Viliam Judák

Aj politika môže byť cestou k svätosti

(K očakávanej beatifikácii posledného rakúskeho cisára)

Pred 82 rokmi zomrel Karol Habsburský-Lotrinský, posledný rakúsky cisár. Jeho pozemský život sa ukončil v exile následkom obojstranného zápalu pľúc, bez akejkoľvek moci, ako taký, ktorý „prehral“ veľkú ríšu, akou bolo Rakúsko-Uhorsko. Pápež sv. Pius X. prorokoval o ňom, keď ešte nikto nemohol vedieť, že bude nosiť korunu: „Požehnávam arciknieža Karola, budúceho cisára Rakúska, ktorý bude slúžiť svojim krajinám a národom na najväčšiu česť a na najväčšie požehnanie – ale zjaví sa to iba po jeho smrti“.
Mena tohto panovníka Rakúsko-Uhorskej monarchie, rakúskeho cisára (ako Karol I.), uhorského kráľa (ako Karol IV.) a zároveň českého kráľa, naozaj po viac ako 81 rokov dotýka sa nasledujúca správa: Kongregácia pre kauzy svätých v Ríme - v sobotu 20. decembra 2003 - v prítomnosti pápeža Jána Pavla II. uverejnila rozhodujúci dekrét o budúcom blahorečení tohto „Božieho sluhu“. V ňom potvrdzuje Kongregácia zázračné vyliečenie, ktoré nastalo po prosbe o pomoc tohto hlboko veriaceho cisára. Za prítomnosti pápeža a početného zastúpenia členov rodiny Habsburgovcov, pod vedením najstaršieho syna cisára Karola, Ota Habsburského, zdôvodnil tento krok Vatikánu prefekt Kongregácie, kardinál José Saraiva Martins, že cisár Karol „slúžil svojmu ľudu spravodlivosťou a láskou“.
Kardinál, ktorého Kongregácia skúmala od r. 1949 život a pôsobenie monarchu doslova povedal: „Hľadal mier, pomáhal chudobným, viedol rozhodnosťou duchovný život. Viera rozhodovala v jeho živote od mladosti a predovšetkým za prvej svetovej vojny, ako aj v exile na ostrove Madeira, kde zomrel ako svätý.“ Už v apríli uznala a zistila Kongregácia „heroický stupeň čností“. Podľa tohto vyhlásenia cisár Karol bol „vzorný kresťan, manžel, otec rodiny a panovník“.
Podpisom uznania zázraku pápežom Jánom Pavlom II. sa takto ukončil dlhý proces žiadosti vyhlásenia za blahoslaveného. Podľa kanonizačného predpisu budú nasledovať ďalšie kroky. Ak sa splnia, aj ďalšie prísne kritéria Kongregácie, je to cesta k tomu, že ho Cirkev povýši na oltár.
Mohlo by sa povedať: Bez námietok bol nielen privátne zbožný muž, ale aj kresťan, ktorého viera určila aj jeho politické ciele. To je pravda, skutočne sa snažil oveľa menej o vojenský úspech monarchie o mier pre všetkých. S touto svojou vôľou o mier stroskotal len na zatvrdlivej nerozvážnosti ako u svojich priateľov tak u nepriateľov.
„Ale stačí to na vyhlásenie za blahoslaveného?“ – pýtajú sa mnohí. Samozrejme nie, lebo jestvuje nespočetne veľa veriacich ľudí, ktorí všetko vsadia na to žiť v rodine a v povolaní podľa prikázaní Božích. Ale bol predsa cisárom! Áno, tým bol, ale v očiach Boha sa nepočíta postavenie, ale iba láska. Môže byť pre bohatých a mocných veľmi záslužné, keď sa pretlačia do nebeského kráľovstva „ako ťavy cez ucho ihly“, ale zato ich Cirkev ešte nevyhlasuje za blahoslavených. „Tento cisár bol vzorom aj vo svojom osobnom živote: ako otec pre svoje deti, ešte viac ako muž, ktorý verne miloval svoju ženu do poslednej hodiny svojho života. Okrem toho niesol kríž stroskotania a opovrhnutia zo strany svojich nepriateľov silou skutočnej nadprirodzenej sily. Veľkosť jeho utrpenia dáva lesk veľkosti jeho viery“ – hovorí prof. morálnej teológie a pomocný biskup v Salzburgu Andrej Laun v príspevku s názvom Karol I. z Rakúska – kresťan pre Európu.

