Slovenské prezidentské rumovisko

Volebné akty rôzneho typu predstavujú jedny z vrcholných prejavov suverenity občana, z ktorej podľa dikcie moderných demokratických ústav pochádza všetka moc v štáte. Tento akt však občan môže vykonať kvalifikovane a zodpovedne len v tom prípade, ak disponuje relevantnými, komplexnými a pravdivými informáciami. Keď táto podmienka sine qua non nie je splnená, voľby nadobúdajú charakter frašky.
Kultúra v snahe plniť si svoje poslanie informovaním čitateľov o kandidátoch na funkciu prezidenta SR v nastávajúcich priamych prezidentských voľbách sa písomne obrátila na siedmich z nich, a to na Vladimíra Mečiara, Františka Mikloška, Rudolfa Schustera, Eduarda Kukana, Ľuba Romana, Ivana Gašparoviča a Martina Bútoru, lebo ich preferencie boli najvyššie. Otázky boli uverejnené v Kultúre č. 23/2004. Otázky boli doručené preukazným spôsobom, t. j. boli odovzdané na podpis v podateľni NR SR, prezidentskej kancelárie, Ministerstva zahraničných vecí SR, v podateľni Bratislavského vyššieho územného celku a v jednom prípade zaslané doporučene na súkromnú adresu.
Na predložené otázky promptne odpovedal Ľubo Roman a jeho odpovede boli uverejnené v Kultúre č. 5 z 10. marca 2004.
Medzitým sa Ľubo Roman vzdal kandidatúry.
Ostatní oslovení kandidáti sa neozvali. V niektorých prípadoch sa to dalo predpokladať. Napríklad v jedinom prípade došlo pri odovzdávaní otázok k stretnutiu, a to s asistentom Martina Bútoru, ktorý svojím podpisom potvrdil prijatie otázok. Správal sa arogantne, takže sa podľa toho dalo usudzovať, že Martinovi Bútorovi periodikum Kultúra závislé na etike vonkoncom nič nehovorí... Sotva sa tiež dala očakávať pozitívna reakcia od úradujúceho prezidenta, ktorý musel kvôli pozitívnemu lustračnému nálezu opustiť post veľvyslanca v Kanade, keď jedna z našich otázok sa dotýkala daného problému a ďalšia zasa členstva v KSČ a KSS. Analogické dôvody mohol mať Eduard Kukan. Obom sa nemusela pozdávať ani otázka č. 5 a 6. Vladimírovi Mečiarovi mohli prekážať otázky týkajúce sa dlhov a ich splácania. Františkovi Mikloškovi nemuseli sadnúť otázky súvisiace so vzťahom ku konštituovaniu slovenskej štátnosti, prípadne otázky č. 5 a 6.
Prečo sa neozval Ivan Gašparovič, to je tajomstvo.
Ako sa hovorí, keď nejde hora k Mohamedovi, musí ísť Mohamed k hore. Preto si dovolíme pripojiť pár „srdečných“ poznámok k „najbonitnejším“ kandidátom na funkciu prezidenta.
Patrí sa začať Eduardom Kukanom. Nie azda preto, že by bol tak intelektuálne a charakterovo zdatný, ale preto, že dlhodobo viedol rebríček prieskumov verejnej mienky. Vlastne až do dnešného dňa (15. 3. 2004), keď píšeme tieto riadky, keď ho po prvýkrát predbehol Vladimír Mečiar. Kukan predstavuje takpovediac absolútne stelesnenie princípu oportunizmu. V mladosti sa oženil s Češkou, čo mu umožnilo byť v Prahe kvázi Slovákom, t. j. zaplniť kvóty určené v bývalej ČSR Slovákom, a pritom sa uspokojiť s osobnými výhodami. Tento pohodlný a zabehnutý modus vivendi Kukanovi nabúralo konštituovanie samostatnej Slovenskej republiky. „Povolanie“ pražského Slováka sa zrazu stalo nadbytočným, a tak mu neostávalo asi nič iné, než začať skúšať šťastie na Slovensku. Ďalším dôvodom mohlo byť i to, že v ČR okrem toho, že platil tzv. Lustračný zákon, tak sa aj uplatňoval. Meno Eduard Kukan sa totiž vyskytuje v známom Cibulkovom zozname spolupracovníkov ŠtB. Veľmi pikantné je krycie meno Eduarda Kukana Skopec, čo v preklade do slovenčiny znamená Baran a v prenesenom význame aj hlupák.
