Milan S. Ďurica

Dokument historickej hodnoty

Štrnásteho marca roku 1939 slovenský národ dosiahol to, čo vždy bolo a bude bytostnou potrebou a preto aj túžbou každého kultúrneho národa. Po desiatich storočiach príslušnosti k štátnym zriadeniam iných národov, a teda závislosti od nich, jeho legálni reprezentanti poslanci Snemu Slovenskej krajiny jednohlasne schválili "Zákon o samostatnom Slovenskom štáte", ktorým obnovili slávnu stredovekú štátnosť našich dávnych predkov. Tým istým zákonom sa snemové zhromaždenie pretvorilo na zákonodarný Snem Slovenského štátu, ktorý vymenoval prvú vládu na čele s Dr. Jozefom Tisom, ktorému až do budúcou ústavou stanovených volieb prezidenta zveril aj vykonávanie funkcie hlavy štátu. Ešte večer toho istého dňa 14. marca prehovoril Jozef Tiso do slovenského rozhlasu, aby oboznámil celý národ s udiavšími sa udalosťami a s politickým programom svojej vlády. Pokladám za veľmi dôležitý tento jeho prvý prejav ako hlavy Slovenského štátu, lebo jeho neštudovaná, bezprostredná formulácia verne odzrkadľuje Tisov zásadný postoj k vyhláseniu samostatnosti Slovenska, ako aj ku riešeniu najurgentnejších otázok verejného života v Slovenskom štáte. Je to dokument, ktorý v mnohom zachováva svoju nadčasovú platnosť, preto je potrebné, aby sme sa nad ním pozastavili, uvažovali, porovnávali a zachovali v pamäti. Drahý národ slovenský! Jednohlasným rozhodnutím Slovenského snemu zo dňa 14. marca 1939 vstúpil do života samostatný Slovenský štát. Predsedníctvo Slovenského snemu svojím rozhodnutím z toho istého dňa menovalo novú slovenskú vládu, ktorá hneď zložila prísahu do rúk predsedu Slovenského snemu. Táto historická zmena bola dnes prevedená jednomyseľne a rýchle, aby sa ani nezbadal prechod z nášho doterajšieho štátneho zriadenia, ktoré bolo len čiastočné, na úplnú štátnu aparatúru, ktorá organizačne zahrňuje už celú oblasť štátneho života, teda i národnú obranu a zahraničnú reprezentáciu, ktoré sme mali doteraz spoločné s Čechmi. Deň 14. marca 1939 je rodným dátumom samostatného Slovenského štátu. Splnili sa túžby našej národnej ambície, ktorá poháňala životnú silu národa k tomu, aby riadenie svojich vecí mal národ celkom, úplne a bezvýhradne vo svojich rukách. Náš samostatný Slovenský štát zrodil sa teda z dôsledne rozvinovanej politickej vôle slovenského národa vládnuť sám nad sebou na celej čiare, neodvisle od kohokoľvek. Vznikol teda z hlbokých kladných síl, ktoré budili oduševnenie, tvorili hodnoty, budovali sa prácou a sledovali priamu čiaru historického vývinu slovenského národa. Pod tlakom týchto kladných síl rástol i sám národ z rozdrobených jednotlivcov nielen v masu, ale v pospolitosť, ktorú vedie jedna veľká myšlienka: aby sa totiž v rámci osobitnej štátnej organizácie predstavila svetu ako rovnocenná kultúrna zložka s ostatnými národmi, s ktorými všetkými a najmä so susedmi chce žiť v nielen dobrom susedskom pomere, ale v priateľskej zhode, aby zo svojej strany priniesol čo najviac kladu do medzinárodných vzťahov. Keď dnes v rodný deň samostatného Slovenského štátu v duchu zdieľam radosť celého nášho Slovenska, ktoré ju slávnostne prejavuje nad dosiahnutím svojich odvekých túžob, v mene prvej vlády samostatného Slovenského štátu pripomínam niekoľko zásad, ako vedúce myšlienky pre náš najbližší postup. Náš Slovenský štát nezrodil sa z nenávisti, ale z veľkej lásky k svojeti a z odhodlanej vôle pracovať a obetovať za svoj ideál. Nech nás všetkých vedie predovšetkým táto myšlienka. Nie nenávisť oproti niekomu, ale vrelá láska k svojmu štátu, ktorá nás povzbudzuje a zo dňa na deň robí spôsobilejšími pracovať a obetovať za svoj nový Slovenský štát. Čo treba ešte z garnitúry minulosti odstrániť, to odstránime; ale nie nenávistne, náruživo, hrubo a surovo, ale po kresťansky. Vzťahuje sa to rovnako na všetkých. Zbytočných Čechov tak, ako tak bude vláda dávať k dispozícii Prahe. Toto je nielen starosťou ale aj povinnosťou vlády, a preto nech si nikto nenárokuje, aby túto otázku i sám vybavoval. Vláda je a bude stáť na výške svojho poslania a vybaví túto pre všetkých Slovákov tak dôležitú otázku spôsobom, aby netrpel ani náš verejný záujem, ale ani právo a spravodlivosť.