Karlovo narodenie - 17. augusta 1887- sprevádzala veľká sláva, ako vždy, keď vládnuca habsbursko-lotrinská rodina vítala nového mužského potomka. Pri krste, o dva dni, dostal osem mien, z ktorých používal oficiálne prvé tri: Karol František Jozef. Detstvo prežil na miestach, kde jeho otec pôsobil v cisársko-kráľovských vojenských službách: v Brne, Ennse a v Prahe, kde študoval právo. Patril k najvzdelanejším v habsburskej dynastii. Nikto však netušil, že v ňom vyrastá nový panovník, hoci z tejto dynastie pochádzal. Podľa postavenia v rodine mal k trónu veľmi ďaleko. Koruna totiž patrila najstaršiemu z najstaršej línie dynastie.
V čase jeho narodenia bol cisárom František Jozef, vtedy 57 ročný panovník, ktorý vtedy vládol mnohonárodnostnému štátu od r. 1848.. Nástupcom mal byť syn Rudolf. Ten však tragicky ukončil svoj život r. 1889. Keďže vládnuci cisár nemal ďalších synov, možné nástupníctvo prešlo na brata Karola Ľudovíta. Ten však zomrel r. 1896. Tým sa stal nástupcom jeho najstarší syn, známy František Ferdinand z Este. Jeho vzťah k Žofii Chotkovej, s ktorou uzavrel manželstvo, však nezodpovedal prísnym predpisom vládnucej dynastii, preto boli jeho synovia vylúčení z možností získať korunu. Nástupníctvo, podľa práva, malo prejsť na Karolovho otca Ota - mladšieho brata cisára Františka Jozefa. Ten však zomrel v roku 1906.
Zavraždením arcikniežaťa Františka Ferdinanda 28. júna 1914 v Sarajeve, stal sa vtedy 27-ročný následníkom cisára Františka Jozefa. Európa skĺzla do prvej svetovej vojny bez toho, aby mladé arciknieža – nasledovník mal na to a na prvé vojnové roky vplyv. Za necelých desať dní boli zapletené do vojny všetky hlavné mocnosti Európy. Taliansko sa v máji 1915 pridalo k Spojencom; USA v apríli 1917 a okrem toho ešte viac než dvadsaťpäť menších štátov. Keď 11. novembra 1918 zbrane utíchli, prišlo už o život desať miliónov ľudí, asi dvadsať miliónov bolo ranených.
Medzitým „čakateľ“ na trón uzatvoril 21. októbra 1911 manželstvo s dcérou parmského vojvodu Róberta, o päť rokov mladšou princeznou Zitou Bourbonskou, dcérou posledného parmského kniežaťa. Jej rod detronizovaný od r. 1859 žil v Rakúsku. Keď sa 19 ročná nevesta vybrala do Ríma, aby poprosila pápeža o požehnanie pre ich manželstvo, Pius X. povedal: „Karol je odmenou neba za všetko, čo Rakúsko urobilo pre Cirkev.“ Manželka ho verne sprevádzala v neľahkých životných skúškach až do jeho smrti. Z ich manželstva vzišlo osem detí. Manželka Zita zomrela v požehnanom veku r. 1989 a bola pochovaná so všetkými poctami v cisárskej hrobke vo Viedni.
Dňa 21. novembra 1916 sa stal smrťou starého cisára vládcom nad Rakúsko-Uhorskom. Korunovaný za uhorského kráľa bol 30. decembra 1916. Korunovačný obrad vykonal ostrihomský arcibiskup a prímas uhorský Ján Černoch, rodák zo Skalice. Pre Karola korunovácia nebola formalitou, ale on ju chápal ako verejný sľub daný Bohu. Ako zodpovednosť za zverený ľud.
Cisár nežil so svojou rodinou v cisárskych zámkoch Hofburg, či Schőnbrunn vo Viedni. Tam iba úradoval. So svojou rodinou žil v jednoduchej rodinnej vilke, akú si mohol dovoliť ktorýkoľvek vyšší úradník.
