Terézia Ursínyová

Maratón práce, úspechov a nádejí


Prof. MUDr. FERDINAND KLINDA (nar. 12. marca 1929 v Košiciach) patrí k obdivuhodným osobnostiam Slovenska. Zvážme: Po maturite na gymnáziu v Skalici (1947) ho prijali na Konzervatóriu v Bratislave, kde sa stal (rovnako ako neskôr na VŠMU) žiakom organovej triedy prof. Ernesta Riglera-Skalického (1947-1954). Súčasne v rokoch 1947-52 bol poslucháčom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Doktorát medicíny získal r. 1952 a Vysokú školu múzických umení absolvoval s vyznamenaním o dva roky neskôr - r. 1954.
Umelecké úspechy v koncertnom živote, nahrávanie početných gramoplatní, sólistická činnosť v Slovenskej filharmónii, interná pedagogická práca na VŠMU, pôsobenie v mnohých porotách medzinárodných organových súťaží, organizátorská práca v Slovkoncerte, kde bol v prvej polovici deväťdesiatych rokov riaditeľom, publikačná práca v oblasti medicíny a hudby – to všetko sa v živote prof. F. Klindu rozvíjalo súbežne s neprerušenou lekárskou prácou vo Fakultnej transfúznej stanici v Bratislave. Je iba málo ľudí, ktorí podobný maratón talentu, vytrvalosti, cieľavedomosti a lásky k umeniu vyhrali. Prof. Ferdinand Klinda si dnes môže do životopisu zaznamenať absolútne víťazstvo na niekoľkých dráhach života.
Po tieto dni si Prof. MUDr. Ferdinand Klinda pripomína významné životné jubileum - a päťdesiat rokov aktívnej koncertnej činnosti.

- Pán profesor, slovenská kultúrna verejnosť vás pozná v súvislosti s organovým umením, ale málokto pozná vaše rodinné zázemie. Po kom ste zdedili náklonnosť k hudbe a osobnostné črty?
Ferdinand Klinda: - Môj otec pochádzal z najchudobnejších pomerov. Starý otec bol bíreš, ktorý nemal ani vlastnú zem a chodil “na roboty”. Skoro ovdovel a keď odišiel ako vojak do l. svetovej vojny, jeho troch synov, medzi nimi môjho otca vychovával strýko Dr. Matej Hések, katolícky kňaz a stredoškolský profesor, ktorý bol jedným zo zakladateľov slovenského školstva. Učil nielen náboženstvo, ale aj latinčinu, slovenčinu, dejepis, nemčinu a iné predmety. O mnoho rokov neskôr, keď bola naša rodina v ťažkostiach, podporoval aj mňa. Vďaka tomuto strýkovi otec vyštudoval právo a stal sa doktorom práv. Počas vysokoškolských štúdií býval vo Svoradove, a s celou prvou generáciou katolíckych študentov-národovcov sa zapojil do autonomistického hnutia. Neskôr sa stal krajinským poslancom i poslancom l. slovenského snemu. Pôsobil na Ministerstve hospodárstva a spolu s inými činiteľmi budoval a chránil hospodárstvo mladého štátu, ktoré bolo priam oázou blahobytu vo vojnou zmietanej strednej Európe. Prezident ho povolal aj za člena štátnej rady. Po fronte otca za to zatvorili a odsúdili, naša rodina sa tým dostala na existenčný pokraj. Moja matka mala otca Čecha a matku Nemku, ale žila celý život na Slovensku, v národne uvedomelom prostredí, a úplne sa stotožnila so slovenskými problémami. Hrala na klavíri, a tak jej záležalo, aby sa hudbe venovali aj jej deti. Tu sú teda moje hudobné a rodinné korene. Žili sme najprv v Košiciach, ale v noci pred maďarskou okupáciou sme ušli, lebo na našich dverách sa objavil nápis: “to je Slovák, treba ho obesiť.” Vtedy nás prichýlil ďalší strýc, Dr. Štefan Hések, farár v Udavskom, ktorý bol patrónom mnohých slovenských študentov, medzi nimi aj dnešného kardinála J. Tomku.

