ondreja Cabana bolo rôzna. Stal sa členom spolku Dědictví sv. Jana Nepomuckého v Prahe, Dědictví svatého Cyrila a Metoda v Brne, a tiež bol členom prípravného výboru Spolku sv. Vojtecha. Pracoval v spolku Tatrín a bol aj členom komisie, ktorá mala definitívne určiť pravopis nového slovenského spisovného jazyka (komisia: K. Kuzmány, S. Chalupka, O. Caban, S. B. Hroboň, Ľ. Štúr, J. Kalinčiak, F. Francisci, A. H. Škultéty, E. Gerometta, J. Plošic, S. Tomášik, S. Reuss ). Ťažisko Cabanovej činnosti bolo v jeho výchovnej a osvetovej činnosti a práci v škole, ďalej podporoval dobročinné aktivity, spolky striezlivosti. Predovšetkým však nezabúdal, že je kňazom a jeho aktivita na poli kazateľskom bola jeho prvoradou cestou.
Krátke príspevky uverejnené v Priateľovi školy a literatúry sú dielami humorného a zároveň poučného charakteru. Boli uverejnené v roku 1860. Skladajú sa z radu malých čŕt, obrázkov života, ktoré sa označovali ako anekdoty. Všetky spája satirické stvárnenie národného odrodilstva a pomaďarčovania sa ako prejavu akejsi duchovnej slabosti odnárodňujúceho sa človeka a aj tých, ktorí odnárodňujú. Jednotlivé dialógy sú popretkávané hovorovým nárečím, tiež môžeme nájsť nemecké slová i celé vety v nemčine, vulgarizmy, veľa citosloviec, často používa slovo Slovák, Slováci, čo píše veľkým písmenom. Na ukážku Dialog I. z Priateľa:
- Chlapče! veď si ty Slovák.
- Nie, prosím ponižene, já som Nemec.
- Ach! veď včera tam v kaštieli si pred pánom veľkomožným hovoril, že ty si Maďar?
- Áno, prosím ponižene, veď já pred takými velkými pány tak hovorím, že som Maďar; - a pred takým, jako ste vy, pán šuster, hovorím, že som Nemec; - a len pred takými sprostými, jako je môj apko, hovorím, že som Slovák.
- Nuž ale ozaj tak?
- Ach! veru tak, jako to aj moji bratia robievajú.
V článku uvedenom v Dialógoch II. čítame:
X. Ach! Anička, odkedyže si sa tak premenila?
Z. Odkedy som Nemkyňou zostala.
X. No, a už si nie Slovenka?
Z. Však vidíte, že mam na krivo putec, na hlave čepiec, črievice a najme krinolínu.
X. Však by si ty pri tom všetkom mohla zostávať Slovenkou.
Z. No, to veru, však by ma pani velkomožná ani v dome netrpela.
X. A ktože je tá tvoja pani velkomožná?
Z. Však viete; nuž tuto pani dvorská.
X. Ach! veď je to taká Slovenka jako já.
Z. Bárs; ale v dome po slovensky neslobodno ani dýchať, a len po nemecky, lebo po maďarsky všetko robiť.
X. Nuž, a prečo to?
Z. Preto, že po slovensky všetko je tak garsting, a pfui! a tak hlúpo!
X. No len no Anička, abys voľajako veľmi nezmúdrela; lebo vieš, že pýcha úpad predchádzava.
Najrozsiahlejšie sú Dialogy zo života. Boli uverejnené štyrikrát v Priateľovi školy a literatúry. Ich obsahom sú tiež národnostné otázky, satiristický výsmech zo slovenského ľudu, nevzdelanosť, výsmech z kňaza ľudom (tým myslí seba samého) a predovšetkým z moralistického rázu. Podáva obraz zo života jednoduchého slovenského ľudu, prejavuje bolesť nad odnárodňovaním a iróniou, niekedy až bičujúcou kritikou sa snaží prebudiť „to plemeno, čo sa hanbiť zvyklo za slovenské meno.“
O. Syn môj, bol si včera v škole?
S. Bol.
O. A čo že ste sa učili?
S. O človeku.
O. Čo že je teda človek?
S. Stvor.
O. A či aj Slovák je človek?
S. Neni.
O. Nuž prečo?
S. Lebo nás to p. učiteľ neučili.
Cabanovi ležalo na srdci národné uvedomenie Slovákov. Keď to nešlo inak, tak aspoň tvrdšou kritikou a zosmiešnením odnárodňovania chcel Slovákov priviesť k tomu, aby pochopili, že „slovenčina moja je život i viera, Slovák len s ňou žije i umiera . . .“
O tom, ako ďaleko siahala maďarizácia, svedčí aj nasledujúci dialóg:
Pf. Chlapče! už si zas v čiernej knihe, žes na ulici slovensky hovoril, či je to pravda?
Ch. Je.
Pf. Jako si sa to osmelil?
Ch. Prosím ponižene, však uznávam, že som previnil.
Pf. S kým si to hovoril?
Ch. S mojou maminkou.
Pf. Prečo si sa to opovážil?
Ch. Bo moja maminka ináč nevie.
Pf. Či sa to ešte voľakedy opovážiš?
Ch. Nikdá.
Pf. A teda jako budeš radnej i s maminkou hovoriť?
Ch. Nijako.
Pf. Tak, dobre, radnej nijako.
Caban vo svojich Dialogoch podal realistický pohľad na Slovenský národ, na ich neustály útlak v Uhorsku, nemožnosť realizácie, chcel vyzvať „svojich bratov“ prebudiť sa a bojovať za svoje práva. Začína od seba. Jeho snahy mu neraz spôsobili problémy s maďarskou stranou, no napriek k tomu sa nevzdával. Dialogy patria medzi klenoty jeho tvorby.
Situácia v období, kedy žil a pôsobil nebola ľahká, neustály strach o svoju bytnosť sa striedala s chudobou a biedou. Ondrej Caban neváhal obetovať a položiť život za svoj slovenský ľud.