Keďže Karol František Jozef tento čas strávil na rozličných frontoch, vedel lepšie ako mocní v Berlíne o beznádejnosti tohto vraždenia národov. Cisár mal od začiatku iba jeden cieľ - mier. Ale všetky jeho mierové iniciatívy stroskotali na istote víťazstva Nemecka. V tomto čase ako už od začiatku vojny pápeži Pius X. a jeho nástupca Benedikt XV. neohrozene hľadali cesty k mieru. Na jar 1916 nadviazal Benedikt XV. kontakty s Matthiasom Erzbergerom, členom nemeckého Ríšskeho snemu, aby sa prerokovali možnosti nemecko-belgického separátneho mieru, lebo sa zdalo, že znovuvytvorenie Belgicka je hlavnou podmienkou pre zmier s Anglickom. 12. decembra 1916, keď Nemecko verejne oznámilo svoju ochotu na mierové rokovania, dalo Anglicko Vatikánu na známosť, že pápežská podpora tejto mierovej ofenzívy nie je žiadúca, lebo pozícia centrálnych mocností je teraz príliš výhodná.
V nasledujúcom období sa kúria pokúšala zisťovať vojnové a mierové snahy vojnových nepriateľov a ich ochotu zriecť sa ich. Eugenio Pacelli, od mája 1917 pápežský nuncius v Mníchove, odcestoval v júni do Berlína na rokovania s Bethmannom Hollwegom. Zdalo sa, že sa dosiahol prelom, keď sa ríšsky kancelár vyjadril o úmysle navrátiť Belgicku jeho úplnú nezávislosť a zrieknuť sa Alsaska- Lotrinska a nevylúčil ani ďalšie úpravy hraníc. Na to nadväzujúce rokovanie s Karolom I. Rakúskym (30. júna) prinieslo zásadnú ochotu k územným koncesiám voči Taliansku. Na tomto základe 9. augusta 1917 kúria vypracovala mierovú výzvu, ktorú adresovali bojujúcim mocnostiam. Bojujúce mocnosti síce chceli mier, ale za podmienok, ktoré, ako sa zdalo, neboli pre protivníkov prijateľné.
Situácia na fronte však vyústila do stavu, že nemecká delegácia bola prinútená podpísať 11. novembra 1918 v Compiegne podmienky, ktoré sa vyrovnali kapitulácii. Na to nadväzujúce mierové rokovania v Paríži, od 29. januára 1919, bez účasti Nemcov sa podobali skôr rozdeľovaniu koristi. Nemecko stratilo vo Versaillskej zmluve z 28. júna 1919 13 % svojho územia, 10 % svojho obyvateľstva, 28 % svojich ložísk uhlia a 75 % železnej rudy. Vojensky bolo so svojím stotisícovým vojskom bez ťažkých zbraní degradované na bezvýznamné. Vyhlásením za „jediného vinníka vojny“ muselo nahrádzať škody - presná suma reparácií, ktoré víťazi vypočítali do roku 1921 na 132 miliárd zlatých mariek, sa mala splatiť splátkami do roku 1988.
Ako vidieť, mladý cisár nemal ani šancu priviesť vytúžený mier ani držať pospolu mnohonárodnostný štát. V tejto súvislosti možno uviesť hodnotenie Anatola Francea, ktorý nebola ani zďaleka priaznivcom Habsburgovcov: „Jediný čestný muž v tejto vojne bol rakúsky cisár Karol.“
26. októbra Rakúsko prerušilo vojenské spojenectvo s Nemeckom. Dňa 28. toho istého mesiaca v Prahe bola vyhlásená Česko-Slovenská republika a o dva dni nato došlo k vytvoreniu vlády v Rakúsku, ktoré sa stalo republikou (Deutschösterreich).
11. novembra 1918 sa zriekol Karol I. pod nátlakom udalostí každej účasti na vláde, avšak nevzdal sa trónu. Chápal to ako svoju službu a životné poslanie. „Od môjho nastúpenia na trón som sa neustále snažil svoje národy vyviesť z hrôzy vojny, na vypuknutí ktorej nenesiem žiadnu vinu. Neváhal som obnoviť ústavný život a otvoriť národom cestu k samostatnému štátnemu vývinu. Teraz ako aj v minulosti naplnený nemennou láskou k všetkým svojim národom nechcem svojou osobou byť prekážkou k ich slobodnému rozhodnutiu“- to boli slová, ktoré sprevádzali jeho abdikáciu.
Cesta mladého cisára a jeho rodiny viedla do exilu najprv do Švajčiarska. Neskôr, keď stroskotali dva pokusy o obnovu v Maďarsku (marec a október 1921) aj preto, že Karol sa chcel vyhnúť prelievaniu krvi – odcestoval na portugalský ostrov Madeira 5. novembra 1921. Na palube, pred odchodom, ho navštívil pápežsky nuncius akreditovaný v Maďarsku, aby mu v mene pápeža Benedikta XV. udelil požehnanie.