- Cez otca ste boli vzdialený príbuzný Eugena Suchoňa. Ako vás ovplyvnila táto skutočnosť?
Klinda: - Suchoňovská rodina sa s našou často stretávala. Od desiatich rokov, už v Bratislave, som bol v klavírnej hre žiakom pani Herty Suchoňovej, manželky Eugena Suchoňa, ktorý ma veľmi povzbudzoval na hudobnícke povolanie. Naše zväzky boli aj ďalšie desaťročia veľmi úzke, takže som bol často prvým poslucháčom jeho diel, ktoré mi hral na klavíri. Pravdaže som ho neustálne nabádal, aby napísal niečo aj pre organ. Tak vznikla r. 1972 jeho Symfonická fantázia na B-A-C-H, ktorú som premiéroval v Slovenskej filharmónii a často hral vo svete, medzi iným aj na otváraní novej koncertnej siene s organom Symphony Hall v Osake, r. 1982. Ukázalo sa, že je to jedno z najúspešnejších Suchoňových diel. Mám na tom aj určitý podiel: pôvodne bol organ koncipovaný skôr ako symfonický nástroj, ale po dôkladnej rozvahe Suchoň prijal môj návrh, aby dodatočne napísal do diela sólovú kadenciu, kde by sa uplatnili koncertné možnosti organa. Suchoň kadenciu nekonvenčne umiestnil do stredu skladby ako akýsi “Herzstück” - srdcovú časť, vrchol diela, ku ktorému všetko speje a od ktorého sa všetko ďalšie odvíja.

- Vráťme sa do mladosti: Ako ste sa dostali od klavíra k organu?
Klinda: - V závere vojnových rokoch sme boli evakuovaní v Skalici. Tam po roku 1945 zavreli organistu, lebo bol vraj gardista. Na fare vedeli, že hrám na klavíri, a tak ma zavolali, aby som hral namiesto neho na bohoslužbách. Ako sextán som sa tak stal z večera na ráno organistom hneď v troch skalických kostoloch: farskom, františkánskom a milosrdných bratov. Bolo to pre mňa úžasným zážitkom, ale som bol aj maximálne vyťažený, lebo som hrával na všetkých denných bohoslužbách, v nedeľu a počas sviatkov i viackrát – až do večera. Skončilo sa to až po maturite, kedy som na Suchoňov podnet prihlásil na Konzervatórium do Bratislavy.

- Ako do týchto hudobných plánov zapadla medicína?
Klinda: - V povojnových rokoch bola neistá situácia, lebo naša rodina pre známe okolnosti žila na okraji spoločnosti. Uznal som odporúčanie rodičov, aby som študoval niečo, čo mi zaručí v budúcnosti existenciu. Nuž, zapísal som sa aj na Lekársku fakultu UK v Bratislave. Z nej ma r. 1950 vyhodili pre “buržoázny nacionalizmus”, z ktorého ma obvinil ktorýsi kolega. Odvolal som sa a zháňal aj kdejaké intervencie, lebo bola ohrozená celá moja budúcnosť, možno ma čakalo zaradenie do pracovného tábora. Odvolaniu prekvapivo vyhoveli a dodnes neviem, komu vďačím za príhovor ! Dvojaké štúdium bolo namáhavé: dopoludnia lekárske, poobede hudobné, večer a v noci pokračovalo štúdium odbornej literatúry na skúšky. Keď som mal za sebou dva roky a prvé rigorózum, bolo mi už ľúto zanechať jedno či druhé, lebo oboje sa ukazovalo perspektívne. Dnes len ťažko chápem, ako som to vedel zvládnuť. Ale naučil som sa pracovnej disciplíne a hospodáreniu s časom. Keď som roku 1952 získal doktorát, potreboval som ešte dva roky na dokončenie VŠMU. Dlho som dostával výhražné listy z ministerstva zdravotníctva: nenastúpil som totiž na umiestenku podľa vtedy platných predpisov. Nejako sa mi však z toho podarilo “vybrusliť”, a tak som na lekárske miesto nastúpil až po skončení VŠMU. Hudobné miesto nebolo, nedalo sa ani myslieť na zamestnanie v Dóme, lebo z neho práve musel odísť prof. Németh, aby ho nevyhodili z miesta na VŠMU.