POUŽITÁ LITERATÚRA:

CZABAN, O.: Memorábilia Parochiae Komjáth sub Andrea Czaban ab anno Domini 1844; slovenský preklad: CABAN, O.: Pamäti komjatickej farnosti z čias Ondreja Cabana do roku 1844. Komjatice 1998.

CABAN, P.: Hviezda nezapadajúceho ducha. Život a dielo Ondreja Cabana (1813-1860). Banská Bystrica – Badín, UK TI 2002, 66 s.

DRAGÚŇ, M.: Ondrej Caban, 1860-1990. Komjatice, KDK 1990, 46 s.


ČASOPISY:
CABAN, O.: Prechádzka po slovenských počiatočných školách. Cyrill a Method, r.8, 1857, č. 4, 5, 6, s. 26-27; 35-35;41-43.

CABAN, O.: Slovák! Varuj sä náruživého vkladania do lotéria. Cyrill a Method, r.9, 1858, č. 28, 29, s. 218-221, 227-231.

CABAN, O.: Volačo o charakterističných vadách našeho ľudu, a o jeho jediných proti nim prostredkoch. Cyrill a Method, r.9, 1858, č. 17, s. 133-136.

CABAN, O.: Dialog. Priateľ školy a literatúry, r.11, 1860, č. 5, 8, s. 40, 62.

CABAN, O.: Dialogy zo života. Priateľ školy a literatúry, r.11, 1860, č. 10,12,13,14, s. 77-78, 93, 101,110.

CABAN, O.: Divný závet čili testament. Cyrill a Method, r.9, 1858, č. 32, s. 1.

CABAN, O.: Púť do Nitry, a čudné tam videnie. Cyrill a Method, r.9, 1858, č. 49, s. 387-388.

CABAN, O.: Dopisy od Nitry. Priateľ školy aliteratúry, r.10, 1859, č. 27, s. 229-230.

CABAN, O.: Nečo o výžive a zaopatrení nižšieho kňazstva, Cyrill a Method, r.10, 1859, č. 3, s. 17-20.