19. novembra 1921 loď s cisárskym párom pristála na Madeire. Deti, ktoré ostali vo Švajčiarsku, prišli o tri mesiace. Na pápežovo želanie sa cisára ujal biskup ostrova. Keďže Villa Victoria, v ktorej sa ubytoval na začiatku, bola na cisárove pomery drahá, presťahoval sa na do hornatej oblasti ostrova. Bývanie i ďalší život kráľovskej rodiny bolo veľmi skromné. Dom nemal zavedený elektrický prúd a voda bola len v kuchyni. V polovici marca 1922 cisár ochorel na chrípku, ku ktorej sa pridali ďalšie komplikácie. Cisár Karol sa častejšie vyjadroval v tom zmysle, že Boh si želá obetu jeho života pre dobro všetkých národov, ktoré boli zjednotené pod žezlom Habsburgovcov.
Z úsporných dôvodov nedovolil volať lekára. Až pri zhoršujúcom sa stave, ale lekárska pomoc bola bezmocná. Zomrel iba 35-ročný 1. apríla 1922. Jeho prvorodený Oto kľačal vtedy pri smrteľnej posteli otca. O osemdesiat rokov neskôr povedal Oto Habsburský o tomto okamžiku: „Keď som ho v tomto poslednom dni – v hodine pravdy- ako ju volajú Španieli, videl, vedel som, že jeho život bol úspešný. Vo chvíli smrti niet sebaklamu. Človek ostáva sám a pozemské výdobytky už neplatia. Keď človek stúpi pred svojho Stvoriteľa, platí pred ním iba plnenie povinností a dobrá vôľa. Toto učenie bolo pre mňa, ako to môj otec chcel, najcennejšou skúsenosťou pre neskorší život.“
Jeho telo pochovali v chráme Panny Márie, ktorú si zvlášť uctieval, aj dennou modlitbou sv. ruženca, „Nosa Seňora do Monte“.
Pri pohľade na jeho život, ktorý podľa mnohých patrí do dávneho sveta, možno cítiť, že si cisár uvedomoval zodpovednosť za svoje politickú úlohu nielen pred tvárou tohto sveta, ale aj pred tvárou večnosti. Zdá sa často, že volení zástupcovia ľudu, akoby zabúdali na tento dôležitý aspekt. Zväčša sa usilujú čas svojej vlády prezentovať tak, aby aspoň navonok uspokojili túžby svojich voličov, nehovoriac o prostriedkoch. Akoby tu, v mnohých prípadoch, zaznievalo falošné pravidlo v duchu humanistického mysliteľa N. Machiavelliho: „Činy ľudí sa okrem toho neposudzujú sami osebe, ale podľa výsledku. Týka sa to najmä vladárov, keďže niet nijakej inej súdnej inštancie, u ktorej by sa dali ich činy reklamovať. Stačí teda, ak vladár predloží účet o tom, ako živil a udržiaval štát, a prostriedky, ktorými to dosiahol, sa budú vždy pokladať za počestné a každý ich bude chváliť.“ Nedivme sa, lebo považoval za „pochabosť a domýšľavosť“ odvolávať sa na „vyššie zákony“.
Naozaj, uvedomujú si zodpovednosť politici aj vzhľadom na večnosť? Chápu svoj úrad, či zverenú moc ako niečo, čo sa im dalo s dôverou „zhora“ a za čo musia skladať účty pred Bohom? Chápu, že ich zahľadenosť na vlastnú nádheru je iba predchodcom sebazotročenia a sebazničenia?
Nezáleží, či sú demokraticky volení alebo ide o monarchov. Pretože nie forma vlády odstráni nebezpečie diktatúry, ale viazanie na vyšší nebeský a večný Boží zákon. V encyklike Evangelium vitae sa v tomto duchu hovorí: „Hodnota demokracie stojí a padá s hodnotami, ktoré vyjadruje a napomáha: k základným a nevyhnutným hodnotám určite patrí dôstojnosť každej ľudskej osoby, rešpektovanie jej nenarušiteľných a neodcudziteľných práv a tiež uznanie „spoločného dobra“ ako cieľ a kritérium politického života. Základom týchto hodnôt nemôžu byť dočasné a menlivé „väčšiny“ verejnej mienky, ale len uznanie objektívneho morálneho zákona, ktoré ako „prirodzený zákon“ vpísaný do srdca človeka je normatívnym východiskom aj pre civilné zákonodarstvo“ (čl. 70).