- Dala sa neskôr zladiť náročná lekárska práca s koncertnou činnosťou?
Klinda: - Nie celkom a nie hneď. Keďže som sa chcel venovať hudbe ako koncertný umelec, čo vyžadovalo pravidelné denné cvičenie na nástroji, musel som sa čoskoro po nástupe na lekársku prax rozhodovať, ako ďalej. Začal som pracovať v nemocnici na Bezručovej ulici v Bratislave - na internej a na chirurgii. Bolo to lekársky zaujímavé, ale vyžadovalo plné nasadenie. Aj po normálnej dennej práci som musel byť “na telefóne” kvôli pohotovostiam, nehovoriac o denných a nočných službách. Za týchto okolností už nebolo možné zosúladiť moje hudobné ambície s lekárskou praxou. Vtedy práve MUDr. Hrubiško zakladal nový odbor – transfuziológiu a hematológiu, čo sa všeobecne nepovažovalo za medicínsky atraktívne. Preto ponúkali výhodu šesťhodinového pracovného času - bez denných či nočných služieb – a to mi vyhovovalo. Svoje rozhodnutie som neoľutoval. Profesor Hrubiško mal vrelý vzťah k hudbe, pochopenie pre moju umeleckú prácu a vychádzal mi maximálne v ústrety. Voľakedy mal sám umelecké ambície, za študentských čias viedol spevokol v Ilave. Doposiaľ je zanieteným návštevníkom koncertov... Na moje zahraničné zájazdy mi dával neplatené voľno. To som chcel kompenzovať tým, že som z jeho iniciatívy začal činnosť v takých oblastiach hematológie, ktoré neboli dovtedy vybudované: najprv biochemické laboratórium, potom rádioizotopové pracovisko, ktoré bolo vtedy novinkou v hematológii. S tým bola spojená aj výskumná a publikačná činnosť. Napísal som asi dvadsať prác z danej problematiky, niektoré sa dostali aj na medzinárodné sympóziá. Snažil som sa, ako som len vládal, aby som si zaslúžil spomínané výhody. Na ústave som pracoval do svojej šesťdesiatky, ale keď som r. 1968 dostal docentúru na VŠMU, ostal som lekársky pracovať iba na podstatne znížený úväzok.

- Ste druhý lekár na Slovensku - po MUDr. Gustávovi Pappovi – ktorý sa venuje profesionálne hudbe...
Klinda: - MUDr. G. Papp, dlhoročný sólista Opery SND, bol vynikajúci tenorista a môj vzor. Bol neobyčajne zodpovedný a koncentrovaný. Hoci večer spieval ťažké predstavenie v opere, ráno o siedmej bol presne na chirurgii, kde si splnil svoju lekársku prácu - a potom išiel na skúšku do divadla. Večer mal predstavenie. To, čo robil, robil stopercentne a veľmi mi to imponovalo.

- Ako ste mohli súbežne študovať dva také rozdielne náročné odbory a potom ich dlhé roky vykonávať na špičkovej úrovni!? To muselo byť neuveriteľné vypätie a sebadisciplína!
Klinda: - Bolo to možné iba preto, že som mal presne zadelený čas. Môj pracovný deň nekončil tým, že som si doma sadol k televízoru alebo k novinám, ale k nástroju. Keďže som si na to zvykol už počas štúdií, nebolo mi to neobvyklé. Okrem časovej obmedzenosti ma v tomto dvojitom povolaní prenasledovala aj značná psychická záťaž. Po uzavretí práce na hematológii, som musel okamžite prehodiť výhybku na hudbu. Neľutujem to však, naopak. Prinieslo mi to ďalší, nezvyčajný životný rozmer, ďalšie poschodie skúseností, poznania a citového obohatenia. Keď je človek denne konfrontovaný s otázkami života a smrti, získa odrazu iný pohľad na bežný, aj na umelecký život, zrelší pohľad na hodnotový rebríček, aj iný pohľad na cieľ hudby. Veď hudba nemôže riešiť životné problémy, ale skrášľuje a obohacuje šedivú skutočnosť, možno aj kompenzuje tienisté stránky života, ale určite prehlbuje citový život a prináša zážitky, ktoré vie sprostredkovať len ona.