Podobne je to aj so židovskou otázkou. Vláda už má pripravený návrh zákona o židovskej otázke a len posledné udalosti prekazili, aby bol tento návrh našim snemom schválený. Preto akékoľvek samozvané zasahovanie do riešenia židovskej otázky je zbytočné, neprípustné a vláda bude vedieť a musieť proti komukoľvek čo najprísnejšie zakročiť a potrestať ho podľa platných predpisov. Náš Slovenský štát zrodil sa z organizovanej, tvorivej, oduševnenej práce za lepšiu budúcnosť slovenského národa. Nielen slovenská vláda, ale každý povedomý Slovák musel by pokladať za úhlavného nepriateľa Slovenského štátu toho, kto by namiesto tvorenia nových hodnôt prácou chcel ničiť už jestvujúce hodnoty. Kto namiesto poriadku by chcel vyvolávať zmätok a neovládal by svoju neskrotenú vôľu, toho by musela znemožniť skôr, než by kradmou rukou mohol siahať a podkopávať budúcnosť slovenského národa v jeho samostatnom Slovenskom štáte. Po 6. októbri som s radosťou konštatoval, že Slovák sa domáhal svojho práva a slávil svoje víťazstvo so spevom na perách. Nie krv tečie po stopách našej slovenskej slobody, nie plienenie a rabovačka je sprievodcom nášho politického postupu, ale radostná nálada, povýšená myseľ a disciplinovaná súdržnosť všetkých. Ak sme mali príčinu k takejto radosti po 6. októbri, nuž dvojnásobná príčina je pre nás dnes dožitie sa svojho samostatného štátu. Ako dar Boží prijímame túto udalosť, ktorá nás všetkých, vládu i pospolitosť slovenskú zaväzuje k povinnej stráži nad novonarodeným štátom slovenským. Veľká hrivna nám bola daná do rúk Božou Prozreteľnosťou, aby sme s ňou narábali podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Nechže táto hrivna prináša ovocie stonásobné! Nech vzrastie a vzmáha sa národ slovenský voľne a slobodne, teraz už pod vlastnou strechou ! Prestala už posledná príčina, ktorá nás Slovákov v nedávnej minulosti ešte delila. Samostatný Slovenský štát je skutočnosťou. Prestanú teda hádky a nastane spoločná veľká radostná spolupráca všetkých na budovaní nového štátu. Upisovanie pôžičky hospodárskej obnovy Slovenska nech ide ďalej v takej miere, ako bolo započaté. Veď sa nič nezmenilo v neprospech výhľadov tejto pôžičky. Hospodárska obroda Slovenska znamená teraz hospodárske zariadenie Slovenského štátu. Nielen doma, teraz už i za hranicami vystupujeme samostatne pod svojim menom: pričiňme sa teda, aby tento náš štát hneď od začiatku vystupoval čestne, statočne, dôstojne; aby sa ukázalo, že chce a vie chodiť na svojich nohách, preto ho posilňujeme svojou účasťou na pôžičke. Duch Boží nech sa vznáša nad našim štátom, duch kresťanský nech nás vedie všetkých vo všetkom našom počínaní, aby rástol, mohutnel a prekvital slovenský národ v samostatnom Slovenskom štáte! (Jozef Tiso, Slovák 1939, č. 63) Čo pozornému čitateľovi nemôže ujsť - a neušlo iste desaťtisícom Slovákov a Sloveniek, ktorí ho