Prečo cisár Karol nebude takým istým svätým vzorom ako mnohí v Katolíckej cirkvi? Lebo mal korunu?! Nie. Lebo bol štátnikom, ktorý bol preniknutý tým, že je služobníkom Boha, a preto tiež služobníkom svojich národov. Keď mu ponúkali slobodomurári po prehratej vojne, že mu vrátia ríšu, keď im urobí ústupky, vraj povedal: „Dostal som ríšu od Boha, nechcem ju od diabla naspäť.“
Dnešná Európa, ktorá zrastá spolu, potrebuje svätých. Zodpovední politici potrebujú vzory a Európa potrebuje dušu. Akú dušu? Kresťanskú, katolícku! Pretože Európa bola a je taká napriek mnohým taktickým spochybneniam!
„Je to neekumenické, či nasmerované proti židovským, moslimským obyvateľom?- pýta sa citovaný biskup A. Laun a odpovedá slovami: „Vôbec nie, lebo v Európe s katolíckou dušou je miesto nie pre všetko, ale pre všetkých podľa miery tej spravodlivosti, ktorá je fundamentom právneho štátu. Neklamme samých seba! Teraz vznikajúca Európa je v nebezpečenstve. Meranie na niektorých dôležitých kritériách, zdá sa, že prepadá „kultúre smrti“. Duch určitej nešťastnej minulosti sa vracia, zakrytá iba „šminkou dobre bežiaceho hospodárstva“. Nech myslíme na potraty, na eutanáziu, na bláznivé stanoviská Európskeho parlamentu, na manželstvá homosexuálov, na zničenie rodín feministickou ideológiou a nie naposledy na život nepriateľskú politiku Spojených národov voči rozvojovým krajinám, ktorú podporuje aj Európa... Alebo aj: Európsky parlament vydáva správu, v ktorej sa odsudzujú všetky náboženstvá, ktoré nevyhovujú politicky nekorektným predstavám určitých ideologicky zaslepených poslancov.
Oddeliť Cirkev od štátu, lebo štát sa postaví na miesto Cirkvi a začína presadzovať svoj „učiteľský úrad“.
Pustená z reťaze od svojho Slnka je Európa ako nočná mora, len v spojení s Bohom Izraela je nádej, postavená na skale Cirkvi. Boží štát teda? Nie, lebo Cirkev neviaže na seba politickú moc, ale na Božom práve – ktoré leží aj pred cirkevnou mocou a poukazuje zodpovedným politickým nositeľom na ich vlastnú špecifickú zodpovednosť. Spása neprichádza od oddeľujúcej politiky – apartheidu, ktorá dáva Cirkvi rolu „čiernych“ posiela ju do geta, ale od jasného rozoznania medzi Bohom a cisárom“- hovorí vo svojej úvahe biskup Laun.
Cirkevný historik Ján Mikrut v diele Fascinujúce postavy Cirkvi Rakúska uvádza vyjadrenie dvorného radcu Peter Brouceka o cisárovi Karlovi: „Jeho zodpovedná a na radu kresťansko-katolíckych učencov postavená činnosť mohla by byť, čo sa týka našich čias, významným stavebným kameňom pre spojenú Európu: pre Európu národov a otčín, ktorá bola tak podstatne ovplyvnená kresťanstvom. Pre politickú mozaiku môže jeho život byť tiež kresťanským svedectvom.“
Kresťanská Európa sa nestáva, či nestane teoretizovaním, ale ľuďmi, ktorí ju milujú, slúžia jej, ktorí sa za ňu obetujú, cítia sa za ňu zodpovednými, a to v duchu hodnôt, ktoré sa dajú rozlíšiť od všetkých iných svojím biblickým pôvodom. Preto by mala Katolícka cirkev postaviť do svetla reflektorov verejnosti i k sláve oltára ženy a mužov, ktorí stelesnili a vytvorili túto vytúženú naozaj ľudomilnú Európu skutočne. Karol, posledný rakúsky cisár a uhorský kráľ, mohol by byť jeden z nich. Tak by mohlo byť už citované tajomné slovo sv. pápeža Pia X. pravdivé, že sa cisár Karol stane po svojej smrti požehnaním pre svoje národy – preto, lebo víziu budúcej Európy nepopísal na papieri, ale dal jej zažiariť v konkrétnej podobe svojho životného poslania.