- Koľko hodín ste cvičili na organe?
Klinda: - Mojim cieľom bolo jednoznačne koncertné umenie. Podobne ako špičkoví klaviristi a huslisti cvičia niekoľko hodín denne, musel som si aj ja vytvoriť vhodné podmienky : domáci organ, lebo inde sa cvičiť nedalo, hlavne nie vtedy, keď mi to práve dovoľoval čas. Nebolo to jednoduché, finančne ani priestorovo: bývali sme totiž spočiatku v činžiakovom byte u manželkiných rodičov. Našiel som však u nich mimoriadne pochopenie a podporu.
Cvičil som dve, štyri - ale aj šesť hodín denne. Toto denné penzum sa usilujem dodržiavať aj dnes, pretože viem, že keby som vybočil z kolobehu, už sa doň nevrátim.

- Mohli ste vedľa presne naprogramovaného života vnímať realitu okolo seba?
Klinda: - Bol som prinútený okolnosťami. Moja špecializácia-organ a manželkina špecializácia-psychológia boli vtedy ideologicky zaznávané. Jedno ako neprístojné vnášanie religiozity do hudby, druhé ako “buržoázna paveda”. Dlhé roky sme sa museli potýkať s prekážkami a nástrahami, aby sme sa vedeli uplatniť. Pri tomto vypätí, musím sa priznať, vznikli veľké pozdĺžnosti voči mojej rodine. Manželka mi však s maximálnym porozumením umožňovala takýto život, obetavo a bez reptania. Snažil som sa to – samozrejme - vykompenzovať, ako sa len dalo, nielen jej, ale i našim deťom. Ale uvedomujem si, že som zostal kvôli umeniu svojej rodine veľa dlžný, čo úprimne ľutujem. Bol som zároveň spôsobom a intenzitou mojej práce odstrašujúcim príkladom pre moje dve dcéry. Ani jedna z nich si nevybrala hudbu za povolanie.

- Okrem sólistickej práce ste boli i vedúcou pedagogickou osobnosťou vo svojom odbore na VŠMU. Vychovali ste rad organových umelcov. Čo vás lákalo na tejto práci, ktorú vykonávate na VŠMU od roku 1962 podnes?
Klinda: - Organ bol v čase mojich štúdií známy iba ako kostolný nástroj, organové koncerty boli úplnou výnimkou a na okraji hudobného diania. Prof. E. Rigler-Skalický, repatriant z Budapešti síce založil organový odbor a podnietil postavenie organa v Slovenskej filharmónii, ale na Slovensku neboli v päťdesiatych rokoch vytvorené podmienky na koncertovanie. Okrem jednej malej brožúrky od Ladislava Stančeka – neexistovala žiadna iná publikácia o organe(ani česká), zo slovenskej tvorby boli známe nanajvýš tri sonáty od Jána Levoslava Bellu, nič sa nevydávalo, neexistovali koncertné cykly, okrem toho organ bol zaznávaný ako tmársky nástroj.
Vďaka profesorovi Kardošovi som v roku 1957 získal štipendium na niekoľkomesačné štúdium vo Weimare, kultúrnej metropole Nemecka. Vo Weimare som spoznal, čo všetko znamená vyspelý hudobný život a aký zástoj má v ňom organ. V porovnaní s tým sme nemali v našom odbore vytvorené nijaké rozvojové podmienky. Uvedomil som si, že pre plnohodnotný hudobný život treba v tejto oblasti vytvoriť vlastne všetko: musí sa začať vyučovaním na úrovni medzinárodného štandardu, podnecovať skladateľov, aby písali pre organ, organizovať koncertné cykly, pozývať renomovaných hostí na vytvorenie výkonnostnej laťky, doplniť chýbajúcu literatúru o organe. V kostoloch bolo vtedy zakázané robiť organové koncerty, bolo potrebné podnietiť výstavbu organov do koncertných siení. Popri tomto úsilí neustále odrážať útoky z ideologickej sféry o tom, že organ je iba kostolný, teda “tmársky” nástroj a nepatrí do socialistickej kultúry. Až po mnohých rokoch sa mi podarilo dosiahnuť, že sa podľa mojej dispozície postavili organy na Hrade v Bratislave, v Slovenskom rozhlase, Žiline, Piešťanoch a tým sa vytvorili podmienky na koncertné cykly. Všetky tieto činnosti som však vnímal ako výzvy, podľa Brechtovho bonmotu, že nespokojnosť je motorom myslenia.