Nedá sa povedať, že by sa v slovenských masmédiách neobjavovalo dosť informácií o kandidátoch na funkciu prezidenta, alebo dokonca o ich rodinných príslušníkoch. Problém spočíva v ich nerelevantnosti vo vzťahu k funkcii, o ktorú sa usilujú. Ako môže napríklad pomôcť voličovi pri rozhodovaní informácia o tom, aké nohavice nosí napríklad pán Kukan v svojej záhrade, či aké náušnice a v ktorom uchu ich nosí, či nosil jeho syn, alebo informácia, že jeho manželka si najradšej nakupuje oblečenie v New Yorku, pretože tam majú potrebné veľkosti! Takáto skladba informácií nie je náhodná, ona zámerne slúži k tomu, aby zamaskovala podstatné. Ako píše Chesterton v poviedkach o pátrovi Brownovi: Kam najlepšie schovať list zo stromu? – Predsa v lese. A kamienok? – No predsa na pláži...
Niektoré triky používané na získanie pozornosti občanov a priživovanie sa na popularite iných verejne činných osôb sú relatívne rafinované. Tak napríklad kandidát Martin Bútora v spolupráci so spriazneným týždenníkom Domino Fórum sa snaží vytiahnuť sa v preferenciách trocha po chrbte Róberta Fica historkami o tom, ako údajne upadol do Dzurindovej nemilosti preto, lebo veľvyslanectvo SR v USA za pôsobenia vo funkcii veľvyslanca poskytlo Ficovi servis pri jeho návšteve USA, čo je v obdobných prípadoch bežnou rutinou, za ktorú sa však platí tým, že všade sú nastrčené dlhé uši aparátu veľvyslanectva, čo má slúžiť príslušnej vládnej garnitúre, prípadne aj ďalším príjemcom informácií, a monitorovať v takom prípade každé slovo a každý krok. Vladimír Mečiar sa pri svojej návšteve USA celkom zámerne a programovo takého „dobrodenia“ od nášho veľvyslanectva vzdal!
Snaha priživiť sa na Ficovi je motivovaná snahou získať aspoň aký taký slovenský náter, ktorý Bútorovi chýba v úsilí dostať sa do Grassalkovičovho paláca. Niežeby Bútorovi chýbala lojalita. Problém spočíva v inom: lojalita komu... Elegantne a priamo ho demaskoval v jednej z posledných diskusných relácií dlhodobo živoriacej a nedávno končiacej propagandistickej rozhlasovej stanice Slobodná Európa poslanec Smeru Boris Zala. Keď v spomínanej relácii propagoval Grigorij Mesežnikov z tzv. Inštitútu pre verejné otázky tzv. Vyhlásenie viacerých predstaviteľov bývalých východoeurópskych krajín na podporu vojenskej invázie USA a Veľkej Británie do Iraku, označiac toto vyhlásenie za realistické, Zala reagoval nekompromisne: aké realistické vyhlásenie, celkom jednoducho proamerické vyhlásenie, ktoré skoncipovali spolu vo Washingtone veľvyslanec SR v USA Bútora a veľvyslanec USA na Slovensku Weiser! Ešte poznámka k spomínanému „Inštitútu pre verejné otázky“: je to vplyvová a nátlaková organizácia financovaná zahraničnými zdrojmi, presadzujúca záujmy USA a Izraelu na Slovensku, ktorej „prezidentom“ pred svojím odchodom na post veľvyslanca SR v USA bol práve Martin Bútora.