počúvali - to je čisto slovenské, národné a kresťanské chápanie 14. marca 1939 zo strany jeho najzodpovednejšieho dejateľa. Prvá hlava Slovenského štátu oboznámila slovenský národ s práve dosiahnutým uskutočnením najvyššieho cieľa politických snažení každého národa zdôrazňujúc, že slovenská samostatnosť je dielom legálneho tlmočníka politickej vôle slovenského národa, ktorým bol vtedy všeobecným hlasovaním zvolený Snem Slovenskej krajiny. Dr. Jozef Tiso nielenže nevyslovuje nijakú záväznosť alebo vďaku Nemeckej ríši alebo jej vtedy všemocnému Führerovi, ktorý podmienil tento akt Slovenského snemu, ale v celom svojom prejave ani len jediným slovom, ba ani nepriamou narážkou nespomína Nemecko alebo Hitlera. Naopak, celkom vyslovene vyhlasuje, že slovenský národ chce teraz vo svojom samostatnom štáte vládnuť sám nad sebou na celej čiare, neodvisle od kohokoľvek. Ako ideový základ pre činnosť vlády Slovenského štátu - po výslovnom vylúčení každej nenávisti - Tiso zdôrazňuje lásku, ktorá je pre kresťana prvým a najvyšším mravným imperatívom. Zdieľa radosť národa nad osamostatnením, ale hneď pripomína, že samostatný štát je darom Božím, je veľkou hrivnou, ktorá len prácou a obetavosťou všetkých pri plnom rešpektovaní práva a spravodlivosti bude môcť priniesť národu ovocie stonásobné. Na dosiahnutie tohoto cieľa je potrebná jednota všetkých Slovákov, ale súčasne i Božie požehnanie, účinná stála pomoc Ducha Svätého, ktorú kňaz Tiso zvoláva pri otváraní novej, vrcholne dôležitej epochy v dejinách slovenského národa. Stačí porovnať podobné vyhlásenia iných politických osobností, ktoré sa dostali na najvyššie politické funkcie v štátoch, ku ktorým patrilo aj Slovensko - počnúc prof. Tomášom G. Masarykom až po dr. Gustáva Husáka - ktorí v podobných prejavoch sa často až nechutne plazili pred Wilsonom, pred Stalinom, pred ich víťaznými armádami a ich nástupcami, aby sme konštatovali historickú skutočnosť, že prejav Jozefa Tisu zo 14. marca 1939 bol jediným slávnostným prejavom hlavy štátu Slovákov, v ktorom nebolo stopy po servilnej závislosti na cudzích mocnostiach, armádach, štátnikoch a ich ideológiách. Tu hlava štátu Slovákov hovorila k slovenskému národu v plnej nezávislosti a suverenite, akú Slováci nikdy predtým - a žiaľ, ani nikdy potom - nepoznali. Či a do akej miery sa potom tieto jasné a základné idey v prvej Slovenskej republiky aj realizovali, to je otázkou historického bádania a zodpovednej analýzy všetkých okolností, ktoré podmieňovali vnútorný vývoj a hlavne medzinárodnú situáciu počas jej existencie. Ostáva však historickým faktom najjasnejšieho obsahu tento dokument, ktorý nemožno poprieť a ktorý jednoznačne kodifikoval ideovú náplň a vedome definované zámery kľúčových dejateľov pri vzniku obnovenej štátnosti Slovákov jednohlasným demokratickým prejavom vôle legálnych reprezentantov obyvateľov Slovenska.