- Ako by ste porovnali stav výuky organa na VŠMU včera a dnes?
Klinda: - To je dlhé rozprávanie. Železná opona znamenala veľkú brzdu pre rozvoj umenia vo všeobecnosti, aj v našom odbore. Nebolo možné voľne cestovať, obstarávať si noty a nahrávky, porovnávať úroveň výkonov. Moje koncertné úspechy mi otvorili cestu: nie pre lásku úradov k organu, ale pre devízy, získané z koncertov v zahraničí, ktoré sa museli prísne a presne odovzdávať. Nebolo možné z vlastného honoráru použiť väčšiu čiastku, než dovoľovali dôkladne vypočítané, skromné diéty. Nebolo povolené ostať ani o jeden deň naviac, než vyplývalo z koncertných povinností. Pragokoncert, centralizovaná pražská agentúra, kam som musel kvôli každému zájazdu opätovne cestovať, z devíz od českých a slovenských umelcov vraj devízovo zásoboval tri české ministerstvá! Pomery, za akých sa realizovali cesty do zahraničia, dnes ťažko niekto uverí.
Keď som si postupne vytvoril meno ako organista v zahraničí, pozývali ma tiež do jury desiatok medzinárodných organových súťaží. Tam som získal prehľad o výuke, o výkonnosti a vedomostiach z hádam všetkých dôležitých učilíšť. Okrem toho praktické skúsenosti z koncertovania na stovkách nástrojov rozličných typov a epoch výstavby, od historických, spred 600 rokov, až po súčasné, mi poskytli súbor vedomostí, ktoré som mohol využiť pri vyučovaní. Napokon mi poskytli aj materiál pre tri knihy: Organovú interpretáciu (OPUS, 1983), Organ v dejinách dvoch tisícročí (Hudobné centrum, 2001), a knihu, na ktorej si veľmi zakladám, Orgelregistrierung. Vyšla v Nemecku v dvoch vydaniach (1987 a 1996) a je vlastne jedinou modernou súbornou prácou o registrácii. V nemčine jestvovala predtým len dávno zastaraná príručka K. Lochera z roku 1887.
Podarilo sa mi podnietiť aj vznik ďalšej potrebnej literatúry. Moja kolegyňa a bývalá žiačka Emília Dzemjanová vydala pred pár rokmi Organovú školu a nedávno aj Metodiku organovej hry. Spolu s knihou Slovenské historické organy od našich už zomrelých organológov Gergelyiho a Wurma, existuje už dnes u nás sústava vedomostí o organe, na ktorej sa dá budovať ďalej, a ktorú v takej kompletnosti nenájdete v literatúre našich susedných štátov, ani v inom slovanskom jazyku. Možno povedať, že nastala určitá spätná väzba medzi mojím vyučovaním a koncertnou činnosťou: jedno podnietilo druhé, a nazdávam sa, že so vzostupnou tendenciou.
Situácia v odbore sa však nedávno zmenila. Ešte pred r. 1989 bol organ na VŠMU luxusným odborom – vzhľadom k neistote uplatnenia, lebo šancu mali len excelentní absolventi. Na celom oddelení, vo všetkých ročníkoch spolu študovalo iba 4-6 žiakov. Na odbor sa preto dostali len tí najlepší. Nikdy som nemal vyslovene slabého žiaka. Ak som videl, že na štúdium niekto nemá, odporučil som mu, aby radšej odišiel a netrápil seba i pedagógov. Za 42 rokov pedagogickej práce som vychoval desiatky organistov, skoro každý sa uplatnil a našiel si životnú cestu v odbore. Dnes je na organovom oddelení VŠMU 2O poslucháčov, vrátane cirkevnohudobného oddelenia a traja profesori.