V prezidentskej volebnej kampani sa riešia i úplne iné záležitosti a posty, nielen prezidentský. Názorne to bolo nedávno predvedené v relácii Na telo televízie Markíza s Martinom Bútorom. Kým k niektorým respondentom tejto relácie sa správala moderátorka veľmi razantne (evidentne sa to riadi politickou objednávkou zamestnávateľa), vo vzťahu k Bútorovi to bola úplne pohodová, skoro propagačná relácia. Dokonca sa v nej zahrala informačná hra: moderátorka vyrukovala s tvrdením, že v kuloároch sa povráva, že po očakávanom zvolení Eduarda Kukana za prezidenta by sa mohol Bútora stať novým ministrom zahraničných vecí SR. Bútora „samozrejme“ poprel, že by sa o post ministra zahraničia usiloval, alebo o ňom čo i len uvažoval, pretože je, ako sám povedal, „plnou svojou mentálnou kapacitou sústredený na prezidentskú kampaň“. Skrátka: dojemná scéna, dojemnejšia ako najvydarenejšie epizódy relácie STV Pošta pre teba.
Samostatnou kapitolou je Vladimír Mečiar. Obratný rečník a kombinátor, pri ňom v týchto parametroch ostatní kandidáti pôsobia dojmom učňov, nanajvýš tovarišov. Megaloman non plus ultra, ktorého dobre vystihuje starší vtip. VM si objednal taxík. Po príchode sa taxikár spýtal, kam to bude, pán premiér: „Kdekoľvek, všade ma ľudia potrebujú.“
VM má zopár závaží, ktoré mu môžu podraziť nohy. Je to predovšetkým dubiózne financovanie nákupu a rekonštrukcie jeho vily Elektra, kde „lieta“ vo vzduchu nevyjasnených asi 40 miliónov Sk, ktoré sú však pravdepodobne len vrcholkom ľadovca. VM tvrdí, že tieto transakcie financoval z úveru, ktorý začne splácať o niekoľko rokov. Ide o klasický prípad takzvaného mäkkého úveru, ktorého mäkkosť spočíva napríklad už v dlhodobom odklade splácania. Takáto situácia je u politikov v demokratických krajinách neakceptovateľná, pretože vždy platí niečo za niečo, a v prípade VM protihodnota môže súvisieť jedine s jeho verejnou funkciou a s ňou spojenými kompetenciami pri privatizácii hospodárstva SR.
Na druhej strane sotva existuje na slovenskej politickej scéne politik, ktorý by sa vyznačoval takou vysokou mierou odolnosti voči vonkajším a vnútorným tlakom ako VM, čo dokázal napríklad pri kladení základov slovenskej štátnosti.
František Mikloško sa začína objavovať na billboardoch so sloganom Dobrý deň, Slovensko. Máme dojem, že ľudia si pri pohľade na tieto billboardy povedia: Aj Tebe dobrý, Ferko, a tým to celé pre nich „hasne“. Zdá sa, že Mikloško je ako prezidentský kandidát beznádejný outsider a že mu nepomôže ani deklarovaná podpora lídrov SMK, ktorú si vyslúžil pobehovaním po maďarskom parlamente a koketovaním s pamiatkou na grófa Esterházyho. Skutočnosť, že František Mikloško nie je schopný ani ochotný odpovedať s čistým svedomím na legitímne otázky rešpektovaného kresťanského časopisu, na stránkach ktorého vystupujú také uznávané kresťanské autority ako napríklad otcovia kardinálovia Korec a Tomko, ukazuje na hĺbku marazmu súčasnej kresťanskej politiky na Slovensku.
Na Slovensku sa schyľuje k v poradí druhým priamym prezidentským voľbám. Tí, čo dúfali, že si budú mať možnosť vybrať medzi viacerými schopnými a morálnymi uchádzačmi, ktorí budú poskytovať záruky dôstojného výkonu najvyššej funkcie v štáte, budú opäť sklamaní. Voľby budú opäť, tak ako v prípade nepriamej volebnej formy, o dohodách a kšeftoch politických subjektov. A aby sme nezabudli, do rozhodovacieho procesu pristúpi vo zvýšenej miere faktor peňazí. Tie billboardy, hoci ich výpovedná hodnota je nulová, predsa niečo stoja. Dobrý deň, František Mikloško! Dajte, prosím, tie milióny radšej chudobným deťom. Veď ste predsa František!