- Majú mladí ľudia - organisti predstavu, kam pôjdu po absolutóriu VŠMU? Všetci nemôžu byť sólistami.
Klinda: - Na jednej strane je správne, aby sa vytvorila široká báza vzdelaných organistov, ale treba myslieť i na to, že z daného počtu sa len málokto stane skutočným koncertným umelcom. A tak niektorí budú učiť na základných umeleckých školách alebo na konzervatóriách, ďalší možno prestúpia na iné odbory, alebo si nájdu iné povolania.

- Na konzervatóriách i VŠMU existujú aj cirkevno-hudobné oddelenia, pred pár rokmi vzniklo v Bratislave Cirkevné konzervatórium, ktoré vychováva aj organistov... Na malé Slovensko je odrazu priveľa hráčov na jeden nástroj. Môžu sa absolventi vôbec uplatniť na miestach chrámových organistov?
Klinda: - To je žiaľbohu len hypotetická možnosť, veľmi sklamávajúca z hľadiska očakávaných perspektív po roku 1989. Cirkevní hodnostári nemajú záujem o etablovanie tohto povolania, ktoré bolo u nás voľakedy bežné a je dodnes také v okolitom svete. Kvalifikovaných organistov treba totiž zaplatiť, vytvoriť im celoživotnú existenciu. Od čias komunizmu – a žiaľ i dnes – je bežné, že v kostoloch na organe hrávajú amatéri, študenti, penzisti, ženy z domácnosti za “Pán Boh zaplať”, alebo za minimálnu odmenu. Pravda, robia to i radi, lebo sa dostanú k organu ako k zaujímavému nástroju. Dokonca ani v našich siedmich katedrálach nie sú vytvorené miesta pre kvalifikovaných organistov, a to nehovorím o stovkách mestských farských a iných kostolov. Podobná situácia je, žiaľ, aj v evanjelických chrámoch, hoci tam má organista menej povinností. V zahraničí (a kedysi aj u nás) však patrične školení organisti vedú zbory dospelých, mládeže, detí, ba aj chrámové orchester... S touto situáciou súvisí aj celkovo nízka úroveň hudobnej produkcie počas bohoslužieb. Stačí počúvať prenosy omší v Slovenskom rozhlase, aby sme si upravili obraz o dnešnom stave. Nechápem, že cirkevní hodnostári sa nezamýšľajú nad rádovým rozdielom voči úrovni svetských hudobných produkcií, ktorými sme obklopení. Veriaci, keď vkročí do kostola, je odrazu konfrontovaný s neumelým amaterizmom, kostolnými častuškami, zborovou úpravou viedenských valčíkov a operných scén, ktorých “posvätnosť” chce legitimizovať zbožný text lokálneho veršotepca. Nad všetkými pápežskými výrokmi, výzvami a cirkevnými predpismi panuje diletantský vkus miestneho duchovného či organistu. Ak sa v tomto smere zo strany všetkých cirkví nepokročí k náprave, ostane chrámová hudba na biednej úrovni z čias socializmu.

- Ako je možné, že napriek realite, ktorú ste spomenuli, sa mladí ľudia stále hlásia na štúdium organa?
Klinda: - Lebo sú idealisti. Čoskoro však zistia svoje neradostné perspektívy a prestupujú na iné odbory. Aj počet prihlášok na našich sedem odborných a vysokých učilíšť pre cirkevnú hudbu rapídne poklesol. Na väčšinu z nich sa tohto roku nehlási už nikto! Zrejme sa budú postupne rušiť. Zodpovední za to však už nebudú komunisti...

- Pán profesor, dávnejšie ste napísali monografiu o Alexandrovi Albrechtovi, zredigovali ste dva zväzky zborníka Slovenská organová tvorba, vydali spomínanú knihu o organovej interpretácii a naposledy vydali reprezentatívnu publikáciu Organ v kultúre dvoch tisícročí. Ako dlho ste túto poslednú tristostranovú publikáciu písali, čo ste s ňou sledovali?
Klinda: - Keď som dával knihu do definitívnej podoby, netrvalo to viac ako tri roky – ale predtým som celý život zbieral materiály do nej. Tým, že som hral toľko koncertov od Európy, cez Hong-Kong, Koreu, Japonsko, až po Austráliu, Ameriku a iné krajiny, získal som veľký prehľad. A neustále som si dopĺňal knižnicu knihami a notami. Chcel som napísať knihu s komplexnými informáciami o organe, jeho dejinách, hudbe i konštrukcii, ktorá zaujme širokú obec milovníkov organa, študentov, kolegov, i duchovných a poskytne prehľad o celej problematike tohoto zaujímavého nástroja, ktorý, napodiv, musí stále zápasiť o svoje miesto v kultúrnej sfére. Voľakedy bola organová hudba pre komunistických ideológov príliš nábožná, dnes je pre niektorých duchovných príliš svetská... A organistom predsa vždy išlo predovšetkým o to, aby mohli hrať hodnotnú a peknú hudbu, ktorá povznesie poslucháčov.

- V spomínanej knihe sa venujete aj historickým organom, ktoré sú na Slovensku neprávom obchádzaným a devastovaným kultúrnym bohatstvom národa. Čo dodať k tejto “večnej” téme?
Klinda: - Skutočne, je to stará a boľavá téma. Žiaľ, stále je na mŕtvom bode. Najväčšiu zásluhu na tom, že sa problém objavil na verejnosti, majú Dr. Otmar Gergelyi a MUDr. Karol Wurm, obetaví nadšenci, žiaľ, dnes už nežijúci historici a organológovia, autori knihy Slovenské historické organy. Inicioval som viaceré porady, písal listy ministrom kultúry, žiaľ bezvýsledne. Vtedy na jednej chodbe ministerstva sedeli pamiatkári, aj cirkevný odbor, ktorí si vzájomne prihrávali čierneho Petra. Prví hovorili: o pamiatku sa musí starať vlastník, druhí: nám to vyhovuje, ani nemáme peniaze.
Podnes je to tak... A tak historické organy, napriek ich veľkej kultúrnej hodnote, okrem pár výnimiek, naďalej chátrajú. Budúce generácie zdedia iba trosky, alebo vôbec nič. Hoci medzi mnohými pamiatkármi a múzejníkmi pracuje niekoľko desiatok odborníkov –ani jeden nemá na starosti hudobné nástroje, ani sa v nich nevyzná. Je to ako zakliate.

- Koľko je u nás historických organov?
Klinda: - Niekoľko sto. Nie sú to síce veľké, ale živé, nemuzeálne nástroje, hodnotné svojou stavebnou, zvukovou i výtvarnou podstatou. stránky. Sú vlastne jedinými akustickými svedkami našej hudobnej minulosti.

- Sú nutné na ich opravu mnohomiliónové investície?
Klinda: - Veľké náklady by si vyžadovali iba najväčšie z nich: napríklad vo františkánskom kostole v Pezinku, vo Farskom kostole v Pruskom, vo Višňovom, v Gelnici. Žiaľ, postoj k nim nie je len vec peňazí, ale aj vzťahu ich vlastníkov k nášmu kultúrnemu bohatstvu, aj nedostatku kvalifikovaných organárov. Celý majstrovský cech organárov (aj iných nástrojárov)zlikvidovali za socializmu. Nielenže ich rozpustili ako súkromných živnostníkov, ale pri tej príležitosti sa zlikvidovali aj špeciálne organárske nástroje, ktoré nakoniec skončili v zbere. Dnes je síce veľa “organárov”, ale zväčša takých, ktorí opravujú všetko – od vodovodu cez televízor až po organy. Nezriedka iba kamuflujú opravy a kradnú inventár organov. Žiaľ, máme len jediného profesionálne vyškoleného, ktorý má pracovné skúsenosti z Nemecka a Francúzska, ale u nás nenachádza existenčné podmienky, ani podporu v činnosti. Päťdesiat rokov sa pokúšam o pomoc pre záchranu historických organov, ktoré sú veľkým kultúrnym bohatstvom Slovenska, ale strácam nádej. Sponzora možno nájsť pre rozličné podenkové či gýčovité podujatia, pre súťaže pekných slečien, pre okrajové druhy športov, výkony amatérov, reklamy zlyhávajúcich politikov, ale nie pre celonárodné hodnoty, ku ktorým iste patria aj historické organy.

- V ostatných desaťročiach ste založili spolu s ďalšími organistami a nadšencami viacero organových festivalov a prehliadok. To vás môže tešiť. Predsa len – ľady sa pohli...
Klinda: - Viete koľko to vyžaduje úsilia, presviedčania, dramaturgickej a organizátorskej práce? A stále to stojí na neistej pôde. Nedávno som sa dopočul, že nový riaditeľ Bratislavského kultúrneho centra chce zrušiť gitarový a organový festival, ktorý bol po desaťročia obľúbenou súčasťou Kultúrneho leta a predstavil stovky domácich a zahraničných reprezentantov nástroja. Bude nasledovať aj nedeľný organový cyklus v Slovenskom rozhlase ktorý je dlhé roky mimoriadne úspešný umelecky i návštevnícky ? Nepochybne i preto, že na koncerty bol voľný vstup, chodili celé rodiny. Poslucháči do posledného miesta napĺňali koncerty priamo vysielané rozhlasom. Najnovšie vedenie SR rozhodlo, že od marca t. r. sa bude na tieto koncerty platiť vstupné, čo nepochybne povedie k rapídnemu poklesu návštevnosti. Zisk z inkasovaného vstupného (po odpočítaní tlače lístkov, distribúcie, kontroly a napokon vyúčtovania) sotva bude úmerný kultúrnej strate.

- Čiže predsa len skepsa?
Klinda: - Nie celkom. Prevážnu väčšinu života mám za sebou a môžem ju, napriek mnohým úskaliam, hodnotiť pozitívne. Veď už v čase, keď ešte nepôsobil napríklad Slovenský komorný orchester alebo naši skvelí operní sólisti, som sa na mnohé svetové pódiá dostal ako prvý slovenský umelec – (žiaľbohu často označovaný ako “český” či “československý”) a hral som, kde sa len dalo, slovenskú hudbu, ktorej vytvorenie som nezriedka podnietil. Je mi však ľúto, že práve na sklonku mojej činnosti, sa po roku 1989 nedostavil vzostup, ale pokles všeobecných kultúrnych hodnôt u nás. Je priam paradoxom, že za socializmu, ktorý potláčal organové umenie ako nežiadúce, predsa bolo možné etablovať odbor, ktorý predtým na Slovensku vôbec nejestvoval a vypracovať ho na medzinárodnú úroveň. Na Slovensku sa postavilo niekoľko organov v koncertných sieňach, vznikli koncertné cykly, lisovali sa gramodosky, vydávali noty a knihy, študenti organa každoročne koncertovali v sieni Slovenskej filharmónie... Dnes sa musia viesť “ústupové boje”, aby sa vytvorené hodnoty aspoň čiastočne zachovali a neutopili sa v mori nekultúrnej komercie. Ak sa tu niečo v nazeraní na kultúru zmení, tak až vtedy, keď sa dostanú do verejných (i duchovných) funkcií vzdelaní, kultúrne rozhľadení, nezaťažení ľudia mladej generácie, ktorí budú považovať kultúru za najcennejšiu devízu tohto národa. Tento proces môže potrvať dlho.

- Ale verme, že raz sa to zmení.
Klinda: - Bez viery by moja ďalšia činnosť nemala žiaden zmysel!
Za rozhovor ďakuje: Terézia Ursínyová